E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

III.

Keď sa Sappho-Žofia vydala, naložila stará mať, aby jej miesto v obchode zaujala Ariadne-Paulina.

Nebolo to mladému dievčaťu cele po vôli, radšej by bola pracovala v dome, najradšej by šila a konala iné ručné práce, keďže vedela, že nato kedy-tedy prísť musí, aby si prácou zarábala každodenný chlieb. Ale podvolila sa vôli starej matke. A tak ako jej staršia sestrička, i ona dodávala malému krámiku veľkej príťažlivosti. Ako predtým, i teraz častejšie prišli mladí páni do nepatrného obchodu len preto, aby sa zásobili nejakým fajčivom — a pri tom poškádlili peknú predávačku.

Z nich vynikal svojou drzosťou a húževnatosťou zvlášte slúžny Uzényi.

Druhý ctiteľ Ariadnin bol žid doktor Glückstein, okresný lekár, — a ešte Ondrej Toporčík, mäsiar a obchodník, u ktorého Hilaridesovci kupovali potrebné veci pre domácnosť.

Doktor Glückstein nevedel síce dobre slovensky, ale sa snažil s ľudmi rozprávať svojou skomolenou rečou — a keď si v obchode zapaľoval cigaru, zavše opýtal sa Ariadny:

„Chceš, moja žena?“ Týmito slovami snažil sa jej dať na vedomie, že by si ju vzal, ak ona privolí. Ale ona sa zasmiala a odpovedala tým istým spôsobom:

„Nechcem, môj muž.“

Ale Ariadne nebola taká prístupná dvoreniu mladých pánov, ako Sappho-Žofia, ktorá s antickou poetkou nemala nič spoločného, len to slávne meno.

Vedela Ariadne tiež byť milou a príjemnou, vedela sa usmiať i poshovárať — a to zvlášte so ženičkami a deťmi, ale v spôsobe jej reči a držania bolo viac hrdosti a obradu. Vtipy ju síce vedely dakedy i rozveseliť, ale strhnúť do rozpustilej veselosti sa nedala nikdy. Dvorenie pánov neprijímala, narážkam ľúbostného rázu vôbec nerozumela, — alebo nechcela rozumieť. Svojou chladnosťou niektorých držala na uzde, iných ale, akoby podráždila. Títo si mysleli, že im, ako príslušníkom privilegovanej triedy, je všetko dovolené. A to boli niekoľkí úradníci — a niekoľkí členovia panských rodín.

Že to pán doktor nemyslel len v žarte, dal jej ešte viac ráz na javo, konečne i maďarsky a nemecky, ale Ariadne mu nedovolila prehovoriť vážné slovo. On si myslel, že príčina jej nevôle je len jeho židovský pôvod — a tu jej dal na vedomie, že by jeho žena mohla ostať kresťankou — i inšie ústupky sľuboval, ale to všetko nemalo účinku na hrdú tú devušku.

Toporčík, ten zahorel k nej láskou prostého a úprimného človeka. Bol majetný, jeho matka sa dakedy kamarátila so starou pani Hilárkou a preto si namýšľal, že je on nie menej, ako čo je dcéra chudobného profesora. Veď sa dobre vedelo, že majetkove i pani Hilárka už nestojí tak dobre ako predtým. A. tak — hútal zamilovaný Ondrej Toporčík, že raz predsa dosiahne cieľa. Ariadne mu síce viac rázy dala na vedomie, aby sa neustával, ale on tomu nechcel rozumieť. A čakal, že príde čas, keď on predstúpi ako skutočný pytač, — pred starú matku — lebo otec v jeho očiach nerozhodoval.

Uzényi neurobil Ariadne-Pauline podobného návrhu. Nechcel sa ženiť, ale Ariadnu získať usiloval sa každým spôsobom. Jeho dotieravosť bola pre túto hrdú devu urážlivá a preto k nemu preukazovala najviac odporu a hrdosti. Pri tom neprikladala dvoreniu týchto pánov váhy a vo svojom srdci nebola dosiaľ zasiahnutá citom, ktorý by sa podobal láske.

