E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

XII.

Jedného nedeľného odpoludnia zavítala do bieleho domčeku pani Toporčíková. Prišla, ako to hneď na začiatku oznámila, aby návštevu dievčeniec vrátila a pri tom videla, ako ony to tu bývajú.

Pravdepodobne viedol ju aj iný úmysel. Chcela mať istotu, kým synova milostná vec nevyjde na svetlo. Chudina, bála sa, že sa to vyzvie — a ono to už bolo verejnou tajnosťou.

So svojou návštevou nemala šťastia, lebo u Hilaridesov našla už Tomešovcov a kaplána Milana Polonca.

I títo prišli pozrieť, ako sa v tom malom príbytku ubytovali.

Toporčíková bola prekvapená, že tu našla spoločnosť, ale nedala znať na sebe, že by bola radšej našla dievčatá samotné. Pustila sa do reči — a keď už jej hovor bol v prúde, ťažko ho bolo zastaviť. Ale nebavila sa dlho.

V ten deň po prvý raz počula Marienka hovoriť o tom, že Milan Polonec strojí sa ísť do Ameriky. To prezradil Tomeš — a Milan potvrdil len to, že je to ešte nie isté.

V tejto cirkvi dlhého pobytu i tak mať nebude. Oznámil mu tu starý pán principál, že jeho najstarší syn príde koncom školského roku ako skončený teolog, potom sa dá vysvätiť a ostane pri boku otcovom kaplánom. Tento mladý pán, ani už nie je tak mladý, študoval roky a roky práva, ale ďalej ako po jednu štátnicu nedošiel. Prostriedky na študovanie boly vyčerpané, otec mu dal času na rozmyslenie, alebo nech sa dá na teologiu, alebo ostane večne nedoukom — a vagabundom. Syn si dal povedať, nechal dosavádne plány padnúť a pomyslel si, že je to ľahšie a — istejšie — a treba sa ponáhľať, kým žije otec, ktorý mu cestu prekliesni — a usadí ho na svoje miesto.

O tom bola reč, keď prišla Toporčíková.

O niekoľko dní „náhodou“ zašla si i ona do cintorína a to práve v ten predvečer, keď tam boly i sestry Ariadne a Marienka. Ona mala tam neďaleko tiež hrob; bol tam pochovaný jej muž, ale ten nevidel kvietka a vencov len raz do roka a to na dušičky.

Obe dievčatá sedely na vedľajšom už hodne trávou zarastenom hrobe.

Toporčíková už zďaleka kývala a usmievala sa im.

„Ale, ale, aká je to milá náhoda, že sme sa tu sišly! A ja som sa čudovala, čo ma to tak sem tiahne.“ Podala obom dievčencom ruku a sadla si k nim na nízky ten starý hrob. A aby jej zase dáka prekážka neprišla do cesty, po krátkej predmluve začala:

„Ako už Pauluška mohla vyrozumieť je mojou najvrelejšou žiadosťou, aby sa stala našou. Nadarmo som si priala mať vás všetkých u mňa… Ono by vlastne túto záležitosť mal predniesť môj syn Ondro, ale to je taký nesmelý a hanblivý k dievčencom, ako dáky študent. A — chlap ako - hora, vola sa nebojí — a dievčeniec sa bojí — — najmä Pavlušky, do ktorej je zbláznený ako na to treba. Nuž, tak, aby sme po daromnici reči nešírily, vidíte, ja som viacej stará, ako mladá, práce je nazbyt — a pomoci niet. Ondrovi už tiež roky prichodia, ba i prechodia, treba je, aby prišiel do poriadku. Je to proti obyčajom a zvykom, aby sa takéto otázky na hroboch konaly, ale núdza železo láme — — no, ešte je nie tak zle, ale keď sme sa tu sišly, tak sa môžeme dôverne poshovárať. Tým viac, že keby vaša stará mama, moja dobrá Mariška žila, by iste k tomu privolila. Keď sa on okúňa, musím to ja za toho môjho starého chlapca vybaviť. Mohli ste si to už aj rozmysleť, Pauluška, — a ešte si to aj rozmyslite. Môj Ondro by vám bol dobrým mužom, na rukách by vás nosil, všetko k vôli by vám urobil. V našom dome mali by ste všetci dosť miesta, — pre pána profesora by sme zariadili izbu peknú, vidnú, kde by ho nikto nevyrušoval.“

