ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcu nedeľu prišli Tomešovci navštíviť profesora. Tomeš bol úprimným ctiteľom starého filozofa a Tomešová úprimne prilnula ku starej panej a jej vnučkám. Sedeli všetci v profesorovej izbe. Profesor vo svojom kresle, jeho matka neďaleko neho v jednom kúte pohovky, v druhom sedela Tomešová — a pri stole, pokrytom knihami a písmami tesno jedna vedľa druhej, obe sestry. Tomeš, ktorému bolo dovoleno zapáliť si na fajočku, prechodil sa po izbe.

Učiteľa i v túto chvíľu zaujímaly veci, ktoré sa v cirkvi dialy. Starý a pohodlný pán farár už od dlhšieho času nedovladoval konať všetky so svojim stavom súvisiace práce. Často, keď bol chorý, odkázal jednému alebo druhému učiteľovi, aby odbavil služby Božie. Aj v inších funkciach rád spoľahol sa na učiteľov alebo okolitých farárov.

Už dávnejšie cirkev navrhla, aby si pán farár vzal kaplána. V tom prípade by mu cirkev dávala riadny plat, ale byt a stravu by mu dávali na fare. Tomu vyhýbal sa pán farár — ešte viac pani farárka, o ktorej sa hovorilo, že je skúpa. Konečne, keď pán farár raz upadol, zlomil si nohu a musel dlhšie ležať, sám nahliadol, že bude lepšie vziať si mladú silu na pomoc.

Teraz sa už stalo. Kaplán prišiel a v túto nedeľu prvý raz sám odbavoval služby Božie. Ľud bol spokojný, ba mnohí boli zovňajškom mladého kňaza nadšení. Urobil dojem vážneho a mysliaceho mladého muža.

Tomeša táto udalosť veľmi potešila. Nebol v dobrom pomere s pánom farárom, ba mal často podozrenie, že ho pán farár udáva patričným úradom. Dosiaľ ale sa to nedokázalo a ani škôldozorca nenašiel závažnej príčiny trestne zakročiť. To ale bolo zrejmé, že je prísne pozorovaný. Už i to sa pánu farárovi a školskej vrchnosti nepáči, že Tomeš udržuje priateľstvo s tým pohanom Hilaridesom — a panslávom Vojničom.

Prítomných zvesti tieto zaujímaly. Sama stará pani prisvedčila, že mladý kaplán urobil dobrý dojem na ňu a Marienka sa vyslovila, že z kaplánovej reči vial nový duch vrúcej lásky ku Slovu, ktoré zvestuje veriacim. Vidno, že tomu, čo káže, sám i verí. —

Pri tom nežne oprela hlávku o Ariadnino plece, držala jej ruku vo svojej a pozerala na svoju i teraz akoby zasnenú sestričku. Často takto zahľadela sa na ňu. Čosi cudzieho bolo v Ariadninom zjave, najmä v jej tvári. Bol tam dajaký cudzí výraz smútku, dakedy akéhosi vnútorného šťastia a túžby. Hneď bola Ariadne veselá, zasmiala sa bez príčiny, hneď zase by bola plakala. Marienka ľakala sa toho — a predsa milovala i ten dojemný, nemý ale záhadný výraz na tvári svojej milovanej sestričky. Nevedela si to vysvetliť, ani pochopiť, ale mala dojem, že pri tom všetkom trápi čosi tú drahú, bielu dušu. Chcela by sa jej opýtať: „Sestrička, čo ti je?“ Ale jej vrodený a aj vypestovaný útlocit jej zabraňoval siahať na to, čo tá drahá bytnosť skrýva. Veď možno, že sa klame, — a možno, že Ariadne sama od seba sdôverí sa sestričke — a bude zase všetko dobre.

