ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vojnič medzitým strmým krokom prechodil sa po čakálni a vyčkával. Samého to mrzelo, že sa tak stalo. Teraz ona mohla ísť s nim až po Vrútky a tam by sa boly ich cesty na čas rozišly. I za ten čas by jej bol mohol mnoho povedať — a svoje plány pre budúcnosť rozvinúť. Ale už sa stalo.

Vedel, že sa Ariadne uspokojí, že jej nepokoj nebude dlho trvať — a preto jej nevyrušoval. Veď mali kedy. Ale ako ztráviť čas? Tu, v Žiline ani on — a ako sa domnieval, ani Ariadne nemala známych. A to je ani nie potrebné.

Ale kam ísť? Tu, v tejto dusnej miestnosti, kde ľudia prichádzajú — a odchádzajú, kde sa každý obzre so zvedavosťou na nich a domnievať sa môže i to, že má pred sebou akýchsi rozvadených manželov — pri tej myšlienke sa musel usmiať, — ostať nemôžu. Len keby už prestala plakať.

Konečne Ariadne sama nahliadla, že svojim plačom vec nenapraví. Prestala plakať a zodvihla hlavu. Keď si usušila slzy a pozrela na Vojniča, bolo vidno, že bojuje s hnevom a že je veľmi rozladená. Pomyslela na svojich, predstavila si ich nedočkavosť, ich túžbu po radostnom shliadnutí — a ich sklamanie. K tomu pripojila sa i iná neznáma obava, ktorá ju ľaká, veď ona ešte nikdy nebola v podobnej situácii.

Vojnič zbadal, že sa utíšila. Zastal pred ňou, pozrel na ňu s výčitkou, ale i so smútkom a povedal svojim zvučným, lichotivým hlasom:

„O, Ariadne!“

Týmto menom, týmto prízvukom ju nikto iný neoslovil. Krem otca ju doma a v meste len Paulínou menujú.

Pozrela na neho. V jej očiach zračila sa ešte smutná výčitka, ale okolo úst pohrával už slabý, ale láskavý úsmev. Vojnič pokračoval:

„Ty si mi písala taký krásny list, samá ruža, samý kvet! A moje srdce, ktoré posledné časy toľko trpelo, bolo už ako opustená púšť, oživlo, duša osviežela. Tvoje slová plynúce z tvojej ušľachtilej duše, občerstvily umorenú dušu, vlialy do nej nové nádeje v lepšiu budúcnosť, povzbudily ochabujúce sily k práci a k novým bojom. A teraz, hľa, z teba ide chlad a odmietanie! Ty sa hneváš na mňa!“

„Nie, nehnevám sa, vlastne, mala by som sa hnevať len vtedy, keby som si myslela, že si mi to naschvál urobil. Ale tomu neverím“ — odpovedala ticho a skrúšene, akoby vlastne ona bola vinnou. Ako by sa ona bola mohla hnevať na neho, keď cíti, že sa nehnevá; podala mu ruku.

Vojnič vzal podatú rúčku do svojej pravice a prisadol si k nej.

„Áno,“ pokračovala Ariadne, „písala som ti ten list pod dojmom nevýslovného žiaľu. Ako som ťa ľutovala! Viac, než ľutujem nás. Môjmu otcovi iste bude odňatá penzia, ale my máme ešte aspoň tú strechu nad hlavou, máme ešte kde hlavu skloniť, ale čo bude s tebou, vami, celou rodinou?“

Ľad bol prelomený. Vojnič už bol istý, že to drahé dievča už prekonalo svoj žiaľ a omrzlosť.

„Veď práve o tom som sa chcel shovárať s tebou, ako s tou jedinou, ktorá pochopí, porozumie a poradí. Žena je chorá — a je ľahostajná — a komu sa mám sdôveriť? O tebe viem, že dobre mieniš a že máš cit k trpiacim a nešťastným, ako som ja! Ale my tu ostať nemôžeme, musíme si hľadať miesto, kde by sme nevyrušovaní mohli pohovoriť.“

Ariadne chcela odporovať.

