E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

XIII.

Ako si Milan Polonec svojou pevnou vôľou, vedený ušľachtilou snahou a čistou láskou, premyslel, tak i podarilo sa mu všetko, temer nad očakávanie dobre.

Hneď ráno, ako sa profesor zobudil, prišla k nemu dcéra Ariadne, pozdravila ho srdečne, sadla si k nemu, a rozpovedala, čo sa včera medzi Milanom a Marienkou ujednalo. Zprvu bol otec akýsi nechápavý, — ale keď sa posadil na posteľ — a docela striasol s očú i tak prchajúci sen, s úžasom porozumel, ale sa i potešil. Milana mal rád, poznal jeho čistý charakter a preto neváhal mu sveriť svoje milé dieťa hoci i do takej neistej budúcnosti a do tých neznámych končín Spojených Štátov Ameriky.

Keď prišiel Milan, čakal ho už profesor v prednej izbe — a nebolo treba dlhého vyjednávania, aby mladý človek dosiahol, čo od otca svojej Marienky prosil a žiadal. Marienka mala odvtedy, ako bola konfirmovaná, niektoré, teraz práve potrebné listiny. K nim bola pripojená i tá, v ktorej dáva prof. Ján A. Hilarides svojej dcére dovolenie k sňatku s p. Milanom Polonecom.

Aby sa vec vlivom niektorých zloprajných ľudí nepreťahovala, alebo nestroskotala, muselo byť zasnúbenie v tajnosti držané.

Po srdečnom rozlúčení išiel Milan, aby sa vydal rovno na cestu za potrebnými dokumentami. Jediný v meste vedel o tomto len učiteľ Tomeš a na toho sa mohli snúbenci a všetci úplne spoľahnúť.

Mladý, energický človek neľutoval námahy, ani času, ba ani peňazí, aby dosiahol všetko, čo potreboval v pravý čas. Za ten čas mala byť i Marienka so svojou „výbavou“ hotová.

Starosť o to všetko, málo — neveľa, čo bolo potrebné, ba nevyhnutelné, vzala Ariadne s úprimnou radosťou, ale i tichým žiaľom na seba. V tomto spechu a v tej milej práci zabudla aspoň na čas na svoje vlastné utrpenie. Čo bolo možné, to napochytre schystala, pridala i zo svojho, ba i z truhly starej mamy zachované veci sa zišly. Boly tam pekné hodvábne a kašmírové šatky a šály, krásnych, ešte živých bariev. Marienka milovala jasné barvy, rada obliekala sa do ružových a modrých šatočiek, preto pýtala si i svoje letné šatočky, že ich tam bude nosiť, keď smútok za starou mamou pominie. Krásne šatky a šály s radosťou prijala. Keď si ich prehodila na seba, zdalo sa, že je oživený niektorý z tých vzácnych obrazov starých umelcov, ktorí svoje madonny s toľkým nadšením zvečnili, že im dali nielen prelestný výraz v tej panenskej kráse, ale i odev a úzadie vytvorili tak dokonale, aby vyzdvihli tým väčšmi krásu panenskej matky. A Ariadne, keď videla svoju sestričku tak ozdobenú, složila ruky a s úprimným nadšením šepkala: „Ty drahé dieťa, ty madonna! Ó, by si bola šťastná a tvoja láska, aby bola rovnou a úprimnou láskou odmeňovaná!“

Tak priozdobenú Marienku videla raz Chrenková a složila ruky! „Ach, pane Bože, just ako matka Božia na oltári v katolíckom kostole! Len čo to sháňate, čo sa tu chystá, vari chcete Marienku do Prešporka vypraviť? Veď by sa jej aj zišlo, bez tak to dievča tu nemá ani radosti, ani zábavy.“

Obe sestry nechaly starkú, veľmi sdielnu ženičku v tom domnení, na ktoré sama prišla.

Marienkino zasnúbenie oznámily i starej matke do Prešporka, i sestre Sappho-Žofii.

