ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovom, ako sa to dosiaľ vyrozumieť dalo, Vrahoborovi Bendovi ,nášmu pána konzulovi‘, nechybovalo vlastne nič, iba ak vtáčie mlieko a — povedzme — omáčka z tekutých diamantov so zákuskami zo sladkého blenu a studenej žeravej platiny.

No nebolo to s ním predsa len tak ako s jablkom. Zvonku červené, ligotavé, znútra červivé. To síce každý nevidel, ako sa to ani na tom jabĺčku nebadá, no on sám cítil, že chradne, hoci v Amerike pribral štyridsaťtri funtov na seba, čo všetko rozhodne nemohlo sa pripísať dlhým vlasom a brade i zlatej retiazke.

Chradol duševne, a celkom správne odvodzoval, že keď je pravda, že ,v zdravom tele, zdravý duch‘, tak musí byť i to pravdivé, že zdravý duch v nezdravom tele. To všetko je len nafúkané, naduté. (Hoci povetrie neváži toľko.)

Pravda, Benda nemal tento bolestný pocit vždy. Zmocnil sa ho, iba keď ráno punkt o pol deviatej vysadúval na pouličnú káru, potom na ceste do ofisy a keď bol úplne osamote. Vtedy mu čosi tak stislo srdce, rebrá akoby sa lámať chceli pod neviditeľnou ťarchou a hrtan akoby dáka silná ruka zovierala. Ozaj, zle bolo s ním. On sa pravda ukazoval dosť hrdinským, pozdravil sa svojim denným spolutrollujúcim,^[38] zaviedol rozhovor s konduktorom,^[39] ba i zažartoval a smial sa, až okná rinčali na voze; no čo to stojí, keď náhodou pozrel do ľavého kúta vozňa, rovno k predným dverám, ten strašný pocit zasa sa vrátil. A pretože náhodou skoro v každom okamihu kukol do toho kúta, nuž trpel skoro stále.

Ale keď ostal osamote, zasa ten pocit bezvládnosti, ťažoby a dusenia sa. Neraz sa vzbúril sám proti sebe. Veď on predsa jakživ nebol bojazlivý a najmenej voči pekným dámam. I teraz, či v parlore, či na zábave, a či na ulici, vôbec všade a voči každej zastane si svoje miesto. Bude podľa potreby tárať frázy, omáľať múdrosti, lichotiť, alebo fajnovo vysmievať, čo všetko sa volá spoločenským vzdelaním. Len voči tejto jednej stáva sa hlúpym a plachým. Nesmie ju osloviť a keby aj, tak by nevedel, čo jej má povedať.

Od prvého dňa čo počal pracovať u firmy Becher & Becher, každé ráno ju videl sedávať v káre na tom istom mieste, každé ráno hlce ju očami, každé ráno chystá sa ju osloviť a každé ráno padne mu srdce za sáru.

Už i ona musela zbadať jeho zbabelosť, lebo pyšne odvracia zraky od neho, práve ako keby na jeho mieste sedel dáky strašiak, visel kabát, alebo dáke múčne vrece. Cíti, že ona ním opovrhuje, ba viac, že vôbec neberie ani v známosť existovanie jeho tela i slabej duše; on to vie, a predsa vzdor tomu nemôže sa zmôcť ani na jedinké slovko, aby sa k nej ozval, upozornil ju na seba a aby ju poprosil, žeby sa radšej dívala na jeho zdravú tvár, než na šedivé súkno na kabáte zadkom k nej obráteného motormana.^[40] Nie, nemôže, a odtiaľ je ten neprirodzený stav, že duša mu chradne, kým telo dostáva na váhe.

Raz už bol veľmi blízko toho, že ju osloví. Cudzí zaujali mu obyčajné miesto, nuž dostal sa rovno nej naproti. Už-už otváral ústa, keď ona odrazu plným pohľadom pozrela naňho a potom odvrátila oči k chrbtu motormanovmu. Ten pohľad, tie oči, bože, koho by tie nepomýlili? Hviezdy na nebi sú iba repicové kahance voči nim. A tie bohaté tmavohnedé vlasy, štíhle tmavé obrvy, dlhé mihalnice, súmerný noštek a pod ním červené jahody v podobe krásne formovaných perí! Dodaj k tomu pôvabne vyvinutú postavu a máš — model. Veru, model, stokrát opakoval si Vrahobor.