„A kam by sme šli? Veď tu môžeme dočkať náš vlak, nevyženú nás“ dôvodila ona, lebo tu cítila, že sa už neopozdí.

„To je nemožné, pováž, do rána! — A ty musíš niečo užiť, musíš sa občerstviť. V tejto dusnej, tmavej miestnosti presedeť toľké hodiny — to je nemožné. Najskorej sa poďme prejsť — a potom uvidíme, ako strávime čas.“

Ariadne vstala. Necítila hlad, veď mala ešte nejakú zásoba pečiva a ovocia, ale na Vojničovo vyzvanie pobrala svoje veci a vyšla s ním.

Keď vyšli, ovialo ich príjemné, teplé ovzdušie. Bolo im, ako by boli vyšli z dusnej pivnice do príjemne vykúrenej, slnečným svetlom ožiarenej izby. Obaja s uľahčením vydýchli — a devuške sa zdalo, že jej zármutok je už nie taký veľký, ako bol pred chvíľkou. Pozrela na Laca a usmiala sa. On vzal jej ruku, vložil do svojho ramena a tak viedli sa tichým perónom k východu a do mesta ako ľudia, ktorí sa po krátkej neshode úplne pomerili.

Vojnič už poznal Žilinu; bol viac ráz tu po práci, poznal z častky i jej pamätihodné miesta, ale teraz nepútalo ho nič inšie, len to, čo sa týkalo jeho osoby a jeho záujmov.

Preto prešli námestím, kde pamätné domy s klenutými podlubiami na chvíľku upútaly Ariadninu pozornosť, prešli i vedľa starého kostola, ale nezastavili sa ani tam.

Len keď prišli ku veľkému hotelu, zaviedol Vojnič Ariadnu do priestrannej kaviarne. Vyzrel útulný výklenok a v ňom neobsadený stolík. Tam usadil Ariadnu a pribehnuvšiemu čiašnikovi rozkázal priniesť kávu. Kým doniesol kávu, podal Vojnič Ariadne obrázkový časopis a vyšiel. O chvíľku sa vrátil a povedal jej:

„Už sa nemusíš báť, kde prenocuješ, objednal som dve izby.“

„Ale ujo,“ zvolala Ariadne. „Ty si márnotratník! Ja to od teba prijať nemôžem! Pomysli si, v akej tiesni sa nachodíš, ty a tvoja rodina! Mohli sme v čakárni presedieť, veď je noc krátka — ale keď už nechceš, tak si ja za svoju izbu sama zaplatím!“ V jej hlase znela hrdosť, ktorá ho zase troška ochladila —

Ale Vojnič sa len usmial a pohodil temer nedbale:

„Neboj sa, nie som bez groša. Dostal som od vzácnych priateľov podporu, ktorú prijímam ako pôžičku.“ Pri tých slovách jej ukázal tobolku s niekoľko stovkami.

„To všetko ti bude málo, ujko, — a ja takú obeť prijať nemôžem,“ protivila sa Ariadne.

„Ja som zavinil, že si zmeškala vlak, patrí sa, aby som svoju vinu akosi napravil.“

„Mala by to byť pokuta pre teba?“ opýtala sa Ariadne.

„Oj, aká by táto pokuta bola príjemná! Ja ju vďačne pretrpím!“ povedal Laco s úsilím poňať vec z komickej strany.

Ariadne vypila svoju kávu, ale ostala ešte sedieť. Bolo tu tak útulno a temer prázdno. Čas svačiny už bol prešiel.

Vojnič sedel oproti nej a rozprával jej o posledných dňoch svojho väzenia.

Zatvorený bol v obecnom žalári. Nemal nijakých výhod pred zločincami najhoršieho druhu, ktorí boli s ním zatvorení. Jeho cela bola nečistá, nevetraná. Vo dne i v noci trápil ho hmyz, ktorému sa ubrániť nemohol. Listy mu prichodily cenzurované, len v poslednom čase podarilo sa mu pomocou jednoho zo spoluväzňov, ktorý bol skorej na slobodu vypustený, dostať niekoľko listov, medzi nimi i list Ariadnin.