Ariadne sedela smutná, vážna, s hlavou napred naklonenou. Po chvíli sa premohla a povedala:

„Drahá, milá tetuška — keď ste nám už dovolili vás tak osloviť, odpusťte, že vám nemôžem dať prajnú odpoveď. Ja sa vydávať nebudem, nikdy sa nevydám. Zkúšala som svoje srdce a znám dobre, že vášho pána syna nemilujem — preto, že by som mu nemohla byť takou dobrou ženou, akú by si želal. — A potom — je to vec chúlostivá, ale povedať sa musí: on má známosť, ktorá ho viaže a ukladá mu vážne povinnosti. Dievča, ktoré miloval — a úfam sa, že ešte miluje — a ktoré ho iste ľúbi — ako počujem, stane sa matkou.“

„To sú klebety, nič inšieho ako klebety.“ zvolala Toporčíčka rozhorlená. „Ký ďas vám už o tom povedal? A potom, keby aj tak bolo, tak je vinovaté len to dievča. Mohla sa mu nedať ošialiť, veď môžte vedieť, akí sú mužskí, ak sa im pekná, hladká tvárička usmeje, už sú pobláznení!“ rozkladala Toporčíčka nemilo prekvapená, že to už aj Ariadne-Paulína vie, práve tá, ktorá to nemala vedieť.

„Tak je to predsa len pravda,“ podotkla Ariadne ticho.

„A čo ja viem,“ spustila zase Toporčíková, ktorá vypadla z úlohy milej a dobrosrdečnej tetušky, „a keď by i tak bolo, nebola by ona prvá, ani posledná čo by ju milenec nechal.“

„I vtedy, keď by sa stala matkou jeho dieťaťa?“ opýtala sa vážne Ariadne.

„Práve vtedy sa to najviac stáva“ odpovedala Toporčíková a usmiala sa zlým, núteným úsmechom. „A keď by si mal mladý človek vziať také dievča, kde že by sme zašli?“

„Ale to je povinnosťou každého takého muža, aby vrátil česť dievčaťu, ktoré z lásky dopustilo sa hriechu — a zvlášť budúcemu človeku dať meno, domov!“ Horlila Ariadne.

Toporčíková uhla plecom.

„Veď by malo tomu tak byť, ale keď je nie, či my tomu odpomôžeme?“

„Keď nie inakšie tak tým, aby sme sa nestali spoluvinníkmi —“ zamiešala sa Marienka.

Toporčíková prekvapene pozrela na mladé dievča. Čože táto vie? Čo sa ona mieša do takýchto veci? Ariadne zodvihla hlavu a láskave pozrela na „svoje svedomie.“

Ale Marienka, ako už viac vary, tak i teraz prekvapila prítomné svojím vážným a premysleným slovom.

„Milá, drahá tetuška naša,“ začala zase Marienka zpola lichotive, zpola vážne. „Hriech je už, že sa to stalo, hriech by bol do neba volajúci, keby váš pán syn opustil tú, ktorá mu uverila — a keby ju zavrhol, ale nie menší hriech by bol, keby moja sestra svolila k sňatku s mužom, ktorého viažu staršie záväzky a vážna povinnosť oproti dieťaťu, budúcemu človeku. Tak isto, ako ja to ponímam, poníma i sestra, a keby naša stará mama bola medzi nami i ona by tak usúdila,“ tvrdila Marienka.

Toporčíková s velikým úžasom hľadela na dievča. Skutočne, ako Hilárovú znala, istoiste by takto hovorila i ona. Akoby do toho dievčaťa bol vstúpil duch starej matky, — počula, že sa to vraj stáva — a pozrela do okola, či nevidí stín tej, ktorá tu sníva svoj večný sen.

Ale vôkol nich bolo všetko ticho. Len sestry sedely teraz v nežnom objatí. Ariadne ťažko vzdychala „Ty moje svedomie,“ šepkala a v duchu doložila „Čo, keby som ťa bola skorej poslúchala.“

Toporčíková sa zodvihla, bola zamyslená. Marienka vstala tiež, podala jej ruku a láskave povedala: „Dovoľte pánu synovi, aby si tú úbohú devušku vzal. Ona vám iste bude lepšou dcérou, ako ktorákoľvek iná. A ako by vás to pozdejšie mohlo boleť, keby si to dievča zúfalo — a vtedy by i šťastie vášho pána syna bolo zakalené.“

Toporčíková bola sklamaná — a zahanbená, bola by sa cítila i poníženou, keby sa to bolo stalo pred svedkami. Nepovedala nič, len zkrátka sa odobrala a išla domov.

