ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcu jar padlo Vstúpenie na začiatok mája.

To bolo utešené ráno, keď príroda nočným dáždikom občerstvená zaskvela sa za víťazného východu slnka. Vzduch bol čistý, plný vône — a obloha bez obláčka, tmavomodrá, usmievavá ako oko dieťaťa. Slniečko hneď pri svojom východe oznamovalo, že tento celý deň chce jasne svietiť a hriať ako v lete. A tak hneď za rána začalo hodne prihrievať.

Ulice mesta boly čisté, ešte tiché: i na nich bolo badať niečo sviatočného. Boly samozrejme, pozametané — a kde by nebola došla metla, tam nočný dážď posberal prach a v malých potôčkoch zaniesol kamsi do kúta.

Obchody boly zatvorené, — ľudia, čo sa objavovali na ulici, boli väčšinou tí, čo sa ponáhľali do kostola.

U Hilaridesov bolo zavčas rána živo. Stará mama vstala veľmi zavčasu, lebo sa poberala do kostola. S ňou, ako vždy, mala ísť Marienka; profesor a Ariadne — i s malou slúžtičkou mali ostať doma. —

Obe sestry boly milo prekvapené zovňajškom starej mamy. Bola rezká, čulá a radostne naladená. Po týždňoch rušnej práce v poli, záhrade a v dome, — tešila sa podarenému dielu, ktoré už bolo vykonané a robila plány pre budúce dni a týždne. Cítila sa tak voľno, tak, akoby tá ošklivá kmotra Starosť zmizla a ju navždy opustila.

Na poli sa všetko pekne ukazovalo, v záhrade stromy boly obsypané kvetom; niektoré už odkvitaly; iné práve rozvijaly sa v celej svojej nádhere. Vôňa stlala sa záhradou, dvorom, až na ulicu — a zaháňala i ten ošklivý zápach petrolejových sudov, ktoré boly vyhodené pod cieňou a na dvore. To Klein sa tam s nimi rozložil, že veď len dovtedy, kým ich nevráti, alebo nevypredá.

Ináče bolo všetko tak jasné a radostné, prečo by sa tedy mala majiteľka tohoto dvora trápiť a sužovať?

Po druhé ráno vždy mala pesimistické náhľady — a keď bola dakedy podobne naladená, sama zaplašila si radostný okamih predpokladom, že za radosťou obyčajne prichodí žalosť. Ale to bola celkom iste tá dotieravá kmotra Starosť, ktorá sa jej pridržala, ako bodliak šiat — a odtiaľ dorážala na dušu. Ale v toto krásne ráno, hneď ako sa zobudila a skrúšene pomodlila, umienila si, že všetku svoju starosť oddá Otci nebeskému, aby sa On zaujal jej a celej rodiny. Potom sa pečlive a sviatočne poobliekala.

Z jej radosti tešily sa obe sestričky a obdivovaly sa starej mame, aká je pekná a poznamenaly, ako sa jej nápadne ich otecko podobá. Teraz, keď je i on viac starý ako mladý, vidno tú podobu medzi matkou a synom.

Marienka bola prešťastná, že pôjde zase do kostola — a že počuje slovo Božie zvestované ústami mladého, nadšeného kazateľa; že ho počuje a — uvidí.

V poslednom čase sa títo dvaja mladí ľudia sblížili. Keď Milan Polonec konal svoje návštevy v meste, prišiel sa predstaviť i k nim — a odvtedy s času na čas prišiel s Tomešovci, alebo i sám. Sišli sa kedy-tedy aj inde, ale medzi nimi nikdy nepadlo slovo o láske. Pri tom predsa cítili, že sa sblížujú vo vzájomnom porozumení — a často si uvedomili, že čo jeden myslí, to myslí i druhý. Ich náhľady sa vo všetkom srovnávaly, menovite náhľady o vyšších veciach a ideáloch. Tie tenulinké vlákna obapolnej sympatie zosilnievaly a stávaly sa vždy pevnejšími spojítkami medzi ich súrodými dušami. Obaja boli vzácne čisté duše, hľadajúce večné Pravdy Božie. A na ceste k cieľu, ktorý je každému vyznačený — zatúžili kráčať spolu v láske Bohom posvätenej, v láske, nad ktorou sa i anjeli v nebi radujú.

