E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

VII.

Doma Ariadnu veľmi túžobne čakali, a keď neprišla, boli nemálo sklamaní.

Marienka, čili Iréne-Mária s veľkou radosťou išla k nádražiu dosť vzdialenému. Keď vlak prihrmel na stanicu, trepotalo jej srdiečko v ústrety milovanej sestre, ale keď z vozňov vyhrnuli sa cestovatelia a čakanej nebolo, bolo jej do plaču. Bola sklamaná, lebo dosiaľ Ariadne vždy vyplnila to, čo sľúbila. —

I stará mať i profesor boli nemilo dotknutí. Čo sa jej prihodilo? Či azda nejaké veľké nešťastie, alebo iná strašlivá príhoda? V taký čas sú ľudia náchylní myslieť vždy na to najhoršie. Stará mať i teraz nezabudla opakovať, ako je to nebezpečné, keď mladé, pekné dievča cestuje samotné a samotné vydá sa na takú dlhú cestu. Svet je zlý a pokušenie číha na každom rohu. Mala vážne obavy o svoju peknú vnučku a netušila, ako bola blízka pravde. Preto bola znepokojená a nevedela pochopiť, ako sa to tej dosiaľ tak rozumnej devuške mohlo prihodiť — a prečo aspoň netelegrafovala. Áno, prečo?

Profesora táto príhoda vyrušila z jeho duševnej rovnováhy, lebo i on postrádal milované dieťa, ale sa premohol a snažil sa uspokojiť i matku i dcéru, hovoriac, že treba vyčkať, že Ariadne vysvetlí vec a nutno zachovať pokojnú myseľ. Brať veci tak, ako sa udajú a prijímať to, čo život donáša so sebou — i to, čo sa premeniť nedá, trpezlive a nedať sa zachvátiť neprístojnému žiaľu.

Ľahko bolo filozofovi zahaliť sa do svojej samoty — a čakať. Stará mať a Marienka nemohly sa sprostiť obáv a hodiny, ktoré ich delily do príchodu nasledujúceho vlaku, im len veľmi pomaly plynuly. Marienka nedočkave čakala vlak — a keď konečne sestrička vystúpila z neho, vrelo ju objímala a ľúbala. A v tom objatí pocítila, ako by sa tej drahej prišlej bolo tak ťažko vzdychlo, akoby chcela zaplakať. Prekvapená pozrela Marienka na svoju sestru, ale o plači nebolo u nej stopy; oči boly suché, leskly sa obvyklým leskom, boly však vpadnuté a okolo nich stíny, ako po veľkom utrpení. Ariadne bola milá, srdečne sa so sestričkou pobozkala — a predsa Marienka cítila pri nej čosi cudzieho, strojeného. Nedarmo ju Ariadne bola nazvala svojím svedomím.

Ariadne snažila sa byť veselou a pokojnou, akou vždy bývala. Všetkých srdečne vyobjímala a bolo vidno, ako sa teší, že je už doma, doma! Ale často si vzdychla, ako človek, ktorý má mnoho na duši a tá duša neovláda nakopenú tieseň.

Dopytovania sa nebolo konca. Stará mať chcela vedieť, čo sa vlastne stalo, ako sa mohla opozdiť a čo potom robila?

Ťažko bolo pravdomluvnej Ariadne nájsť vhodnú výhovorku. Priznala sa, že vlak, ktorým mala ďalej cestovať jej ušiel, lebo prešporský mal značné opozdenie, že ju to veľmi mrzelo, i plakala, potom že sa túlala po meste, kým bol deň — a potom — prenocovala v hostinci. Prečo netelegrafovala? V tom žiali a nepokoji zabudla na to. — Marienka sa jej opýtala, či aspoň mala knihu na čítanie: nemala. A či videla mnoho zaujímavých vecí v Žiline? Nevidela. Tak sa nudila? A tak sa musela priznať, že sa nenudila.

Čo mohla viac povedať? Sľúbila Vojničovi, že sa o ňom nezmieni — a nezmienila sa.

Aby konečne odvrátila pozornosť od seba, začala rozprávať o svojom pobyte v Prešporku, o starej matke, aká je už starena, že dostala od nej zlatý krížik, ktorý kedysi ešte ona nosila — a že jej prisľúbila pozdejšie hmotnú pomoc, najmä akby sa mala vydať. So zimničným chvatom pospomínala všetko, čo zkúsila až po Žilinu. A potom začala ona so svojimi otázkami, čo sa za ten čas prihodilo tu doma? A v meste? Či je už pokoj, či Mraka a tých druhých nepokutovali? A čo v škole? A u susedov? To myslela Vojničovú a jej deti.