*

Na pohorenisku sú už rumy odpratané. Klein si už vynútil, že mu bol zhorený pokrov aspoň zčiastky hotový. V obchode bolo zase živo — a deti už liezly po všetkých kútoch dvora. — I profesorov dom sa už znovu buduje a opravuje. Dobrí priatelia prispeli radou a pomocou.

Jedného dňa zašly si i sestry pozreť na stavbu. Tešilo ich, že zase budú doma. Ale Marienka bola smutná. — Zvesť, že Milan Polonec pôjde do Ameriky, sa potvrdila. Minulej nedele oznámil to s kancľa a odobral sa od celého sboru a od mládeže, s ktorou tak pekne pracoval.

Pred večerom prišiel Milan Polonec, aby sa rozlúčil s milými priateľmi. Nočným vlakom mal odcestovať, aby si ešte doma mohol rôzne veci vybaviť. Mal ešte dlhšiu cestu pred sebou ku jednému z tých našich vynikajúcich farárov, ktorí mu cestu do Ameriky ukázali a ho pripravily na to, čo ho tam očakáva.

Mladý človek bol veľmi dojatý a zavše sa zdalo že chce ešte dačo povedať — a nevedel sa odhodlať. Ťažká otázka tiesnila jeho dušu. Ale to, čo ho tak tiesnilo, nepovedal. Len rozprával ako automat všetko to, čo už i druhým sdelil. Ako Slovák, ktorý svoje presvedčenie stoj čo stoj nezapre, nemôže mať skvelé výhľady do budúcnosti v tejto našej, maďarským režimom spravovanej vlasti. Je mladý, chce pracovať v prospech svojho ľudu, nuž ide tam za more, kde sa mu otvára široké pole činnosti a práce. V Pensylvánii, v jednom z tých severných, vrchovatých kútov, nachodia sa rozsiahle bane na uhlie, tam pracuje na stá Slovákov-evanjelikov, celé kolonie, ktoré nemajú svojho farára, lebo na míle do okola niet sriadeného evanjelického sboru. Dakedy, raz za mesiac, alebo za dva, príde ta evanjelický farár z najbližšieho sboru, aby odbavil služby Božie, prislúžil Večeru Pánovu, pokrstil dietky, ktoré sa od poslednej návštevy narodily — a prípadne i sosobášil, ak sa medzitým niekto zasnúbil.

Majiteľ dolov je metodista i niekoľko inžinierov — a títo vidiac toho potrebu, dovolili pracujúcemu ľudu, aby si založili sbor a povolal zo svojej vlasti farára, ktorý by ho spravoval a im kázal Slovo Božie v materinskej reči členov tej cirkve, ktorá sa má utvoriť. To bolo oznámené dejstvujúcim cirkevným kruhom najbližšieho väčšieho sboru. Kruhy tie požiadali slovenských národovcov a tí odporúčali práve Milana Polonca, ako súceho na ten úrad. Milanovi to oznámili — a on sa — odhodlal. Ide, veď i tam bude slúžiť svojmu ľudu, ktorý tu, vo svojej vlasti nemal práce a chleba — a tak „hnaný žitia nevôľou“ odišiel za more hľadať to, čoho sa mu tu nedostávalo. Nejeden našiel, čo hľadal, našiel novú domovinu — a nejeden našiel tam i svoj hrob. I tí, čo ostali na žive, sa viac nevrátia, ale splynú s cudzím živlom, aby obohatili tých už dosť bohatých.

Mladý človek rozprával to akosi monotonne, bez výrazu. I on bol vzrušený; bolo poznať, že ho to rozhodnutie mnoho stálo. Jeho pohľad kedy-tedy utkvel na Marienkinej obledlej tváričke. Ale zase obrátil sa inam. Často prešiel si rukou do vlasov, — i vzdychol si zhlboka.

Profesor a Ariadne počúvali so živým záujmom a s účasťou. Ľutovali, že ztratia drahého, osvedčeného priateľa, ale mu i blahoželali k ťažkému, ale bohumilému úradu.

