E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

XI.

Ariadne-Paulína umienila si, že keď bude mať chvíľku voľného času a samoty, napíše zase list tomu, ktorému všetko jej cítenie náležalo.

Keď si v izbách poriadila, otcovi pomohla pri obliekaní a potom pri uprataní kníh a rozhádzaných rukopisov, keď mu z tých drahých pokladov prach postierala, — inému to nedovolil, — keď i v kuchyni bolo všetko v poriadku, sadla si k písaniu.

Lacove listy, vždy tak túžobne čakané, držaly ju v stálom nepokoji. Raz boly tie listy také, ako boly tie prvé, plné vzletných slov, kvetnatej reči a uisťovania večnej ľúbosti. Ale na niektorých bolo poznať, že sú vynútené, že ten, ktorý tie milostné slová písal, nedlel pri písaní celým svojím cítením a myslením, ale že duch jeho je zaujatý docela inými vecmi. Srdce milujúcej devy je ale tak citlivé, že vycíti každý sebe menší závan chladnosti. Ale Vojnič sa vedel ospravedlniť — a Ariadne mu vždy znovu uverila. Raz bol veľmi zaujatý bankovými prácami, raz mal vybaviť hospodárske a kultúrne veci pri podnikoch, aké zakladal s pomocou horlivých občanov, zase boly to domáce starosti. Žena je stále chorľavá, nemôže sa privyknúť na vzduch a na vodu, chýbajú jej hory a dobrá, zdravá voda — a tak našiel si Vojnič vždy výhovorku, keby mu bola Ariadne malú výčitku urobila.

V celom dome bolo ticho. V bočnej izbe si otec zase porozkladal svoje staré knihy, vyberal si značky, doplňoval svoje staršie rukopisy a shľadúval doklady ku nim. Študoval, písal, ale z tej práce nikdy nebolo osohu, ani pre neho, ani pre iných. Jeho rukopisy nikdy neopustily tesný priestor učencovej izby. Jeho celé učenie, jeho vedomostí boly ako zakopaný poklad, mrtvý kapitál.

Ale on v tom žil, to bol jeho svet. Vo skutočnom svete, v každodennom živote sa už nevyznal. Stával sa čo ďalej neschopnejším ponímať prítomnosť tak, ako sa dostavuje neúprosne, so svojimi malichernými požiadavkami. Za neho myslela a konala jeho matka — a pri nej obe dcéry. Bol ako rozmarné dieťa; všetci domáci, ba i priatelia boli k nemu nanajvýš shovievaví, lebo videli, že mu niet pomoci. Preto on oddal sa úplne svojej neplodnej práci. Bol večne zahrabaný v tých starých, obšuchaných knihách — niektoré z nich boly vzácne vydania — a bol v tom svojom nasnívanom svete šťastný a spokojný.

Sotva začala Ariadne svoj list písať, zarazil ju akýsi neobyčajný, cudzí, zlovestný krik a ruch pochádzajúci z ulice. Za tým nasledovaly výkriky a zreteľne počula tiahly desný výkrik: „horí!“

Ariadne rýchlo spratala písanie, vbehla do otcovej izby, aby mu oznámila, aké nešťastie sa na nich valí. Profesor, ako zo sna zbudený, nevedel hneď pochopiť dosah tej strašnej zvesti. Len keď ho dcéra za ruku chytila a ťahala z izby, poznal, že musí byť zle. Bezradne obzrel sa po svojich knihách — a zastavil sa, ako by ich vôbec nechcel opustiť.

„Vyber si, otecko, čo ti je najvzácnejšie, i ja ti pomôžem a potom von, do bezpečia, veď ešte i my tu môžeme uhoreť!“ Náhlila Ariadne a nanútila mu, aby si sobral niektoré knihy. Medzi nimi bol to Nový zákon v gréckej pôvodine, — Homér a ešte viac iných vzácnych kníh.

Ako námesačník nasledoval dcéru na dvor — a keď sa Ariadne-Paulíne videlo, že je tu už nanajvýš nebezpečné, odviedla ho na ulicu, kam i druhí z ohrožených domov snášali svoje ratované veci. Potom sama odbehla nazpäť a pomocou niekoľkých dobrých žien z ľudu, vynášala, aspoň to, čo sa v tom zmätku zachrániť dalo. Snášala to Ariadne na konci ulice — a tam stál otec bezradne so svojimi knihami v náručí.