Žofia nebola spokojná — a nadala obom sestrám do exaltovaných osôbok. Že Marienka ide do neistej budúcnosti s mužom, ktorého temer ani nepozná — „pravda,“ opravila samú seba, — „ktoré dievča že vôbec pozná svojho muža pred svatbou? I roky prejdú — a pred ňou ostane jej muž ešte vždy hádankou — a len v dlhšom spolužití a pri neobyčajných udalostiach, ukáže muž svoj opravdový charakter a povahu. — Ale predsa, tak, ako sa u nás manželstvá uzavierajú, nachodí sa viac záruky na zabezpečený život. Je tu rodina, priatelia, známi — a ktože tam v ďalekom svete zaujme sa ženy, ak sa bude vidieť sklamanou? Škoda, ja som práve mala tu výtečného mladého človeka, v dobrom postavení — „fešáka“, jedným slovom dobrú partiu vybraného pre sestričku Marienku. Nepotrebovala by len prísť, ostatné by sa vykonalo samo sebou. Ani veno, ba ani veľká výbava by nebola potrebná. Ale ako som už podotkla, vy obe ste exaltované, iste, to je dedictvo po otcovi — a to i tak jediné, ktoré vám zanechá. Je čudné, že naša praktická stará mama vás lepšie nevychovala.“

Tak asi písala Sappho-Žofia, ale pri tom poslala dar, strieborné stolové náčinie a istú čiastku peňazí na cestu — a ako dodatok do listu: „Buď šťastná, sestrička!“

Ten list si prečítal i otec, ale necítil sa urazeným, len to podotknul, že Sappho-Žofia mu nikdy neporozumela a že „súdi, ako slepý o barvách, vôbec, že je sveta chytená“.

I stará matka z Prešporka poslala Marienke dar v sprievode krátkeho a dosť chladného lístka. I tá si žiadala vychovať a vydať Marienku podľa svojej vôle. Ale vidno, ona, stará mať že stárne — a vnučky sa vymkly zpod jej vlivu. Len Ariadne nech nezabudne na svoj sľub — a nech ostane verná viere a tradíciám ich starej, váženej familie. Ariadne nájde náruč starej matky a útulok v jej dome vždy otvorenú.“

„Chudina, starká,“ vzdychla Marienka, „mňa ona už ani nepovažuje za svoju vnučku. Ale hľa, na konci mi predsa len dáva svoje požehnanie. Ona má svoje zakorenené názory a podľa nich súdi, — a žiaľ Bohu, i odsudzuje.“

Chrenková svedomite postarala sa o to, aby sa v meste roznieslo, že Hilaridesovci vyprávajú Marienku k starej matke do Prešporka. Táto zvesť zavdala mnohým domnienku, že to iste preto, aby starú matku pomerili — a od nej pomoc vynútili.

Tým väčšie bolo všeobecné prekvapenie, keď jedného rána šiel malý zástup sviatočne oblečených ľudí na mestský dom, kde matrikár civilne oddal nový manželský pár — a keď sprievod ten hneď uberal sa do chrámu, aby Iréne-Mária Hilaridesová a Milan Polonec boli cirkevne osobášení.

Sami úradníci boli nemálo prekvapení, keď im v predvečer sobášu boly dodané potrebné listiny, ktoré po bedlivej prehliadke museli uznať za správne a dľa nich i vykonať obrady, aké sa predpisujú.

Svedkovia boli verný Tomeš a brat Milanov, ktorý prišiel, aby sa oboznámil s rodinou Marienkinou.

Po obede, ktorý s pomocou Ariadninou pripravila Tomešová v škole, odcestovali novomanželia najprv k rodičom Milanovým, potom rovno do Hamburgu k lodi, na ktorú mali už zakúpené lístky.