Marienka hľadela pred seba bledá, ako bez ducha a neprejavila svoju účasť, alebo ľútosť ani jedným slovom. Ruky s ručnou prácou klesly na kolená. Žiadalo sa jej zaplakať, uľaviť svojmu žiaľu plačom, ale statne potlačila slzy, ktoré sa jej tisly do očí.

Keď Milan odchodil a podal jej ruku, vložila svoju pravicu do jeho ruky, ale jej prsty boly studené a biele ako ľad — a jej pohľad, ktorým na neho pozrela bol smutný, temer beznádejný.

„S Bohom! Boh vám pomáhaj!“ Bolo všetko, čo mohla povedať.

Odišiel. A dievčatku sa zdalo, ako by z jej žitia uniknul ostatný papršlek svetla. Odišiel navždy, veď Amerika je tak ďaleko, cesta tam plná nebezpečia, i tam v tom ďalekom, pustom, studenom svete! Medzi nich položia sa spústy vĺn velikého oceánu a celé veliké plochy zeme tu i z tamnej strany mora.

Ako zapadly za ním dvere na dvorci, obrátila sa Marienka a vybehla dvorom do sadu — a z tade do poľa. Ariadne ešte hľadela s úprimným žiaľom za Milanom. Išiel s hlavou napred sklonenou, smutný, dojatý. Raz zastal, obzrel sa — a kývol rukou Ariadne-Paulíne, potom, ako by sa spamätal, ponáhľal sa ku škole, kde mal složené svoje veci.

Ariadne-Paulína išla za Marienkou. Tušila, že to dievčatko potrebuje niekoho, kto ju poteší, aby sa požalovala. Marienka sedela na medzi. Okolo nej vlnilo sa zelené žito, kvitly poľné kvietky, ktoré tak milovala a trhala. Teraz ich nevidela. Ležala v tráve a plakala usedave.

Ariadne si sadla k nej, nežne obvinula svoje ramená okolo jej pliec, pozdvihla a privinula k sebe. Marienka prudko objala sestru a jej plač bol taký dojímavý, že i Ariadne zaslzela. Tak sedely obe sestry v nemom objatí, lebo veľký žiaľ nemá mnoho reči. Prvá sa vzchopila Ariadne a nežne prihovárajúc sa mladej sestričke, hľadela ju potešiť, uspokojiť. I spomenula otca, aký je teraz opustený, keď nemá už nikoho, len tie svoje dve deti, čo sa o neho starajú — a aký je bezradný, ako cudzí na tomto svete. Hľa, i teraz je sám, — písať už nevidí, — len čaká, že prídu tie jeho milé dcéry, na ktoré je odkázaný.

Poslušne kráčala Marienka so svojou sestričkou do biednej chalupy. Otec sedel vo dvore na lavičke a vyzeral ich. Obe sa pritúlily k nemu a spolu išli dnu, aby si sadli ku veľmi skromnej večeri.

Profesor sa utiahol do svojej komôrky, ktorá teraz slúžila za pracovňu — a ľahol si spať. Bol aspoň v tom šťastný, že večer hneď zaspal. Len po polnoci sa prebudil, vtedy bdel a zase nad ránom ho obkľúčila sladká driemota, ktorá ho občerstvila.

Ariadne ponosovala sa celý deň na bolenie hlavy. Preto prosila ju Marienka, aby sa uložila skorej ako po druhé dni, ona, že všetko dá do poriadku — a bude ticho, aby ju štrkaním riadu nezobudila.

Tak v povedomí povinnosti pracovala, kým sa celkom nezvečerilo.

Skorej, než by si ľahla, zatúžila po modlitbe. Odhrnula záclonku na malom obloku, otvorila ho — a kľakla si k nemu. Oblokom pomedzi kvety vnikalo slabé svetlo jagavých hviezdičiek. Večerný vetrík lichotive ovieval jej čelo a chladil oči, ktoré dnes toľko sĺz prelialy. Modlila sa:

„Ó Pane, Otče náš, ktorý Sám Si láska, Ty vštepuješ do sŕdc ľudských tento Boží cit, aby sa naplnilo prikázania Tvoje! Tebe Pane môj, sverujem úprimne to, čo mojím srdcom hýbe, po čom túži: Ó Pane, Ty vidíš, lebo si mocný a láskavý zároveň. Teba prosím, chráň toho, ktorého moje srdce ľúbi! Rozviň perute otcovskej lásky Svojej nad ním, aby, kade chodiť bude, bezpečný bol! Rovnaj cestu jeho, aby tŕne nepichaly, kamene neurážaly nôh jeho! Veď ho po stezkách Tvojich, aby v Tvojej službe vždy zmužile kráčal a nedal sa sklátiť od dobrého ani sľubom lstivých, ani hrozbám mocných tohoto sveta! Chráň ho pred nástrahami zlých ľudí, udržuj ho, aby neklesal vo viere, aby čisté srdce jeho ostalo vždy čistým a duša jeho nebola poškvrnená vinou a hriechom. Ak je možno, ó Otče sirôt a opustených, tak doveď nás ešte v tejto časnosti spolu, aby sme ruka v ruke kráčali životom ku večnému cieľu. Ale jestli Tvoja svätá vôľa je, aby sme sa na tejto zemi viacej sísť nemali, tak spoj nás tam, pred Tvárou Tvojou, kde oslávení a očistení od nízkych trosiek zemských duše naše plesať budú v radosti večnej, neskonalej. Ameň.“

Uspokojená, občerstvená — čudesne posilnená vstala Iréne-Mária — a nezapaľujúc svetla, začala skladať so seba šatočky na stoličku u chatrného lôžka svojho. Zatvorila oblok, aby sa mohla uložiť. Ariadne unavená, uplakaná zaspala. Úbohá, aspoň v spánku nájde zabudnutia.

Marienka bola teraz už spokojná. Oddala sa dôverne do ochrany a do vôle Najvyššieho, zdôverila sa Mu, ako dieťa svojmu milému otcovi, tak v detinskej pokore chce prijímať všetko, čo jej On naloží.

Zrazu počula na ulici spešné kroky, potom dvorom a hneď za tým ktosi tíško na okienko zaklopal. Marienka už bosou nôžkou pristúpila k obloku, odhrnula záclonku a vykukla. K svojmu nemalému, ale i radostnému úžasu videla pri oblôčku tvár toho, za ktorého sa pred chvíľou modlila.

Je to možné? Veď ona si predstavovala, ako vlak uháňa s nim dolinami, aby ho odviedol vždy ďalej a ďalej od tej, ktorá ho miluje. Zľakla sa, temer vykríkla a odchýlila jedno krýdlo okna.

„To ste vy tu, ešte ste neodišli — a ja som si myslela, že ste už ďaleko od nás,“ hovorila tak ticho ale tak vrúcne — a on počul a rozumel.

„Či môžete prísť na chvíľku von, do dvier, alebo na lavičku vo dvore, Marienka?“

„Áno,“ povedala, — obrátila sa od obloka, natiahla papučky na nohy, hodila na seba odev a veľkú šatku. Tíško otvorila dvere a vykročila.

On ju čakal tam von pri dverách, vystrel proti nej ruky a viedol ju ku lavičke na podstienke.

„Nebojte sa, holúbok môj, nebudem vás dlho unúvať. Len to vám chcem v krátkosti povedať, že nemôžem odísť do Ameriky bez vás. Utrápil by som sa, alebo vrátil by som sa čoskoro k vám. A preto vrátil som sa ešte v tomto okamihu, aby som sa vás opýtal, či chcete ísť so mnou do toho neznámeho sveta, ako moja vrúcne milovaná žena?“

Iréne-Mária nevedela hneď, čo má a smie odpovedať. Tak rýchlo to prišlo, tak neočakávane a tak — krásne! Po malej chvíli odpovedala:

„Áno, ja som hotová ísť s vami, ale my musíme sa sobrať — sosobášiť — a viete, čo všetko k tomu treba?“ opýtala sa ho tak naozaj po dievčensky.

On ju za tie milé slová privinul k sebe.

„A — vy máte už na tú cestu všetko hotové, vy predsa nemôžete čakať?“ hovorí dievčatko ďalej.

„To je isté, že dlho čakať nemôžem — a preto mi povedzte určite — a hneď teraz, či pôjdete so mnou, či sa nebojíte diaľky, možno i strádania, chudoby? Či chcete k vôli mne opustiť otca, sestru a domovinu a vydať sa do neistej budúcnosti?“

„Áno, ja chcem, ja pôjdem s vami, kamkoľvek sa obrátite — i na kraj sveta,“ šeptala Marienka pevne a vrúcne.