Už sa chytaly bočné budovy na domoch Hilárových. Humno, drevárne, cieňa, kde bolo dreva, bedien a sudov z petroleja, boly v okamihu v plameňoch. Našiel tu požiar hojnú korisť pre svoju zhubnú pažravosť. Zatvoril požiar takto prístup do záhrady, kam by sa boly mohly odniesť veci zachránené.

A v ten čas by sa boly mohly zachrániť predné, obývacie domy. Zručným hasičom by sa boly daly isolovať domy, ktoré boly kryté plechom a škrydlicami, ale ľuďom, okolo požiaru stojacím, bolo nápadné, že hasičia nechránili domy Hilárovské, ale nasledujúci dom a jeho bočné budovy, isolovali.

Bolo počuť jednotlivé hlasy, ako sa ozvaly: „Kordík, tuto striekaj,“ ale patričný lebo nepočul, alebo počúval hlas veliteľov.

Tak i Ariadne videla, že je tu ten milý jej príbytok vydaný v záhubu. Už chytal sa od úzadia dom popod strechu; — izby na tom novom dome neboly sklepené, len práve zadná izba, ktorá dakedy bola skladom múky a kolonialného zbožia.

Vtedy, keď už požiar olizoval trámy pokrovu, pribehol Tomeš a Milan Polonec.

Ariadne poprosila Tomeša, aby otca odviedol do školy — a aby mu pomohol vziať niektoré zachránené knihy a cenné veci. Tomeš poslúchol — a profesor, tisnúc svoje drahé knihy k sebe išiel poslušne za učiteľom. Milan Polonec ale ostal pri Ariadne. Cítil, že jej je teraz práve potrebný priateľ, ktorý s ňou i s celou rodinou cíti a jej dobro napomáha. Ešte niekoľko raz vyniesli, čo sa dalo, lebo pokrov už horel, — dym a nesnesiteľná pálčivost obťažovala prístup do horiaceho domu.

Ariadne v spechu a v práci opýtala sa kaplána:

„Nevideli ste starú mamu a Marienku? Prečo neidú, kde sú?“

Kaplánovi bolo ťažko odpovedať. Nechcel hneď holú pravdu povedať. Povedal len toľko:

„Stará mama je u Toporčíkov.“

„U Toporčíkov? Ako tam prišla?“ opýtala sa v úžase Ariadne.

„Pani Toporčíková prišla pre ňu — i jej pán syn.“ Odpovedal stiesnene kaplán.

„Bože môj, tá nám ochorela!“ zaúpela Ariadne. „Iste zľakla sa a zle ostala.“

„Áno, zľakla sa veľmi — a zle ostala, — ale to pominulo — a slečna Marienka ju odprevadila, myslím, že príde čo chvíľa i s pani učiteľkou.“

Ariadne pozrela ešte na hovoriaceho. Stáli na návrší, odkiaľ bolo vidno, ako škridlice na streche praskajú a odletujú na všetky boky. Už teraz sa nedalo nič robiť.

Zdesená, bledá stála nešťastná deva so založenýma rukama pri hromádke zachránených vecí hľadela na to ako jej milý, útulný domov klesá vnivoč, ako ostávajú len holé múry.

A v tom okamihu cítila, že ju dakto objal a milý, v plači tlumený hlas ju volal:

„O, Ariadne, sestrička moja!“ Marienka objímala sestru a plakala usedave.

Ariadnou to zatriaslo. Dosiaľ neplakala ani nekvílila, ale teraz i jej chcelo sa horko zaplakať. Pri tom všetkom sa opýtala:

„A stará mama?“

„A ty nevieš?“ opýtala sa Marienka.

„Čo — vari —“

„Ona nás nechala, ona odišla, aby sa viac nevrátila.“ zaúpela Marienka — a objala znovu a silnejšie svoju staršiu sestru, lebo cítila, že Ariadnu opúšťajú sily.

