ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného rána, bolo už v decembri, zobudila sa Ariadne včašie, ako inokedy a s veľkým údivom pozrela okolo seba. Záclony boly spustené a pri tom všetkom bolo akosi vidno v izbe.

A bolo akosi vidno i v jej duši. Cítila sa zdravou a čerstvou. Tlak hlavy zmizol, ako by ho bola neviditeľná ruka sosňala; dýchala ľahko a srdce hýbalo sa riadnym, pokojným tempom. Posadila sa na posteľ a načúvala. Z prvej izby bolo počuť, ako sa Marienka komusi tíško a nežne prihovára — a na jej slová odpovedá čísi hlások v dákej cudzej reči: „agn, agnn, mam, mam.“ Tak začína sa reč jeho veličenstva — dieťaťa.

Ariadne vstala, poodišla k obloku, vytiahla záclony — a hľa, plný prúd bieleho svetla plynul do izby! Aj, hľa, odkiaľ to záhadné, to biele, čisté svetlo! Sneh, prvý, novopadlý sneh symbol čistoty! Aké je to krásné! Radostne ho privítala, potešila sa mu, ako sa tešia deti prvému snehu. Netrpelo ju už v tej izbe, nazpät do postele sa jej už nechcelo. Zahodila na seba šatôčky, natiahla papučky na nohy — a otvorila dvere.

Na svojom nepohodlnom lôžku, na pohovke pololežiac, sedela Marienka pri nej dieťa, malý Milanček. Ona sa mu tíško prihovárala a on hľadel na ňu svojimi nevinnými očkami, usmieval sa a hovoril tou svojou rečou, ktorej nerozumie nikto na svete, len matka.

Iste, i jeho zobudil ten sneh tak zavčasu — a už nechcel zaspať.

Ariadne s radosťou vrhla sa k Marienke, smiala sa tichým, šťastným smiechom a povedala:

„Marienka, sestrička, sneh, prvý sneh!“

Potom kľakla si k pohovke, aby bola bližšie tomu malému človiečikovi, aby ho mohla hladkať, bozkávať, túliť k sebe a obdivovať sa malému krstnému synovi. Marienka so šťastným úsmevom hladila Ariadninu tvár a tišila jej velikú radosť. Pri tom ukázala na posteľ, kde ležal otec, teraz ešte v sladkom, uzdravujúcom spaní pohrúžený.

Obe sestry, tak ako predtým, kým boly ešte samé dve, túlily sa v sestrinskej láske k sebe. Len že teraz je tu ten malý s nimi, ktorý má už isté práva a požaduje ich, ale on neprišiel, aby ich rozdvojil, naopak, on, ten krásny sväzok lásky ešte upevňuje.

Od toho dňa uzdravovala sa nemocná Ariadne rýchlo, temer navidomočí. Nežná láska a opatera vykonala pri nej divy, aké by ani lekárska veda nebola vykonala.

Teraz často sedával profesor so svojími dcérami pri stole — a Marienka musela opakovať to, čo už otcovi viac raz rozprávala: o svojej ceste na mori z Ameriky do Európy. Pri tom mal profesor pred sebou prestretú mapu a pozorne sledoval tužkou cestu a značil prístavy, v ktorých loď na krátky čas zakotvila.

Cestovala čiarou New-York — Terst. Loď mala náklad zámorského tovaru pre Terst. Cestovateľov nebolo mnoho. Pohodlia im nechybelo. Loď zastavovala sa i v menších prístavoch. Ale Marienka a jej spolucestujúci Youngovci, nevystúpily nikde. Po úžinu gibraltárskú zachovala loď priamu čiaru, ale v Stredozemnom mori meškala viac razy, tu zakotvila na africkom pobreží, tam zase na Malte, Sicilii v Korfu a v Janine. Na gréckych ostrovoch vystúpili niekoľkí grécki občania. Youngovci vystúpili len v Terste, odkiaľ mali cestovať ďalej do Opatie. — Možno, že pôjdu i do Itálie.

