ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ariadne-Paulina povedala presne podľa pravdy — ako bola zvyknutá, — to, čo uznala za potrebné povedať človeku cudziemu, čo i veľmi sympatickému.

Majlinger zvážnel. Viac ráz opakoval vetu, že, keby to, čo počul, nerozprávala ona, ale niekto iný, by tomu ani neveril. Nepovažoval to za možné a nemal o podobných veciach ani predstavy, lebo on ako syn zámožnej, starousedlej meštianskej rodiny, nezúčastnil sa politických dejov. Je dosť samostatný, postavenie v spoločnosti zaujíma výhodné, na jeho stav temer skvelé, žije si len povinnostiam svojho stavu, úradu a rodine — a preto sa politiky stráni.

„Nepochopiteľné, neuveriteľné,“ opakoval. „Toľko utrpenia, toľko krivdy som dosiaľ nemal za možné. To, čo sa z času na čas dialo i v našom meste som nesledoval, lebo mi bolo cudzie — a neuvažoval som o tom, čo je v podstate pravda a čo je klebeta. To, čo sa mi na našej periferii uhorského štátu dozvedáme, je dľa tohoto len lož, alebo zúmyselné prekrúcané faktá. Vo vašom prípade je len jedno previnenie — a toho sa dopustil Vojnič. On istotne vystúpil vyzývave, dráždil úradné orgány, povedzme, že sa choval aspoň netaktne“ Usúdil Majlinger tvrdo.

„Oh, nie, nie,“ bránila Ariadne. „On choval sa statne ako sa má chovať každý opravdový a presvedčený Slovák-národovec. A trest aký mu namerali už nemôže byť krutejší a v dôsledkoch i hroznejší, aký je tento.“

Majlinger díval sa na Ariadne-Paulinu zachmúrene; patrne, že jej rozhorlenia neschvaľoval. Chcel niečo poznamenať, ale jeho sestra, ktorá čiastočne počula, o čom sa hovorí, chcela vedieť i to, čo sa ďalej dialo — aký trest dostal Vojnič a ako ho znášal. —

Ariadne rozpovedala všetko, čo nasledovalo po tej nešťastnej voľbe. Vylíčila nepríjemnosti, upodozrievanie, vyšetrovanie a súdne pokonávanie. Zistilo sa, že žalobník bol slúžneho pisár a svedkovia nielen krčmár a jeho žena, ale i niekoľko žien. V skutočnosti všetci títo svedkovia nevedeli, o čo ide. Krčmár a jeho žena Málika vlastne driapali sa za výhodnejšími podmienkami prenájmu hostinca v blízkom meste — a aby toho dosiahli, použili prostriedkov, aké sa im nadhodily.

Všetky tie súdne preháňačky maly veľmi neblahý vliv na Vojniča, jeho domácnosť a nadovšetko obchod. Obchod tento bol bojkotovaný nielen pánmi, ale i tými, ktorí sa chceli pánom zavďačiť. Vojničova žena Júlia, i tak slabá a neduživá od trápenia predčasne dala život slabému dieťaťu, ktoré žilo len niekoľko hodín na tomto svete. Vtedy Vojnič už bol odsúdený na štyri mesiace obecného žalára. Zronený, ale nezlomený nastúpil svoj trest.

Potom, ako on odišiel, pomáhala v obchode Marienka a stará mať Hilárka, lebo Vojničová po ťažkej nemoci sa veľmi pomaly zotavovala.

Obchod viazol, — hotovosť sa vyčerpávala — a všetko sa vyviňuje tak nepriaznive, že Vojnič sa dlho neudrží. Obchod bude musieť likvidovať a sám Vojnič hľadať si iné zamestnanie.

Práve po tie dni, keď Ariadne toto rozprávala, mal Vojnič opustiť väzenie.

Ešte vyrozprávala obsah niekoľkých listov, ktoré písal žene — a tiež niekoľkých, ktoré písal profesorovi Hilaridesovi, ale o tých, ktoré písal jej, pomlčala. Všetky jeho listy boly zaujímavé, vedel krásne písať, ale písal v nich len o všedných veciach. Ženu tešil a uisťoval ju, že si založia nový, istejší domov, že im ešte bude dobre, že kým vládze pracovať, nepoddá sa neprajnému osudu.