Len jej hlas by ešte rád počul. Lebo z hlasu vycítiť dušu (čo asi nebude pravda, lebo v tom prípade Benda by bol mal veľmi silnú dušu). No dosiaľ ani hláska od nej. Hm, možno, že je nemá. Veď, hľa, i konduktorovi len rukou kýva, nemo sa usmieva. Nad touto otázkou potom trápil sa celé týždne, až konečne, ako človek dobrého srdca, i tú vadu jej odpustil. Veď ona za to nemôže, chúďa, tým viac je hodna poľutovania a potrebuje bezzištnú oddanosť. A konečne, on ešte ani nepočul, že by to bola chyba, keď je žena — nemá. (Ba doma kedysi počul i kliatby „bodaj si onemela…“).

Časom zbadal na nej i iné, pravda rozhodne menšie chyby. Na klobúku bolo vidieť, že už viackrát bol jeho garnír^[41] menený, tmavý driečik púšťal farbu, a na čiernej sukničke, okolo kolien, chytala látka zrkadlo. Len kráglik, mašlička a manžety boli každý deň svieže ako srieň. Ináč nebolo na nej žiadnej okrasy ani šperkov. Ani náušníc, ani retiazky okolo hrdla, ani hodiniek, ba ani prsteňa pod rukavičkami. A všetko to, tá očividná chudoba, ešte dvíhalo cenu dievčaťa pred ním. Taká krásavica isteže by mohla urobiť svoje šťastie, keby jej len o to išlo.

I vyzdobil si ju náš „pán konzul“ tými najdrahšími cnosťami, aby tým ťažšie našiel guráž priblížiť sa k nej.

Takto ,pretrollejoval‘^[42] so svojím ideálom celých deväť mesiacov, v stálom boji a stále chradnúc, až ho priatelia varovali, že mu tvár praskne od krvi. Ale konečne sa odhodlal, že dnes ju určite osloví a potom trebárs prestane cestovať na tej káre. Kvôli tomu napil sa čaju s rumom — bez čaju, a to len jednu lyžičku, ale za tri sekundy a požmurky naliatu. No ani to celkom nestačilo. Doviedol to len tak ďaleko, že pri ofise nevyškočil z káry, ale dal sa zaviezť ešte celý blok, kde neznáma dáma zostúpila a vošla do domu, na ktorom nebol žiaden nápis. Iba v rohu bol neveľký, ale elegantný štór na kožušiny a na bokoch dvier bolo zlatými literami vypísané: Baldois & Co. Meno známej svetovej firmy kušnierskej.

„Tak blízko, a predsa tak ďaleko!“ šomral si Benda, lebo nevedel, kde sa dozvedieť niečo bližšie o svojom ideále.

Vošiel do chodby, a tu natrafil na černocha.

„Priateľ, mohli by ste mi povedať, dokiaľ robia zamestnanci tejto firmy?“ pýtal sa ho.

„Isteže by som mohol,“ riekol neger a vycieral mu biele zuby. „Ale načo to?“

„Nuž, viete, ja tu mám priateľa…“

„Tak? Akiste Lendeva, i to je Rus,“ skočil mu černoch do reči.

„Áno, Lendeva,“ potvrdil Benda. „Teraz nerád by som ho vyrušoval a dnes musím s ním byť.“

„Naši zamestnanci robia do piatej hodiny.“

Benda obdaril negra cigarou a ponáhľal sa do ofisy, kde už čakala naňho hŕba krajanov.

Deň sa mu zdal dlhší než celý rok, zvlášť tie hodiny od tretej do piatej, až konečne niečo po piatej sedel už v tej istej káre, čo jeho neznámy ideál. Slečna zbadala jeho prítomnosť, a on zbadal, že jej tvárička zaliala sa slabým rumencom.