Dozvedela sa, že Mrak si dva týždne väzenia odsedel, krem toho zaplatil i peňažitú pokutu a tým druhým len pohrozili. Tomešovi tiež pohrozili, že mu zavesia disciplinárku na krk, ak sa dokáže najmenšie panslávske hnutie v jeho dome a medzi ľuďmi. Ale Tomeš dokázal, že je človek síce tichý, pokojný, ale zastrašiť sa nedá — a žeby sa vzdal starých priateľov, o tom nemôže byť ani reči.

Vojničová že je už zdravá, ale slabá. Obchod len živorí. Meštianské kruhy, až na malé výnimky ho bojkotujú. Verné ostaly len ženičky z okolitých dedín, lebo tie sa úradov neboja, tak ako tie v meste. Konkurenti vyvinuli neslýchanú konkurenciu, najmä v textilnom tovare. Pritom tiež majú úrady za sebou. Predávajú všetko za značne sníženú cenu. Chudobný ľud toho síce využije, konkurenti si to vynahradia, ale Vojničov obchod musí padnúť — lebo aspoň likvidovať.

Ariadne so zármutkom počúvala tieto neveselé zprávy. Pritom nemohla nepozorovať, aké zmeny sa udaly i doma — a to v zovňajšku otca a starej matky. Stará mama zrejme upadúva, klesá na tele i na duchu. Jej energia ochabla. V tvári poznať črty, ktorých tam ešte nedávno nebolo, istý bolestný rys okolo úst a smutný výraz dakedy tak pekných očí prekvapil milujúce srdce vnučky. V celom zjave bolo badať istú únavu a slabosť. Pozdejšie jej sdelila Marienka, že stará mama mala nedávno srdečné kŕče, — že volali lekára a ten že vyslovil obavu, že sa záchvaty môžu opakovať — a sú vždy povážlivé. Zvlášte musia ju chrániť pred rozčúlením a prudkým zľaknutím.

„Taký mi je protivný ten doktor,“ hovorila Marienka. „On si dovoľuje dôvernosti, ktoré si páni len voči ešte menej, ako seberovným dovoľujú.“

Ariadne sa usmiala. „Toho sa ľahko zbavíme,“ podotkla. „Len keby sme ho doma nepotrebovali, ale nemoc našej starkej — i výzor otcov — ma trápi.“

Profesor Hilárides sa neponosoval. Žil so dňa na deň zahrabaný v svojich knihách, kedy tedy vyšiel na prechádzku, ostatné časy často do cintorína alebo do školy; ako sa často stáva, potvrdilo sa i u neho, že čím je človek starší, tým viac miluje ľudí, ale i bočí od nich. Profesor chránil sa ľudí, i tých, ktorých ctil a v priateľstve i miloval. A ľudia ho nazvali podivínom.

Dcéra, ktorá bývala vždy jeho miláčkom a k nemu najbližšie prilnula, po nedlhom rozlúčení to hneď zbadala. Smutno jej bolo, keď si k nemu sadla v dôvernej chvíľke a oprela hlavu o jeho plece. On ju nežne privinul k sebe a pri tom si spomenul na svoju prvú a jedinú lásku. Jeho zvečnelá Iréna bola mu ideálom ženy, jedinej, ktorú ľúbil ako ideálny, zápalistý mládenec, potom muž a manžel. I ako vdovec ju ľúbi a zachováva jej vernosť. Jeho láska trvá až za hrob.

A tejto žene najviac podobala sa jeho hrdá dcéra, jeho „kráľovská“ Ariadne. Keď ju v deň jej návratu takto pomenoval, Ariadne ukryla svoju tvár na jeho vpadnutých prsiach, aby nevidel — jej zahanbenie. Zavzdychla — a on sa starostlive vyzvedal, čo trápi jej nežné srdce? Ale ona nepovedala — a otec neprestal hladkať svoje dieťa a tešiť ju v tej domnienke, že ich hmotný stav ju desí a nepokojí.

Ľudia považovali tohoto podivína za skutočného pohana, ale Ariadne a všetci tí, čo ho osobne znali, usúdili, že v srdci je opravdovým kresťanom. Len jeho veda — a filozofia, ktorú si osvojil, dala mu náter pohana. Srdcom a smýšľaním bol opravdovým kresťanom, akých málo bolo medzi tými, ktorí ho pohanom pomenovali. Zvlášte potešilo Ariadnu to, že kým ona bola preč z domu, Marienka mu každú nedeľu rozprávala, akú mal pán farár kázeň, i text mu prečítala — a on si vyhľadal Svaté písmo, starogréckým jazykom písané a vykladal jej, ako je to tam — a aký význam majú jednotlivé, nie celkom jasné výpovede v evanjeliach, v Skutkoch Apoštolských, zvlášte ale v zjavení Svätého Jána, ktoré už toľko slávnym theologom dalo prácu a dá ešte i ďalej. Tieto chvíle strávené v otcovej izbe, spolu i so starou matkou, boly pre obe veľmi drahé a vzácné a stará matka povedala, že jej je vtedy nedeľa dvojnásobným sviatkom.

