ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden boháč, ktorý mal utešenú mladú dcéru a táto mala jedného papagája. Papagáj miloval dcéru, dcéra milovala jedného úradníka a boháč miloval i dcéru, ale nadovšetko prepych, bohatstvo a slávu.

Páli, ako papagája obyčajne volajú, bol múdry vták. Vedel hovoriť skoro všetko a najradšej sa zaliečal svojej mladej panej.

„Páli dobrý! Páli rád Milku.“

Za to ho potom cukríkom odmenili.

Na žobrákov kričal:

„Darebák, ideš robiť!“

Lebo tie slová každý deň počul z úst starého pána.

Raz ráno zjavil sa na chodbe neznámy mladý, pekne urastený muž a keďže sa Milka veľmi vrele s ním rukovala (ale potom rýchlo odbehla), Páli držal si za povinnosť zavolať:

„Vitaj! Sadni si!“

Mladoň sa bledo usmial, ale akosi nebolo mu do sedenia. Bol celý vzrušený a na vysoké čelo vysadol mu pot. No vzmužil sa, pozapínal si čierny kabát, vyhladil si biele rukavičky, ponaprával bielu mašličku a nesmelo zaklopal na jedny dvere.

„Voľno!“ ozval sa znútra namrzený hlas.

Mladík vstúpil, uklonil sa, predstavil sa a primerane dosť smelo, predniesol boháčovi svoju prosbu.

Boháč chvíľku počúval, ale potom ako divý vyskočil a zastavil prúd mladíkových rečí.

„Takých by sa i viac našlo,“ riekol úsečne a hlasite sa zasmial. „Moja dcéra je dedičom veľkého vena a vy — pisár, či čo?“

„Prosím, mne nejde o váš majetok…“

„Nuž daj vám boh šťastia, ale z tých mračien nebudú pŕšky,“ odsekol boháč. „Divím sa vašej bezočivosti. Tú hlúposť si vybite z hlavy.“

Mladík ovesil hlavu na prsia, ktoré sa mu silne dmuli a chystal sa k odchodu.

„A ešte jedno,“ zadržal ho boháč drsným hlasom. „Chcem vás držať za gentlemana…“^[1]

Mladoň prudko zdvihol hlavu a jasne, skoro hrozivo, pozrel svojimi veľkými očami na pána.

„Áno, držím vás za muža cti a ako takého žiadam, aby ste s mojou dcérou všetko spojenie pretrhli. Moja dcéra je už zasnúbená.“

Mladý muž sa trhol, akoby hrom bol udrel vedľa neho.

„Sľúbená — predaná, bez jej vedomia a vôle,“ riekol vzpriamený.

„Vás nič do toho. Dúfam, že moju žiadosť vyplníte.“

„Nevyplním,“ zvolal mladoň a vzdialil sa. Vonku čakala na neho Milka, trasúca sa na celom tele.

„Zničení,“ riekol mladoň.

Nasledoval usedavý plač, ktorý i boháča dojal, keď o chvíľu vyšiel na chodbu.

„Darebák! Darebák!“ kričal Páli naňho.

Boháč pozrel na pestrofarebného vtáka a zadumaný sa vrátil do svojich nádherných izieb. Mimovoľne mu napadlo, že on tak isto, ako biedny pisár, dostal Milkinu nebohú matku, bohatú jedináčku, za ženu. No odohnal tie hlúpe myšlienky. Po daždi býva pekná chvíľa, nechže sa vyplače to nezrelé decko.

K obedu Milka neprišla a keď sám otec išiel ju hľadať a prešiel popri papagájovi, ten celý rozzúrený kričal na neho:

„Darebák! Darebák! Páli dobrý, Páli rád Milku.“

A potom vrešťal naňho o milých päť:

„Darebák! Darebák!“

„Čuš, lebo ti krk vykrútim,“ oboril sa boháč na papagája. Ale ten zas len svoju viedol.

„Darebák! Darebák! Páli dobrý, Páli rád Milku.“

Sto chutí mal vyplniť svoju hrozbu, ale keď si spomenul, že Milka, bez toho už nervózna, mohla by ochorieť, vošiel do izby a tam si čítal noviny. Ustúpil vtákovi.

Tak to šlo týždeň, dva, až po jednej noci s ťažkými snami (bol už i na Milkinom pohrebe), zimnične počal niečo hľadať na svojom písacom stolíku a keď našiel malú kartičku, ihneď dal zapriahnuť a dal sa odviezť do ,Phoenix‘ banky. Tu rovno vošiel do izby direktorovej a potichu sa ho na niečo pýtal.

„Výborný mladý muž,“ odpovedal direktor vrele. „Vzdelaný, príkladného života, pilný a z veľmi dobrej, ale schudobnelej rodiny. Má skvelú budúcnosť.“

Boháč sa spokojne usmial.

„Či by si mi ho prepustil na pár hodín?“ pýtal sa priateľa.

„Pravdaže, vďačne,“ vravel direktor.

O chvíľu boháč sedel v koči s odmršteným pytačom. A keď doma Páli videl, ako sa Milka hodila na prsia otcove a vrelo ho bozkávala, prestal kričať darebák!

Ale boháč postavil sa pred vtáka a so smiechom, sa ho pýtal:

„Tak či som darebák?“

Vták sklonil hlavu a vyhýbavo odvetil:

„Páli dobrý.“

„Ale i ja som dobrý. Nedarebák!“

„Nedarebák! Nedarebák! Dobrý!“ vrešťal Páli a chrumkal cukríky, ktorých sa mu už tak dávno nebolo dostalo.