Kára letela; už vyšli z mesta, domy redli a v tom istom pomere redli i cestujúci, až nakoniec ostali v káre iba slečna na jednom konci lavičky a Benda na druhom konci druhej lavičky. Odrazu na okraji malého lesíka zastavil motorman káru, obzrúc sa s úsmevom na slečnu. Ona mu vďačne kývla hlávkou a potom rýchlo prešla popri Bendovi a zostúpila. Benda cez okno videl, ako vkročila do najbližšieho domu. Na prvej zastávke zostúpil i on a pešo sa vrátil do grocery^[43] štóru, ktorý stál šikmo naproti domu ideálu. Tu nakúpil si cigary ,po pätáku‘ a rozpriadol rozhovor s groceristkou.^[44] Veľmi sa mu, vraj, páči tento kraj a rád by tu býval, či by nevedela o dákom slušnom byte. Žiaľbohu, nevedela, jedine, kde by bolo miesta pre ,roomera‘,^[45] je rodina Hlaváčová, ale tí neprijmú nikoho, majú dospelú dcéru.

„Mne sa zdá, že ja tú slečnu poznám,“ riekol Benda. „Nepracuje ona u firmy Baldois & Co.?“

„Áno, áno, tá istá,“ vravela groceristka a podozrivo pozrela na Bendu.

„A nie je ona nemá?“

Tu sa groceristka rozchichotala.

„Pýtate sa ma, a viac viete o nej ako ja. Nemá, pravdaže je nemá, len nie hluchá, ani slepá. To nie, pán môj, dobrý deň!“

Benda vytratil sa zo štóru.

„Tu akiste už viac špehúnov bolo,“ šomral si nevrlo a zbožne hodil zrak na dom ,ideálu‘.

Tam akoby sa boli pohli lacné záclony, no možno, že sa mu to len tak zdalo. Duševne celý ubitý vracal sa domov. Nemôže ju teda ani osloviť, keď je nemá. Uzavrel, že zajtra bude sa učiť abecedu nemých. Bol zamyslený a ani nevidel, kto vstupuje a kto zostupuje z káry, až odrazu ktosi kvákal ho za bradu, a keď obrátil hlavu, videl pri sebe malé krásne decko.

„Laura, čo to robíš?“ zvolala asi osemnásťročná slečna, sediaca hneď pri dieťati, a chcela ho odtiahnuť. „Ráčte odpustiť, pane.“

„Nič sa nestalo, slečinka,“ odvetil Benda zdvorile a vzal smelé decko na ruky. To sa uškieralo a zasa liezlo mu ručičkami do brady. Benda, veľký milovník detí, vybozkával ho na červeno a robil s ním rozličné komédie, takže ono nevychádzalo zo smiechu. Medzitým viedol živý rozhovor so svojou driečnou susedkou. Celkom po americky, nepýtane a bez všetkého predstavenia. Ona vypýtala sa na jeho pôvod a o chvíľu hovorili už po nemecky, lebo ona radšej hovorí vraj svojou materčinou. Ako sa mu tu páči? Či našiel dobré zamestnanie v takom krátkom čase. On sa chválil, že žije ako barón. A uprostred vety počal sa dvíhať z lavičky. Potom sa zasmial.

„Vidíte, akým je človek otrokom zvyku,“ riekol, „tu je moja ofisa, nuž už nohy chceli dolu.“

Slečna sa zasmiala z celého hrdla.

„Tak teda pracujete u firmy Becher & Becher? To vám vďačne verím, že sa vám dobre vedie.“

„Poznáte azda tú famíliu, slečna?“

„Ó, áno, veľmi dobre.“

O pár blokov nižšie slečna musela presadnúť. Benda zniesol malú Lauru a podal ju slečne i do druhej káry.

„Ďakujem vám, kým sa odmením, pán konzul Benda!“ riekla slečna so smiechom, keď sa už kára pohýnala.

Benda stál ako omráčený. Odkiaľ tá slečna môže poznať jeho pravé i posmešné meno? Vracajúc sa domov, dlho sa moril rozlúštením tej hádky, až doma zasa našiel sa v myšlienkach pri nej, pri tej nemej.

„Ako je to len?“ podumal. „Hľa, ako nenútene bavil som sa s tou neznámou slečnou, a tá predsa bola nádherne oblečená i decko odeté do samých drahých krajok. Iste sú z bohatej rodiny. A tu, moja nemá, skoro biedne oblečená, a nedajbože… Akoby ma bola očarila.“

Ráno pokračovalo sa v trollejovaní, s tou odchýlkou, že sa neznáma slečna zapýrila, keď na káru vyskočil Benda.