Hilárka s vnučkou Marienkou opustily dom. Ešte vo dvore obzrela sa stará mať na dom, — ba zo dvora vrátila sa ešte, lebo v ten deň ešte nevidela syna a že sa neodobrala od neho. Ten ešte vo svojej izbe obzeral svoje knihy a prekladal, ktoré neboly na svojom mieste. Čudné mu bolo, že sa jeho mať prišla odobrať. Bozkal jej láskyplne ruku a objal ju vrelo.

Potom rezko vybehla na dvor a pohľadom prezrela svoj dom. Bol opravený, čisto vybielený, všetko na ňom bolo biele, lesklé a čisté — a všetko v poriadku.

Ariadne vyprevadila starú mamu a sestru až po bránu. Ona sama zriedka kedy chodila na sv. omšu — bola ako otec: ľahostajná. Teraz s tichým úsmevom hľadela na starenku, ako si obzerá dom. Ten, kde býva teraz Klein, si neobzrela, ač práve to bol práve ten prvý, čo si s manželom spolu tak pečlive vybudovali. Dom pevný od základov až do plechom pokrytého krovu. Ale teraz jej bol už cudzí, netešil ju tak ako tento, ktorý vybudovala pre syna a jeho rodinu, do ktorého sa na starosť i ona sama uchýlila. Tam tomu sa odcudzila a on jej, zvlášte odvtedy, ako vtiahla do neho cudzia, dotieravá, nesympatická rodina.

Ešte i z ulice obzrela sa na ten milý príbytok, kde sídli síce chudoba, ale i láska a shoda. V čistých oblokoch kvitnú krásne kvety vypestované nežnou rukou Marienkinou. I ona za mladi pestovala kvety a vždy sa im tešila, keď videla, že po zimnej dobe ženú do pukov — a túto obľubu zdedila útlocitná Marienka od nej. Ariadne zamyslená kráčala do domu, aby v dome upratala všetko, pripravila obed, ale zvlášte, aby sa s otcom poshovárala — a list napísala.

Stará mať s vnučkou kráčaly zo začiatku rezko hore k námestiu a potom hornou ulicou ku chrámu. Chrám evanjelický stál von z mesta; ten dakedajší, čo stojí na námestí používa teraz rímsko katolícka cirkev. Cesta ku kostolu viedla miernym návrším a tu sa stará mať trocha zadychčala. Obe musely postáť, kým starká zase voľnejšie vydýchla.

V predmestí stál veľký gazdovský dom — a rozsiahly dvor. Z domu viedol na ulicu obchod, vlastne jatka. Vo dverách stál Ondrej Toporčík, ktorý práve chcel obchodnú miestnosť uzavrieť, a keď videl Hilárovú a Marienku, poklonil sa veľmi úctive, strhnúc pri tom svoju športovú čiapku s hlavy.

Vráta do dvora boly dokorán otvorené. Na dvore stála statná pani, Toporčíkova matka, hodne telnatá a vydávala silným hlasom stručne rozkazy čeľadi. —

Keď videla Hilárovú, poponáhľala sa ku bráne a po obvyklom pozdrave začala prúd rečí:

„Do kostola, do kostola, Mariška?“ To platilo Hilárovej, jej starodávnej známej. „No, ako je tebe dobre, že môžeš chodiť do kostola, aspoň si oddýchneš; ja veru nemám ani chvíľky času, veru, ja si to nemôžem dovoliť, bezo mňa sa ani v dome, ani vo dvore nič nespraví. Ešte i v takýto veľký sviatok musím sluhov vyprávať na zajtrajší jarmok v Hlôchovej Jame. No, len choďte a pomodlite sa i za mňa,“ volala za ponáhľajúcimi.