Ale človek, najmä mladý, mnoho snesie. I Ariadne sa spamätala a uvedomila si, že teraz všetka tá práca a povinnosť, ktorú konala stará mať, prechodí na ňu. Nesmie sa poddať krutému žiaľu, ale konať to, čo vyžaduje sa od nej — i v tomto okamihu. —

Tomešová, ako rozumná a praktická osoba, tiež nedovolila aby sa obe sestry oddaly prílišnému žiaľu. Postarala sa o to, aby zachránené veci poodnášané boly do školy. Na pomoc jej prišla stará vdova Chrenková, ktorá za mladi slúžila u Hilárov a tá ponúkla nielen svoju pomoc, ale i svoj malý dom na obývanie dovtedy, kým sa neopraví ten zhorený, alebo kým sa nenájde druhý, súci byt pre profesora a jeho dcéry.

„Ej, veď mne moja drahá pani veľa dobrodenia preukázali,“ hovorila, zvlášte keď počula, že je pani Hilárová už nebohá. „Veď som ja u nich len dobré časy prežívala. Oni ma vychovali, napomínali a z ich domu som sa i vydala. Veď ja mám za čo byť vďačná!“

A sama odnášala — a dala odniesť väčšie zachránené kusy nábytku do svojho domčeka, ktorý stál v uličke, kde bývajú sami chudobní ľudia, malí remeselníci a malí roľníci.

Ariadne túto nabídku vďačne prijala. Nevedela ešte, kde sa uchýlia, ale uvedomila si, že radšej bude v tej chudobnej chalupe bývať, ako inde, — tušila totiž, že ich budú volať Toporčíkovci k nim.

Nevedela si to vysvetliť, ani pochopiť, odkiaľ tá láska bohatej statkárky, keďže dosiaľ sa chovala len chladne a cudzo. Nebolo to tajnosťou pred ňou, že Toporčíčka bránila synovi uchádzať sa otvorene o profesorovu dcéru, ale čoskoro dozvedela sa i to, prečo sa pani Toporčíková inakšie namyslela — a obnovila tú veľmi „starú“ známosť s Máriou Hilárovou, že ju ešte i mrtvú prijala do svojho domu. Za živa sa neschádzaly, len keď sa náhodou stretly, sa pozdravily. Iste, bohatá Toporčíková mala inakšie plány so svojim synom — a nikto by sa tak nebol tešil, keby sa tie plány boly uskutočnily, ako práve Ariadne-Paulína.

Tomešovci hneď porobili poriadky a postarali sa i o pohreb. Veď tí úbohí týmto nečakaným úderom boli tak ohromení, že nemohly mysleť ani na to najbližšie.

Tomešová zaviedla obe sestry ešte ku starej mame. Tá už tu ležala stuhlá — a premenená. Už to nebola tá stará mať, ku ktorej sa Marienka ešte nedávno túlila, toto je len odložená schránka tej drahej bytnosti, ktorá žila, pracovala a milovala. A tá unikla, — nikdy viac sa nenavráti, nikdy viac nepovedia tie osinelé ústa slovo lásky, alebo napomenutia.

Zaplakaly obe sestry nad mŕtvolou starej mamičky. Len teraz pocítily tú smutnú skutočnosť, že sú opravdové siroty. A nie len ony dve mladé dievčatá, ale i otec, to staré dieťa, ktorý potrebuje ešte viac lásky a shovievavosti, lebo je bezradný. Vo svojom stoickom ponímaní všetkých vecí, stál tu s dcérami dojatý, bledý, ale tichý a pokojný. Vždy málo hovorieval, teraz ale nemohol slova povedať. Jeho postava sa nahrbila a črty tváre sa prehĺbily, stávaly sa stareckými. — S výrazom hlbokej úcty a lásky sohnul sa a pobozkal matkinu, už ako ľad studenú ruku. Ústa sa pohybovaly, akoby šepkal slová, ktorým len on porozumel, ale snáď počul ich duch matkin a odniesol si ich so sebou do večnosti.

Do toho priestoru tichého smútku a žiaľu doniesla ruchu len domáca pani. Ona snažila sa — ale s nepaterným výsledkom, utíšiť svoj hrmotný hlas a hatiť svoju známu výrečnosť, keď opakovala už po desiaty raz, ako videla svoju dobrú priateľku dnes ostatný raz živú — a ako sa rady maly, — ale pri tej robote nestačily sa navštevovať, — ale že jej teraz aspoň preukáže posledniu (i jedinú) službu, keď ju z tohoto domu vyprevadí na večný odpočinok. A na dôkaz priateľstva a lásky zosnulej povoláva zarmútených pozostalých na skromnú večeru a na stály pobyt v tomto príbytku aspoň dovtedy, kým si ako tak neopravia svoj dom.

