Romance, balady, legendy
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Dorota Feketeová
Žil kdesi človek veľmi staručký.
Sto ráz vraj počul už hlas kukučky,
hoc aj vec bola veľmi neistá.
Že chudobný bol jak kostolná myš,
v izbietke uňho iné nespatríš,
jak biedu kukať zo zválaniska.
Hneď voda tiekla z ošarpaných stien,
hneď zas sa iskril ani hviezdny srieň,
čo od sporáka v kúte závisí.
Bo oknom vietor vchádza zvonku dnu
a hvízda izbou pieseň presmutnú
jak asi v háji v máji slávici.
A že chudobný ozaj veľmi bol,
že mal len vetchú posteľ, starý stôl,
bol ako prst sám, nemal nikoho…
Nuž aby v izbe nezamrzol snáď,
bo nezratoval veru nikto ho.
Tak nabral si raz batoh raždiny.
No že bol v háji len sám jediný,
nuž nemal kto mu pomôcť zodvihnúť.
Tu sadol chudák na zem studenú,
lež narovnať sa s nôškou nejde mu.
Slabosťou, zimou trasie sa jak prút.
Tu vzdychne, jak keď srdce prejde meč:
„Ó, smrť, kdeže si? Čo už nedôjdeš?“
Vtom pred neho Smrť zhupne s kosou toť!
„Hľa, tu som! Čos’ ma volal, starče? Rec!“
„Ach, to uhádnuť veru snadná vec.
Prosím ťa, nošku zodvihnúť mi poď!“
10. IX. 1917