V prednej izbe ozvaly sa strmé, pružné kroky. Všetci prekvapene pozreli na dvere, ktoré sa otvorily a v nich zastal Vojnič. Rozumie sa, že bol hlučne a srdečne privítaný. Tomeš mu šiel v ústrety, i druhí sa zdvihli, len dievčatá ostaly sedieť. Marienka zľahka vykríkla, v jej náručí Ariadne zamdlela.

Všetci sa k nej vrhli, najskorej ale stará matka. Tomešová doniesla vodu, ale za ten čas už Ariadne precitla, otvorila oči — a usmiala sa, akoby jej divno bolo, že sa o ňu takto starajú. Stará matka ale nebrala vec na žart, ale vážne poznamenala:

„Hovorím, že je to dievča choré. Hneď sa mi nevidela, ako prišla domov.“

Ale Ariadne sa už prebrala a jej tvár, ktorá bola len pred chvíľkou smrteľne bledá — a okolo úst bolo vidno bolestný ťah, nadobudla zase predošlej čerstvosti a barvy.

V rozpakoch, do ktorých ju tento malý prípad uviedol, povedala, že sa jej vidí, že zadriemla a čohosi že sa naľakala.

Vojniča všetci vítali a opytovali sa, kde sa tu vzal v neočakávanú dobu? On im rozprával, že včera bol pri priateľoch v meste a pán statkár Mladen ho dnes dal odviezť na svojom koči. Doma len čo sa so ženou a s deťmi zvítal, — nemal pomeškania, lebo chcel zvedieť, ako sa jeho súsedia majú.

Ariadne len čo pozrela na Vojniča, videla, že je celkom pokojný, ako býval vždy pred tým. Ako sa vie premáhať, pomyslela si a uspokojila sa. Ale pozdejšie, keď ju na chvíľočku zastihol samotnú, povedal svoje obvyklé, vrúcne: „Ó, Ariadne!“ zachvela sa až do útrob duše. A potom, keď sa opatrne obzrel, doložil: „Celý čas som myslel na teba, ty drahá, jediná — a všetko, čo som podniknul, zdarilo sa mi sťa kúzlom tvojej lásky.“

Takýchto kradmo vymenených ľúbostných slov bolo za ten čas, kým sa Vojnič doma zdržoval málo. Nasledujúce dni — a týždne zaujaly ho docela a vyplnily čas vymeraný. Nemohol vedieť, kedy mu bude treba nastúpiť miesto účtovníka pri filiálke N. banky vo väčšom dolnozemskom meste. Dovtedy chcel ešte upevniť to, čo tu započal. Vedel si najsť miesto a čas, kde sa sišiel so všetkými, ktorí mu boli oddaní — a pri tej príležitosti ich napomínal, aby ústavy, ktoré založili a hodlajú založiť, si chránili a vziať nedali. Zvlášte Meštiansku pomocnicu, o ktorej mal pevnú nádej, že sa pri energickej práci a vytrvalosti mešťanov udrží. Menej úfnosti mal v Spolku striedmosti, lebo od toho krátkeho času ako nebol tu, mnohí čo sa prihlásili, odpadli, neodolali démonu alkoholu. Darmo im dokazoval, hneď na začiatku, že je sám abstinent a že pri tom a práve preto pracuje a vládze pracovať tak duševne ako telesne.

Radil tak správe vnove založenej sporiteľni, ako i odborníkom, aby si hľadeli zabezpečiť miestnosti, v ktorých dosiaľ bol obchod pani Hilárovej a potom jeho. Aby nijako nedopustili zaujať ho obchodníkovi z tých kruhov, ktoré využívajú slabosti ľudu, zvlášte aby nedovolili tam otvoriť krčmu.

Túto Vojničovu radu uznali všetci za dobrú a umienili si podľa toho konať. Ale pozdejšie, sotva bol Vojnič preč, už začal sa nátlak shora, mladý podnik bol napádaný, správa uznaná bola za nedostatočnú, vedenie kníh za nesprávne — a tak v krátkom čase sa mnohoslubný ústav rozpadol. Nebolo dosť vodcovskej energie a obchodných známosti. Len pozdejšie, keď prichodili nové sily z Ameriky, sa plán uskutočnil.