Večeru prijali, ale za stály pobyt sa poďakovali, lebo že už majú predbežný útulok, ktorý im dostačí.

Toporčíková spráskla ruky nad takým plánom, že kdežeby tam mohli bývať, ale Ariadne-Paulína dôvodila, že otec potrebuje tichosť a pokoj a že tam majú blízko pole, horu, kde môže chodievať na prechádzku.

Večer prišli známi, aby dľa obyčaja bdeli pri zosnulej a zaspievali niekoľko príhodných piesní.

Na poslaný telegram prišla i najstaršia sestra Sappho-Žofia; prišla ale už pozde, starú matku už nevidela.

Žofia bola pekná a statná pani a bola i sebavedomá. Jej zovňajšok bol elegantný, všetko na nej poukazovalo na to, že je zámožná a že má spôsob k tomu, aby hrala dámu. Žila už viac rokov vzdialená v cudzom ovzduší, ďaleko od rodného kraja. V tých kruhoch, kam sa dostala, odcudzila sa úplne svojim — a nevedela už jedno-druhé ani pochopiť. Všetko tu našla tak malicherné, biedne, že sotva prišla, už túžila nazpät. Cítila, že už dávno nepatrí sem a dievčatá akoby jej ani rodné sestry neboly, tak nápadne sa delila od nich. Nielen že bola silnejšia, telnatá, ale i smýšľaním sa lišila od nich.

Akoby ani sestry neboly — a predsa jej srdce ešte cítilo k nim lásku, lebo doniesla im mnoho potrebných vecí, najmä šiat a bielizne, i pre otca, aby vypomohla aspoň v prvých dňoch nedostatku. I peniaze im dala, aby si daly dom čo najskorej do poriadku.

Toporčíková Žofiu tak ľahko neprepustila. Nemohla jej nepoukazovať celé veľké hospodárstvo, nevylíčiť majetok a nespomenúť horu, pole a iné nemovitosti. Pri tom rozprávala, že by si nič tak nežiadala, len aby sa jej syn podľa vôle oženil — a prízvukovala, akoby dobre bolo mladej panej, veď by prišla do hotového.

Zprvu nevedela Žofia pochopiť, prečo pani Toporčíková toto hovorí, ale konečne Toporčíkovej narážky boly tak zrejmé, že Žofia musela poznať, kam čiahajú… V prvom okamihu usúdila: „Nie je to pre nás, moja drahá, — ako by som ja takého švagra uviedla do spoločnosti, v ktorej žijem?“ To si len pomyslela.

Ale keď bola sama so svojimi, obrátila sa na Ariadnu s výčitkou:

„Prečo si sa vlastne už nevydala? Hľa, mohlo byť i tebe tak dobre, ako je mne. Ja som dlho nevyberala — a dobre som obišla. Mám muža, ktorého som si podľa svojej vôle „vychovala,“ — nedávno postúpil so zvýšeným platom — a o niekoľko rokov postúpi ešte vyššie. Mohla si sa i ty postarať skorej, teraz to už ťažko pôjde, tebe — tak ako i Iréne-Márii.“

„Netúžim za vydajom,“ odpovedala Ariadne smutne ale dôrazne. Marienka sa pritúlila k nej a podotkla asi to isté.

Ale Sappho-Žofia pokračovala. —

„I teraz by to šlo — a bolo by vám všetkým pomožené.“

„Ako?“ opýtaly sa obe mladšie sestry odrazu.

„Vyrozumela som, Toporčík je zamilovaný do teba, sestrička Ariadne-Paulína.“ Povedala a zkúmave pozrela na sestru.

Ariadne s nemalou výčitkou pozrela na Žofiu.

