E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

XVI.

Iréne-Mária sostúpila s vlaku s dieťaťom na rameni a obzerala sa, či neuvidí sestry Ariadny. Miesto nej úctive pribehol Tomeš a pomáhal jej snášať batožinu, lebo sama jednou rukou nemohla si pomôcť. —

Po obapolnom pozdravení opýtala sa Marienka.

„A naši? Prečo neprišla sestra, je vari chorá?“

„Necíti sa dobre, ale myslím, že jej to prejde. A pán profesor kašle, bol silne prechladnutý, ešte vždy musí ležať v posteli. Aj nie div, takéto mizerné počasie napadne i zdravého a silného človeka,“ rozprával Tomeš, len aby niečo povedal, lebo videl, že je mladá pani veľmi znepokojená. Keď bola batožina na koči, sadla si Marienka a Tomeš a koč sa pohol.

Keď koč zastal pred bránou, keď vošli do chodby, počuli krik. Marienka zastala predesená: „Kto to kričí? Veď je to sestrin hlas, ale aký neprirodzený a desný? Bože môj, čo sa s ňou robí?“

Tomeš ju chytil za ruku a snažil sa ju uspokojiť. A vedľa toho hlasu, druhý, drsný, kovový.

„Ticho! Počujete! Rozkazujem vám, aby ste bola ticho!“ To hovoril dr. Glükstein.

Marienka vbehla do izby — a chcela rovno ísť do bočnej izby, odkiaľ bolo počuť tie hlasy.

„Pán doktor, pre Pána Boha majte smilovania,“ počuť bolo tretí hlas, hlas vernej Tomešovej.

„Nič, smilovanie, či nevidíte, že je ako fúria — a s takými treba takto zachodiť. Priviazať a zajtra do — blázinca!“

Marienka vykríkla, s hrôzou chápala, o čo tu ide. Veď idú jej milú, jej krásnu, jej peknoduchú sestru poviazať, aby ju odviezli medzi pohrobených za živa!

Na silu chcela ísť do izby. Otvorenými dvermi videla, že na posteli leží Ariadne - poviazaná. Pri nej ešte Chrenková — a na boku rozplakaná Tomešová. Pri nohách postele stojí doktor a ľahostajne hľadí na stonajúcu, zohavenú krásavicu.

Ach, kde je krása tejto bytnosti? Tvár je strhaná, zapuchnutá, rudé škvrny a stopy po nechtoch ju zohyzďujú.

„Ariadne!“ vykríkla Marienka od dvier a chcela sa vrhnúť k posteli.

Nemocná šklbla sebou — a chcela sa zodvihnúť. Nemohla. Divoko pozrela na lekára a klesla nazpät. Dr.Glükstein vyskočil, vrhol sa ku dverom, odviedol Marienku do prednej izby a zatvoril dvere.

„Preč od nej, milostivá,“ hovoril, „je veľmi nebezpečná. Čo sme sa natrápili, kým sme ju popútali.“ Povedal, ako by kto zná akú záslužnú prácu bol vykonal —

„O, pán doktor, ako to hovoríte o mojej sestre?“ opýtala sa Marienka — a potom sa ponáhľala ku otcovi, aby sa s ním pozdravila. Obidvaja zaplakali.

Doktor uhol plecom a nasledoval mladú ženu k profesorovi, aby i toho utíšil. Ale tak, ako on to robil, nedosiahol prajného účinku.

„Ako s bláznom, milostivá,“ poznamenal na Marienkinu výčitku. „Tu prestávajú všetky osobné city, ona je len objekt — a to nebezpečný, — hľa, toho robustného Toporčíka poranila na tvári dosť povážlive. Pri jej temperamente je to len prirodzené. Teraz sa utíši: dal som jej silnú dávku bromu — a ráno uvidíme,“ doložil svojím vychlúbavým tónom.

Medzitým Marienka objímala otca a pobozkala mu ruku. Položila mu na posteľ vnuka a dieťa udivené, ale nie splašené, dívalo sa s jedného na druhého.