Miestnosti obchodné ostaly na čas prázdne — zatvorené, a keď už nebolo výhľadu, že sporiteľňa sa do nich nasťahuje, zunovala stará pani Hilárová — a prenajala ich obchodníkovi Kleinovi. Nik iný sa nehlásil.

Vo všetkom tom mal ruky Uzényi a jeho pomocníci.

Nezabudol on na svoj sľub, že sa pomstí hrdej Ariadne. Nemohol ju dosiaľ iným spôsobom zasiahnuť, ako tým, čo už vykonal a tým, že finančne škodí jej domu.

A pri tom rozmýšľal, ako by mohol obidve dcéry profesorove, ktorého považoval za blázna, — pritiahnuť do tých kruhov, kam on chodí. Ale od osudnej voľby stal sa rozkol v spoločnosti malého mesta. Pánske kruhy boly napospol nepriateľsky naladené oproti slovenskej snahe a proti priateľom ľudu. Všetci úradníci a „páni“ udržiavali maďarské domácnosti, i tam, kde staršie panie a matky, ba i otcovia po maďarsky ani nevedeli. Deti už v školách učily sa opovrhovať slovenskou rečou a zvlášte tými, ktorí touto rečou hovoria a nehanbia sa ňou hovoriť i na ulici. Duch tej pánskej spoločnosti bol asi aristokratický a hľadel zvysoka na demokraticky smýšľajúcich mešťanov. A predsa boli niektorí členovia tejto spoločnosti, ktorí by boli vďačne prijali profesorove dcéry do svojho kruhu. Samozrejme, že pod istými podmienkami. Zvlášte mladí páni spozorovali, že vedľa Ariadny dorastá i mladšia dcéra profesorova, krásna, pôvabná a svieža ako kvietok. Preto spomenuli si na ňu, keď mali sriadiť nejakú zábavu, alebo ochotnícke divadelné predstavenie v prospech nejakého „dobročinného“ spolku, ako boly spolky Emka a Femka. Na Ariadnu už ani nepočítali, vedeli, že sa už dávno rozhodne odvrátila od podobných zábav, ale i v Marienke sa sklamali. Čistú túto dievočku nevábilo nič do tých kruhov, ba možno povedať, že sa ich stránila.

Obe dievčatá stránily sa hlučných zábav. Ariadne mala svoju príčinu, že si ich nežiadala — a Marienka sa ich bála. Milšie jej boly domáce zábavy, kde medzi deťmi boli i starší veselí ako deti; zábavy ktoré uviedol Vojnič s Tomešom, ku ktorým priťahovali svoje menšie-väčšie žiačky a — keď boli doma, i mladých študentov.

Preto ešte raz, kým je Vojnič medzi nimi, si usporiadali takú rodinnú zábavu. Sišli sa meštianske dievčatá i ich maminky, ktoré už predtým udržiavaly priateľský pomer s Tomešovci a s profesorovou rodinou. Prišli do školy; Tomeš mal klavír — rozumie sa už starší a často veľmi rozladený. Hrával na ňom sám, učil hre na ňom svoje deti — i druhé dievčatá. Učila sa hudbe i Ariadne; ale pozdejšie zanedbala hudbu i spev. Ju by bola viac lákala poezia a štúdium reči, ale na to, aby sa ďalej učila, ani nepomyslela. A v ten čas dievčatá netúžily tak po učení, ba ani nemaly príležitosti a spôsobu, zvlášte dievčatá slovenské, ktoré ak sa neodnárodnily, nemaly výhľadu na umiestnenie, tým menej na dobrý úrad. Boly to i tak len jednotlivé zjavy, ktoré sa daly na poštu, alebo šly do preparandií.

Marienka mala vlohy i k hudbe i k spevu; mala príjemný, čistý a dosť silný hlas.

