Zlatý fond > Diela > „Mí nó spik engliš!“


E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
„Mí nó spik engliš!“

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Peter Kašper, Katarína Janechová, Daniela Kubíková, Simona Reseková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov


 

II

Život Bendov tiekol pokojne, dni sa míňali bez zvláštnych, dušu rozrývajúcich udalostí. Svoje úradné hodiny dodŕžal navlas a ostatný čas strávil alebo užitočným čítaním, alebo na prechádzkach. Solídny život slúžil mu výborne. Vyzeral ako omladnutý, hoci si zase dal narásť kučeravú hrivu, ako i ,ruskú‘ bradu. Vzdor svojím dvesto i niekoľkým funtom kráčal ľahunko ako na perách a keďže vedel si šetriť šaty, i vyzeralo to, že je z domu akýsi ,fon‘, aspoň slovenský sedmoslivkár.[28] Dámam nebol on ani zďaleka ,luftom‘, skoro každá s úľubou kukla na neho, a on mal dosť bezočivosti usmiať sa im svojimi mäkkými modrými očami. No to bolo všetko. Benda si nehľadal známosti; ba i od spolkov sa na čas utiahol, kým sa vraj úplne ,usadne‘. (Ešte si neveril úplne, lebo, vraj, chlapci sú huncúti!)

V ofise ho bolo plno a každý ho mal rád, od managera až po janítora, pre jeho veselý rozmar. S každým zachádzal jednako, priateľsky a jemne. Mnoho smiechu bolo, keď majiteľ, Alfréd Becher, ktorý veľmi zriedka chodil do ofisy (a ani vtedy neukázal sa v poisťovacom oddelení), prišiel raz zasa po trojtýždňovej pauze a náhodou sa zatáral k Bendovi. Tento ho prijal vľúdne a s najvážnejšou tvárou sveta chladne sa pýtal šéfa, že vlastne s kým má tú česť.

„Človeče, čo blazniete?“ zvolal Becher so smiechom.

„Ani zďaleka,“ odvetil Benda vážne. „Dovoľte, azda mám právo opýtať sa na meno človeka, ktorý mi vojde do ofisy!“

„To je pravda,“ riekol hosť, drhnúc sa smiechom. „Moje meno je Alfréd Becher, šéf firmy Becher & Becher. Náhodou možno i poznáte tú firmu — na Brodway, neďaleko…“

Benda sa hlboko uhol.

„Ó, prosím, akoby nie! Ráčte odpustiť, pán šéf, že som vás hneď nepoznal, ale už dávno som vás nevidel,“ riekol Benda s majstrovsky predstavenou rozpačitosťou.

„Počul som, že ste stonoha,“ mienil šéf, „ale som vás predsa podceňoval.“

Šéf, chichotajúc sa, šiel do managerovej izby a dopodrobna vypytoval sa na Bendov ,rekord‘.

„Výborná sila, ,A Nr. I.‘,[29]“ odvetil Walter. „Práve som chcel navrhnúť, aby sa s ním urobila výnimka a aby pred šiestimi mesiacmi dostal povýšku.“

„Koľko je tu?“

„Štvrtý mesiac.“

„No tak mu aspoň niečo pridajte,“ riekol šéf. „Aby nestratil humor.“

V sobotu na to našiel už Benda v obálke dvadsať dolárov, to jest sto korún týždenne a päťtisícdvesto korún ročne.

„Bude mordársky[30] špás,“ riekol Benda svojmu kolegovi. „Firmu Becher & Becher urobím si na — dlžníka.“

I šiel spredu ku kase a napodobniac farmára,[31][32] pýtal sa managera, či je tu ten pravý bós, a potom, po dlhom okúňaní sa, pričom prehĺtal sliny a škrabal sa za uchom, konečne hodil celé svoje úspory na depozit.[33]

„Bude lepšie, keď si to dáte na akcie[34] do obchodu,“ riekol Walter.

„Ako chcú, nech tak urobia, oni sú múdrejší pán, len aby sa rýchlo a hojne okotili!“

„Kto?“ zvolal Walter.

