ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celá tunajšia konkurencia bola zahanbená, ale nie porazená. Páni konkurenti sa vztekali, že im dobrý kšeftík ušiel a jednomyseľne priľnuli k sebe, aby pracovali na znemožnení vzrastu nového konkurenta.

Vojnič prisťahoval sa s celou rodinou — žena a dvoje dievčeniec — a vtiahol do bytu, ktorý mu Hilárová vypratala a prichystala. Bol to jej vlastný, pohodlný a solidný byt. Ona prešla bývať na druhú stranu priestranného dvora, kde v samej blízkosti synovej zariadila si neveľkú izbičku. Umienila si, že odteraz venuje sa len svojmu malému, už trocha ztenčenému hospodárstvu.

Vojnič chytil sa do práce, prezrel dôkladne knihy, srovnával, účtoval — a prišiel k tomu náhľadu, že len zázrakom udržal sa tento obchod až dosiaľ. Veď stará pani nemala o účetníctve ani poňatie, preto šlo to len po starom a väčšinou — na úver. Tak obchodovať bolo možné dakedy za starých časov, ale nie na samom sklonku osvieteného storočia. Vojnič opatril si nové knihy, firmu podržal — z obchodných príčin, — ale ináč všetky zákonom predpísané formality vybavil tak pedantne, že mu nikto ničoho vytýkať nemohol.

Bolo to jednoho pondelka — ráno — keď už sám otvoril železné dvere na obchode. Na ulici už čakalo na ten okamih niekoľko ľudí, väčšinou žien. A bolo tam i niekoľko zvedavcov. A zpomedzi nich ozval sa škrekľavý hlas akéhosi výrostka, ako keď kuvík zakuviká:

„Kedy tu bude výpredaj?“

Ostatné slovo bolo povedané v maďarskej reči. Tí, čo to počuli, boli zarazení, ale Vojnič sa usmial, ustúpil, aby tí, čo chceli kúpiť za krajciar octa alebo „fierdunok“ soli, mohli do obchodu. Prišli i niektorí z púhej zvedavosti. A bolo medzi nimi dosť i takých, čo prorokovali, že to nepôjde. Ale šlo to.

V obchode sa zjavila i mladá Vojničová. Bola ešte dosť mladá, ale nápadne vädnúca žena, bez vôle, bez barvy, ako bez života. Musela z domu byť naučená v obchode pracovať, lebo ochotne, ba i zručne vysluhovala, ale veselého slova, vtipu, alebo priateľského úsmevu pre kupujúcich nemala. Zdalo sa, že jej duša bola už za mladi zahriaknutá, zadubená, zakrnelá. Všetko, čo konala, konala z púhej povinnosti, bez záujmu, bez radosti. Len jej deti ju vedely rozveseliť a s nimi bola šťastná, v nich žila, pre ne pracovala. Kto ju videl, musel prísť i na tú myšlienku, že je táto mladá žena nie zdravá a preto aj nie šťastná. Jej zovňajšok zodpovedal jej povahe. Šaty mala čisté, slušné, poriadné, ale viselo to na nej všetko, ako na drevenej panne.

Vojnič chytil sa do práce s energiou jemu vrodenou; a to nielen v obchode, ale i na národnej roli. Cítil v sebe čosi organizátorského, chcel uplatniť svoje názory, svoje presvedčenie, a tu videl pole široké, ale náramne zanedbané.

Po prvých návštevách v rodinách meštianskych — samozrejme, že Tomešovci boli prví, — začal priťahovať k sebe horlivejších, inteligentných mladých mešťanov, ktorí boli prístupnejší ako tí starí. Ti už tej porobe tak zvykli, ako sa hovorí, ako cigáň na šibenicu.