Prvá jeho cesta z väzenia viedla ho na Moravu. V istom priemyselne značne vyvinutom meste mal osobne známeho veľkoobchodníka a továrnika, od ktorého dostával textilný tovar. Mal s ním i teraz obchodné pojednávky; rozumie sa, že Vojnič dlhoval značné čiastky za dodaný tovar. Ale veľkoobchodník a s ním druhý, jeho švagor, boli od rokov iskrenní priatelia slovenského národa a Slovákov vôbec, zvlášte tých, čo trpeli zlovôľou maďarských vrchností, alebo boli i žalárovaní — a povolal ho k sebe. Vo svojej domácnosti bohatý veľkoobchodník prijal Vojniča s otvoreným náručím. Jeho vplyvom dostal Vojnič nabídku výhodného postavenia v kontóre istej veľkej firmy — a ak by mu to nebolo vhod, že mu zariadia obchod — filiálku, kdesi na menej exponovanom mieste Slovenska.

Vojnič si vyžiadal času na rozmyslenie. On nemal úmyseľ po toľkých nezdaroch ešte raz otvoriť obchod. Jeho túžbou bolo dostať sa do väčšej banky za účtovníka a to ho vedie ďalej, aby vyjednával s příslušnými bankami.

Počas jeho pobytu na Morave mal Vojnič príležitosť oboznámiť sa i s rodinami svojich priaznivcov a priateľov. Pekné a duchaplné panie a dievčatá, medzi nimi istá mladá, nadšená učiteľka zahrňovaly ho svojou priazňou a sympatiami. On im musel rozprávať o utrpení Slovákov-národovcov a o porobe ľudu — a cítil, že jeho slová vzbudily nielen sústrasť, ale i porozumenie.

Ariadne tomu úplne porozumela. Ako by ho videla, toho smelého, sebavedomého muža, ktorého ani potupný žalár neskrúšil, medzi tými drahými slovansky a bratsky cítiacimi ľuďmi, ktorí si uvedomili, že krv je nie voda a preto videli vo Vojničovi krivdou ubíjaného brata, ktorému treba pomoci a lásky. A Ariadne cítila — a to s nemalou hrdosťou, že si Vojnič i tam podmanil srdcia nielen priateľov, ale i nežné duše žien a dievčat.

A ako ich opisoval a spomínal, že ho pozvaly na čaj — a potom i do Besedy — ona pozorne naslúchala.

„Musel som im sľúbiť, že im budem písať — a opíšem im všetko, svoju cestu i svoj návrat domov — a potom svoje pomery. Zvlášte tá malá, zápalistá učiteľka prejavila mi svoju veľkú pozornosť, ba vrelú účasť s mojím osudom,“ dokončil Laco.

Ariadne počúvala pozorne a pozrela na Vojniča pátravým pohľadom. Čosi v jeho hlase ju zarazilo. A on to hneď zbadal, lebo naučil sa už čítať v jej tvári — a v tom okamihu i usiloval sa zaplašiť ten nepriaznivý dojem z jej mysli. Vzal Ariadninu ruku do svojej, pritisol ju k hrudi a prosil:

„Nemysli si nič zlého o mne, drahá! Veď keby si ty vedela, čo si mne ty, ty jediná, o ktorej viem, že mi porozumieš, od ktorej všetko príjmem, len nehnevaj sa na mňa — a nemysli zle o mne!“

„Prečo by som mala zle myslieť o tebe?“ opýtala sa ona a jej čistý, jasný pohľad spočinul na jeho tvári. „Len niečo, neviem to pomenovať, bolo, že ma v tvojich slovách zamrazilo, ba temer urazilo. Mala som ten dojem, ako by si bol tie spanilomyseľné dámy, najmä tú mladú učiteľku - zľahčoval. Ale to je iste omyl u mňa. Rozumiem, že sa ťa zaujaly, že si vzbudil u nich istú sympatiu — a už ako taký „statný Slovák““ citovala s úmyslom zažartovať — „si u nich dobre zapísaný.“

A vo svojej duši usúdila, že sa tým dámam mohol zaľúbiť aj ako človek, keď nie ako muž.