Stará pani Hilárová, hoci bola veľmi rozumná, praktická a rozhľadná žena, dlho nepoznala, že jej obchod a s ním i neveľký majetok upadáva. Len, keď jej prišlo platiť väčšie sumy za tovar a keď i dane bolo treba splatiť, začala uvažovať, že jej hospodárske pomery sú neblahé a že obchod viazne, dane sú väčšie, požiadavky, ktoré má medzi ľuďmi, so dňa na deň neistejšie. Začala si ich vymáhať, ale to nemalo žiadneho úspechu. Niektorí dlžníci pomreli, dedičia platiť nechceli, iní upadli a mnohé jej požiadavky boly dubiózné. A čím ďalej počítala, čím ďalej srovnávala stav svojho majetku, poznávala, že pri takomto obchode len tratí a že by pri vážnej konkurencii dôvtipných a prešibalých obchodníkov skoro musela obchod zatvoriť.

Jej priatelia, ktorí to už predvídali, radili jej, aby obchod, tak ako je, predala súcemu, odborne vzdelanému obchodníkovi. Bolo isté, že na to už striehli tunajší židovskí obchodníci, ale niektorí priatelia, medzi nimi učiteľ Tomeš, jej radili, aby obchod, ak len možno, prepustila nášmu človekovi, aby sa nedala zvábiť nabídkami židov.

Učiteľ Tomeš jej hneď aj sľúbil pomoc. Jeho pričinením dozvedel sa o prevzatí obchodu istý jeho bývalý spolužiak Ladislav Vojnič.

Vojnič písal Tomešovi a žiadal bližšie informácie. Tomeš mu ich podal. Vojnič zase oznámil to, čo bolo najpotrebnejšie o sebe a o svojich pomeroch.

Ako syn nemajetného stolára začal svoju púť školami strednými. V VII. triede bol pre panslávizmus vylúčený zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. Rodičia boli znechutení, porazení, lebo nevedeli sa vpraviť do toho, aby syn teraz mal ísť na remeslo, alebo do cudziny. Ale Laco, tak ako mnohí jemu podobní vyhodenci, šiel do Prahy a tam skončil obchodnú školu. Rodičia sa uspokojili — a po niekoľko rokoch vyhľadali mu i ženu — i obchod, ktorý viedla ženina matka.

Laco s nevôľou pustil sa do toho, ale nátlak so strany rodičov, — potom povedomie, že sa stane samostatným — a ako obchodník i v národnom svojom presvedčení bude voľný, pustil sa do toho.

Obchod, vlastne len malý skliepok v neveľkom meste, mala ešte ženina matka. Ačkoľvek pred svadbou sľubovala, že mu dá úplne voľnú ruku, po svadbe o tom už ani počuť nechcela. Bol to obchod, vedený práve takým starosvetskym spôsobom, akým viedla Hilárka svoj obchod. Laco Vojnič chcel si obchod sriadiť moderne, tak, ako to duch pokroku požaduje, ale jeho „novoty“ svokra prijať nechcela — a z toho povstaly neshody a sváry. Vojnič túžil po osamostatnení, zvlášť, keď ženin brat dorástol a mal obchod prevziať, o čom predtým nebolo ani zmienky, lebo mladík mal ďalej študovať, Laco Vojnič rozmýšľal, že nechá všetko tak a bude si hľadať miesto v niektorej banke alebo inom peňažnom ústave. Domáce trenice stávaly sa nesnesiteľnými a tak pre pokoj domáci odhodlal sa Laco odísť.

Nabídka Hilárovského obchodu bola mu vítanou. I svokra sa uspokojila a vyplatila časť vena dcérinho, aby sa mohli vypratať z domu. Myslela si, že syn, ktorému chcela obchod prepustiť, bude ústupnejší…

Laco Vojnič prišiel práve v najlepšej dobe. Lebo Hilárka, ako si uvedomila beznádejný stav svojho obchodu, ztrácala dosavádnu energiu a sviežosť duševnú. Ako dosiaľ chovala sa statne, bola rezká, učinlivá, objavom úpadku cítila ochabnutie telesné i duševné. Ona, ktorá si nevedela predstaviť, žeby mohla ostarieť, odrazu cítila sa umdlenou starenou. Len teraz pocítila ťarchu svojich 69 rokov.