„Verabože, myslel som na tie moje peniažky,“ s nevinnou tvárou vravel Benda.

A kotili sa oni nielen v obchode, ale i v obálke. Ešte nestačilo prejsť tých šesť mesiacov, už zasa dostal povýšenie päť dolárov. Ale teraz už neprepočitoval ich na koruny, hoci to znamenalo už šesťtisícpäťsto korún na rok.

Vtedy dostal i prímenie ,konzula‘.

Stalo sa to tak… Benda, pamätlivý na svoje trpké grínhornské skúsenosti a ako opravdivý priateľ ľudu, nemal väčšej pasie, než v svojom slobodnom čase potulovať sa okolo newyorskéko alebo habokenského prístavu, kde sú hneď i železničné stanice v blízkosti. Tu, ako nepovolaný inšpektor, ale skutočný anjel-strážca, tmolil sa a dozeral na paprčky všelijakých lotrovských agentov a lapajov.[35] Neštítil sa prebrúsiť všetky špinavé brlohy, v ktorých našich krajanov derú zo siedmej kože a všade zaujal sa úbohých prisťahovalcov a krajanov, ktorí prišli na návštevu alebo za prácou. Kto pozná tie strašné pomery, ktoré práve v tej čiastke mesta New Yorku a Hobokenu panujú, ten vie oceniť Bendovu prácu. On za tých pár mesiacov ratoval stá a stá krajanov a vytrhol ich z klepca šudiarov. Galganom bolo to soľou do očí, a preto sa vynasnažovali vyhnať nepríjemného ,dozorcu‘ zo svojho hriešneho revíru, no Benda si už vedel poradiť. Vstúpil za dobrovoľného agenta dobročinnej spoločnosti, ktorá stála pod záštitou vrchností, a potom, už s odznakom, s plechovou hviezdou ako dlaň na prsiach, všade mal voľný prístup. A tu potom uctili ho krajania menom ,nášho pána konzula‘ a isteže by mu boli ruky bozkávali i do osvietených nadávali, keby to bol dovolil. On každému poradil, každému bezzištne pomohol.

„Nebavte sa dlho tu, v New Yorku. Ak za pár dní nedostanete prácu, berte sa von, kým peniažky ešte trvajú. A keď si čo zarobíte, neprežeňte to gágorom. Sporte, ale pozorne. Neschovávajte úspory do slameníc alebo do lády. Odtiaľ ich môže niekto schniapnuť. Ale ich uložte do banky. Však i tu pozor, do akej banky. Tu ich je veľa poctivých, i slovenských, no na každom plejze[36] nájdete i takých — zväčša židovských — bankárov, ktorí nemajú ničoho a číhajú iba na vaše groše. To je ľahšie remeslo, než robiť v majne, vo fabrike alebo na koľaji. Tu máte kartu, a ak nebudete mať dôvery k nikomu, pošlite peniaze na tú adresu. Ja tam robím a stojím za každý cent i s interesom.“[37]

Bendovi vtedy nebolo by ani vo sne napadlo, že z tejto svojej ľudomilej práce bude mať kedysi osobný zisk. A predsa sa tak stalo. Krajania najprv poriedku, pozdejšie však húfne prichodili do nádhernej ofisy firmy Becher & Becher, aby sa uložili usporené peniažky. Každý z nich sa však najsamprv pýtal na ,nášho pána konzula‘. Pokladník bol v rozpakoch, veď žiadneho konzula v ofise nebolo. Taký vysoký bradatý Slovák — lámano opisoval krajan konzula — i ľahko uhádlo sa ostatné.

„Mr. konsul,“ zavolal manager Walter so smiechom a, ajhľa, o chvíľku zjavil sa Benda, ktorý už privykol na to meno.

Od tých čias mu to meno prischlo i v ofise.

Bendu mrzelo, že čím ďalej, tým viackrát musel zo svojho oddelenia prichádzať do bankového, aby obslúžil krajanov. I povedal im, že však to je jedno, komu oddajú peniaze, ony sú jednako isté.