„Ó, ty biela dušo — tak ťa vari pomenovala tvoja sestrička, ty si samá taká nežná a šľachetná, že vidíš všade šľachetnosť a nežnosť. Ty usiluješ sa všetko vyrovnávať a na dobrú stránku obracať.“

„Ach, keby som to mohla! Bielou dušou ma nazvala moja útla sestrička Iréne-Mária, naša milá, dobrá Marienka! Tou bielou dušou je vlastne ona — a ja nazvala som ju raz svojím svedomím. Pred jej čistým zrakom, pred jej veriacou dušou by mi nebolo možno nič ukrývať. Často, keď ma niečo trápilo, keď zármutok chcel zastrieť moju dušu, našla som u nej utíšenie a pokoj. A nedávno mi povedala: „Nemyslíš, sestrička Ariadne-Paulína, že keď dobrý človek zhreší, zaplače v nebi anjel — a zasmeje sa diabol v pekle?““

Vojnič sa nútene usmial.

„Dieťa! Čože ono vie o živote. Aký pochop ona, žabka, môže mať o problémoch, ktoré práve dobrým ľuďom stavajú sa v cestu? A odkedy to dievčatko dostáva takéto puritánske náhľady? Čo ona môže vedieť o hriechu - a čo je vlastne hriech?“

„Na to je len jedna odpoveď: hriech je prestúpenie zákona Božieho,“ odpovedala Ariadne vážne, ale ako videla, že sa Vojnič zamračil, pokračovala.

„U nej je to celkom prirodzené. Ona je už od prírody takrečeno anjelská povaha. A potom, keď sme osirely, ju, ako najmladšie dieťa, vzala si naša prísna, ale láskavá a nábožná stará mama k sebe a od malička nachodí sa pod jej blahodarným vplyvom. Stará mať si ju vychovala, ona jediná chodila do cirkevnej školy — a spolu i do kostola a teraz, keď dosiahla 16. roku svojho života, bola hľa, na Vstúpenie konfirmovaná. Prešporská stará mama sa tomu i protivila, ale otec — sám ľahostajný vo viere, dal svoje svolenie. Tuším, že ti o tej krásnej slávnosti písala tvoja… teta Júlia.“

„Myslím, že áno, áno, pamätám sa,“ odpovedal Vojnič vyhýbave a vzdychol. Pravda bola tá, že on ženine listy po jednom, i to zbežnom prečítaní odložil. Potom sa opýtal:

„Je tedy Marienka evanjelička?“

„Áno, ešte, tuším v osemnástom roku sa má celkom, formálne rozhodnúť.“

„A ty?“ opytuje sa Vojnič.

„Ja som katolíčka. Musela som prešporskej starej mame sľúbiť, že ostanem verná jej náboženstvu a náboženstvu nebohej matky.“

Vojnič neodpovedal.

Ariadne-Paulina pokračovala: „Teším sa z tej svojej milej sestričky. Verím, že bude šťastná i vtedy, keby sa jej život neutvoril dľa ľudského vypočítania, prílišne skvele. Ona je skromná a spokojná! Často si myslím: keby som ja takou bola! Keby som i ja mala tú čistú detinskú a predsa pevnú vieru, — oh, keby ma nikdy, nikdy nenašlo pokušenie nepripravenú a keby nikdy pochybnosť, ktorá chce vždy viac vedieť, viac rozumovať, nezastihla a nesvádzala na zcestie!“ vzdychla Ariadne a sklonila hlavu.