„A dopriala by si mi to?“ opýtala sa smutne a vážne. Marienka sa tesnejšie pritúlila k Ariadne-Paulíne. A Žofia rozpačite povedala:

„Nuž, ako sa vezme. Zprvu som rozhodne bola proti akémukoľvek sblíženiu. Myslela som si, že by som Ondreja tak aký je, nemohla predstaviť svojim známym ako svojho švagra. Ale, keď povážime, že rozumná žena veľmi mnoho môže zmeniť na mužovi, že jej vplyvom i zjemnie, i názory iné dostane — a ďalej, keď povážime, v akom ste postavení, nebolo by to tak zle. Veď by on potom nemusel byť tým, čím je teraz — a nemusel by chodiť po jarmokoch, — bol by statkárom!“

„Nemám nič proti stavu z ktorého pošiel — a v ktorom ostáva Toporčík. Keby som ho milovala, pravdepodobne by som ho milovala tak, ako je, i jeho matku, i jeho domácnosť. A možno, že by sa i on mne k vôli prispôsobil a stal sa — vážnejším. Ale ja ho nemilujem, — medzi nami niet duševného vzťahu. On ma možno, miluje, ale jeho láska ma skorej ponižuje. Láska má len vtedy cenu, keď sa dobrovoľne obetuje. Za to, že som chudobná a nešťastná, nemusím sa vrhnúť v náručie človeka, nesympatického len zato, že mi on ako náhradu dá svoj dom, svoju ruku, vôbec: celé zaopatrenie!“ V slovách Ariadniných bolo mnoho trpkosti. Rozčúlilo ju to i preto, že jej vlastná sestra by opovrhla tým, ktorého jej núka… Jej tvár zahorela akoby studom, do očí, v ktorých nervózno hraly akési svetieľka, tisly sa slzy a hlas sa jej triasol.

Žofia v duši uznala, že jej sestra má pravdu. Ale ona Ariadne cele nerozumela. Bola z tých, ktoré nerozumujú, ale berú, čo sa im podáva. Na šťastie jej podalo sa hneď za mladi to, čo bolo pre ňu najcennejšie: dobrá partia. Mala hodného muža, zdravé deti, krásny byt — všetko, čo vyplniť môže dušu mladej panej. V spoločnosti, v ktorej sa pohybovala, bola rada videná — a nevdojak zobudila sa v jej srdci i teraz túžba po nej — a po svojej rodine.

Žiadalo sa jej ísť domov. Tu ostane len otec, ktorý je už ako dieťa, — ona mu nerozumie — a nerozumie i Ariadniným náhľadom. Tým dvom sa nedá pomôcť. Ale Marienku, tú by mohla ešte vytrhnúť z tohoto úzkeho kruhu — a možno, že by sa tam u nej, našlo pre ňu „šťastie.“

Ale Marienka rozhodne odoprela opustiť otca a sestru práve teraz, keď sú takí opustení, samotní, nešťastní.

Netušila, že onedlho dobrovoľne, temer radostne opustí všetko, čo dosiaľ milovala, že vyberie sa do ďalekého sveta — ale nie sama.

Sappho-Žofia odišla cudzejšia temer, ako bola prišla. Ľutovala otca, sestry, zvlášte ale Marienky. Ale tá ľútosť nebola hlboká; vrátila sa tam, kam ju myseľ niesla — a v tých kruhoch ona skoro zapomnela na svojich, na všetko, čo jej dakedy bolo drahé. Zapadla, ako zapadaly tisíce dcér slovenských rodín, do cudzieho živlu. Jej deti už nevedia a nebudú vedieť slovensky — a nielen to, ale naučia sa nenávidieť všetko, čo upomína na slovenský ľud.

Pochovali dobrú mať, odprevadili ju za účasti mnohých priateľov, blízkych i ďalekých známych a na hranicu — ku hrobu — potom zavrela sa vlna všedného života i za touto umdlenou pútničkou. A opustená rodina octla sa znovu vo víre každodenných trampôt, nesmierne zťažených hrozným živelným nešťastím.

Najnaliehavejšia práca bola teraz pre rodinu profesorovu, aby našli útulok, kde by zase sami bývali a nezáviseli od druhých. Od prvej noci po ohni zdržovali sa v škole, ale tam bolo tak tesno, že len skutočné priateľstvo Tomešovcov mohlo túto obeť doniesť. Cítili to úbohí pohorenci, preto boli dobromyseľnej Chrenkovej veľmi povďační, že im svoj domec nabídla. Ona sama presťahovala sa do synovho domu, ktorý bol od niekoľko rokov v Amerike.