„Otecko, drahý, otecko! Čo sa stalo s našou Ariadnou, je skutočne tak zle?“

Starík pozeral so šťastným, ale i troška smutným úsmevom na malého chlapčeka a potom povedal:

„Ja myslím, že je nie tak zle. Musela utrpeť nejaké veľké, duševné vzrušenie; paroxizmus, do ktorého upadla bol silný, ale verím, že to pominie. Potrebuje len pokoja, oddychu, utíšenia.“

Otcove slová upokojily Marienku, ale doktor bol inej mienky. Ako málo poznal ľudí — a ako často sami lekári zvyšujú nemoce, keď nepoznajú pacienta a to, čo predchádzalo!

Poodišiel ku dverám, otvoril ich a vyvolal Tomešovú.

„Ako sa správa?“ opýtal sa s posunkom na izbu.

„Je tichá, zmorená, len s času na čas hovorí nesúvislé vety,“ povedala Tomešová.

„To je dobre. Nechajte ju, len tá starká nech je pri nej. Vôbec, nechoďte ku nej, ani vy, milostivá — hovorím, je nebezpečná — veď i mňa napadla.“

Tomešová sa uvítala s Marienkou, vzala chlapčeka na ruky — a pomáhala pri skladaní plášťov, kabátov a pri uložení batožiny. Chlapček sa pýtal k mame a ukládal sa, dávajúc na javo, že je hladný. Marienka ho na posteli profesorovej rozkrútila — a ukázala ho oteckovi, aký je pekný, zdravý a silný. I cestou na lodi bol zdravý, dobre sa správal, „maly sme veľmi príjemnú cestu,“ doložila.

Doktorovi sa ešte vše nechcelo odísť. Hľadel na dieťa a zase i na matku. Prihováral sa maličkému a ten mu svojim „hutorením“ čomu len sám rozumel, odpovedal.

„Chlapček je hodný, zdravý ako buk, ale mama by mala viac pamätať na svoje zdravie a hodne papať - a dobré vínko a pivo upíjať.“

„Váš starý recept,“ usmiala sa Marienka — a pod lekárovým pohľadom sa začervenala. Marienka sa predtým toho človeka bála, nemala ho rada — a teraz jej bol priamo hrozným. Pamätá sa, keď chodil za Ariadnou a sľuboval, že sa jej k vôli dá i pokrstiť — a teraz tú istú, ktorú ešte nie tak dávno zbožňoval, nazval len objektom a zlom, ktoré sa stalo ľudskej spoločnosti nebezpečným — a ktoré treba z tej istej spoločnosti vylúčiť a neškodným urobiť. S dôvernou zdvorilosťou sedel si tu, prizeral sa, ako mladá mama synčeka umýva, preoblieka a zakrúca a len čakal, kedy ho k prsiam priloží… Ale ona si pýtala od Tomešovej troška mlieka, aby mohla dieťa nachovať.

Doktor vstal a odporúčal sa. Joviálne, ako by sa v tomto dome nič nebolo stalo, prikročil k profesorovi, podal mu ruku, pohrozil, povedal: „Silentium!“ a odporúčal sa. Ešte vo dverách nakladal Tomešovej, aby stoj čo stoj nepustila Marienku k nemocnej, lebo že by to mohlo byť pre obe osudné.

Tomešová sľúbila a vyprevadila doktora. Ale ešte tam von opakoval, že ráno, ak ho len dajaká veľmi náhlivá vec nezastihne, príde - a potom sa rozhodne, čo a ako podujať s tou nemocnou.

Tomešová priniesla čaj, prikryla na stôl a o chvíľu zavládla izbou príjemná nálada. Bolo by sa zdalo, že je všetko v poriadku, keby nebolo bývalo toho smutného povedomia, že tam, v bočnej izbe leží na duši ťažko nemocná, všetkým drahá, milovaná bytosť. Tomešová nazrela do izby, prišla i k posteli a presvedčila sa, že Ariadne spí ťažkým umelým spaním. Veľká dávka brómu mala žiadúcny účinok — a dalo sa očakávať, že spánok potrvá niekoľko hodín.

Verná táto priateľka rodiny uspokojila otca i dcéru. Chrenkovej podala hodný pohár čaju a všetkého, čo napochytre pripravila. Potom jej naložila, aby, ak môže, túto noc prebdela pri nemocnej, — alebo aspoň si tu ustlala.