Ale v ofise, s druhou poštou, dostal pozvanie na priateľskú večeru k svojmu šéfovi Alfrédovi Becherovi. Pochválil sa tým Walterovi. „To je dobre,“ riekol manager s úsmevom. „Dostanete sa do znamenitej rodiny. Len nebuďte škrobený, príďte jednoducho. O šiestej budem i ja tam. Iného cudzieho tam asi nebude.“

U Becherov čakalo na Bendu milé prekvapenie. Slečna, s ktorou sa včera spoznal na káre, predstavená mu bola ako Hildegarda Becherová, dcéra domáceho pána, a malá Laura detto. Táto bez všetkých okolkov vyškriabala sa Bendovi do lona a dala sa mu do brady, avšak tu i tu pobozkala ho na líce. Domáca pani, strojná dáma, a pán Becher mali radosť zo svojho ,cigánčaťa‘.

„A máš rada strýčka?“ pýtala sa jej matka.

Ona prikývla.

Okrem domácich, boli tam iba Walter, vdova po Herbertovi Becherovi, bratovi a spoločníkovi Alfréda, s dospelou peknou dcérou a akýsi príbuzný mladý človek, pán Zeithammer.

Pred večerou dievčatá zahrali pár kusov na piane a Zeithammer a Walter zaspievali niekoľko nemeckých piesní v ich sprievode.

„Aj vy ste muzikálny, pán Benda?“ pýtal sa ma domáci pán.

„Hrám na husliach i spievam, ale len vo veľkých dvoranách,“ odvetil Benda so smiechom. „Tu by sa malá Laura rozplakala, vy by ste prišli o sluch a možno i o tabule na oknách.“

Len čo sa to dopočuli ostatní, už dobíjali doňho, až nemohol odolať nutkaniu a zaspieval im akúsi viedenskú. Dusil hlas, ako mohol, nuž dopadlo to ešte dosť dobre; aspoň prítomným páčil sa jeho prednes a ani Laura sa nerozplakala, ba spolu s inými tľapkala ručičkami.

Pri večeri dozvedel sa potom Benda, že dnes je slávené zasnúbenie Waltera so slečnou Mariechen.

Bolo už blízo polnoci, keď sa lúčili. Benda bol raz navždy pozvaný do Becherov, nech príde kedykoľvek a nech sa cíti ako doma. Slečinky angažovali^[46] si ho na viedenský valčík, ktorý mal s nimi tancovať na nedeľňajšom pikniku ,Ariona‘. Možno si robili iba špás, chceli vidieť, či jeho dvestoosemnásť funtov ťažké telo uhádne lahodný trojkrok.

Benda si až na svojej spiatočnej ceste plne uvedomil, akou mimoriadnou poctou bol vyznamenaný zo strany svojho šéfa. Pritiahnuť ho k rodinnému sviatku a otvoriť mu dom, to mnoho znamená v Amerike, kde najťažšou vecou je dostať sa do famílií. Obchoduješ roky s niekým, ste si dôverní priatelia, no že by ťa on do svojej rodiny uviedol, to mu ani nenapadne.

Benda bol natešený a možno pod vplyvom šampanského takto si šomral do pobratimskej (alebo ruskej) brady: „Walter bude partnerom, Benda managerom a ak ho Lucifer lumpacius zasa neschytí,^[47] tak o pár rokov bude on — tiež partnerom. A čo by ho schytil? Ľaľa, aký je silný!“ A Benda vystrel svalnaté ramená. „Teda ho neschytí, nedá sa. A zajtra sa počne učiť nemo hovoriť.“

Lebo neznámy ideál mu ani teraz nevyšumel z hlavy.

Najbližšiu nedeľu musel ísť na piknik Ariona, kde dokázal sa ako úplne zručný a k tomu ľahký tanečník; no budúcu nedeľu určil si pre seba. Hneď po obede vysadol na káru a dal sa odviezť do lesíka v blízkosti domu nemého ideálu. Takmer ako zlodej vkradol sa doňho a keď nič zvedieť nemohol, ľahol si do trávy a rozmýšľal o šikovnom pláne, ako by sa dostal do neďalekej ,pevnosti‘, v ktorej ukrytá je jeho princezná.

Odrazu počul v blízkosti slabý šelest trávy. Zdvihol hlavu i zazrel malé, čisto odeté dievčatko, ako bojazlivo kuká naňho.