A o nedlho mal i žiačok dobrovoľných; dcérky niektorých sebavedomejších a neodvislých mešťanov. Medzi prvými boly, rozumie sa, Ariadne a jej spanilá sestrička; potom Anička, Tomešova švagriná, Katuška bola ešte malá, ale chodila tiež medzi ostatné žiačky — už aj ako vrstovnica Vojničovej staršej dcérky Ludmilky. Bola tu ešte Málika, sestra Toporčíkova, a Zuzika, dcérka zámožného hostinského. Všetky dievčatá, väčšie i menšie oslovovaly Vojniča ujcom a na jeho žiadosť mu aj tykaly.

O krátky čas založil Vojnič s pomocou Tomešovou spolok miernosti a hneď na to rokovali horliví mladí mešťania o tom, aby založili vzájomnú roľnícku pomocnicu.

Vojničova práca neostala nepovšimnutá. Nielen konkurenti, ale i nimi naštvaní páni, v prvom rade slúžny Uzényi dali pozor na všetko, čo podujímal — a bedlive striehli, kedy asi Vojnič zavadí do zákonov, prestúpi ich a môže byť stíhaný.

Uzényi stretol sa často s Vojničom vo verejnom živote, to na mestskom dome, alebo na zábavách, ktoré mešťania usporiadali; v lete na majálesoch, či boly cirkevné, alebo to už bol majáles hasičský.

A vtedy s utajenou zlosťou pozoroval, aká je Ariadne-Paulina teraz krásna a — šťastná; — ako hlási sa k slovenskému slovu, ako na jej pokyn teraz miesto maďarských piesní ozývajú sa krásné naše trávnice. V speve vynikal medzi mužskými čistý barytón Vojničov a sladký soprán ľúbeznej Irenky-Márie. Marienka spievala ako škovránok, keď po dlhom zimnom čase za jarného rána letí, letí vysoko a v čistých zvukoch velebí Stvoriteľa, darcu všetkého dobrého. Na týchto zábavách, zvlášte na koniec, brávali účasť i páni, aby povykrúcali ženy i dievčatá a pritom si s nimi i zažartovali, kedy slušne, kedy zase rozpustile. Teraz ale cítili, ako by im tá voľná, bezuzdná zábava bola hatená, lebo poriadnejšie mešťanské a roľnícke dievčatá zrejme vyhýbaly sa rozpustilým pánom.

To všetko pripisovali Vojničovmu vplyvu. A Vojnič alebo nezbadal, alebo keď aj zbadal, čo mu pripisujú, nedal sa odstrašiť a neraz povedal Tomešovi:

„Ako vidíš, zase siahnul som do osieho hniezda. Ale vydržať treba.“

Rozumie sa, že medzi Vojničovými žiačkami bola Ariadne-Paulina najpozornejšou a najvnímavejšou poslucháčkou. Ona mu porozumela, ona sa mu podivovala, jeho slová prednesené tým zvláštnym hlasom, ktorý dakedy zvučal ako zvon, iný raz vkrádal so do ucha — a do srdca — ako zvuk sladkej melódie, — vždy padly na úrodnú pôdu jej po kráse dychtiacej duše. Vojnič to cítil, vedel to dobre. Často, keď sedel u Hilaridesov v dôvernom krúžku rozprával o svojej mladosti, tu niečo veselého, študentské kúsky, tu zase tklivé príhody chudobného žiaka. A dakedy, keď naskytla sa príležitosť, požaloval sa — menovite Ariadne-Pauline, — aký je jeho život pomýlený, smutný. Nemiloval svojej ženy tak, ako by mal milovať muž družku svojho života. Videl v nej ženu dobrú, obetavú matku detí, cenil jej usilovnosť, oddanosť a pokoru, — ale pritom ostalo čosi v jeho duši neukojeného, nevyplneného. Zmienil sa i o neblahom, podriadenom stave v dome svojej testinej, ktorá vládla celým domom a pôsobila mu toľko trpkosti, že radšej dobrovoľne vystúpil. Ariadne ho ľutovala.

Asi rok predtým, ako sa Ariadne-Paulina vo vlaku sišla s Ľudevítom Majlingerom boly v Orešanskom okrese voľby do krajinského snemu.