Profesor vždy počúval s veľkým záujmom Menovite chcel dopodrobna počuť opis tej cesty, ktorá sa vinula západne od Grécka. Keď mu to rozprávala, s radosťou v tvári sledoval jej reči a zdalo sa mu, že vidí, čo ona videla. Duševne cítil sa blízko tej zvláštnej zemi, vlasti héroov a filozofov, ktorú Homér ospieval a v duchu blúdil s Odyseom pomedzi ostrovami i teraz tak pamätnými a krásnymi. Čoby nedal za to, keby on, aspoň z diaľky videl tie brehy, ten posvätný Olymp, ktorý sa tak rád zahaluje do závoja oblakov pred zrakmi toho teraz pidimužíckeho národa!

Marienka si vzdychla:

„Veď to bola i moja tajná a vrelá túžba, aby som Vás oboch so sebou vzala; išli by sme zase tou istou cestou, ale,“ vzdychla si zase a nedopovedala, že sa tento plán nedá uskutočniť, lebo na to nieto prostriedkov. Aby predsa otcovi a sestre nemusela povedať, že je to nemožné, doložila: „Vždy ešte verím, že sa to môže stať.“

Úfala sa, ba verila, že tá možnosť príde, že príde rada i pomoc. Táto jej úfnosť zakladala sa na niekoľkých listoch, ktoré, kým Ariadne ležala, vymenila so starou matkou, zvlášte ale so sestrou Sappho-Žofiou. —

Hneď v prvé dni Ariadninej nemoci došiel list od starej matky z Prešporka. Adresovaný bol na Paulínu Hilaridesovú — a bol písaný tužkou. Marienka ho otvorila a prečítala. Stará mať píše, že len akoby ukradomky dostala sa napísať ten lístok, lebo že jej bratanice, jedna slobodná, druhá vdova, striedave u nej sedia a dávajú pozor na ňu a striehnú, čo robí. Ba, iste prekryly jej i pero i papier a černidlo. Ale že im ona prešla cez rozum. Píše list tužkou — a keď nebudú ani tušiť o tom, vyjde sama a odnesie list na poštu. Tak by rada mať u seba svoju vlastnú vnučku, — hocktorú, ale najradšej Pavlušu. Volá ju, aby hneď prišla, že jej chce niečo povedať a niektoré veci oddať. Ona, totiž stará matka, síce ešte nemieni zomrieť, tú radosť svojim príbuzným neurobí, ale dobre by bolo, keby Pavluša prišla, čo len na niekoľko dní. Tie dve bratove dcéry, že sú také nedočkavé a striehnú, kedy by sa mohly dačoho zmocniť.

Marienka odpovedala na ten list, že je sestra Ariadne teraz nemocná, ale že keď ozdravie, príde naisto. Súčasne písala i najstaršej sestre a priložila jej list starej matky. Na tento list dostala Marienka zpätnou poštou odpoveď.

„Veru“ — píše Žofia — „je to neodpustiteľná vec, že ste vy dve, čo ste boly volné, nechaly starú mamu samotnú v moci a pod vlyvom jej brata a jeho rodiny. Je predsa samozrejmé, že tí ľudia čakajú, že im poručí, alebo rozdá všetko, čo ešte má, je toho ešte dosť. Ako viem, dom je starý, dávno neoprávaný, veľkej ceny nemá a zčiastky je už i zadlžený. Ale možno, že stará mama má ešte nejaké cenné veci: šperky, striebro a cenné papiere, — a toho by bola škoda, keby sa to dakde podelo. Preto odhodlala som sa — a môj muž mi v tom nebráni, lebo vie, že nič nerozumného nepodujmem, — ísť sama ku starej matke a osobne sa presvedčiť o všetkom. Je to síce ďaleko, cesta je nákladná, ale myslím, že sa to vyplatí!“

Tak praktická Sappho-Žofia.

A onedlho písala už z Prešporka.