Pri tejto poslednej zábave s Vojničovci cítili sa všetci ako jedna rodina. Bola to zábava skutočne rodinná, priateľská, pri ktorej zvlášte deti, chcely využiť dávno postrádanej príležitosti, aby sa veselily, ako len deti vedia. Ony i teraz strhly so sebou i starších. Musel medzi nich i Vojnič, — ba i mladý kaplán, klorý prišiel už ako známy do školy — a tu ten vážny teolog musel sa s malými žabkami a so slečinkami hrať a zvrtať sa vo veselých spoločenských hrách. Mladí i starí mali toľko pôžitku a veselosti ako už dávno nie.

Keď prišiel rad na spev, zaspievali si všetci naše milé národné piesne. Marienka stála pri svojom milom učiteľovi a spievala s citom a porozumením, tak že jej tvárička celá zružovela a oči svietily čistým oduševnením. Z jej sviežich úst plynuly tie jasavé tóny, ako trilky škovránka, keď na jar vynorí sa zo sporej oziminy a vznesie sa so svojím jasavým spevom vysoko, vysoko nad omladlú osvieženú zem — a štíhle hrdielko dievčatka chvelo sa, ako chveje sa to drobné hrdielko spevavého vtáčka. V tú chvíľu bola Marienka krásna a spanilá. Pozorovali to všetci, ale zvlášte pozorovalo dvoje očú, s vrelou láskou sestrinskou dívala sa na ňu Ariadne a s netajeným obdivom mladý kaplán, Milan Polonec.

Vo spoločenskej hre dotknul sa kedy-tedy Vojnič Ariadninej ruky a vtedy pocítila jeho vrelé dotknutie a stisk ruky. Bolo to len na okamih, tu jedno lichotivé slovo, tam pohľad, ktorý tlumočil jeho lásku k nej. Ale pri tom všetkom si dal veľký pozor, aby nevzbudil podozrenia ani u ženy ani u cudzích.

A Ariadne nenachodila východu z tejto jej veľkej, osudnej lásky. Ako sladká, opojná vôňa durmanu omamovala ju istota jeho hlbokej vášne. Darmo ozval sa v chvíľkach triezveho dumania hlas svedomia, darmo v pochybnosti, v boji so svojim vlastným srdcom volala ducha matkinho, aby jej prispel vnuknutím, alebo výstražným pokynom k pomoci, ku porade, k vyslobodeniu z toho bludišťa. A keďby ten volaný duch matkin bol i prišiel, keby sa jej zjavil, ona, vo svojom telesnom cítení by nebola už porozumela, lebo každý pozná dobre, čo má iný v podobnom prípade konať, ale pre seba má tisíc výhovoriek a vytáčok.

Keď videla Vojničovu ženu, tú nešťastnú, nemilovanú a neláskou mužovou skľúčenú, ozval sa v nej cit ľútosti — a v tom okamihu bola by sa zriekla tejto lásky, ale netrvalo dlho a ona znovu cítila tie putá, ktoré vrezávaly sa jej do duše a spôsobovaly jej bolasť i rozkoš zároveň. Ako utiecť, kam ísť pred samou sebou? Kamkoľvek by šla, tam by niesla svoje vlastné srdce a kýmkoľvek má povedomie a istotu jeho lásky, nenašla by úkrytu nikde na tom svete. A keby aspoň bola mala niekoho, komu by sa so svojim ťažkým tajomstvom sverila, snáď by sa bolo to kúzlo prelomilo, ale ona nenašla tú bytosť, ktorej by bola mohla bez obavy otvoriť svoje srdce. Stará mama? Bola by sa zhrozila a bola by ju rozhodne odsúdila a pravde podobne i vytvorila zo svojho srdca. Jej samej sa zdalo, že je jej láska čistá. Ano, jesto čisté, krásne, vonné kvety, ale ich korene živia sa v puchrelom močiari. A tú drahú čistú sestru tiež nemohla znepokojiť, vzrušiť svojou ľúbosťou.