Ale v listoch, ktoré písal Ariadne-Pauline, zmienil sa o svojich duševných zážitkoch, o svojej neuspokojenej duši, o svojom nešťastí.

„Zdá sa mi,“ poznamenal po chvíli Ľudo Majlinger, „že ľudia ako Vojnič sú veľmi nebezpeční.“

„Prečo nebezpeční?“ opýtala sa devuška. „My predsa musíme spolu cítiť s našimi trpiteľmi, s našimi priateľmi. Priateľstvo v tomto prípade nemôže byť nebezpečné,“ hájila Ariadne.

„Priateľstvo medzi mužom a ženou — dľa mojho náhľadu, — nejestveje. Zvlášte je nemožné v takom prípade, kde je muž ešte mladý, zdravý a má i iné priťažlivé vlastnosti, — a mladé dievča — povedzme — vášho zovňajšku.“

„Oj, to sa iste veľmi mýlite, pane,“ protestovala Ariadne živo. „Priateľstvo, myslím, ideálné je iste možné medzi ideálne smýšľajúcimi ľudmi!“

„Medzi ideálne smýšľajúcimi ľudmi!“ opakoval Majlinger — a nepokojne prešiel od obloka k obloku. „Ale kde sú tí ideální ľudia? Medzi mužmi ich niet to mi môžete veriť — až na malé výnimky. Žiaden, zvlášte muž v takrečených „najlepších“ rokoch, neuspokojí sa s platonickou láskou — a o priateľstvo nestojí, to si nájde u seberovného. Nehovorím o ženách tam je možná, pravdepodobná, ideálna láska, veď máme príklady, kde si dievča do pozdnej staroby zachová vernosť a dojímavú ideálnosť svojej prvej a jedinej lásky. Ale u mužov je to temer nemožné, najviac vtedy, keby sa medzi milujúcich položily morá, oceány — a nebolo by rýchlych parolodí. Ešte i tak milujúci muž snažil by sa preplávať to more, aby dostal sa k svojej zbožňovanej, tak ako to robieval Leander, keď nočnou hodinou navštevoval svoju milenku Hero. O tom Vám iste rozprával pán otec, veď Leander bol synom toho národa, ktorý váš pán otec zbožňuje i po jeho dávnom zániku.“

Ariadne snivo a s jemným úsmevom prisvedčila. Ale jeho slová ju nepresvedčily. Neverila, žeby nemožno bolo zachovať si čisté, nezištné priateľstvo i medzi osobami obojeho pohlavia.

„Nemožno, nemožno, aby tomu tak bolo!“ odpierala devuška. „Ja som presvedčená, že je tak medzi mužmi, ako i medzi ženami možná čistá, beznáročná láska, alebo priateľstvo. Veď azda jesto dosť príkladov na to“ — —

„Vari rytier Toggenburk — a jemu podobní stredovekí streštenci. Taký don Quijote de la Mancha je len terčom posmechu — a poľutovania pre svet, zvlášte v naších časoch. Dnes sotva najdú sa týmto podobní mládenci, a ak by sa našli, odniesli by si tak so strany zbožňovanej krásky, ako so strany svojich známych hojné posmešky a útržky. Dnes nie sentimentálna „ideálna“ láska, čiže priateľstvo, dnes výbojná láska je heslom u väčšiny mužských. A táto láska, keď je nie sväzkom manželským posvätená, je to najväčšie nebezpečie pre ženy, ktoré stávajú sa obeťmi práve vtedy, keď najnežnejšie ľúbia. Chladné nestvory, vypočítavé kokety, pri tom obozretné a výbojné, aké, žiaľ Bohu, tiež sú, tie odplácajú podobné sklamania rovným klamaním. Ony majú v sebe to povedomie, že pomstia svoje zradené, nešťastné sestry, dievčatá, ženy, ktoré láska zničila. Pre čestné ženy a dievčatá niet krajšej lásky, ako láska šťastného manželstva. V manželstve vyvíja sa každá krásna stránka ženskej duše a ženskej osobnosti. I vtedy, keby v manželstve žena nebola tak šťastná, ako si predstavovala, je lós vydatej ženy o mnoho lepší, ako lós slobodnej. Vydatú chráni zákon, keď aj nie v tej miere, ako by bolo žiadúcne, ale aspoň tým, že jej dáva isté právo v spoločnosti čestných ľudí i vtedy, keď ju muž zanedbáva, alebo neverne opustí. Ale slobodná žena, dievča, ktoré bolo svojím milencom zradené a opustené, nenájde záchrany pred potupou a urážkami. Ba, isté nenapísané zákony, aké si utvorila ľudská spoločnosť za veky, odsúdia opustenú ženu nemilosrdne a samé ženy stávajú sa najkrutejšími, keď kto hodí po nešťastnej prvý kamienok!“