Národ slovenský sa od rokov nezúčastnil volieb, ale v ten rok niektoré volebné okresy slovenské vystúpily zo svojej pasivity. Protivládny kandidát tohoto okresu bol istý Alexander Horváth. Bol advokátom a majiteľom neveľkého panstva v blízkosti župného mesta. Známy bol v širšom okolí, ako človek slušný, vážne smýšľajúci. Jeden z tých spravodlivých maďarských pánov, ktorí sa neboja teroru a myslia svojou vlastnou dušou. Takýchto ľudí vláda nemá rada a jej úrady sa ich boja. I tu videli páni, že Horváth, kam zavíta nachodí priazeň a priateľov, jeho strana bola silná, triezva, — vážna — a preto i jeho protivníci nezahálali.

Vojnič, jeho priatelia na celej čiare rozhodli sa ísť s Horváthom. Poprední národovci celej župy stýkali sa s Horváthom, oboznamovali ho s neblahým stavom slovenského národa — a on uznal, že sa Slovákom krivda deje a sľúbil, čo bude v jeho moci to vykoná a bude pracovať za spravodlivú vec ujarmeného ľudu a hľadieť v život uviesť národnostný zákon z r. 1868.

*

Pred dedinskou krčmou bola sídená tlupa ľudí. Mužskí v menších, väčších skupinách shovárali sa tu tichšie, tam hlučnejšie, podľa toho, koľko už boli užili toho zhubného nápoja. Poniektorí držali fľašky s pálenkou v rukách a ponúkali druhých. Všetci mali pierka červeno-biele za klobúkami.

Na vyvýšenom mieste pred dvermi do korheľne vedúcimi, stála mladá krčmárka; bola to Málika sestra Toporčíková, ktorá sa minulých fašiangov vydala za krčmára Pavla Labodu. Dívala sa na ten ľud a mala radosť z neho, veď sa toho trunku toľko míňa tejto nedele! Pri nej a dolu nižšie bolo niekoľko žien. Jedny maly malé deti na rukách, druhé stály a nepokojne hľadely na mužov. Kedy-tedy daktorá zavolala aby už toľko nepili, — ale jej hlas odznel bez účinku, najviac, ak jej muž päsťou zahrozil. Pod stenou najbližšieho domu postávaly dievky. Tie sa bezstarosne smialy, robily žarty a kedy-tedy hodily nejaký vtip medzi chlapov.

Zrazu povstal ruch medzi tými, čo stáli od krčmy najďalej. Hŕbka detí, chlapcov, vtrhla medzi ľud a piskľavé hlasy sa ozývaly:

„Na bok! Páni idú!“

Oddola prihrnulo niekoľko panských kočov. Pred krčmou zastaly. Z prvého vystúpil sám vládny kandidát a bývalý poslanec Rácz Jožo — a jeho hlavný korteš slúžny Uzényi. Pri kočišovi sedel notársky pisár, Berco Privorský zbankrotovaný zeman a statkár. Pre falšovanie zmeniek a listín vysedel si niekoľko mesiacov v Ilave a že už nemal na čom gazdovať a lepšieho úradu nedostal, — v jeho župe ho vôbec ani na pisárskom stolci vidieť nechceli, — uspokojil sa s postavením notárskeho pisára. I to mu starodávny priateľ jeho rodiny, „Gusti báči“ vykonal. Ináče bol to pekný — a na oko veľmi sympatický, mladý ešte človek.

Kandidát Rácz Józi bol chlapík neveľkej postavy, tvár bola bezvýznamná, ako unudená. Zdalo sa, že ho i to mrzelo, že je na svete, zvlášte ale že musí byť medzi týmto dedinským ľudom, aby sa im ukázal, ako rád ich vidí, a že nič inšieho nechce, len aby tomu ľudu bolo dobre. Vedľa omrzlosti bolo badať na jeho tvári aj akúsi bázeň a nevoľnosť. Videl, že ho ľud nevíta s obvyklým výkrikom „Éljen!“ Mužovia i ženy stáli tu ako k zemi priklincovaní.