„Pochybnosť je vlastnosť hĺbavých duší,“ povedal Vojnič. „Nemôže sa každý spokojiť s tým, čo je — a ako je. Bez pochybností by nebolo boja a nebolo by pokroku. A ty, drahá, čo si máš vyčítať! Veď je tvoja duša čistá, tvoj dosavádny — a viem, že i budúci život, bezúhonný. Si príliš citlivá. Sú duše vnímavé a precitlivené, ktorých sa všetko mnohonásobne, intenzívnejšie dotkne, ako iných. A v nich jemno zladené struny lkajú a tiesnia nad každým zvonku prichodiacim dojmom. Viem, ako si trpela a ako ešte trpíš, že i na teba siahala klebeta svojimi nečistými tykadlami, že i tvoje srdce boľastne pocítilo, ako zlosť neobíde ani toho najšľachetnejšieho. Musíš konečne sprotiviť sa tým zlostným nápadom a obrnieť sa chladným opovržením — a ponímať veci a udalosti chladnokrvnejšie.“

Ariadne sa odmlčala. Vedela dobre, čo ju trápi, čoho sa bojí, pred čím sa trasie. Neľaká sa nebezpečia, ktoré dorážalo a doráža na ňu zvonku, ale to, čo je v nej samej, jej srdce, to zradné, to slabé, to jej privodí nepokoj a stálu obavu. Pomyslela si na Ľudevíta Majlingera a na rozhovor, ktorý mala s ním. Tak si ho živo sprítomnila a jeho výstražné slová, ako by ich len v tej chvíli počula z jeho úst. —

Zdvihla hlavu, ktorú pred chvíľou, keď podumala o nebezpečí, ktoré jej hrozí, pozrela na Vojniča — a ich zraky sa stretly; ale súčasne zaletel jej pohľad i k blízkemu stolíku, kde práve usádzali sa dvaja mladí páni.

Ariadne temer vykríkla prekvapením, jej tvár, na ktorej sa zračil každý vnútorný pohyb, zbledla, ale zápäť za tým pokryla sa temným rumencom. Obidvaja cudzinci hľadeli na ňu — s prekvapením a v prvom zdalo sa jej, že jedon z nich je práve Ľudevít Majlinger. Cítila nevoľnosť, srdce jej začalo trepotať a v hlave jej začalo hučať. Ale — nie, nie, je to okamžitý omyl, veď kdeže by sa tu vzal? A keby to bol on, ten jemný, dobre vychovaný mladý človek by sa nedíval na ňu tak vyzývave, ale by už i bol prišiel, aby sa opýtal, čo tu ešte robí?

Vojnič zbadal Ariadnino rozčulenie a obrátil sa smerom ku tým dvom hosťom. Zamračil sa a vstal. Súčasne s nim vstala i Ariadne, chytila sa jeho ramena a povedala:

„Poďme odtiaľto, mne je tu nevoľno!“

Vojnič volal čiašnika, zaplatil a obaja vyšli. Na chodbe navrhol Ariadne-Paulíne, aby si nepotrebné veci dala odložiť do izby, alebo aby si šla odpočinúť. To nechcela, ale mu podala košík a dáždnik, ktoré Vojnič odniesol do izby.

Potom vyšli na námestie. Krásny augustový deň chýlil sa ku koncu. Vzduch bol ešte teplý, ale svieži a čistý. Ariadniná nevoľnosť sa tratila, ale istá tieseň zmocnila sa jej duše. Bola zamyslená a málomluvná.

Prešli námestím a na zdar Boh zabočili do ulice, z ktorej potom vyšli na most vedúci po nad Váh k Budatínu.

I Vojnič mlčal; len keď už hodný kus cesty urazili povedal: „Galgani!“

Ariadne vedela koho myslí, — a aby prerušila trapnú chvíľu mlčania, pri tom aby sa uspokojila, že sa zbavila prízraku, poznamenala ako na výhovorku:

„Keď som tých dvoch zazrela, zdalo sa mi, že jeden z nich je môj dnešný spolucestovateľ Ľudevít Majlinger a preto som bola tak prestrašená. V tom okamihu som si nevedela predstaviť, kde sa mohol tu vziať. Ako mi hovoril, má tu sestru, ale dnes šiel ku druhej. Vieš, on je ten, ktorý volal za mnou na nádraží a upozornil ma, že môj vlak už čaká a že už nemám času ani tri minuty.“

Vojnič už i tak zachmúrený, zamračil sa ešte viac.