„A či mužskí musia byť neverní?“ opýtala sa Ariadne veľmi naivne.

Ľudevít Majlinger sa usmial. „Zväčša,“ riekol vyhýbave. „Nepochybujem, že sú i čestné výnimky. Však sú i ženy nie všetky rovnaké; sú mnohé, ktorým je vernosť vecou takrečeno nemožnou. To sú tie prchavé, príliš agílne, smyseľné, často i od prírody istou nestálosťou založené. Pri tom všetkom je v povahe ženinej viac vytrvalosti, nehy a lásky, u mužov prevláda sila a istý egoizmus, vyplývajúci práve z povedomia duševnej i telesnej prevahy.“

Ariadne zvážnela, temer zosmutnela.

„Obraz vami kreslený je desný. Veje z neho chlad a beznádejnosť. Ja dosiaľ videla som jasný obraz lásky; i sestra, ktorá sa takrečeno pod mojím dozorom vyvinula, zasnúbila — a šťastne vydala, dosiahla svojho šťastia v obapoľnej láske.“

„Vy hovoríte, ako by ste Boh vie aké zkúsenosti mali — a vaša sestrička nemôže byť mladšou od vás,“ usmial sa Majlinger.

„Veď je ani nie rokami, ale životnou zkúsenosťou. Ja som viac precítila, premýšľala, i pracovala ako ona. Ona je rokami najstaršia, ale všetci domáci mne udeľujú viac povinnosti a zodpovednosti ako jej. Nuž, ona uletela so svojím mužom ďaleko od nás a tak som teraz predsa ja najstaršia.“

„A — smiem sa opýtať, koľko vám je rokov?“ opýtala sa Majlingerova sestra — s tým úmyslom, aby zmenila téma.

„Oj, mne je už 24 rokov!“

„Ja by som to nebol myslel, zdáte sa o mnoho mladšia,“ poznamenal Ľudevít — „a hoc aj tvrdíte, že znáte život, myslím, že o ňom predsa ešte málo viete — a že ste nenazreli do hlbín života, alebo že ste nevinnou nepredpojatosťou kráčali vedľa tých hlbín, z ktorých číhajú rozličné nebezpečné pokušenia a bludy — a ešte iné a iné neresti. —

Všetko to, čo nevidíte, nebadáte len preto, že kvety rastúce priamo z vašej dievčenskej duše zakrývajú nebezpečné to úskalie.“

Znepokojená celým predošlým rozhovorom a výstražným tónom Ľudevítovým hľadela Ariadne s úžasom a nelíčeným obdivom na sympatickú tvár mladého muža. Už nezdal sa jej všedným zjavom: poznávala, že tento mladý ešte človek mnoho rozmýšľal o živote, o problémoch, ktoré sa pred každého mysliaceho človeka stavajú, ale málo ktorý sa pustí do ich rozboru — a že má pevné zásady pre svoj život. A Ľudevít vycítil jej obdiv a usmial sa tiež.

„Čudno vám je, že takto hovorím? Moje názory na svet a na život sú výsledkom mnohého študovania zvlášte po tejto stránke — rozmýšľania, zvlášte však rozhovoru so vzdelanými, zkúsenými ľuďmi, ako je medzi inými i moja mamička!“

„Zase len tá matka!“ pomyslela si Ariadne-Paulina a vzdychla. Tento človek nachodí vo svojej matke všetku múdrosť a podporu, ktorú potrebuje v živote — a tak mimovoľne potvrdil výpoveď istého mysliteľa, že každý muž tak súdi o ženách, akú mal matku.