Stíchol malý, biely domček v zastrčenej, chudobnej uličke. Na Ariadninu dušu sadol smútok a tklivá tieseň. Odišla tá pekná bytosť, ktorá svojou prítomnosťou ožiarila i ten chatrný príbytok, ako keď zlaté lúče slniečka okrášlia i ten najpustejší kútik zeme. Precitlivelá duša Ariadnina cítila teraz temer fyzickú bolesť. Túžila po okamihu, keď by sa mohla vyplakať, vyponosovať. Ale ona ani toho nemala; i teraz musela sa premáhať, musela mlčky prenášať i zármutok i starosti, ktoré jej vyrastaly ponad hlavu. Nemala už teraz nikoho, len toho slabého, vždy spokojného, vždy v písmach zahrabaného otca — a on nemal — len ju. Teraz ešte viac ako kedykoľvek dosiaľ, boli odkázaní na seba. A on, ten otec, ktorý sa tak málo staral o telesný blahobyt detí, nebol si povedomý toho, že ani duševne nie sú mu blízke: — on ich žiaľom, ich túžbam nerozumie. Za to ale čím ďalej, tým viac potrebuje tú pečlivosť, ktorou ho dcéra tak obetave, tak láskave zahrňuje. A keď sa unaví v svojej práci, nevidí do kníh a svoje vlastné rukopisy nevie prečítať, tu si privoláva dcéru a žiada od nej, aby sa učila grécky alfabet a prečítala mu niektoré drobným písmom tlačené, alebo písané vety.

Často pri práci zatúžila Ariadne po voľnom okamihu, aby mohla napísať Vojničovi list. Od neho dostal profesor hneď po ohni list, v ktorom vyslovuje svoju úprimnú sústrasť nad dvojnásobným nešťastím, ktoré profesora a jeho rodinku potkalo. Súčasne poslal čiastku svojho dlhu, ostatné sľúbil pozdejšie. Potom písal i Ariadne-Paulíne. Vo svojom liste snažil sa pisateľ zachovať ten starý dôverný tón, ale Ariadne vycítila z neho, že je nie úplne úprimný. V liste opisuje dopodrobna pomery a ľudí, medzi ktorými žije. Niektoré odstavce boly zaujímavé, zvlášte keď píše o deťoch. O žene oznamuje, že je stále chorľavá, ale že ju vypraví k matke na Horniaky.

Pri daktorom liste naskytla sa Ariadne otázka: „Je to vari koniec? Je toto tá večná, tá neskonalá ľúbosť, o ktorej sa rozpisoval vo svojich prvých listoch?“ Ale za takými, skoro len oficielnými listami nenazdajky doletel list plný vášne a túžby, akoby táto bola v ňom na novo vzplanula a podmaňovala znovu to znepokojené, vždy v pochybnosti zmietané srdce Ariadnino. Vtedy videla sa biedna deva zase unášaná citom, ako ľahká loďka na búrlivom mori, hneď zachytená vírom nebezpečných prúdov, hneď kolísaná zdanlive tichou hladinou nekonečného mora.

Každodenné starosti, práce v dome a na poli a v záhrade zaujímaly myseľ a všetok čas. Výstavba zhoreného domu vyžadovala mnoho obetí a pokračovala pre nedostatok kapitálu, veľmi pomaly. Domáce práce teraz konala Ariadne všetky sama, len pri ťažších prišla na pomoc Chrenková. Dobrá táto žena mala jednu chybu (možno bolo ich i viac) — a to bola, že si rada poklebetila. A tu nechtiac dozvedela sa Ariadne jedno-druhé z mesta ako i to, že to pekné, nešťastné dievčatko, ktoré malo známosť s Toporčíkom zmizlo a že ani rodičia, ani nikto nevie, kam sa podelo.

Ariadne vzdychla. „Chúďa, to asi je osud všetkých opustených a sklamaných. Zmiznúť, — ale tak, aby sa o nich viac nehovorilo, ako sa nehovorí o kameni, ktorý padne do vody. Zatvorí sa nad nim hladina vody — a tak zatvorí sa každodenný prúd žitia nad nešťastným, zničeným životom. —“

Leto uchodilo, prišla jeseň.