„Neboj sa, dieťa moje,“ prihováral sa k nej po anglicky a vyberúc z vačku cukrík, vábil ju k sebe.

No vrch nešiel, a tak Mohamed šiel k nemu. Dievčatku bolo do plaču, ale zato cukor prijalo.

„Ako sa voláš?“ pýtal sa ho, ale ono strčilo tučný ukazovák do ústočiek a ani sa nepodívalo na bradáča. On sa učupil vedľa nej, hladkal jej vlasy, dával jej tie najkrajšie mená, ale ona len mlčala, ba oči naplnili sa jej slzami.

„Oľga, Oľga!“ ozval sa zvonivý ženský hlas a o pár okamihov náš pán konzul nevedel, či od preľaknutia a prekvapenia má sa prehodiť na trávu, a či sa zdvihnúť. Tam pred ním stála neznáma ,nemá‘ slečna, v jasných letných šatách, krásna ako víla a červenala sa: či od hanby, či od hnevu, kto by to uhádol?

Teraz už nedalo sa vyvrznúť. Úslužne zdvihol svoj širák.

„Ráčte odpustiť, slečinka,“ riekol dosť smelo. „Miss Oľge som sa práve predstavoval, teraz dovoľte urobiť to…“

Slečna mávla rukou a pretrhla ho v reči. Pohŕdavo ho odmerala blčiacim zrakom, od hlavy po päty.

„Mí nó spík enliš, Míster,“ povedala ostro, chytila malú Oľgu na ruky a bežala s ňou smerom k domu.

Vrahobor Benda bol omráčený — radosťou. Zasmial sa šťastne, blažene, že sa lesík ozýval a cvrčkovia od strachu prestali cvrkať. Vytiahol z kapsy malú knižočku — Abecedu a úvod do reči nemých.

„Už si mi nie potrebná, chvalabohu, ale si ťa zadržím na pamiatku.“

Vyšiel z lesíka na cestu, kde chcel dočkať káru.

„Do domu mojej ,nemej‘ nemôžem vraziť,“ myslel si a z kraja lesíka túžobne kukol na blízky dom. „Ale zajtra ju oslovím, a to iste, určite. Ľad som už prelomil.“

Urobil pár krokov napred, potom sa vrátil, aby sa v dome nenazdali, že špehuje. Z mesta idúca kára sa zastavila tesne pred ním a z nej zostúpil mladý, asi devätnásťročný muž, ktorý prekvapene privolal Bendovi:

„Prepánajána, čo vás sem doviedlo, pán Benda?“

Rozumie sa, že mu Benda ostal dlžen odpoveď.

„A vás, doktor?“

„Ja tu bývam, ale ako ste sa vy dostali do tohto zákutia?“ opäť sa pýtal mladý muž a srdečne rukoval sa s Bendom.

„Nuž, vyletel som, priateľu.“

„To je dobre, výborne. Dnes budete teda mojím hosťom,“ zvolal mladý muž, chytil Bendu popod pazuchu a viedol ho so sebou — do domu ,nemej‘ slečny.

Bendovi odrazu počalo byť i teplo i chladno.

„Hm, a ak tam nebudem vítaným hosťom, pán Hlaváč?“ riekol v rozpakoch.

Hlaváč bol prekvapený.

„Ako vám to napadá? Tam je každý vítaný, koho ja dovediem. A ešte vy!“ odvetil Hlaváč vrelo.

Na porči^[48] vítala ich malá Oľga, jedno väčšie dievča a stredný chlapček. Všetko túlilo sa k Hlaváčovi a štebotalo. On pobozkal všetky deťúrence, ktoré volali ho ,bračekom‘.

„Milka je kde?“ pýtal sa.

„Bola tu s nami, ale odbehla niekam,“ odpovedala Terka, asi dvanásťročné bystré dievčatko.

„No však my ju nájdeme,“ mienil Hlaváč a uviedol hosťa do prednej izby, kde v širokom opieráku sedel starší už pán a čítal slovenské noviny.

„Vediem ti vzácneho hosťa, otecko. Náš vodca, zástavník Sokola, pán Benda, môj otec,“ predstavoval mladý Hlaváč.