„Ani si predstaviť nemôžete, aká bola chudina, stará mama rada, keď som prišla! Neprepínam, keď tvrdím, že som ju hneď zaujala. Často sa díva na mňa a vtedy sa jej zdá, že vidí svoju dcéru Irénu — našu nebožkú mamu, keď bola ešte zdravá a krásna. Neviem sa uspokojiť nad tým, že sme sa jej tak odcudzily. Získala som jej dôveru. Tetky, ktoré sa u starej mamy zahniezdily, sa zdanlive uťahujú. Vtedy, keď ich niet, je stará mama dôverná. Všetko, čo má, mi postupne ukázala. Hlavne sú tu cenné papiere, obligácie — a účastiny hlavných bankových závodov. Útočila som na ňu priamo a vyprosila si z nich niekoľko, o ktorých viem, že majú veľkú cenu, že potrebujem peniaze a že i na Pavlino liečenie treba poslať istú čiastku. A ona mi ich dala. Mám hneď i splnomocnenie, aby som ich buď predala, alebo aspoň kupóny zamenila. Možno, že si papiere podržíme my s mužom — a vám vyplatíme povinnú čiastku. Stará mama sa o tieto veci nestarala. Konal to za ňu jej brat, od jeho smrti jeho dcéry chcely to urobiť, ale ona je k nim strašne nedôverivá, možno, že nie bez príčiny. Má starý, prastarý kufor obtiahnutý kožou a železom okutý — taký smiešný starý kus — a v tom schováva svoje najcennejšie veci. Kľúč je vždy u nej. Podarilo sa mi ju naprosiť, aby otvorila kufor, lebo že veci, zvlášte obrusy a iné, môžu tam spráchnivieť a zkazu vziať. A skutočne. Zápach pliesne a stariny nás ovial z neho. Ale bolo hodno ho otvoriť. Má tu staré zlaté a strieborné veci, niektoré majú muzeálnu cenu — a v malom sáčku ešte i staré dukáty, prstene, retiazky a toliare. Spísala som ich, a niektoré som si hneď i vypýtala. Nebojte sa, neukrivdím vás, toľko, čo si ja privlastním, dám i vám. Hlavné je, že som prišla a že mám dosť energie a taktu zaobchodiť so starou, už detinsky podivínskou mamou. Nebyť mňa, ona by v nahodilom okamihu slabosti tieto veci rozdala, čo i hneď domovnici, úlisnej, prefíkanej osobe — — “

Pred Vianocami prišiel z Prešporka ešte jeden list. — „Dnes bola stará mama vo zvláštne dobrej nálade — a to zato, že som jej sľúbila, že ostanem pri nej aj cez Vianoce. Ťažko mi to padne, — veď mám muža, deti, ktorí už na mňa čakajú — ale musím. Spomínaly sme Vianoce a vianočné dary. Ja som si vzdychla, že tohoto roku nič nechystám deťom a mužovi a že sú všetci smutní. — A ona hotová, že mi dá, čo si vyberiem, i peniaze, aby som nakúpila, len aby som ju nenechala samotnú. Otvorila kufor a ponúka, aby som vybrala pre muža, pre deti i pre vás. Vybrala som niektoré rodinné kusy, streborné a zlaté veci — z ktorých i vám posielam. Viem, že vy o zlato nestojíte, ale zlato je zlato. Vždy a všade má svoju cenu. Ale hlavné je, že som pre vás vybrala niektoré účastiny, ktoré majú hodnotu asi 10 000 korún. Zajtra ich zamením — a pošlem vám peniaze na banku v meste R. Vo vašom hniezde nemusí každý vedieť, že máte peniaze. S tými si vyplaťte najnaliehavejšie dlhy. — Starej mame ešte dosť ostane a v dome má právo bývať až do svojej smrti —“

