ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žil kdesi človek veľmi staručký.
Sto ráz vraj počul už hlas kukučky,
hoc aj vec bola veľmi neistá.
Že chudobný bol jak kostolná myš,
v izbietke uňho iné nespatríš,
jak biedu kukať zo zválaniska.

Hneď voda tiekla z ošarpaných stien,
hneď zas sa iskril ani hviezdny srieň,
čo od sporáka v kúte závisí.
Bo oknom vietor vchádza zvonku dnu
a hvízda izbou pieseň presmutnú
jak asi v háji v máji slávici.

A že chudobný ozaj veľmi bol,
že mal len vetchú posteľ, starý stôl,
bol ako prst sám, nemal nikoho…
Nuž aby v izbe nezamrzol snáď,
na raždie chodil do hôr častokrát,
bo nezratoval veru nikto ho.

Tak nabral si raz batoh raždiny.
No že bol v háji len sám jediný,
nuž nemal kto mu pomôcť zodvihnúť.
Tu sadol chudák na zem studenú,
lež narovnať sa s nôškou nejde mu.
Slabosťou, zimou trasie sa jak prút.

Tu vzdychne, jak keď srdce prejde meč:
„Ó, smrť, kdeže si? Čo už nedôjdeš?“
Vtom pred neho Smrť zhupne s kosou toť!
„Hľa, tu som! Čos’ ma volal, starče? Rec!“
„Ach, to uhádnuť veru snadná vec.
Prosím ťa, nošku zodvihnúť mi poď!“

10. IX. 1917