Marienke pripravila praktická pani lôžko na pohovke a Milančekovi na priložených, poduškami vystlaných stoličkách. Neodišla, kým všetkých neopatrila, kým Marienku neuložila, tak chcela predísť možnej návšteve sestrinej u nemocnej sestry. Keď odišla, Chrenková išla za ňou zatvoriť, potom tíško prešla izbou, kde profesor dľa svojho zvyku zaspal — a Marienka, únavou a vzrušujúcimi dojmami premožená, tiež usnula, a v celom dome zavládlo ticho.

V noci prebudila sa Marienka a otvorila oči. Zdalo sa jej, že dakto otvoril dvere a zase ich zatvoril. I malý Milan sa zobudil a mrnkal. Obslúžila ho, ale nechcel znovu zaspať.

Naslúchala. Počula, že Ariadne stene a akoby čosi hovorila. Ale nepočula, že by sa jej bol dakto ozval. Nemala pokoja, srdce jej nedopustilo, aby nešla pozreť tú nešťastnú sestru. Vstala, prehodila na seba svoj pekný, bledoružový župan, ktorý si večer prichystala, vzala nespokojné dieťa, aby plačom otca nezobudilo, na ruky a prehodila cez hlavu — aby i dieťa zahalila, svoj krásny modrý šál, pamiatku po starej matke. Obzrela sa, popod spustené záclony vnikalo slabé svetlo včasného rána. Tichúčko, aby driemajúceho otca nezobudila, išla ku dverám a otvorila ich. Vo dverách zastala, poobzerala sa a načúvala.

V kútiku za skriňou na zemi stála malá nočná lampa — a jej svetlo len nedostatočne osvetľovalo priestor malej izby. Keď sa Marienka rozhľadela, zbadala, že Chrenkovej, ktorá mala pri nemocnej bdieť, nieto — a videla, že Ariadne nespí, ale že jej oči široko roztvorené hľadia na ňu, ako na nadpozemský zjav s akýmsi zbožným výrazom. Na bledej tvári zjavil sa odlesk veľkého a radostného prekvapenia a úžasu. Jej teraz ešte osineté ústa sa otvorily a tiško preriekly:

„Mária!“

Marienka sa zachvela. Ariadne je ešte nie pri pamäti, jej duša je ešte v zajatí ťažkého, násilne vyvolaného sna a hroznej depresie — a pravdepodobne sa jej zdá, že má zjavenie, možno, že jej chorý duch vidí v neobyčajnom tom prostredí samú matku Božiu, ktorá prišla, aby jej odpustila a ju potešila. Nejde ju zobudiť do tej smutnej a triezvej skutočnosti, to by bolo neľútostné a mohlo by ju sotiť nazpät do paroxizmu.

Pristúpila k posteli a s nežnou láskou, ale sotva slyšiteľne jej povedala:

„Úbohá, ty moja!“

„Mária!“ prehovorila Ariadne znova a pohla prudko sebou. Chcela si ruky uvoľniť, aby ich složila. Chcela sa posadiť — ale nemohla, bola priviazaná.

„Bolí ťa, trpíš,“ šepká Marienka a hladí pravou rukou biele čelo nemocnej. Ariadne sa usmiala. Nadzemská blaženosť rozhostila sa po jej tvári.

„Ty si prišla, ku mne biednej a hriešnej, ty si sa smilovala nado mnou — i tvoj Syn, ktorý odpúšťa hriechy, och, či aj mne odpustí?“

Marienka kývla hlavou. Bála sa prehovoriť, aby nezaplašila Ariadnin sen — a i preto, lebo by sa bola sama rozplakala — a tak by nemocnú znovu rozčúlila.

Videla, že jej úbohá sestra je teraz slabá a krotká — a že niet príčiny k obave, aby sa záchvat zúrivosti opakoval, preto bez všetkej obavy položila dieťa na posteľ, tak aby ho mohla vidieť jedna i druhá a rozviazala hrubé uzly ručníkov a plachát, ktorými boly ruky i boky k posteli priviazané. Za ten čas Ariadne neprestajne hľadela na malý zázrak — a keď mala ruky uvoľnené, složila ich zbožne, ako k modlitbe.

Marienka ticho, neslyšne, bez slova, len jej oči hovorily výmluvnou rečou lásky, — napravila chorej podušky, prikryla ju teplou prikrývkou a dala jej vody a prichystaný liek. Potom priložila prst na ústa, aby bola tichá a trpezlivá, vzala dieťa na ruky a ticho i odišla. Predpokladala, že nemocná čo skoro zaspí. Či sa tak stalo, alebo či ešte za čas bdela, o tom sa nikto nedozvedel.