„I to je dajaký veľkomestský dotieravec!“ poznamenal tvrdo.

„Ach nie, tým je nie!“ bránila Ariadne. „Je to človek veľmi milý, sympatický a vzdelaný. Shovárali sme sa o mnohých vážnych veciach — i o našej pravote a o ťažkých životných problémoch.“

„Neviem pochopiť, ako je to možné pustiť sa s cudzím človekom do hlbšieho rozhovoru. Veď toho si videla dnes a potom nikdy viac… Také dôverné rozhovory sú nebezpečné, oni, tí dnešní mladí páni si všeličo dovoľujú!“ Tvrdil Vojnič a pri tom položil Ariadninu ruku do svojho ramena.

Ariadne sa troška usmiala, ale nemohla sa premôcť, aby Majlingera nebránila. Darmo Laco jej na jej vrelú obranu len to povedal:

„Čožeby taký Kraxlhuber vedel!“

Zase troška rozladení vstúpili na most.

Váh, ten krásny, čistý a strmý, ten neurvalý syn Tatier, ponáhľa sa, ako by mu bolo veľmi náhlo a nesie svoje vlny deň po deň, neúnavne; spechá, nemá odpočinku, za cieľom do nekonečnosti do veľkého mora, ako človek, ktorý sa denne klopotí, spechá bez toho aby si uvedomil, kam sa tak ženie a kde sa na ostatok zastaví — kedy vplynie i on do mora večnosti.

Vody vo Váhu bolo málo, pltníkov, ktorých by bola Ariadne rada videla, nebolo vidieť.

A za mostom hneď octli sa v Budatíne.

Ariadne milovala staré hrady a zámky a túžila poznať dejiny tých opustených múrov. Ako by bolo dobre poprechodiť sa tými starými chodbami, zčiastky obydlenými, vyjsť i na vežu, ale teraz to nebolo možné. Bolo už pozde, ona bola unavená a akási nevoľnosť sa ešte vždy pokúša o ňu.

Poprechodili sa do okola a na jednom zátišnom mieste usadili sa do trávy. Okolo nich sú stopy bývalého života a ruchu, zbytky múrov, snáď hradieb, alebo obydlia, miesta, kde pred dávnymi i nie tak dávnymi vekami, odohrávalo sa nejedno dráma a vybojovala sa nejedna sporná vec so zbraňou v ruke. Dejište dakedajšieho života, ruchu, pôtok, radosti a žalosti, snáď i krátkeho šťastia, zarástlo trávou — a tí, čo sa tu dakedy stýkali, ľúbili i nenávideli, hľadali i vraždili — zmizly ako stíny za jasného poludnia.

Teraz je tu tak ticho. V duši je clivo a smutno. Ariadne cítila stesk, ako by sa tie stíny, ako blúdne duše dotýkaly jej srdca. A pritom jej bolo, akoby mala zaplesať, prečo? Aké nesrovnalosti nachodia sa často v duši človeka. Plesajúc až po nebe, zarmútená až po smrť, to je údeľ duše, ktorá miluje.

Ariadne trhala si dlhé, tenké steblá trávy a viazala ich do venčekov, — orakulum, ktoré dakedy vzýva tak prostá deva z ľudu, ako vzdelaná slečna. Bola tichá a zamlklá.

Vojnič hľadel na jej prsty, ktoré ani teraz nemohly odpočívať. I on bol smutný a vzdychal.

Jeho smútok tiesnil Ariadnu, tak že ona tým možno viac trpela, ako on sám.

Konečne začal rozprávať — a potom sa rozhovoril. Prosil ju, aby ho neposudzovala príliš prísne, že keby vedela, aký je nešťastný, poľutovala by ho. A týmito slovami zase udrel na tú strunu, ktorá bola v Ariadninej duši najcitlivejšia — a ktorá sa tak tesklive rozzvučala.

Akoby ho mohla ešte väčšmi ľutovať!