Nebola Ariadne ešte dlho doma, keď prišly už Vojničove deti. Nemohly sa dočkať, kým ona príde k ním, tušily, že im dačo donesie, lebo ich často nejakou maličkosťou obdarovala. Obe dievčatká s veľkou radosťou vešaly sa na ňu, zvlášte živá a prostoreká Vierka.

Tieto deti boly tie isté, ktoré predtým poznala a s ktorými sa zabávala — a hľa, teraz jej prichodia cele inakšie, teraz hľadí na ne iným pohľadom, teraz vidí v nich jeho deti — a v ich tváričkach hľadá podobnosť otcovu. Jej zdá sa, že Vierka je mu viacej podobná a preto ju zvlášte túlila k sebe.

Prišla i Vojničová, veď bývali na jednom dvore a ona lnula k dobrej starej matke a jej vnučkám. Hľa, len nedávno, keď ju zachvátila ťažká nemoc, poznala, akou láskou ju obsypaly tieto drahé, dobré duše. Ani vlastná mať ju nemohla lepšie opatriť, ako ju ošetrovala pani Hilárka.

Skúmavým pohľadom premerala Ariadne tento raz ženu Vojničovu. A teraz poznala, aká je Júlia skutočne úbohá. I ženy, ktoré prežily svoju mladosť, zachovajú si aspoň istý pôvab, ktorý i tie zbytky mladistvej krásy ožiaruje a robí ich príjemnými. Ale v zjave úbohej Vojničovej nebolo už pôvabu, — krásy, tej vôbec nebolo. A duševne čím ďalej, tým viac otupievala. Zanedbávala svoj zovňajšok a neuvedomila si vôbec, žeby sa mala mužovi k vôli pečlive strojiť, sebe i jemu viac pozornosti venovať. Bola slabá, — slabá i v myslení, a Vojnič už skorej jej vyčítal, že je lenivá i mysleť. Ariadne ju poľutovala. Pochopila, prečo je taká, ako zahriaknutá, zakríknutá. V rodičovskom dome mali len jedného miláčka — a to bol syn, — Júliin brat. Tohoto ľúbili všetci, v ňom skladali svoje nádeje do budúcnosti. On chcel študovať — vypravili ho do škôl — a keď otec zomrel — a obchod po ňom nemal kto prevziať, pán študent nechcel o tom ani počuť, aby sa v obchode zahrabal — a preto ponechala matka obchod dcére a prijali k nej mladého, schopného a ohnivého muža, Vojniča. Ale tento sklamaný a pokorený vo svojej prvej láske, prijal to z častky z prinútenia, urýchlene, v záchvate rozhorčenia a túžby po pomste. A na kom sa vlastne pomstil? Na tej, ktorá ho sklamala sa nemohol, ale na tej, ktorá tým sňatkom horšie obišla, ako on, lebo on ostal i tak pánom svojich činov, na žene, ktorá sa takto stala jedinou obeťou všetkých, čo maly v tom diele svoje ruky. A pri tom tie duševné a telesné dary, ktoré dáva príroda každej mladej žene, ostaly nepovšimnuté, nevyvynuly sa, zakrnely. Veď vývin človeka potrebuje tak svetla a tepla lásky, ako každá rastlina potrebuje slnca a vzduchu. Len v jednom vynikla Vojničová a to bola jej materinská láska.

Poľutovala Ariadne túto ženu, ktorej odobrala i ten zbytok mužovej lásky. Ale ako všetci previnilci nachodia istú výhovorku a ospravedlňujú samých seba, tak i Ariadne uspávala svoje svedomie tým, že takí dvaja ľudia, ako je Vojnič a ona, nemohli žiť blízko seba, aby nevzplanuli v láske. A nevdojak musela dať v duchu Majlingerovi za pravdu.

Pomyslenie na Majlingera bolo Ariadne milým a príjemným a rada si pripomenula rozhovor s ním. Hľa akým dobrým znalcom ľudí sa dokázal. O ňom mohla i svojim nepredpojate rozprávať, ako radi rozprávame o dobrých známych, s ktorými sme strávili niekoľko príjemných hodín. Spomínala ho — a on na ňu tiež nezabudol. Nedlho potom, ako sa vrátila domov, dostala od neho list, ktorý Ariadnu veľmi prekvapil a trošku i zarmútil.