Uzényi bol postavou i zovňajškom podobný Ráczovi. Tvár jeho bola veľmi počerná chudá; jeho tmavé oči blýskaly ako oči cigánské. Ako skočil s hyntova hneď prezrel situáciu.

„Toto nie sú naši,“ povedal ku Ráczovi, keď videl, ako si mužskí skrývajú fľaše pod kabanice. Keď videli slúžneho, hneď ako by boli od strachu vytriezveli; i pri tom ozvalo sa v nich čosi, čo im šepkalo, akí že, hľa, sú oni teraz dôležití! Hlavou im preblesklo povedomie: oni, páni nás teraz hľadajú, hej, predsa sme my dačo, s čím musia rátať. — No, pozdravy, s ktorými obklopili koče, boly ponížené. Uzényi po ľahtikársky šiel medzi sedliakov, po kamarátsky odpovedal na pozdravy, predstavil pána kandidáta a lámanou slovenčinou dal na javo svoju ľútosť že dali slovo protikandidátovi. Zatým ujal sa slova Berco Prívorský a v peknej oravskej slovenčine začal dôvodiť, ako je nutno, aby ľud ako dosiaľ išiel s tými, ktorí mu dobre chcú, ktorí mu boli vždy dobrí priatelia, že veď čože im protikandidát sľubuje?

„Chceme pašienky,“ ozval sa jeden smelší gazda.

„Chceme bány, kde si môžeme smelo odtrhnúť dáku tú malinu a jahodu“ — zavolala jedna zo žien. Všetci sa na ňu akoby ustrnulí nad toľkou smelosťou obzreli, — tak že ona schovala sa za druhé.

„Bude, všetko môžete mať, milí priatelia, veď čo že inšieho chce naša vláda, než to, aby všetkým občanom bolo dobre v tejto našej milej vlasti? Náš pán poslanec a kandidát vám vykoná všetko, čo si žiadate, aby ste boli spokojní a vaše deti a detné deti! Nech žije náš pán kandidát Rácz József! a zavolal Berco smelo — a z húfu ozvalo sa za ním: „Nech žije!“ „Éljen!“

Nebolo tých výkrikov veľa, ale boly. Páni sa uspokojili a pobrali sa do krčmy. Na schodíkoch stála Málika a pri nej jej mladý manžel Paľko Laboda. Laboda sa šťastne usmieval a pokorne sa pred panstvom poklonil. Uzényi pýtal vína a mimoidúc uštipnul červené líčka Málike, stisol jej tiež veľkú červenú pravicu, ba pozdvihol ju i k ústam, ako by ju chcel bozkať, ale Málika sa tomu tak veľmi bránila, že od toho úmyslu (ak bol nejaký) upustil. Pri tom si mladá Labodová pomyslela a vzdychla: „keby toto videly pani farárka a učiteľka!“ Im sa tohoto vyznačenia sotva dostalo, lebo ako povestní panslávi toho nezasluhujú. Veď nielen že panslávi sa volieb stránia, ale i ľud odvádzajú od pitia pálenky. Nuž, z čoho že len biedny krčmár potom bude licenciu platiť a z čoho bude žiť?“

Páni vošli do krčmy, čiže do privátneho bývania mladých Labodovcov. Paľko doniesol vína, Málika chytro utierala poháriky. Ale páni nebavili sa tu dlho, najmä kandidát akosi spechal ďalej. Tu mali ostať len dvaja: slúžny a Berco Prívorský.

Rácz s ľahostajnosťou blazeovaného človeka džentríka, ako by sa ho to ani netýkalo, prešiel odstupujúcim radom ľudí a sadol si do koča. K nemu prisadli tí ktorí sa sem doviezli na druhom koči. Zapálil si na cigaru, žmolil — a hryzol ju netrpezlive a oprel sa pohodlne v koči. Uzényi ešte povedal niekoľko slov, slovenčinou, akú kedysi na ulici od chlapcov posbieral a potom pristúpil ku koču.