„Ej, ďasa,“ mienili krajania. „Istá je len poctivá ruka. Z tých ozrutných kés tá istá ruka môže vybrať, čo i dnu dala. Už sa my len na vás zveríme, pán konzul.“

Časom počali i listy prichodiť na „Becher & Becher u Veľkomožného Pána Konzula.“

Šéf sa smial. „To som sa stal vaším zamestnancom — a bez pláce,“ mienil veselo.

Veselo preto, lebo v tom čase práve nastala veľká tieseň o hotové peniaze na trhu a vklady grínhornov, vynášajúce už ťažké tisíce, boli vítanou pomôckou.

„Je mi ľúto, pán Benda,“ riekol šéf potom, „ale musím vás vyrvať z vašich milých logaritmov. Osud a dôvera vašich krajanov chcú mať z vás zasa len bankára.“

Takto sa Benda vrátil zasa do bankárskeho oddelenia a mal práce ponad hlavu. Od toho, rozumie sa, veru neochorel, keďže po šesťhodinovej práci práve toľko mohol odpočívať. Teraz sa on držal tiež dosť obrnene a proti starým pokušeniam, a preto pošiel do sveta svojho, medzi svojich a rýchlo vydobyl si úctu a vážnosť v slovenskom verejnom živote. V ,Sokole‘ už dávno pomýšľali na zakúpenie spolkovej národnej zástavy, ale málo bolo členov a na zástavníctvo krute konkurovali odrazu dvaja členovia. Akonáhle Benda vstúpil, odrazu zmenilo sa všetko, sokovia — kandidáti mu dobrovoľne prepustili miesto, a tak Benda za veľkého oduševnenia ,jednokrikne‘ bol zvolený za zástavníka ,Sokola‘ už predtým, než by spolok bol mal dákej — zástavy. To však nemýlilo Bendu, aby sa osvedčil, že on veru neponesie tú zástavu pred deviatimi ľuďmi — ,Sokol‘ že musí mať aspoň štyri tucty členov.

„Keď musí, tak musí, i bude mať!“ skríkli bratia.

No tí chladnokrvnejší sa obávali, že vstupné — vcelku sto centov — bude prekážať verbovačke.

„To je najmenej, vstupné za každého nového člena zaplatím ja.“ osvedčil sa zástavník bez zástavy a bez dostatočnej čaty.

I stalo sa, že ,Sokol‘ mal o dva týždne nie štyri, ale šesť tuctov členov, z ktorých si každý zaplatil i vstupné, a tak Benda daroval sľúbený obnos na novú zástavu, ktorá onedlho i skutočne zaviala v ruke statného zástavníka, nad hlavami čaty sokolskej. A Benda, stúpajúc pred nimi, opakoval si žartovné slová nášho predáka: „A koho sa my (Slováci) bojíme? — nikoho!“

„A kto sa nás bojí?… Nikto!“

Ale zato pyšne, ako struna natiahnutý, nosil zástavu z pikniku na piknik, zo slávnosti na slávnosť a, žiaľbohu, i z pohrebu na pohreb. Keď je to už tak v tom plačlivom údolí, že nielen ,lietať‘ môžeme na výlety, nielen sláviť iných a seba, ale i umierať musíme…



[28] sedmislivkár — chudobný človek, čo má len pár slivák v záhrade (obyčajne sa tým myslí na schudobnelého zemana, ktorý si hrdo vedie, avšak už nič nemá)

[29] A Nr. I. To jest: A numeral frist (po rade prvý) — Číslo jeden v zmysle prvotriedny.

[30] mordársky — ukrutný, pochádzajúci od nemilosrdného násilníka

[31] farma — modernizovaný majer pre intenzívnu poľnohospodársku výrobu

[32] farmár — majiteľ alebo nájomca farmy

[33] depozit — úschova peňazí alebo cenných predmetov v banke alebo na súde

[34] akcia — (okrem iného) podielový list, účastina (v kapitalizme)

[35] Dozeral na paprčky všelijakých lotrovských agentov a lapajov. Paprčky sú tu v pejoratívnom význame použité v zmysle pazúry (vykorisťovateľské), osídla.

[36] plejz (podľa place) — chatrč, tiež miesto, priestor, byt, dom

[37] interes — úrok





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.