Za čas Marienka ostala hore. Predsa ešte celkom nebola istá, či Ariadne nebude volať, ale nebolo viac nič počuť, len tiché chrapkanie nemocného otca, ktorý užil večer tiež akýsi uspávajúci liek — i dieťa zaspalo. Konečne zaspala i mladá žena a nezobudila sa, len keď už bolo celkom vidno.

Chrenková už prechodila izbou, i zakúrila do pece. Na Marienkinu otázku, kde bola v noci, priznala sa, že keď videla, že Pavluška spia, odišla na hodinku, na dve domov, lebo že jej bolo zima a že sa jej veľmi chcelo spať.

Marienka, len čo vstala, išla do bočnej izby, aby videla, či ešte Ariadne spí. Spala — tak ticho spala, ako dakedy, keď v jednej izbe spávaly a keď ju ešte nič netrápilo. Len s času na čas sa jej vzdychlo. Na tvári teraz zjavila sa jemná ružová barva ako červánky; — výraz tváre bol pokojný, ba milý.

„To je zázrak, tu sa zázrak stal!“ šepkala Chrenková, „veď aká že boli včera, tá chudinka, len čo sa im stalo?“ Hovorila Chrenková, keď ju Marienka vtiahla do prednej izby, aby svojou výmluvnosťou nezobudila spiacu trpiteľku. Lebo Marienka správne vycítila, že tej treba pokoja, oddychu a samoty.

A hneď i rozhodne povedala starkej, že od dnes, kým tu bude, bude nemocnú sama ošetrovať — a že sa k nej nesmie nikto cudzí priblížiť.

„Ale ani pán doktor?“

„Ten práve nie, naprosto nie — a vôbec,“ ale viac povedať nepovažovala za nutné.

„To by som rada vidieť, ako by sa pán doktor uspokojil — aby sa dal len tak nič po nič odbaviť,“ mudrovala Chrenková a táto myšlienka sa jej vrepila do hlavy, že až túžobne čakala, kedy príde doktor, aby videla, čo povie, keď ho ku chorej nepustia. Ale prišlo ráno, Chrenková konala obvyklé práce, i poriadila, i kávu uvarila — lekár neprišiel.

Marienka zase obsluhovala svojich nemocných, vykúpala Milanka, potom si vybaľovala veci a odkladala do skriní ako za dievčaťa. Keď sa profesor zobudil, sadla si k nemu a shovárala sa s nim i rozprávala mu o svojej ceste.

Pozdejšie, keď vošla do bočnej izby, videla, že Ariadne otvorila oči. Najprv obzerala sa, ako by nevedela, kde je, — i siahla na čelo a zastenala. V izbe bolo šero, lebo Marienka naschvál nevytiahla záclony. Ako nemocná uvidela Marienku, zmenil sa výraz jej tváre, usmiala sa a vystrela ruky. Ale hneď zase zastenala. Marienka jej dala mlieko a liek — chorá užila poslušne a potom znovu upadla do spania. S malými prestávkami spala celý deň. Po tom veľkom duševnom napnutí — prišla reakcia, úplné vyčerpanie síl. A len by horšie nebolo, pomyslela si Marienka. Obávala sa že by mohla nasledovať nervová depresia.

Skoro za tým prišla i Tomešová. Tá, chudina ani nemohla spať; už si predstavovala, ako sa zmocnili zúriacej Ariadny, ako ju poviazanú nasilu vlečú do koča, — ako s ňou ide doktor a ešte i dakto druhý — a vezú ju na stanicu. Preto bola prekvapená, keď došla do Dolnej ulice — a pred Hilaridesovým domom nestojí povoz — a v dome je ticho… Vari by ju už boli odviezli? Vojde dnu, všade je ticho, kuchyňa prázdna, lebo Chrenková šla niečo nakúpiť — len z prednej izby počuť „hutoriť“ dieťa a tiché pritlumené hlasy. Zaklopala a vošla. Marienka ju uvítala pokojná, ba ako by i šťastná. Hneď jej povedala, že Ariadne spala — a že spí i teraz. Tomešová chcela nemocnú i vidieť — a vošla ticho k nej. Ale tá spala. Teraz bolo poznať na tvári, že je naozaj nemocná. Obe ticho, ako prišly, vrátily sa do prednej izby k otcovi. Ten bavil sa s vnukom, ktorý mu sedel pri boku a svojim spôsobom bavili sa starý otec a vnuk. Iste, oni sa i rozumeli.