Marienka sa obrátila ešte a povedala prívetive: „Vďačne urobíme“ — a Hilárka kývla hlavou a zavolala: „Dobre sa tu majte, zdraví ostávajte!“

Sama sa usmiala, že tento starodávny pozdrav teraz vyslovila.

Toporčíková sa ešte pozrela za odchádzajúcimi. „Aká je tá Mariška už ostarená. Nie div, trápi ju to, že sú zadĺžení — a to dievča ako kvet. Je krajšia ešte ako tá staršia — ale ten môj Ondro sa ešte vždy blázni za ňou. — A táto ako ružový obláčok — —“ Potom odišla do dvora, aby pokračovala tam, kde prestala.

Hilárka a jej vnučka sa ponáhľaly; zdalo sa im, že už nepočuť spev. „Škoda,“ povedala stará mať „teraz je pán kaplán iste pred oltárom, no, ešte aspoň kázeň počujeme.“

Do chrámu viedlo niekoľko schodíkov; stará mať ťažko vydychujúc stúpala hore a na treťom postála, aby si oddýchla. Marienka starostlive opýtala sa jej:

„Nevrátime sa, stará mama, nie je vám zle?“

„Pán Boh chráň, aby som sa ja od chrámových dvier vrátila! Veď mne to hneď prejde. Poďme, hľa, začali už poslednú pieseň spievať. Bolo mi už aj horšie a pominulo sa. A v kostole si oddýchnem.“

Vošly. Kostol bol plný. Ľud nadšene spieval, lebo organ naplnil priestor chrámu krásnymi akordami. Za orgánom sedel Tomeš, ktorý bol známy, ako výborný organista.

Keď si stará mať sadala na svoje obvyklé miesto, ešte raz opýtala sa Marienka šeptom:

„Nie je vám zle, stará mama?“

„Nie,“ odpovedala starká tiež tak ticho. „Naopak, dobre mi je, celkom dobre!“ doložila. A už hľadala si pieseň. — —

Práve Milan Polonec sišiel s kancľa, keď sa zvonku ozval akýsi divoký výkrik, ktorý ale počuli len ti, čo sedeli bližšie ku dverám. Hneď na to ale rozletely sa dvere a od dvier zavolal akýsi mužský: „Horí!“

Nastala panika. Zdesený ľud hnal sa ku dverám, jeden prez druhého, každý chcel byť čo najskorej tam von. A pri tom počuť bolo výkriky a vravu, lebo nebolo istoty, kde vlastne horí; každý si v duchu predstavoval, že to už horí jeho dom a že doma sú buď samé deti, alebo starci, alebo len čelaď. Kostolník — a čo rozumnejší občania postavili sa ku dverám, tíšili ľud, napomínali zachovať duchaprítomnosť — a pomáhali tým, čo boli pri dverách, aby sa dostali von a tak uvolnili odchod druhým. Pri tom, hoci sami nevedeli, kde požiar vypukol, tešili, že je ešte ďaleko — a že hasičstvo je na pohotove, že to čosi kamsi zahasia. Len ktosi z vonku zvolal, že je to v Dolnej ulici a tu tí, čo maly tam domy, alebo dielne, bedákali, že kým domov prídu, najdú len pohorenisko.

Hilárka zľakla sa tiež, ako i druhí — ale vstala a opierajúc sa na Marienku vyšla zo stoličky a ubierala sa ku dverám: ale bezpochyby i jej sluch zachytil zlovestné slovo, že oheň zúri v Dolnej ulici — a tu opúšťaly ju sily. Klesala — zachytávajúc sa, kde sa mohla, aby predsa vyšla.