„Teší ma, nekonečne ma teší, pán Benda, vitajte u nás,“ srdečne hovoril starší Hlaváč. „Pravda, po stojačky vás nemôžem privítať, no preto si nemyslite, že som dákym grobianom. Ale nemôžem, skutočne nemôžem,“ riekol s úsmevom a vrelo tisol hosťovu ruku.

„Otcovi odťala železnica obe nohy,“ ticho vysvetľoval jeho syn.

„Ale to nech vás netrápi, ja som to už oželel,“ veselo dodal Hlaváč.

„A Milka je kde? Nože, Janík, prines niečo, nech sa ochladíme.“

Janko vyšiel von a domáci pán v krátkosti vysvetlil hosťovi, ako ho to nešťastie zastihlo a že sa od tých čias neukazuje medzi svetom. Čosi zarobí i doma pri kušnierstve a hlavná vec je, že má dobré, vydarené deti. Žena mu umrela pred dvoma rokmi. Domec kúpili si z odškodného, ktoré mu železničná spoločnosť z milosti dala.

„Čo sa to s Milkou stalo?“ mrzuto hovoril Ján, keď prišiel nazad s fľašami. „Tuším, ušla do hája.“

„Však ona príde, keď bude treba večeru schystať. Nech sa prejde, dosť sa nasedí cez týždeň v tom mizernom šape,“^[49] odpovedal starý.

A vrátila sa, aj prichystala výbornú večeru.

Potom Ján vytisol otca na stoličke na porč, kde sa usalašila celá rodina s hosťom.

„Teraz nám naša mladá mama prinesie fľašu červeného vína a navarí ruský čaj,“ riekol starší Hlaváč.

Ján protestoval proti čaju, kto by ho pil v tej horúčave, no podvrátil.

„Horúci čaj chladí a kožušník je Polorus.“

Milka išla vyplniť rozkaz.

„Naša mladá mama to lepšie chápe, lebo je tiež kušnierka,“ mienil domáci pán. „Na tom pomenovaní sa nečudujte. Odkedy mi žena umrela, Milka je našou opatrovateľkou, ba i udržovateľkou. Ona vytrhla i Janka z lekárne a prinútila ho ísť študovať doktorstvo.“

Preto teda tie biednučké šaty a žiaden skvost na Milke! Ona udržuje celú rodinu a ešte i brata dospelého, aby čím vyššie mohol sa vyšvihnúť.

Také blažené hodiny ako dnes, Benda ešte nikdy nestrávil. S rodinou Hlaváčovou lúčil sa ako so svojou.

Na druhé ráno spolutrollejúci sa náramne podivili, keď bradatý Rus sadol si rovno naproti doteraz nemej slečne a počal s ňou živý rozhovor v reči im nezrozumiteľnej. Ale pekná to reč, príjemne zvučí. A zvučala ona každé božie ráno, po mnohé mesiace.

Ale cestujúci neraz spozorovali, že bradatý Rus chodí ráno do roboty bez svojej spoločnice. Dozaista sa rozkmotrili — mysleli si. Ale v tom sa náramne zmýlili. Tá, čo bola predtým spolucestujúcou, stala sa spoločnicou života Rusovho, a to je príčina, že teraz už nechodí viac s ním do roboty.

*

„Náš pán konzul,“ Vrahobor Benda, skutočný partner a obchodvedúci firmy Becher & Becher, vyzerá ako plný mesiačik, keď sa zhora tak pokojne na nás usmieva. Ibaže je pán Vrahobor omnoho červenejší, skoro taký červený ako tvár ledačienka, ktorým ho jeho spanilá manželka obdarila.

Na krstinách malého Vrahobora II. nastrašil Vrahobor I. svojich bratov Sokolov tým, že poďakoval sa zo zástavníctva. Ale hneď dodal, že im predbežne vypomôže, kým totiž ten Vrahobor II. nebude schopný dvíhať, nosiť a hájiť zástavu slovenskú. Na to potom všetci pristali a čo čašami, čo hrtanmi narobili taký rámus, že i mladý následník cítil sa povinný zamiešať sa do hurhaja svojím síce dosť tenkým ešte, ale už dosť ráznym, uši prerážajúcim hlásočkom.

A mladá krásna mama?

„Budeš, budeš,“ šepcú jej pery a oči smejú sa jej blaženou radosťou. „Budeš, junák ako otec! Slovenský zástavník!“