A zase písala: „Tak, vy hodláte do Ameriky? I sestra Pavla — a otec?! Možno, ba pravdepodobne je pre ňu tento krok do sveta šťastný, — ale čo otec? Je on síce ešte pomerne mladý; druhí v tom veku ešte pracujú, ale kto zná, či ho táto cesta nevzpruží k novej činností? A teraz máte k tomu prostriedky vziať ho so sebou, lebo samotného tu nechať, nemôžete, nesmiete. A keď sa vyberiete, príďte sa od starej matky odobrať. To už bude istotne lúčenie navždy.“

Vianočné sviatky boly v ten čas a v tom tichom dome tiché, ale pokojné, — skoro veselé, lebo veselosť a radosť doniesol i ten malý, teraz už i vnímavý a silný chlapček. Tým krajšie boly tieto sviatky, že už neťažila na tom malom rodinnom krúžku príšera hriechu, biedy, chudoby a neistoty. Ariadne teraz už ožila a začala veriť bez pochybovania. Vo chvíľkach samoty a tiesne ešte dakedy zalkala a opýtala sa Marienky: „Môžem úfať na odpustenie?“

„Náš Pán a Spasiteľ odpustil veľkej hriešnici Márii Magdaléne, keď jej kázal, aby nehrešila viac.

A nadovšetko preukázal jej Svoju velikú milosť pri Svojom slávnom Vzkriesení, že jej prvej sa ukázal.“ Povedala Marienka a jej sestra sa uspokojila. Ale dielo jej preporodenia započalo sa už len tam za morom.

Radostné bolo to chystanie na ďalekú cestu.

Lúčenie s tým malým, rodným mestom nebude ťažké: veď zo živých priateľov tu ostanú tí vždy, i teraz osvedčení priatelia Tomešovci — a krem tých už len tie drahé, teraz ešte snehom zaviaté hroby.

Ešte predsa tu ostane Chrenková, ktorá už vopred narieka, ako tých svojich milých pánov zapomenie. A vo svojom žiali pripomína — a napomína všetkých, aby nezabudli pozdraviť jej syna Pala Chrenku, keď sa s ním sídu, lebo to má za celkom isté, že sa v Amerike musia krajania sísť a poznať. A žeby mu povedali, aby si na zdravie pozor dával, ale za to aby zase poslal dakoľko tých dolárov. Poslala by mu dačo, na príklad geletku bryndze, ale jesienka je už horká — a jarnej ešte niet. A nechcela veriť, že by sa v tej Amerike nemohli známi sísť. —

Milan písal často a na Marienkinu prosbu poslal loďné lístky pre všetkých troch. On veril, že v prajných pomeroch v tej zemi Slobody, Práce a Dolárov môže ešte i profesor svoje vedomosti uplatniť. Veď mnohí v tom veku idú, aby hľadali, čo doma nájsť nemohli: slušnú existenciu.

Nemohla Marienka odísť, aby sa nepokúsila o to vypýtať od Vojniča Ariadnine listy. Vojnič jej ich i poslal v sprievode listu plného výhovoriek.

„Vy, drahá milosťpani.“ tak píše Vojnič, „oslovili ste ma tak cudzo, tak, ako by sme nikdy neboli bývali úprimní priatelia — preto i ja vám musím dať titul taký, ako prísluší celkom cudzej panej. Žiadate listy od mňa, pamiatky mne nadovšetko drahé. Ľutujem, že tá drahá, biela duša pre mňa, nehodného, toľko trpieť musela. Ale k môjmu ospravedlneniu nech bude tu aspoň to pripomenuté, že som v ten osudný večer v hostinci neukazoval listy nejaké dôležité — a z jej listov vôbec nebol tam ani jeden. I tie ostatné boly bezvýznamné a nikoho nekompromitovaly. Ale Ariadnina duša je natoľko jemná a citlivá, že všetko desaťnásobne pocíti. Ľúto mi je, verte mi že sa kajám ako starý hriešnik. Jej už nebudem písať, nechcem narušiť ten mier duše, ktorý za cenu ťažkej nemoci vtiahol do jej šľachetného srdca. Boh jej pomáhaj — a sprevádzaj ju všade, kamkoľvek pôjde. My sa už sotva viac uvidíme v tomto živote. —

Na žiadosť mojej ženy prešli sme bývať do tesťovho domu, — je tam miesta dosť a dosť, — kde vládne energická pani testiná. A s tým, tuším, je už dosť povedané.“

„Nenapraviteľný!“ pomyslela Marienka.