A medzitým ubiehal vlak a čarokrásna dolina sa úžila… Ariadne s nepokojom a roztržite hľadela do prírody. Ľudevíta teraz zase zaujala sestra a jej dcérka, ktorá sa stávala čím ďalej, tým netrpezlivejšou. Starostlive a nežne dohováral dobrý brat tak sestre, ako malej Palinke, lebo obe už cítily, že prichodia do Žiliny — a domov.

„Vy cestujete ďalej?“ opýtal sa Ľudevít.

„Áno — a tuším, že nebudem dlho čakať.“

„Veru nemáte mnoho času, slečna, lebo vlak na Vrútky odchodí hneď, ako tento príde. Máte batožinu?“

„Nie, len tento košíček — a slnečník, ostatné som oddala ako zbožie.“

„To je dobré pre vás; za to jej my máme hodne, čo, sestrička?“

Slabý úsmev preletel tvárou mladej bledej ženy.

Ariadne už ani nepočúvala, čo hovorili; jej zmocnil sa veľký nepokoj. Či príde — a čo za zvesti donesie so sebou? Čo počuje, ako utvoril sa jeho osud a či uvidí toho drahého priateľa ztrápeného a smutného? Ó, ako by ho chcela potešiť, pozdvihnúť, dodať mu zmužilosti pre ďalší boj, ale čo ona môže, slabá a nepatrná?

Vlak uháňal, ako by chcel nahradiť, čo zameškal. Ariadnini spolucestujúci balili, chystali svoje veci. Rozumie sa, že vlastne všetko mal na starosti sám Majlinger. Pri všetkej svojej pečlivosti o svojich, nezabudol pozreť i na svoju novú známu — a v jeho očiach sa zračil akýsi smútok. Jeho pozornosti neušiel ani jej nepokoj. Ale on ho pripisoval obyčajnému spechu takých ľudí, ktorí málo cestujú a boja sa omeškania…

Vlak vbehol na nádražie. Mladá pani už stála pri obloku a keď vlak zastával, celá oprela sa o Ariadnu, ale hneď to zbadala.

„Oh, odpusťte!“ prosila, „som taká netrpezlivá, ba či je už tu ten môj muž, — tu je, tu je i koč“ — a obrátila sa k ostatným, ktorí tiež spechali ku východu.

A v tom spechu nikto nepobadal, že sa s Ariadne-Paulinou stala nápadná zmena. I ona zazrela muža, ktorý hľadel do oblokov vlaku a hľadal kohosi. A tá, ktorú hľadal a zbadal, zbledla, hneď na to jej udrela krv do tvári a zavrávorala. Musela sa chytiť dvier, aby neupadla. Ale Ľudevít stačil ešte jej podať ruku pri sostupovaní. Ľudevít oddal veci nosičovi, sestra a malé dievčatko už boly v náručí statného pána — a podal Ariadne ruku, aby ju zaviedol ku druhému vlaku. Ustrnutý cítil i cez rukavičku, že Ariadnina ruka bola studená ako ľad. Jej tvárička bola zase bledá a akoby vydesená. Videl to mladý muž a so sústrasťou chcel sa jej opýtať, čo sa jej stalo, ale skôr, než to mohol vykonať, bol odstrčený. Medzi neho a dievča vrazila statná postava a vzala Ariadnu za ruku. A z druhej strany ťahal ho druhý pán za ruku a kričal na neho:

„Servus, kamarát! Veď že hybaj s nami, veru som rád, že ťa vidím.“ A v tom ho už aj objímal a srdečne vybozkával.

A za ten čas pádnym krokom viedol Laco Vojnič chvejúcu sa Ariadnu ku čakálni.

Ona obzrela sa na Ľudevíta, usmiala sa smutno, ako na rozlúčku. Ľudevít vytrhol sa z objatia švagrovho, pošiel za Ariadnou a volal:

„Slečna, tam, na tretích koľajniciach stojí váš vlak, už nemáte času ani tri minúty.“ —

Potom sa zástup prechodiacich cestujúcich prevalil medzi nich — a Ľudevít Majlinger posledný raz videl devušku, ktorá urobila na neho hlboký a trvalý dojem.