Potom jej rozprával, aký bol jeho život od mladosti neveselý. Rodičia nežili spolu v shode a deti musely často počúvať zvadu a neláskavé nádavky. Kto medzi nimi bol vinovatý o tom, ako synovi, neprislúšalo Lacovi súdiť. Potom zomrel otec pomerne dosť mladý, matka a štyri siroty ostaly v neblahých finančných pomeroch. Laco chcel študovať, podarilo sa mu dostať sa na gymnázium, ale ako taký chudobný študent musel zápasiť s biedou. Často dostalo sa mu jesť len raz za dvadsaťštyri hodín. Ale zase bolo dakedy aj veselo, veď mladosť nikdy dlho nesmúti. A on bol vždy výbojný, podujímaný — a keď si chlapci uvedomili, že sú slovenské deti — a ako také musia i slovensky cítiť a slovensky konať, — tu hneď prišla pohroma na nich, žaloba, vyšetrovanie pre panslavizmus, pre nedovolené knihy, pre spolok — a súd: vylúčenie zo všetkých škôl bývalého Uhorska. Výrokom týmto boli zasiahnutí i rodičia a že tomu neporozumeli, hnevali sa na syna, že sa dopustil tak trestuhodnej veci. — Horkoťažko, pomocou dobrých ľudí dostal sa Laco do Prahy na obchodnú školu. A keď tú mal za sebou, tu matka, už vdova, húdla, keď je už hotový, aby sa chytil nejakého obchodu. Hľa doma ešte tri nezaopatrené deti. Hneď i vedela a radila, čoho sa má Laco chytiť. V blízkom meste bol obchod slobodný — následkom odumretia majiteľa — a obchodom i slobodné dievča, to by bolo pre Laca ako stvorené… Laco túto zvesť vzal v známosť, čo len obchod, ten by hneď prijal, ale to slobodné dievča?! Veď on už mal lásku v srdci, lásku síce študentskú, ale vrelú a opravdovú. Jeho ideál bola dcéra fiškálova z mesta, ktorá sa celé leto na dedine, na fare bavila. Bolo to krásne leto! Dievčatko bolo zaľúbené, opätovalo jeho lásku a keď len možno bolo, schádzali sa večierkami v neďalekej hôrke. Tu si prisahali „večnú“ lásku a vernosť až po hrob — ba, ešte i za hrob, lebo taká bola tá ich láska veliká. Ale dievčatko sa ponosovalo, že je ich láska prezradená — a že ju onedlho odvezú domov. Rodičia že ju chcú vydať za iného, ale ona že sa im sprotiví. A dievčatko čím ďalej, tým zriadkavejšie do hájička prichádzalo. Za to prechodilo sa častejšie vo farskej záhrade s pekným mladým pánom z mesta. A jedného dňa bez slova rozlúčky dievčatko odišlo domov — a onedlho sa zasnúbilo. Keď sa o tom Laco Vojnič dozvedel, zahorel nenávisťou ku všetkým dievčencom. Usúdil, že sú všetky také, — a urobil matke po vôli a prevzal obchod — a s ním i dievčatko tiché, skromné, dľa jeho mienky i sprosté. Podmienky prijal, ako mu ich podávali, — jediné, čo ho tešilo a s čím sa spriatelil, bolo to, že mohol slobodnejšie vystupovať a bývalej milenke ukázať, že si z jej vierolomnosti nič nerobí.

Obeťou tejto histórie bola len úbohá Julia, žena Vojničova, ako i sám uznal, keď rozprával ďalej. Ona bola i dosť pekná, mohla mať i druhé dobré a krásne vlastnosti, ale on ich nevidel, ani nesnažil sa ich poznať, lebo ju od počiatku nemiloval. Nemohol sa zbaviť tej horkosti, ktorá predchádzala ich sňatku. A ako zanevrel na tú svoju prvú lásku, tak zanevrel i na druhé ženy. A potom si začal s nimi pohrávať. Vedel dobre, že má moc nad nimi, a pokiaľ to bolo možno bez vyvolania pohoršenia a škandálu v malomestských kruhoch využil svoj vplyv, ale keď videl, že svojho cieľa dosiahol, nechal zápletku tak — a išiel o dom ďalej.