V tom okamihu ozval sa i s veže prvý úder na zvon, roznášajúci strašnú zvesť.

Milan Polonec, ako chcel ísť do sakristie, obzrel sa — a videl, že Hilárka vstáva, že je zdesená, bledá — a Marienka nastráchaná, že podopiera starú mať, — videl, ako celý zástup ženie sa ku hlavnému východu, rýchlo vbehnul do sakristie, složil luterák, tabličky a knihu a vrátil sa do chrámu, ktorý sa na podiv skoro vyprázdňoval. Len ťažko vydychujúca Hilárka s vnučkou vychodí už medzi ostatnými. Videl, lebo nemohol nevidieť, ako Marienka sama zdesená, v tvári bledá ako plátno, namáha sa, aby starú mať udržovala v rovnováhe. Neváhal, poponáhľal sa, vzal starkú za rameno a tak tí mladí spolu viac niesli ako viedli ťažko nemocnú starú mať z chrámu.

Boli už poslední, lebo tí, čo boli silnejší, vždy ich odsotili — a predrali sa von.

Od chrámových dvier bolo shliadno do mesta. A tu pozrela starenka v tú stranu, kde je Dolná ulica — a vidí, že je tá čiastka, kde ich dom leží už v plameňoch.

Vykrikla „Bože na nebi, smiluj sa nad nami!“ A klesla. Obaja mladí ju zachytili a nežno položili ju na trávnik, tesne vedľa schodov sa zeleňajúci. Milan ju držal v náruči; položil jej hlavu pohodlnejšie na svoje plece. Hovoril k nej potešujúce slová a snažil sa jej vnuknuť vieru, že je nie tak zle, ako sa domnieva. Ale jej hlava sa pohla v zápornom pokyne, jej osinelé ústa šklbal nesmierny žiaľ — a strach. Potom s veľkým namáhaním povedala: „Marienka, dieťa moje!“

Marienka kľačala pri jej nohách — klobúčik sa jej sviezol s hlávky, ktorú plačúc položila na prsá starej mamy. Stará mať jej položila meravejúcu ruku na jej hlávku, druhou tiskla ruku kaplánovu. Jej oči obrátily sa ešte k nemu s prosbou — i jej ústa ešte sotva slyšiteľne šepkaly: „Neopustíte — — —“

Ešte raz zablúdilo jej oko v tú stranu, odkiaľ šľahal dym a ohromné jazyky ohňa, ako hltave ničily všetko, čoho sa dotkly. Kedy-tedy vyšľahol plameň ako ohnivý snop, aby vo vetre nesený, letel — padal — a padajúc, zažíhal ďalšie budovy.

Ešte jeden kŕčovitý pohyb celého tela, jedno vydýchnutie — a starenkina hlava ťažko klesla na ramená mladíkove. Marienke sa zdalo, že ruka starej mamy je akási ťažká — a preto zodvihla ju, aby ju bozkala — pri tom pozrela na milovanú starú mať a vykrikla:

„Stará mama, stará mama naša dobrá, čo vám je — ach, nenechajte nás, mamička, neodchádzajte od nás!“ Kaplán pozrel na ňu vážne, ale vrúcne: „Pomodlime sa, Marienka!“ Prežehnal nebohú, pomodlil sa krátko ale vrúcne. Potom jej zatlačil oči — a narovnal údy. Vstal.

A v tom už prichodili ľudia.

V tom prvom momente zdesenia každý ponáhľal sa domov, ešte i Tomeš, ale upozornený deťmi na umierajúcu, ponáhľal sa k nej. On vlastne chcel ísť na miesto nešťastia aby pomáhal pri hasení a pri záchrane domáceho imania, čo sa vôbec zachrániť dalo.

Zdesený zastal, potom zavolal na ženu, ktorá bežala za ním, aby sa ujala Marienky a odviedla ju do školy — aj starú paniu aby odniesli tam.