A jej syn, profesor Hilarides, na oko ľahostajný ku každej udalosti, cítil, že je jeho pokoj ohrožený. Po každom novom otrase utiahol sa do svojho kútika, ako slimák pred hroziacim nebezpečím do svojho domčeka. Osamelý podivín vždy viac vyhýbal sa spoločnosti ľudskej a zahrabal sa do svojich kníh a do svojich zápiskov, ktoré nikdy nemaly vyjsť na svetlo, aby poučovaly, povzniesly, nieto ešte zabavily iných. Stával sa so dňa na deň plachým podivínom a len jeho dcéry, zvlášte jeho miláček, Ariadne Paulina, ho vedely rozveseliť a potešiť. Jeho pekné, tmavé vlasy prešedively a zredly. Čelo vysoké a klenuté siahalo už hodne ku temenu hlavy. Oči, ktoré maly kedysi krásny lesk, teraz zdaly sa bez života; len keď mu bolo možno v najdôvernejšom kruhu zahovoriť o svojich ideáloch, o zaniknutej sláve a kráse helénskeho staroveku, zasvietilo to v jeho očiach ako plamienky vyšľahnuté, zobudené zpod popoľa — —

Vtedy obyčajne Ariadne pritúlila sa k otcovi, hládkala jeho mäkké vlasy a on ju poceloval, pritúlil a snáď v rozpomienke na drahú, krásnu ženu šepkal: „Moja Ariadne, ty moja hrdá, kráľovská Ariadne.“

To bolo zriedkavé; obyčajne boli vtedy sami, ale pozdejšie, keď pri takých prejavoch lásky dcéry k otcovi — a otca k dcére, sedel i Vojnič, nemohol nepodiviť sa tejto skupine, kde v nežnom objatí stretla sa mladosť a krása jara s predčasnou, odumierajúcou starobou jasene.

Laco Vojnič prišiel si obzrieť miesto svojho budúceho účinkovania. Sám obchod ho nelákal, nebol obchodníkom z vnútorného popudu, ale jeho vábil nový život, nový kruh činnosti. Pri tom rozhodla i nízka cena, ktorú žiadal zástupca Hilárovej. Vojnič bol pripravený na to, že aby v tomto prostredí mohol nielen s rodinou vyžiť, ale dačo si i usporiť, musí vynaložiť všetky svoje schopnosti a sily. Vedel, že to bez ťažkostí nepôjde, ale cítil sa silným duševne i telesne; okrem toho ho lákalo, ba, temer volalo k nemu, že poznal, ako úžasne zanedbané je toto hniezdo v národnom ohľade — a že tu by sa mu naskytla príležitosť pracovať pre národ a budiť ľud hlivejúci v porobe stáročnej, trvajúcej až po tú dobu a ďalej…

Učiteľ Tomeš ho príležitostne upozornil na nemožnosť podobnej činnosti. „Tu sa nedá nič robiť,“ poznamenal, ale ohnivý Vojnič ho za to pokarhal. Tomeš sklonil hlavu, ale svoje obavy prejavil, keď bolo možno hneď, hovoriac, že každé zasiahnutie v tomto smere je podobné siahnutiu do osieho hniezda.

„Dobre, tak siahnem do osieho hniezda,“ podotknul Vojnič a prijal podmienky a podpísal smluvu s pani Hilárovou.

Vojničova osobnosť letkom zaujala srdcia všetkých, s ktorými v tomto obchode prišiel do styku. Sama stará pani, ač ťažko lúčila sa so svojím obchodom, uspokojila sa, že už nemusí zápasiť s veriteľmi a hrdlovať sa s dlžníkmi, ktorých bolo v meste a na vidieku na celé desiatky. — Ariadne a mladušká Iréne-Mária boly radostne prekvapené príjemným, ba okúzlujúcim zovňajškom Ladislava Vojniča, keď im sľúbil, že ich bude vyučovať slovenskému pravopisu, ktorý bol neodpustiteľne zanedbaný; že ich bude oboznamovať so slovenskou literatúrou, ktorú obidve dievčatá málo, alebo vôbec nepoznaly. Obidve dievčatá hneď robily plány, že pritiahnu ešte niekoľké meštianske dcérky; učiteľova mladá švagrinka a malá dcérka boly hneď pritiahnuté a hotové k tomu.

Sám profesor okrial, keď poznal, že je Vojnič človek vzdelaný a že mu je i ten dávno zaniknutý svet starohelenský nie neznámy, veď ako septán, keď opustil gymnázium, bol už do tých divov krásy, filozofie a umenia ako tak zasvätený.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.