Ľudovítove riadky tlumočily jeho veľkú úctu a úprimnú lásku ku nezapomenuteľnej spolucestovateľke. Píše jej, že urobila na neho trvalý dojem a že ak ona len približne sdiela ten dojem, aby dovolila isté sblíženie. On je už so svojim srdcom na čistom, odhodlaný, ale vďačne počká, akby ona chcela mať času ku skúmaniu svojho srdca. On uznáva, že za taký krátky čas nemohla zamilovať si ho tak, ako si on ju zamiloval. Vďačne pristane, ak dovolí, aby dopisovaním a sblížením sa mala príležitosť bližšie poznať toho, ktorý jej ponúka srdce i ruku v úprimnej oddanosti a láske na celý život.

Ten list ju prekvapil, ale i zarmútil, lebo bez dlhého rozmyšľania musí mu záporne odpovedať a zničiť jeho nádeje na šťastnú budúcnosť s ňou. Vycítila, že urobila na neho istý dojem, ale usúdila o ňom, že je prchavý, tak ako vôbec dojmy z cesty, kde sa ľudia z rôznych strán sídu na krátky čas — a onedlho rozídu sa zase každý svojou stranou, aby sa nikdy, alebo na dlho nesišli a nevideli.

Ľutovala, že musela tomu dobrému človekovi žiaľ pôsobiť. Prečo ho nepoznala skorej? Prečo musia tí dobrí trpeť — a druhí víťazia na každej čiare? Prečo si vybral práve ju, nehodnú takej ideálnej lásky, prečo si nenašiel lepšiu, hodnejšiu? Ach, azda si ešte najde, snáď nebude ten žiaľ dlho trvať, ktorý mu pôsobí — a ranu, ktorú mu zadá, zahojí lepšia, ako je ona.

Nerozmyšľala dlho, ale odpovedala na jeho list úprimne a stručne. List bol písaný po nemecky — a v tej reči mu i odpovedala. Vyznáva, že cítila k nemu istú sympatiu, ale to nestačí k vybudovaniu trvalého manželského šťastia. Ona mu nemôže priniesť takú lásku, akú ponúka jej on. A sú tu aj iné prekážky, ktoré sa medzi nich stavajú. Ich náhľady sa v mnohých veciach nesrovnávajú. Cíti, že by ich manželstvo nebolo šťastné.

Čo si z toho všetkého ten šľachetný mladý muž vyberie? Či neuhádne, že je jej srdce spútané láskou k inému a to v láske hriešnej, nedovolenej?

Oznámila obsah listu i svoje rozhodnutie svojim domácim. I tým bolo prekvapením, stará matka cítila radosť, že jej vnučka našla takého obdivovateľa, — bola by rada vidieť Ariadnu už zaopatrenú — a zase uspokojila sa i jej rozhodnutím. A uspokojili sa aj ostatní domáci.

Vojničov očakávaný príchod znepokojil Ariadnu. Ako sa vyvinie ich obapoľný susedský pomer? Či budú dosť silní, aby deň po dni premáhali vzrušenie, či neprezradia sa slovom, alebo pohľadom? Ach, ako ťažko je žiť životom dvojitým, neúprimným, v bázni a nepokoji! Každú hodinu na to pripravení, že sa prezradia, že zarmútia dobrých, dôverčivých ľudí. —

Jedneho dňa prišla Julia Vojničová s listom, ktorý práve od muža dostala. Chcela dobrým súsedom oznámiť jeho obsah. Vojnič písal žene, že príde o dva dni, keď jeho vyjednávanie bude mať prajný výsledok. Dosiaľ že cestoval po rôznych stranách Slovenska, aby našiel jemu zodpovedajúce zamestnanie — a preto zdržal sa tak dlho.

Vojničová sa pri tom ponosovala, že jej muž nikdy s ňou nehovorí o svojich plánoch, že je vždy v neistote, čo bude ďalej, kam pôjdu, kam sa obrátia, keď tu bude ich život nemožným? Nariekala, že obchod musí upadnúť — a z čoho začať zase nový a to od samého začiatku? Čo povie mať a či najdú priateľov, ktorí im pomôžu?

A Ariadne si pomyslela: „Chúďa, o koľko viac viem ja!“ Zase poľutovala nešťastnú ženu — a keby bola mohla, rada by jej ponúkla pomoc.

Stará pani ale bola znovu znepokojená. Napriek tomu, že Vojničovcom dopriala všetko, že im vďačne pomáhala, ťažko niesla ztratu, ktorú pre nich utrpela. Veď Vojničovci ostali dlžní za byt viac ako na pol roka — a nadto ešte podpísala zmenku na 1200 korún.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.