Laco Vojnič držal ruku Ariadninu vo svojej pravici tak silno, ako by ju už viac ani vypustiť nechcel. Ariadne-Paulina cítila tú jeho známu energiu a cítila, ako sa jej vlastná vôľa tratí a ustupuje jeho vôli.

Len v čakálni zastal, pustil jej ruku a pozrel na ňu svojím žiarivým, výmluvným pohľadom. Potom povedal ticho, ale vrúcne:

„Ó, Ariadne!“

Ona sa zachvela. Dávno nepočula tento drahý, melodický hlas, ktorý sa tak vkrádal do duše a srdca poslucháčov — a teraz v tom jednom slove vyrazené bolo toľko vrelého citu, že bola ako očarovaná. Pozrela na neho a cítila, že jej tvár sa znovu pokrýva rumencom — na ústach sa zjavil úsmev, ale v očiach zperlily sa slzy. Spamätala sa a riekla:

„Nemáme kedy, poďme — vlak nás tu nechá!“

Laco ju zastavil a povedal: „Mám ti toľko povedať, veď vieš, že sa to, čo človek tak vrelo cíti, nedá v liste napísať.“

„Verím, ujec môj — a sotva čakám, kedy budeme vo vlaku, aby sme si všetko v pokoji rozpovedať mohli, ale poďme, poďme,“ náhlila Ariadne.

„Odpusť, Ariadne — ja neidem ešte domov, musím ešte ísť hľadať zamestnanie.“

„Neideš? A tak nemôžeme sa poshovárať o naliehavých veciach. Prečo si si to už tak neusporiadal, aby sme spolu cestovali.“

„Nebolo možno, veď ti to rozpoviem…“

V čakálni bolo už ticho a prázdno. Ariadne teraz už pobehla na perón. Vytrhla si ruku z ruky Lacovej — a ponáhľala sa k vlaku. Ale vtedy už vzduchom zatriasol ostrý zvuk a zarachotily kolá už jachajúceho vlaku.

„Oh, to už ide môj vlak,“ zvolala nemilo prekvapená — a pobehla v úmysle, že sa ešte dostane do neho, za uháňajúcim vlakom. Od vlaku posmešne kývol rukou konduktor — a z peróna volali výstražným hlasom železniční zamestnanci, že je už pozde a nebezpečno stáť na koľajniciach.

Vojnič popošiel za ňou, chytil ju za ruku a viedol nazpät.

„Vidíš, že je pozde, zmeškala si, uspokoj sa!“

„Nie, ujec môj, to si mi nemal urobiť!“ zvolala zápasiac so slzami a plačom. „Ja som sväto-sväte prisľúbila doma, že dnes v noci prídem, oni ma budú čakať! Ešte som ich nikdy, nikdy nesklamala!“

„Odpusť, Ariadne, sám som nevedel, že je tak krátky čas, — tak túžil som po tomto shľadaní — a nechcel som ťa zarmútiť.“

Ona nepovedala nič, ale vrátila sa do čakálne — a sadla si k obloku na lavičku. Bolo tam stínno a ticho. Premáhala plač a nepokoj. Rýchlo ako blesk vzkrslo v nej podozrenie, že Vojnič to naschvál urobil, i hnevala sa za to na neho, ale zápäť za tým ozval sa v jej duši hlas, ktorý ho vyhováral — a čím ďalej tento obranný hlas stával sa silnejším, mohutnejším a odzbrojoval hnev i podozrenie. Veď on skutočne sa chcel len priateľsky poshovárať, požalovať sa a oznámiť svoje plány do budúcnosti. Sluha staničný vošiel dnu, poobzeral sa — a zase chcel vyjsť.

Ariadne zdvihla hlavu a opýtala sa:

„Kedy ide, prosím, nasledujúci vlak na Vrútky?“

„O siedmej osem minút večer,“ odpovedal sriadenec úslužne.

„A ten má spojenie —?“

„Ten ide direktne do Košic.“

„A druhý —?“

„Nasledujúci ten ide z tadiaľto o pol tretej ráno a má direktné spojenie na Turč. Sv. Martin, Hronskú Breznicu, Zvolen, Budapešť.“

„Ďakujem,“ povedala Ariadne a sklonila hlavu na ruky opreté na stôl.

Zaplakala.

Sluha odišiel.