„Tak je dobre. Len to som chcel vedieť,“ povedal kaplán, pritúlil dievčatko k sebe a bozkal na čelo. „Teraz si už moja, moja snúbenica. Je rozhodnuté. Keby si bola váhala, alebo by si sa inakšie rozhodla, bol by som ešte tejto noci odcestoval. Takto ale ostanem tu, ráno prídem k vám. Prosím ťa, priprav zavčasu otecka a popros ho o jeho svolenie. S jeho svolením a inými potrebnými listinami odídem k podžupanovi žiadať o dovolenie k sňatku. S dišpenzáciou pôjde to potom rýchlo, — o týždeň, o dva musíme byť na mori.“

Devuška sa zachvela ako útly letorost v nočnom vetierku. Jej ženská myseľ zavadila o to, čo všetko k vydaju treba, koľko je tu tých veci pod súhrnným menom: výbava - a ona má toho tak málo, máličko!

Milan akoby uhádol, o čo sa to dievča stará, povedal:

„Netreba nám mnoho, dušička, len nie toho balastu viac ako treba. Len to čo je najnutnejšie — a to druhé požehná pán Boh.“

„Ako divno, divno.“ hovorí Iréne-Mária — a složila ruky ako k modlitbe. „Len pred malou chvíľou modlila som sa — —“

„Za koho? Za mňa?“ opýtal sa kaplán nežno, vzal jej složené ruky do svojich a ľúbal všetky pršteky, jeden po druhom. Potom vstal, vzdychol si zhlboka, ako človek sprostený ťažkej obavy, ako človek, ktorý už vidí určitý cieľ pred sebou a s radosťou berie na seba úkol jemu sverený. Veď budúcnosť nezdá sa mu už taká neistá, pošmurná, naopak, teraz vidí sa mu jasná a radostná.

„Teraz dobrú noc, srdiečko moje! Ráno prídem, potom povieme si ešte to, čo je potrebné, aby sme sa prihotovili na ďalekú, ďalekú cestu. Rozmysli si drahá, nechcem ťa klamať, nesľubujem hory doly, ale neboj sa, i tam žijú dobrí ľudia a Milosť Božia i tam bude s nami!“

Ešte jedno stisnutie ruky a rozišli sa.

Marienka zatvorila za odchádzajúcim dvierka na dvore, potom ticho kráčala do chodbičky a do komôrky, kde spala Ariadne. Na slabé vrznutie dvier prebudila sa spiaca a zvolala:

„Si to ty, Iréne-Mária? Prečo nespíš, sestrička?“

„Ó, Ariadne!“ povedala Marienka, pristúpila ku sestrinej postieľke, sadla si na pelesť a sohla sa ku sestre, aby sa k nej pritúlila. A tichým dojatým hlasom sdelila jej, čo sa stalo — a aká je šťastná, prešťastná! Hľa, z toho najhlbšieho zármutku povznesená je do najvyššieho šťastia.

Ariadne objala vrele milovanú sestru a sama nešťastná porozumela blaženosti dievčaťa, ktoré je vyvolené, aby v láske a shode mohla ísť s mužom milovaným za cieľom života. Do jej utrpenia bol tento okamih ako kvapka hojivého balzamu — a žehnala mladej devuške, ako by jej žehnala matka.

„Len to jedno ma trápi,“ pokračovala Marienka, „že vás musím tu nechať. Ale, však, sestrička, to je naše určenie, že musíme nechať otca i matku a ísť s mužom, ktorého naše srdce si vyvolilo. Ja musím ísť s nim, s Milanom, kamkoľvek on pôjde. Som i v tom šťastná, že môžem úprimne a smele povedať: Boh tvoj, Boh môj, ľud tvoj, ľud môj. Už to je istá záruka nášho budúceho šťastia! A že sa my dve rozlúčime, ktoré sme v nežnej láske pod ochranou starej matky rástly: neboj sa, ja si prídem po teba — a po otecka. Áno, nepochybujem, že ja prídem po vás — a budeme zase spolu v takej láske nažívať, ako tu doma! Nenechám ťa dlho tu, sestrička, vyvediem ťa z tohoto bludu a z duševného i telesného trápenia. Možno, že skorej, ako dva roky pominú, budeš i ty s nami tam za morom. Dovtedy si vybudujeme, sriadime naše hniezdo, aby sme Vás mohli u nás uvítať!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.