„Helyes!“ povedal Rácz lakonicky — a ešte doložil: „Köszönöm, barátom!“ V tom ešte prišiel Berco, ktorý za príkladom Uzényiho tiež prilichotil sa ku Málike, pošepkal jej niečo lichotivého do ucha a naozaj bozkal jej ruku. Vedela Málika, že to za tie obedy, alebo olovranty, ktoré kedy-tedy, keď prišiel po práci, do obce, dostal u nich grátis. Berco pokorne predniesol:

„Tak sa mi vidí, že tam dolu, okolo fary a školy sú sídení tí vážnejší gazdovia. Že tí nechcú sem prísť, pravdepodobne ich kňaz a rechtor držia na slove.“

„Pravdu máte. Nielen kňaz, ale i kňazovka a rechtorka ich zdržiavajú,“ prízvukoval Uzényi „lebo to sú zaťaté panslávky a kazia nám ľud. Toto miesto, táto dedina má pre nás veľký význam, ak tunajších gazdov získame, máme vyhraté. Broskovec a jeho úradníctvo je náš iste,“ tvrdil Uzényi.

„Nie celkom“, pochyboval Rácz, „mešťanstvo je samostatné a nedá sa skloniť.“

„Len sa ráčte ukázať, čakajú na Vás,“ napomínal slúžny.

„Tak je, čakajú ma, pohni, Janči!“ rozkázal Rácz. Potom zdvihol klobúk, kývol hlavou smerom k ľudu a rozložil sa pohodlne do koča. Do druhého koča sadli si jeho prívrženci, tretí ostal na boku, — ten bol pre slúžneho.

Uzényi a notárov pisár plietli sa za chvíľku pomedzi ľud. Tu sľubovali pastviny, tam vyhrážali, že nikoho nepustia do hory. Ženy orodovaly za bány, kde by si mohly maliny sbierať bez toho, aby im horári obrúsky pobrali, alebo hrnčeky potĺkli.

Potom voviedla Málika oboch pánov do izby, v ktorej mala svoje novučičké náradie pečlive pozakrývané, aby sa neprášilo naň. Teraz napochytre postrhávala väčšie menšie prikrývky, aby bolo vidno, že sú pohovka, stoličky a dva fotely červeným plyšom obtiahnuté.

Ale Uzényi si tejto krásy nevšímal. Chodil nervózne po izbe, potom hodil sa na malú pohovku tak prudko a bezohľadne, že sprašťala a len, len že svoje mladé kosti tam na skutku nesložila. Potom si pán slúžny zapálil na novú cigaru so zlatým pásikom, ktorú práve bol od pána kandidáta dostal. Ponúkol i pisára — a ten blažene vdychoval dym jemných špecialit, aké kedysi, keď sa ešte na svojej vlastnej štvorke vozil, kúrieval.

Ako „ztratili“ sa páni z pomedzi ľudí, oživla vrava. Krčmár vyšiel s fľašou, nalieval do skleničiek a núkal. Chlapi, ktorým nechcelo sa sedeť v tmavej izbe za „táfľami“, vyšli na cestu a tí, čo sa zase rozhodli na Ráczovu stranu, nahovárali tých neistých. „Užite, kamaráti, teraz, keď nám dajú zadarmo!“ pokúšali tých miernejších. A čím ďalej, tým viac bolo tých, čo sa k Ráczovi pridali.

„Zase idú páni“, skríkli deti.

Na hradskej zdvihol sa oblak prachu. Z neho vynoril sa koč-fiaker. Koč zastal pred krčmou. Ale neboli v ňom páni, len pri kočišovi sedel jeden. V koči bolo plno ženských. Sedela v ňom Julia Vojničová, pri nej Ariadne-Paulina, medzi nimi malá Ľudka Vojničová a na kolenách svojej mamy sedela Vieročka. Oproti nim sedela Iréne-Mária a Anička zo školy. Medzi nima i Katuška. Viac sa ich už nespratalo. — Pri kočišovi sedel Vojnič.