„A možno, že ona tá dobrá, úprimná, bude — pomstená, viem, že si toho nežiada, ale se stáva.“

Večer, keď sedely obidve sestry pred pecou, v ktorej plápolal veselý ohník, ukázala Marienka sestre sväzoček listov — a list Vojničov. Ariadne zbledla, chvatne siahla po listoch, ale Marienka odtiahla ruku i s listami a pozrela na sestru svojím vážnym pohľadom. Potom otvorila dvierka a hodila balík i Vojničov list do ohňa. Sedela mlčky, dívala sa ako papier horí a čakala, kým posledný páperček nezmizol.

Ariadne hodila sa na Marienkine prsia a zaplakala. —

„Démonické kúzlo je zlomené, nemá ťa viac čo ľakať — a strašiť. Teraz ver a dúfaj!“ povedala Marienka ticho a nežne.

Profesor s mladistvým spechom chystal sa na cestu. Hneď ako Marienka vyslovila svoju túžbu, vziať so sebou otca i sestru, chytil sa tej myšlienky s nebývalou u neho energiou. Len dve veci si vyžiadal: jednu, aby si smel vziať svoje ohňu vyrvané knihy, zvlášte ale rukopisy — a druhé, aby cestovali tou istou cestou, ktorou prišla Marienka, tak aby mohol aspoň zďaleka vidieť brehy tej staroslávnej ríše, otčiny héroov a filozofov, kde dakedy kvitla vysoká kultúra, kde malo umenie svoje stánky a múdrosť svoje chrámy. V očakávaní tejto cesty a jej zážitkov vzpružil sa, ako by omladol a hneď sa chytil do balenia svojich drahých kníh.

Stalo sa ešte i Žofke po vôli. Na ceste odbočili do Prešporka, aby sa so starou matkou rozlúčili. Stará, už temer 80-ročná pani bola už veľmi slabá. Utrpela záchvat mrtvice — teraz len slabší, ale dalo sa predvídať, že druhý záchvat, silnejší, jej bude osudným, Sappho-Žofia priniesla jej veľkú obeť, že teraz už po druhý raz ju prišla opatrovať — a iste doopatrovať. Žofia oddala i teraz ešte značnú časť peňazí, čo vyťažila za iné ešte vzácné veci a pri tom sa priznala, že ani sebe ani svojim deťom neukrivdila. —

Ariadne tklivo rozlúčila sa so starou matkou, ktorá si ju pred nedávnom ešte tak veľmi žiadala. Teraz už bola ľahostajná, ako by jej duša hľadela už za ten breh večnosti. Skorej, ako oni preplávajú oceán, ocitne sa stará mať v ríši, z ktorej sa nikto viac nevráti. —

Život pozostáva zo samého shliadania a lúčenia. Radosť a žalosť hýba dušami milujúcich ľudí, nič nie je stále — všetko len na čas a všetko ako vlna na vode.

Profesor a jeho dcéry i malý Milanček, vyprevádzaní dobrými priateľmi opustili malé to mesto, kde museli toľko trpkostí okusiť. — Zatým nasledovalo lúčenie so starou matkou a so sestrou — a o dva dni so starou vlasťou.

A na tretí deň vyplávala loď teraz z riečskeho prístavu na voľnú Adriu. Na palube stáli ešte naši vysťahovalci a lúčili sa s brehami dalmatinskými a s dalmatinskými ostrovami. V povedomí, že ich táto hrdá loď nesie do Nového sveta k novým prácam, novým povinnostiam, novému životu, Ariadne pevne verila, že zase najde samú seba a v užitočnej práci stane sa ešte milovaným a ucteným členom ľudskej spoločnosti.

Koniec