Marienka písala z cesty milý, dojemný list. Opisuje cestu na lodi. More bolo tiché, zdalo sa nekonečné; dojem pre človeka, ktorý prvý raz nachodí sa na palube lodi, je úchvatný. Zvlášte velebný pohľad poskytuje východ a západ slnca. Vychodiace slnce vysiela svoje ohnivé lúče — a potom, ako okúpané, svieže a jaré vyhupne sa z vody a stúpa na svojej dráhe vyššie — až dôjde poludnia — a potom níži sa a v sprievode červánkov zase ponorí sa do mora. Nebe je pokryté nezčíselným množstvom ligotajšícich hviezd, toľkých velikých, zvláštnych a neznámych svetov. A v také chvíle, keď stoja na palube, jeden vedľa druhého cítia, ako by boli oba zahrnutí do lásky Toho Najvyššieho, ktorý nie len že riadi a spravuje tie svety tam hore, ale stará sa i o tie Jeho slabé a mdlé deti na zemi, keď mu dôverujú. More bolo najviac tiché a zdalo sa byť nekonečným. Búrlivé bolo len jeden deň, ale oni neboli ani vtedy nemocní — morská nemoc ich len letklom zasiahla. Spolucestujúci sa vyslovili, že musia byť striedmi a zdraví, lebo že tej biede málo kto ujde. Spolu s Milanom učia sa anglickej reči. Milan už hodne pokročil. Nie len Otče náš vie sa pomodliť v anglickej reči, ale i druhé modlitby, kázne a prednášky si opakuje a študuje. Na lodi je veselo, na palube sa schodia spolucestujúci. Všetci sú k nim milí a priateľskí. „Akí dobrí sú ľudia na svete,“ píše Marienka, medzi iným — „všetci sú dobrí a láskaví.“ Páni sú pozorní a úctiví, panie priateľské a láskavé, volajú ma medzi seba na svoje zábavy.

Ďalej píše, ako sa oba už tešia budúcej práci medzi tým opusteným ľudom. Ona sľúbila Milanovi, že s jeho pomocou a možno, že i pomocou inteligentných žien, sriadi nedeľnú školu pre ženy a dievčatá, aby nezaostávaly vo vzdelaní za ženami iných národov v Amerike.

Ariadne si vzdychla: „Nech ti pán Boh pomáha, sestrička. Dobrú stránku si si vyvolila, len aby si bola zdravá — a aby si si nevzala viac práce na seba ako budeš vládať…“

A v tom smysle i písala odpoveď na Marienkin list, ktorý ešte na lodi písala.

A od vtedy čakala túžobne listy nie len od Laca, ale i od Marienky.

Profesor, ktorý ťažko niesol ztratu vzácnych kníh, vzal si teraz do hlavy, že si ich z pamäti všetky zaznačí, bude ich opisovať aspoň čiastočne, keďže znal celé strany nazpamäť. A Ariadne vždy trpezlivá a nežná, musela mu v tom pomáhať. Ľahko naučila sa gréckej abecede — a potom odpisovala jeho drobný, sotva čitateľný rukopis. Úbohý otec, teraz už naozaj upadával do podivínstva. Vekom ešte nie starý, ba, povedať by sa mohlo, v najlepšom veku sa opúšťal. Vedel, že všetko za neho vykoná jeho dcéra — a keď za jasného dňa prečítal Ariadnine „úlohy,“ potešil sa a pochválil ju.

I táto práca, i každodenné starosti maly to dobré pri sebe, že dlhé novembrové a decembrové noci rýchlo uletely do mora večnosti.

Po Vianociach dostala Ariadne list od Vojniča.