Keď koč zastal, vstal Vojnič, vystrel svoju ztatnú postavu, pozrel na prekvapený ľud a zvolal:

„Daj Boh šťastia!“ Chlapi sa uškrnuli a zdvihli klobúky.

„Bože, daj!“ odpovedali ako zelektrizovaní, lebo ich tento našský pozdrav príjemne prekvapil.

„Na koho ste, chlapi?“ Opýtal sa Vojnič a jeho hlas znel ako zvon.

Za chvíľku sa nikto neozval, len jedna smelá žena predstúpila a povedala posmešne:

„Teraz zase pijú na Rácza!“

A ako na odvetu zavznel hlas od krčmy:

„Éljen Rácz József“. A na to zástava Ráczova, zaviala na krčme akoby súhlasila.

Vojnič sa zasmial krátkym, trpkým smiechom.

„Vidím, že ste už pod obrazom Božím! Hanbite sa! Srdce ma bolí, keď vás vidím takýchto upadnutých do osídiel nerestí — ste horší ako tie nerozumné hoviadka. — Veď ste sa už vzdali všetkej ľudskosti a vzdávate sa dobrovoľne svojich ľudských práv, — za sklenku tej besnice zapredáte si dušu a svedomie. Či ste vy ľudia, či ste vy Slováci?! Čo dobrého vymohol vám dosiaľ váš vyslanec, čo mu máte ďakovať? Či sú vaše ťarchy menšie, či vaše hospodárstvo prekvitá — a neupadúva?! Hľa kostol sa vám rúca, do školy tečie voda, či vám dal váš vyslanec čo len desať zlatých na obnovu chrámu?!“

Niektorí počúvajúc tento hlas, ktorému nemohli ujsť, temer vytriezveli. Vycítili, že je to človek nie ako tamtí, pán síce, ale nie z tých pánov, čo ich teraz opustili, cítili, čo im hovorí, ide mu zo srdca vrelého, bratského.

„Pravdu má,“ hovorili niektorí a pokyvovali hlavami. A viacerí pristúpili k samému koču.

„Kto je to?“ ozvali sa niektoré hlasy.

Medzi ženami nastal pohyb. Vojnič obrátil sa k nim. Z očú všetkých žien zračil sa netajený úžas, úprimný obdiv. Veď takto k nim nehovorí krem pána farára nikto. Kúzlo Vojničovej osobnosti sa i tu dokázalo: tieto prosté ženy by boly hotové poslúchať Vojniča a ísť za nim, kam by ich viedol, iste k lepšiemu, ľudskejšiemu životu.

Julia Vojničová sedela tíško a hľadela s nežným úsmevom na svojho muža. Ten smutný úsmev ožiaril jej tvár a dodal jej nehy a krásy. Oj, ona bola hrdá na svojho muža! Ona ho ľúbila i tak, keď on jej lásku neopätoval tak ako túžila.

Ariadnine modré oči svietily nadšením. I ona je hrdá, že má takého učiteľa a priateľa. Vstala v koči i ona a so šťastným úsmevom hľadela na ženy.

Vo dverách krčmy zjavila sa mladá krčmárka. Poznala všetkých, ktorí boli v tom koči, ale nesišla k nim. Ariadne pozdravila Máliku prívetivým úsmevom a pokynutím hlavy, ale Málika pohrdlive kývla hlavou a vošla do domu.

Záclony na oblokoch, obyčajne spustené na ochranu vzácneho nábytku, boly teraz vyhrnuté… a zradne pohybovaly sa sem tam, ako by sa dakto s nimi s istým úmyslom zapodieval. Ariadnino oko zablúdilo i tam — a v jednom okamihu postriehla Ariadne-Paulina zbadať, že za riedkou záclonou skrýva sa slúžny Uzényi. Zbadala, že uprene hľadí na ňu. Teraz ju videl zase takú krásnu, oživenú akýmsi mohutným nadchnutím — a v tom okamžení zatúžil ju strhnúť z toho prostredia k sebe, alebo jedným ťažkým úderom sraziť ju dolu ku svojim nohám, aby sa svíjala v bolesti a pokorení — — A ona, v povedomí svojho okamžitého oduševnenia, ale v nevedomí toho, že oduševňuje sa vlastne za vec nehodnú, pozrela smelo v tú stranu, kde vedela, že Uzényi hľadí na ňu a s dievčenskou svoj vôľou urobila rukami gesto „strúhania mrkvičky.“