A v tom vbehla dnu Chrenková. Málo chybelo — a bola by vybuchla s tým, čo ju tak veľmi zaujímalo. Spamätala sa, že nesmie uzdu pustiť svojej výrečnosti — a to ešte nahlas — a to jej z pôžitku, aký mala v oznámení novinky, hodný kus urvalo. Preto začala ticho, ako to práve u nej bolo možno, a začala:

„Mohly by sme my pána doktora čakať aj do večera — veď vy tu ani neviete, čo sa v meste stalo?“

„Čože sa stalo?“ opytuje sa Tomešová.

„Nuž, páni sa pobili — že vraj, v kaviarni. Najprv sa pre dáku ženskú pohádali, potom že vraj aj zauchá lietaly — ba že aj stoličky, fľaše a poháre — a čo ja viem. A na tom hurhaji že ešte nebolo dosť, že sa s tým rozišli, že sa ráno budú biť. Jedni chceli vraj, pištole, druhí šable. Nuž, že sa aj bili, dakde pod hájom — a že musel ísť s nimi aj pán doktor — a potom, že sa rúbali — že kto kde zaťal, to do hlavy, to do ruky, nuž že len vtedy urobili koniec, keď pánu slúžnemu šabľa z ruky vypadla. — A že tých pánov v plachtách — ba na kočoch odviezli — a pán doktor, vraj, majú čo zašívať a plátať, nuž, preto pán doktor zabudli prísť k nám.“

Chrenková, povedomá svojej dôležitosti, vypovedala všetko, čo mala na duši a na jazyku ako na dúšok, vydýchla a poobzerala sa, aký účinok majú jej slová.

Tomešová prvá poznamenala: „Také seknutie žily tým pánom neškodí, sú bujní a nevedia si rady.“

„Nám je do toho nič, ale smutný úkaz úpadku je to zaiste,“ podotknul profesor a iste si pomyslel na zápasy héroov starého veku.

„Pravdepodobne si veľmi neublížili,“ povedala i Marienka a pokračovala: „Tak preto doktor neprišiel. I tak dobre. Len keby som vedela, či sa u mojej sestričky nevivynie dajaká ťažká, nervová nemoc.“

„Kým spí a je pokojná — a kým nemá horúčku, nemusíme sa báť“ istila Tomešová. „Ale naiste lepšie bude, keď by doktor i prišiel, aby ho nemocná nevidela.“

Marienka prisvedčila. Celá vec bola jej záhadnou, lebo nevedela, čo predchádzalo. To, čo jej Tomešová a otec rozprávali, ešte nestačilo, aby rozumela tým strašným záchvatom. Tomešová vlastne tiež nevedela nič, len že pri rozhovore u nich odrazu zbledla a že sa hneď odporúčala. Spomínali Vojniča - to je všetko.

Pred večerom sa Ariadnin stav zhoršil. Bola nespokojná, strhávala sa, stenala a vykrikovala hneď zdesene, hneď zlostne. Chrenková chcela ísť po lekára, ale Marienka myslela, že by ju práve on so svojím buršikóznym vystúpením väčšmi znepokojil. Zdalo sa síce, že je nie pri povedomí, ale boly okamihy, keď sa prebrala, že i pozoruje, čo sa okolo nej robí. Studené obklady, ktoré jej Marienka prikladala, a dávky brómu ju konečne utíšily.

Keď všetci pospali, Marienka ešte bdela a napísala mužovi list.

Ráno prišiel doklor Glückstein ako obyčajne „pleskom-treskom“ (tak poznamenala Chrenková) sám od seba. Vyhováral sa, že včera mal neobvyklú prácu, zašíval, prišíval, lebo že sa tí páni skoro „skalpovali“. Pri profesorovi sa len máličko zadržal, chcel vidieť, ako sa má pacientka. Marienka ho nepustila, prosila ho, aby ju nezobudil, lebo že sa zase rozčúli.