Ariadne bola tejto prostej žene veľmi povďačná — a hneď jej istú čiastku vopred zaplatila, bola rada i preto, že akby Toporčíkovci nástojili na tom, aby šli k nim bývať, ona už mala zámienku k výhovorke. Stará Chrenková podujala sa domček vyriadiť — a pomohla i pri prenášaní tých nemnoho vecí, ktoré ostaly ušetrené od ohňa.

Niekoľko dní po pohräbe išly obe sestry do Toporčíkov, aby sa poďakovaly za všetko, čo títo vykonali, keď bola toho najvyššia potreba. Musely uznať, že to bolo pre nich veliké dobrodenie, ale by boly radšej, keby to nebolo pošlo práve z tohoto domu. Ariadne cítila sa akoby bola zaviazaná, nielen vďačnosťou, ale i niečim iným; už či tá služba bola poskytnutá z lásky, alebo z iných pohnútok, — ona sa im za to odmeniť nemôže. Také skutky sa nedajú zaplatiť — a keby to i možné bolo bývalo, Ariadne a jej otec nemali ani na to spôsobu.

Toporčíková rozplývala sa v ľúbeznostiach. Hovorila že všetko, čo urobila, vykonala len z lásky a z úcty oproti nebohej.

„Veď som počula od našich starých, že dakedy naše rodiny spriatelené boly i krevnými sväzkami, — počkajte, myslím, že to takto bolo: starej mamy stará mama, alebo ešte tej stará mama pochodila od Toporčíkov. Alebo to bolo naopak, no, na tom nezáleží, viem len, že sa naši starí rodinkali s vašimi starými,“ — ustala na chvíľku, keď videla, že sa dievčatá dvíhajú zo stoličiek, aby sa odporúčaly. „No, veď že ešte seďte — ešte raz vás ubezpečujem, že mi je veľmi ľúto, že ste odopreli u nás bývať, ale z jednej strany aj rozumiem, vy ako slobodné dievčence si myslíte, že sa nepatrí bývať v dome, kde býva mladý človek. Ale i tomuto by sa dalo pomôcť, áno, pomôcť, veľmi ľahko,“ — pri tých slovách pozrela na Ariadnu — a istotne, keby nebolo tam Marienky, ktorej sa Ariadne kŕčovite držala, bola by tá dobrá pani svoju reč ešte určitejšie rozvinula, — „ale o tom potom, čas nám ukáže — nó, a prečo sa už poberáte? Nechoďte, môj Ondro príde čo nevidieť domov.“

„Odpusťte, milosťpani,“ začala Marienka za sestru, lebo cítila, že je Ariadne nevoľno…

„Čo, milosťpani? Tetuška, tetuškou ma oslovujte, ja som vás vždy rada videla — a moja Málika, — veď viete, že jej muž, Paľko má v prenájme veľký hostinec na stanici — kde sa veľa vlakov premáva, reštauráciou to menujú — a veľmi mu dobre ide, — ale čo som chcela povedať, ahá, moja Málika Paulušku vždy veľmi rada videla. Keď píše, vždy ju dáva pozdravovať, — nuž ale, kto vie, prečo, ale dosiaľ sme sa tak málo schodily, vari aj pre tú moju robotu, gazdovstvo, obchod — o všetko len ja sama sa musím obzerať i na predok i na — —“ trošku sa zmiatla a začala odŕhať, ako by jej bola muška do hrdla vletela — a túto priaznivú dobu využily sestričky, aby sa rýchlo odporúčaly.

Marienka podávanú tučnú ruku chcela i bozkať, ale Toporčíková ruku odtiahla, Marienku bozkala na líčko tak hlasno, že to až cmuklo. Ariadne bola bledá a vážna, ona svoju ruku len podala a pozrela na pani Toporčíkovu smutno a — so zrejmou prosbou v očiach. Tejto nemej prosbe ale tá rozšafná pani nerozumela a nevedela pochopiť, že jej veliká láskavosť a sebazaprenie nenašlo náležitého porozumenia, a zvlášte ocenenia.