S ustrnutím načúvala Ariadne jeho spoveď. Laco videl jej zdesený pohľad a bledosť jej líčiek, pritiahol sa bližšie k nej a povedal s vrúcnosťou, akej bol len on schopný.

„O, Ariadne! Toto všetko dialo sa dovtedy, kým som teba nepoznal! Tvojím vplyvom stalo sa, že som nazrel do svojej duše a uvidel, aký som bol špatný, nehodný človek! Len ty, drahá, môžeš ma pretvoriť v lepšieho, šľachetnejšieho človeka. V tebe naučil som sa poznávať skutočnú ženu, bytosť lepšiu, vyššiu, ideálnejšiu! Ty si ma naučila ľúbiť a úctiť ženu, i poľutovať tú moju, zanedbanú úbohú trpiteľku. Cítim, že som nehodný, ale som i príliš nešťastný, biedny, poľutovania hodný človek! Maj strpenie so mnou a nevyháňaj ma z raja svojich myšlienok!“

Ona nebola schopná povedať ani slova. Chcela vstať, ale Vojnič hodil sa k jej nohám a položil si hlavu na jej kolená. Nemala sily, aby sa ho striasla, veď ako druhé i ona už pocítila kúzlo jeho osobnosti. Rukou prešla mu po čele a prehrnula vlasy. On jej ruku schytil do svojej, bozkával ju, potom vymrštil sa, vzal ju do náručia a ľúbal jej vlasy, ústa, tvár. Snažila vyprostiť sa z jeho rúk, ale nevládala. Sama bola zachvátená dosiaľ nepoznanou vášňou a jej odpor miznul pod jeho silnou víťaznou vôľou.

„Moja! Moja!“ šeptal Vojnič, keď na chvíľku prestal ju celovať. Vtedy jeho oči vpíjaly sa do jej ešte detinských, teraz preľaknutých zrakov — a ona čo chvíľa necítila už svoju vôľu, ani nepočula výstražný hlas svedomia, v nej chvelo a triaslo sa všetko ako vo víchre zmietajúce sa listy mladej brezy — a potom necítila inšie len to, čo cítil i on.

Bolo ticho do okola, len kdesi cvrčok húdol svoju monotónnu večnú pieseň.

Na západe zhasol i posledný papršlek slnka. Návrším tiahol večerný vetrík a zavial i do zátišia, kde sedeli dvaja ľudia v úplnom zabudnutí sveta.

Ariadne-Paulínu zamrazilo. Spamätala sa, vymkla sa z objatia Vojničovho a obzrela sa, akoby sa chcela presvedčiť, či je to skutočnosť. Bola vzrušená, ako nie sama svoja. Ale Vojnič nečakal, že ona prehovorí, ale nežne opýtal sa jej.

„Pôjdeme?“

Ona prikývla. Išli mlčky k mostu, — pomaly, len s kroka na krok. Keď prichodili k mostu, povedal jej: „Pamätáš sa na Hálkove básne, ktoré sme minulej zimy spolu čítali? Jedna z nich urobila dojem na nás, nemysleli sme, že sa bude vzťahovať na nás. Prvé dve sloky som si zapamätal:

„A posledná…“

doložila Ariadne tlumeným, smutným hlasom.

O, Ariadne!

Nad Váhom stlaly sa ľahučké vodné pary ako perute neviditeľných bytnosti. Vlny tu stonaly, tam plakaly, — a tam hľa, ako by sa smialy.

Neplače to tvoj biely anjel, Ariadne, — a tam v tej priepasti, kam sa vlny strmo rútia, nesmeje sa tam večný nepriateľ dobra a nevinnosti?!

Keď prichodili k hotelu zarazily ich zvuky cigánskej hudby. Ktosi tam dnu dal si vyhrávať. Cigáň virtuósne hral Reményiho skladbu:

„Zaleť lastovičko milej na okienko…“