„Ale ja ju musím vidieť, vyšetriť; — ako že ju budem liečiť, keď nepoznám dôkladne jej nemoc. Je to dosť divné, že sa záchvaty neopakovaly.“

„Práve preto, pán doktor, vy ste boli oproti nej troška — nešetrný,“ poznamenala Marienka.

„Milostivá, ja som nemohol inakšie. Veď keby ste boli videli, aká bola — a ako zranila toho silného Toporčíka, nesúdili by ste ma tak prísne,“ bránil sa lekár.

„Vlastne ako sa to stalo?“ chcela Marienka vedieť.

„Ako mi sám Toporčík rozprával, vlastne rozprávala za neho jeho pani matka, u ktorej sa výrečnosť celej famílie sústredila, lebo ten mladý mameluk nevie povedať ani slova. Tak to takto bolo: Toporčík bol na jarmoku v B. — jeho matka mu, vraj bráni chodiť, že toho nepotrebuje, ale on, že je to jeho pasia a tak šiel. Nadto sa mu ešte i sluha opil — a možno, ale to pani matka neuznala, i sám si k srdcu pripustil — tak šiel, — vraj, kraj cestou - tu že vrazila do neho akási ženská. Zprvu ju nepoznal; keď videl, že je to slečna Pavla, pekne sa jej prihovoril a pritiahol ju k sebe, lebo sa bál, že ju daktorá z tých splašených jalovičiek strčí. A ona nie aby sa bola poďakovala — alebo pritúlila sa k nemu, začala ho škriabať a tepať do tvári — nechtami, zubami sa bránila a nadávala mu ako hocktorá žena z ulice — — —“

Marienka smutne počúvala tieto necitným spôsobom prednesené slová. Istotne, pomyslela si, nebolo to tak nevinné od Toporčíka.

„Čo tomuto výstupu predchádzalo, neviem, snáď to vie pán profesor — ale musela už byť rozčúlená, no, a tak isto i mňa napadla — a ja som jej nič neurobil!“ ospravedlňoval sa lekár.

„A čo myslíte, — je to povážlivé?“ opýtala sa Marienka. Lekár pokrčil plecami.

„A čo ja viem? Takto vám nič povedať nemôžem. Iste je tu potrebné lekárske vyšetrenie. Keď mňa nechcete, povolajte si doktora Hrabáča zo župnej nemocnice. On je špecialista pre nervové nemoce. Ale —“

„Prosím vás, pán doktor, zavolajte ho vy a príďte s ním. Telegrafujte mu —“ prosila Marienka, a keď videla akúsi neochotu, rýchle doložila:

„Všetky útraty ponesiem, zaplatím, čokoľvek bude žiadať.“

Dr. Glückstein sa na svojom stolci pomrvil — a začal sa vyhovárať, že on nemyslel zle — a nepochyboval — a konečne prisľúbil telegraficky povolať kolegu Hrabáča.

Keď odišiel, vošla Marienka k nemocnej sestre. Ariadne nespala. Vydesene pozerala na dvere, počula, že je niekto cudzí v izbe — a iste poznala doktorov hlas. Ako videla Marienku samotnú, vyjasnila sa jej tvár. Na ústach akoby sa chvela akási otázka, ale ju nevyslovila. Prijala liek — a o chvíľu zase zaspala.

Večer, keď sa zase dostavila horúčka a nepokoj, sedela Marienka pri sestrinej posteli a so smutným pohľadom pozerala na chorú. A jej ústa hovorily sotva slyšateľne.

„O, Ariadne, prečo si udrela Toporčíka do tvári? Za to, že ti dal svojím neomaleným spôsobom na javo svoju lásku? Iste, jeho žart bol hrubý, ale kto vie, či jeho láska k tebe nebola poctivejšia, ako bola láska Vojničova? Toporčík aspoň ti ponúkol svoju ruku, zabezpečený život. Ale tak sa zdá, že tak jeden ako druhý nemilovali v tebe človeka, dušu, ale milovali len ženu. O dušu sa ani jeden nestaral. Keby áno, tak by sa Vojnič nebol votrel do tvojho nežného srdca. Ale čože svetákovi, ktorý ztratil vieru, duša dievčaťa, ženy? Nepozná ju, nechce ju, on chce len jej krásu, jej mladosť, aspoň na čas, na dohliadny čas. Čo jemu potom, že svojou vášňou, ktorá je v takomto prípade tým najväčším zlom a najstrašnejším nešťastím pre dušu ženy, - čo tam je po tom, že ju otrávi na celý život? A čím je jemnejšia, tým zkázonosnejší je ten jed. O, Ariadne, ako môže klesnúť i taká čistá deva, akou si ty bola? Ty si pre poklesky iných mala často pohrdlivý, dakedy útrpný úsmev, v svojej povýšenosti a duševnej rovnováhe si myslela — a nielen ty, ale tak mnohé, premnohé: toho som ja nie schopná. Úbohá, ty moja! Hľa, to srdce, o ktorom básnik hovorí, že je ako more, hlboké, bez hranice, bez prístavu, to zdánlive tiché a pokojné, sa zbúrilo, vzkypelo a tvoj pád bol hotový.“