Písal medzi iným:

„Smutné sme mali Vianoce. Žena chorá, obe deti choré. Staršia, Vierka, je už von z nebezpečia ale mladšia je ešte vždy v posteli… Stále horúčky; lekár sám nevie, čo je. A čo povedať o mojej úbohej žene? Len to, že je nevyliečiteľne chorá. So dňa na deň slabne, chudne — už jej je len stín. Sú to suchoty — a nielen tuberkulóza pľúc, ale všeobecná, ktorá sa zažrala i do špikov a kĺbov. A teraz je taká rozmarná, ale i veľmi nežná. Žiada si, aby som bol vždy pri nej — a keď som pri nej, drží mi ruku — a hľadí na mňa, hľadí tými svojimi hlbokými očami ako by mi na dno srdca vidieť chcela. Chce všetko vedieť, každý list chce prečítať — a tie, ktoré prídu do nášho privátneho bytu i otvára. Nebránim jej, veď tie listy sú bezvýznamné, týkajúce sa najviac bankových vecí. Ľutujem ju nesmierne, — bola dobrá žena a príkladná matka — a ja, ja som biedny, ale i nešťastný človek. — Prosím Ťa, drahá, adresuj mi budúci list — ktorý túžobne čakám, na nižej udanú adresu —“

Ariadne na tento list dlho neodpovedala. Nech sa venuje aspoň teraz tej skutočne úbohej, klamanej žene. Posledné dni ťažko nemocnej nech sú nie kalené jej listami. Aspoň s tejto strany nech má tá trpiteľka pokoj.

V marci došly smútočné listy, i profesor i Tomeš ich dostali. Dľa toho smútočného listu zomrela „vrelomilovaná manželka, obetavá matka atď. v 32 roku svojho života a v desiatom roku blaženého manželstva. — —“

Ariadne pocítila tú iróniu, ktorá z týchto slov až kričí a pálčivá bolesť dotkla sa jej srdca. Po mnohom váhaní — a po mnohom nepokoji, napísala Vojničovi sústrastný list. List bol krátky a úplne bezzávadný. Na ten list dostala predbežne len smútočným pásikom opatrenú kartu s tlačením poďakovaním, takú, ako bezpochyby rozposlal všetkým tým, čo mu kondolovali.

Len o mnoho pozdejšie dostala Ariadne od Vojniča list. Písal ho iste pod dojmom ženinej smrti. A musel si tie trápne dni tak živo zprítomniť, že ich opísal, ako by to všetko bol len včera prežíval. Opisoval jej posledné dni, jej utrpenie, ale zároveň i jej veľkú trpezlivosť, vrúcnu oddanosť a lásku k mužovi a deťom, pri tom i pevnú nádej na úplné vyzdravenie. Očividome slabla, ale nemala tušenia že je jej odchod taký blízky. Naopak, robila si plány pre budúce leto, kam zase pôjde i s deťmi, aby užili i oni voľnosti v hornatých krajoch jej rodiska. „Tá drahá duša ešte i o mňa sa starala a neprestajne ma uisťovala o tom, že ako nám bude dobre, keď ona ozdravie, že len teraz budeme šťastní! A predsa prišiel ten hrozný okamih, ktorý zničil všetky jej skvelé nádeje, kde to zlaté, verné srdce navždy prestalo biť. Ostal som opustený, ja, i moje slabušké deti, ktoré, uznám, sú pre nemoc a našu shovievavosť, troška svevoľné. Ale sám nešťastný, ubolený, nemôžem ich trestať ani tam, kde by zaslúžily —“

Na tento list Ariadne nemala odpovedi.

Dosiaľ, keď povedal, že je nešťastný, poľutovala ho. Teraz ho nemôže — a do jej lásky, ktorá u nej nevyhasla, miešala sa i kritika.

A sama bola ustrnulá nad tým, že teraz, keď by už jej láska k nemu nebola hriechom, nenachodí ju takou ideálnou, akou zdala sa jej dosiaľ.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.