Vojnič pokračoval a teraz znela jeho reč k ženám:

„Vy ženy, nehanbíte sa za takých mužov? Vidíte, akí sú spití — môžete ich ľúbiť?“

Ženy shlukly sa tesnejšie okolo koča a dychtive počúvaly jeho slová.

„Ten pán pravdu hovorí, fuj, aký hnusný je taký ožratý muž!“ zkríkla jedna.

„Čuš, čo ty vieš, ty si vdovica,“ — — zahriakla ju jedna žena s utrápenou tvárou a dieťaťom na rukách.

Vojnič chcel pokračovať, ale ďalej od koča začala sa vášnivá vrava. Jedny volaly, druhé kričaly, zase iná zavolala medzi svoje súsedy:

„Pravdu má! Čo nám je po Ráczovi? Čo nám dal dosiaľ? To, že nám jeho horári berú obrúsky a tlčú hrnce, keď si ideme odtrhnúť dáku tú malinku? A to drevo? Že nám nedá?! Keď nedá, nech si ho má! Ani furmanky, vraj, nedostaneme. A ktože im ho bude voziť, to drevo, keď nie chudobný ľud? A kto mu bude obrábať zeme, ak mu bedári neobrobia, vari si sám zapriahne tie svoje tátoše a pôjde do hory po drevo, alebo bude s nimi orať?“

A tie, čo za bány orodovaly, zase volaly:

„A bány boly — a bány aj budú! — a to už sám pán Boh požehná tú malinku a jahôdku, aby sa chudobný ľud poživil.“

Tak Vojnič reč, ktorú chcel povedať ženám, vlastne ani nedokončil. Ale ženy mu rozumely, dívaly sa na neho, ako by mu ďakovaly, chytaly jeho ruky — i ruky Vojničovej a Ariadnine. Táto napomínala ženy, ktoré jej stály najbližšie, aby nedovolily mužom piť tú zkazonosnú pálenku, ktorá ničí zdravie, pokoj domáci a privodí úpadok majetku.

Za záclonou stál vždy ešte Uzényi, škľabil sa a metal blesky na Ariadninu strojnú hlávku. „Oh, keby som ju dostal do rúk! Veď by som ju naučil! Ale počkaj, ty hrdá, ty nezlomná deva! Ja neustanem, kým ťa neuvidím pokorenú!“

Začiatok tejto hrozby len pomyslel, ale koniec, nedbajúc na miesto, kde sa nachodí, povedal na hlas. Berco Prívorský díval sa s úžasom, ale i s uspokojením nešľachetného srdca — na veľkomožného pána. Bol zvedavý, ako prevedie tento pán svoju pomstu nad tým hrdým, nedotknuteľným dievčaťom? Lebo to vedel, on, i každý, kto Uzényiho poznal, že nehrozil nadarmo. On keď pomstu prísahal, neprísahal krivo. V tomto sľubovaní dostál vždy sľúbenému slovu.

Keď Uzényi zbadal, že vyslovil svoju hrozbu hlasne, hodil hlavou a tvrdo zopakoval: „Áno, ja ju pokorím, ponížim, ale i tamtoho hlavatého (nagyfejü) pansláva a všetkých, na kom jej záleží. A vy mi pomôžete. Choďte, dozveďte sa, čo ten kramár povedal. Zdá sa, že si chcel nakloniť ženy, môžem povedať, že múdre namieril, ale ako mu to vypáli, je veľká otázka.“

Berco Privorský poslušne opustil izbu a zamiešal sa medzi ľud. Vypočúval tu ženy, tam mužov a utvoril si obsah dlhej reči, ktorú tak, ako si ju sostavil, Vojnič nepovedal, ani povedať nechcel.