Zastala, lebo zbadala, že sa nemocná díva na ňu a že čo i nepočuje slová, rozumie ich smysľu. V očiach nemocnej zjavily sa slzy, tvár dostala výraz žiaľu a utrpenia. Ťažký vzdych vydral sa z jej pŕs.

A tu ponáhľala sa Marienka uspokojiť nemocnú a zahladiť neblahý dojem. — Keď Ariadne zaspala, obrátila sa Marienka vo vrúcnej modlitbe k Bohu, aby jej zachoval túto drahú bytnosť, nedal jej zomrieť, ale dal možnosť k úplnému obrodeniu a k užitočnému životu.

Na druhý deň ráno, sotva že Marienka okúpala synka — a uložila ho do vozíka, ktorý mu bol prichystaný, prišiel dr. Glückstein a doviedol kolegu dra Hrabáča.

Mladý ešte lekár urobil dobrý dojem tak na Marienku, ako i na jej otca. Po obyčajnom pozdrave a predstavení, obzrel sa dr. Hrabáč po pacientovi. Z prvu si myslel, že je to profesor, ale dr.Glückstein ho upravil do bočnej izby, kam ho Marienka nasledovala. Dr. Hrabáč odložil svrchník v prednej izbe, ticho, vážne vstúpil do malej izby. Zkúmave pozrel na tvár nemocnej Ariadny. Sohnul sa k nej, načúval jej dýchaniu, potom vzal jej ruku, aby vyšetril údery tepny. Ariadne sa strhla a zdeseno pozrela na cudzieho človeka, ale mimo nazdania utíšila sa, ba zdalo sa, že jej tvárou blúdi stín úsmevu. Lekár svedomite prezrel nemocnú a tichým, sympatickým hlasom sa jej opýtal, či a čo ju bolí? Ariadne ukázala na hlavu a pri tom povedala: „Májlinger?“

„Podobám sa niekomu, koho slečna pozná?“

„Sestra sa sišla s pánom toho mena na železnici — a nevidela ho odvtedy, — viac ako dva roky. Divno, že jej to prišlo na rozum,“ podotkla Marienka.

Potom obaja nechali nemocnú samotnú a vrátili sa do izby, v ktorej dr. Glückstein zabával profesora svojimi otrepanými vtipami.

Na nemú otázku Marienkinu povedal dr. Hrabáč, že je to silná, nervová porucha, ale životu nie nebezpečná. Jej liečenie nevyžaduje toľko lekárskeho umenia ako viac domáceho ošetrenia, mnoho lásky a ešte viac trpezlivosti. Oboje ide spolu. A potom absolútny duševný i telesný pokoj, oddych, — za istý čas. Potom, keď pacientka bude silnejšia, nech vstane a zamestnáva sa prácou. Ukázal na dieťa — že najviac ju bude zaujímať práca okolo dieťaťa, šitie, vyšívanie, háčkovanie tých drobných vecičiek — to utíši chorú ženskú dušu, lebo je to tá najkrajšia práca. Medzi ľudí nech ide, ale len medzi tých, ktorí sú jej známi a milí. A konečne, keď bude možné, najlepší liek pre ňu bude cestovanie, zmena povetria, ba i okolia, aby ju nič neupomínalo na niečo nemilého, čo zažila.

Profesorovi prikázal, aby vstal, keď môže, keď je v izbe teplo — a pohyboval sa, alebo sedel vo svojom foteli — a neoddával sa lieni.

Medzitým Marienka odovzdala dr. Glücksteinovi pre dr. Hrabáča príslušný honorár.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.