Obe sestry ponáhľaly sa ešte do cintorína. Ariadne zhlboka vydýchla, keď bola na ulici. Jej obava, že Toporčíková má s ňou isté úmysly sa zosilňuje. Čo je toho príčinou — to si nevedela vysvetliť. Keby len mohla tomu predísť! Ale ako? Vidno, tí ľudia sú krátkozrakí, nevidia, alebo nechcú vidieť, že ona nikdy nezavdala príležitosti k tomu, aby sa jej Toporčík sblížil, nikdy ho v jeho dakedajších dôvernostiach neposmelovala. Naopak, keď zbadala, že mu je nie ľahostajná, stránila sa ho a bola k nemu chladnou a cudzou. A jeho mať mu jeho „bláznenie sa za profesorovou dcérou“ — rozhodne zazlievala. A teraz, teraz ona chce syna čím naskorej oženiť a to s tou „pyšnou“ Hilárkou.

Na hrobe ešte vädly a schly vence, ktoré tam položily ruky dobrých priateľov a vďačných vnučiek. Nebyť tých vencov, bol by ten hrob, — hromada hliny, — pustý a strašný.

Marienka sa vyplakala, ale Ariadne ani plakať nemohla. Oči ju pálily, hlava ju rozbolela a v duši jej bolo pusto, clivo.

Ponáhľaly sa domov, áno, domov, do toho malého teraz čistého domčeka, ktorý vypratala a vyriadila pre nich ochotná Chrenková, tak, že poskytoval dosť útulné prístrešie pre nešťastných pohorelcov. V pitvore bola malá kuchyňka, na ulicu mala obloky predná izba a vedľa nej bývalá komôrka stala sa profesorovou izbou. Tam si uschoval knihy požiaru vyrvané. Do dvora bola ešte jedna komôrka a tam maly dievčatá svoju izbičku. Tam utiahla sa Ariadne so svojim bolením hlavy.

Marienka išla pozreť otca, ktorý sa zahrabal vo svojich knihách, potom sa pribrala obstarať skromnú večeru. Nebolo to tak snadno, veď chybelo k tomu mnoho, i riadu sa nedostávalo.

Celým domčekom bolo cítiť zápach vápna a vlhkosti, Chrenková ešte zvonka mazala a bielila, drhla a umývala. Bola samá ochota. Cítila sa, akoby prináležala k rodine — a preto si už akosi začala osobovať isté práva a povinnosti v dome.

Hneď, ako zvedela, že sa Ariadne ponosuje na bolenie hlavy, nechala štetku i vechtík tak a išla pomáhať. Poľutovala slečnu Pavlušku, ale zároveň konštatovala i to, že veru jej to prišlo „z očú“. Darmo je oči sú nie ako oči, — za oči nikto nemôže, — tvrdila a nedala si to vybiť z hlavy, že z toho môžu i veľké nemoce povstať.

Hneď sa chytila, že posháňa lieky — a že i žeravé uhlíky potrebuje. Ariadne nevládala odporovať, nechala starkú v tom bludnom domnení a dovolila, aby ju odvarkom čistca pofŕkala a ruky „vyťahala.“

Pri takýchto výkonoch sa ľudové lekárky rozhovoria. I Chrenková začala rozprávať a povedala Ariadne také veci, nad ktorými sa táto zdesila. To, čo počula, osvetlilo záhadu, ktorú Ariadne nevedela riešiť.

Dozvedela sa, že Chrenková z najspoľahlivejšieho prameňa vie, prečo pani Toporčíková hľadá nevestu pre syna? Má to svoju príčinu, lebo hľa, mladému pánu Toporčíkovi sa zle povodilo, vlastne ani nie jemu, ale tej nešťastnici, ktorej sľuboval manželstvo a teraz ju chce nechať. Mal známosť s mladým, poriadnym dievčaťom s dcérkou chudobného, ale statočného obuvníka. Dievča upadlo do nešťastia — a rodičia ju chcú vyhnať, ak si ju nevezme ten čo ju uvrhol do hanby a potupy. On by, vraj, i nedbal, ale pani matka je pyšná žena, keď sa jej nepodarilo dostať nevestu bohatú, — kto vie prečo, — prečo nie, teraz nasilu by chcela dostať nevestu, čo i chudobnú, len nech bude z „rodu“, — a to čím najskorej.

Ariadne zaúpela. Vytrhla si ruku, ako by jej bola Chrenková ublížila — a zaborila sa do podúšok. Tak preto!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.