Ale tá, ktorej Uzényiho hrozby platily, nemala potuchy o nich. Nebála sa ho. Vedela, že si slúžneho rozhnevá, ale netušila, aký bude ten jeho hnev a v čom sa vyvrcholí.

Príchod nových kočov upútal všetko prítomné dedinské obecenstvo. Teraz na krásnej štvorke prišiel sám Horváth. Bol to človek ešte mladý, sympatický. Výraz jeho peknej, zdravej tvári bol vážny, ale úsmev jeho bol priateľský, príjemný. S ním prišli jeho hlavní korteši, traja vyslanci, všetci z opozície, jeden advokát a jeden veľkostatkár, o ktorom sa hovorilo, že ak Horváth zvíťazí, padne doterajší hlavný župan a stane sa ním statkár Rovnický.

Krásny záprah, blýskavé postroje, elegantný koč zaujal pozornosť ľudu. Všetko, čo ženy a mužovia pred chvíľou videli a počuli — unikalo z ich duší; ich pozornosť bola vzbudená naozajstnou nádherou, s ktorou sa objavili novo prišlí páni. Ženy si zjavne a polohlasne sdeľovaly svoj obdiv, záľubu a uspokojenie. „To je už naozajstné panstvo,“ povedala jedna a druhé prisvedčily. Ľud len vtedy uctí veľkého pána, keď ho vidí vystupovať po veľkopansky. Kto sa k nemu po bratsky prikloní, k jeho duši hovorí ako druh k druhovi, málokedy dosiahne toho, čomu sa úfal. Neuznáva jeho úprimné snahy pomôcť ukrivdeným, nevenuje mu dôvery ako seberovnému, lebo je nie jemu roveň — a úcty mu nevzdá, lebo ho neuzná za skutočného pána. Ale kde pán vystúpi skutočne ako pán, ukáže sa vo svojej nádhere, tu ľud, ten náš biedny, neuvedomelý ľud, žasne, obdivuje tú krásu a pýchu a dá sa podmaniť, ako dal sa podmaniť i za starodávna.

Vystúpenie Horváthovo zachvátilo najprv ženy a potom i niektorých mužov. Väčšina mužov utiahla sa do blízkeho dvora. A bolo ticho, kým nezačal jeden z bývalých vyslancov hovoriť. Hovoril dosť špatne slovensky s prízvukom maďarským.

Ľudia, ktorí boli bližšie kočom s nadšením a so súhlasom počúvali. Laco Vojnič sišiel so svojho vyvýšeného miesta a predstavil sa pánom. Tí ho priateľsky pozdravili a podali mu ruky.

Po krátkom pobudnutí napomenul jeden z pánov, že je čas, aby šli ďalej. Mali tam dolu v dedine, — krčma stála na vyvýšenej hradskej, — už sľúbené shromaždenie. Koče pohly sa a ľud ostal zase sám.

Koč-fiaker i so svojím nákladom pohol sa tiež ďalej do Broskovca. Tam sa boli sľúbili na návštevu ku známym a tu sa len mimochodom pristavili.

A toto pristavenie stalo sa im osudným. Berco Prívorský vypočul ženy a z toho, čo počul, sostavil spolu s Uzényim famóznu obžalobu na Vojniča. Dľa tohoto udania bol obvinený, že popudzoval ženy proti manželom a navádzal ich, aby vypovedaly svojim mužom manželskú poslušnosť.

Svedkov si našli, — tých kto hľadá, vždy i nájde. Tu vlastne svedkovia ani nevedeli, čo svedčia, aký je to priestupok — a boli hotoví i prisahať.

V ostatnú noc pred voľbou pokonaly sa stránky, t. j. kandidáti do snemovne. Vláda vymenovala Horvátha za skutočného tajného radcu a druhý deň bola voľba. Rácz ostal víťazom. — —