Ale už z mesta ponáhľa sa Toporčíčka, čo jej len telesná váha dovoľovala. Už zďaleka kričala a ako začala, tak tiekol prúd jej reči — a nedal sa hneď zastaviť.

Keď Tomeš videl, že sú tu panie — a že tu nič nepomôžu, tam dolu ale ich pomoc je prepotrebná, zavolal kaplána a spolu šli na miesto nešťastia.

Toporčíčka začala vykladať:

„Ej, Mariška, Mariška, či by sme si boly pomyslely ešte len pred malou hodinkou, čo sa s tebou stane!“

Sadla si na schodík ku Marienke a tešila, ako vedela, rozžialené dievča. Tomešová chytila Marienku za ruku, zodvihla ju a prehovárala, aby šla s ňou. Marienka ale nechcela odísť, kýmkoľvek stará mama tu leží. Tomešová odobrala sa zavolať ľudí, aby nebožku odniesli do školy. Ale tomu vzoprela sa Toporčička a tvrdila, že ona má staršie právo na úbohú Marišku, veď ony spolu rástly, no, pravda, Hilárka bola o pár rokov staršia, to sa vie, veď sa aj skorej vydala, ako ona.

A ešte viac toho narozprávala v neuveriteľne krátkom čase a bola hotová ďalej pokračovať, ale už videla syna vyjsť z domu — a tak ho volala, aby šiel k nej. I povedala mu, že „tetku“ Hilárku vezmú do ich domu a odtiaľ že ju vypravia na večný odpočinok.

Toporčík poslušne vypočul matku, potom sňal čiapku, položil na chodník, sohol sa — a vzal mrtvé telo na ruky, ako by bolo malé, nedorastené dievčatko. A tak pozorne kráčal dolu k svojmu príbytku. Tomešová viedla Marienku, a ako vedela, tak tešila týmto krutým nešťastím postihnuté dievča.

U Toporčíkov, vo veľkej, neobývanej izbe na rýchle pripravené ustlanie položili drahú zosnulú. Marienka s nevýslovným žiaľom pozerala na drahé črty milovanej, dobrej mamičky, — ale zrazu napadlo jej, čo je s tými tam doma, s otcom a sestričkou — a či je už i ich dom v plameňoch?

S veľkým žiaľom a zdesením musela si uvedomiť, že starej mame už ničím nepomôže, tá že je už mimo dosah ľudskej pomoci. I lekár, ktorý bol privolaný, mohol zistiť už len smrť ochrnutím srdca z veľkého vzrušenia a ľaku.

Marienka utrela svoje slzy, nasilu premohla svoj žiaľ — a ešte raz pozrela na drahú tvár zosnulej. Len pred štvrťhodinou, v tom náramnom zdesení — potom v zápase so smrťou, skrčily sa ťahy tváre až k nepoznaniu. A teraz na tej pred krátkym časom strhanej tvári sídli pokoj a akýsi výraz blaženosti, takže by sa bolo zdalo, že stará mať len spí — a že v tom spaní sa jej čosi milého sníva; taká bola jej tvár pekná a akoby omladená.

Ó, záhada života a večné tajomstvo smrti! Kto ťa vystihne?!

Marienkina mladá duša stála ohromená v neporozumení toho, čo sa stalo, keď pred krátkym časom živý, cítiaci a milujúci tvor stáva sa posledným úderom srdca nehybným, chladným, cudzím. Pred chvíľou ešte svietila čo i slabá iskierka povedomia z tých drahých očí, na tvári dlel ešte láskavý úsmev — a odrazu: — ovanutý ľadovým dýchnutím smrti milý úsmev zmrzne a svit oka shasne navždy, navždy!

Tomešová nasilu odviedla Marienku najprv do školy, kde jej nanútila troška silnej polievky — a potom, keď už deti opatrila, sama ju viedla na — pohorenisko.