Hoc sa Ariadne voči Vojničovej chovala pozorne a korektne, vycítila nešťastná mladá žena, že v Ariadne-Paulíne má nebezpečnú súperku. Dôkazov nemala, muž bol takým, akým býval i skorej, ba, možno, že šetrnejším, ale i tak bola presvedčená, že jej je neverným. Veď mala svoje zkúsenosti ešte z toho času, keď bývali v matkinom dome. Povedomie toho, že nevie jeho srdce upútať, že musí vždy znovu zkusovať horkosť žiarlivosti, ju trápilo a podrývalo nielen jej pokoj, ale i to jednako chatrné zdravie. Dakedy, keď sa jej žiarlivosť stupňovala, vybuchla a v bezmocnom plači a hneve obviňovala muža z nevernosti, ale on tou svojou temer neurvalou silou ju znovu a znovu skrotil; podrobil si ju svojej vôli, ako podrobí si pán svojho otroka. Ale otrok i potom neprestane cítiť svoju nevôľu.

V takom nesúlade nemohlo byť Vojničovo manželstvo šťastné. Vojnič nemiloval svojej ženy, ale nikdy mu nenapadlo, aby ju opustil a dal sa s ňou rozviesť. Ctil v nej matku svojich deti. Svoje deti miloval a nebol by sa s nimi rozlúčil. On si ich nedá a preto na rozluku so ženou nepomyslel.

A Ariadne by za všetky poklady sveta nebola vzala žene muža a deťom otca. Tá myšlienka, keď by jej bola i napadla, by ju viac bola podesila, ako povzbudila.

A raz, keď sa predsa sišla s Vojničom o samote, keď on v záchvate svojej ľúbosti zvolal:

„Och, keby sme mohli uniknúť celému svetu, keby sme dostali krýdla, ako dva holuby a leteli ďaleko, ďaleko do neznáma a neodpočinuli by sme len dakde až na kraji mora, kde by sa nikto o nás nestaral, kde by sme žiť mohli len sebe,“ odpovedala Ariadne so smutným úsmevom:

„Myslíš, že by sme tam našli pokoj? Oj, milý, drahý, viem ja, čo by nás i na najďalšom brehu mora čakalo. Dakedy sa mi ukáže vidina, ako zjavenie toho, čo by prišlo v tom prípade, o akom ty hovoríš. Počuj, ukážem ti ju slovom, tak ako to v svojej duší vidím. Ty by si opustil všetko — ja tiež tak obetovala by som všetko, čo mi dosiaľ bolo drahé. Ty by si bol potom jediným, ktorý by si nahradil domov, rodinu, vlasť i česť, ktorú som utratila — a chudobná, nemajúc ničoho, prijímala by som vďačne a pokorne len to, čo mi tvoja milovaná ruka uštedrí. A ty by si do tých ďalekých končín tiež niesol len silu svojich rúk a um svojej hlavy. A ja neľakala by som sa toho, nedostatok a núdza s tebou by ma nedesila. Čo by ma ale zničilo, to by bolo poznanie toho, že ja už ztrácam svoj vplyv na teba, že starnem — a ty —“

„Duch nestarne.“ prerušil ju prudko Vojnič — „ja milujem i tvoju dušu.“

„Nechaj ma dohovoriť. — Pred svojima očami vidím prichodiť ten okamih, keď so zdesením poznám, že chladneš, že stávaš sa v mojej prítomnosti roztržitým, ľahostajným a zádumčivým. Keď by si častejšie opúšťal útulok, v ktorom sídlila sebaobetovavá láska a blúdil horami, zatúžil by si po všetkom tom, čo si opustil. A ďalej, nechaj, milý, vidím, ako si zúfa opustená žena, ako sa obviňuje, ako berie všetku vinu na seba a vo svojom utrpení vidí zaslúžený trest Boží. Sila ducha i tela ju opúšťa, boriť sa so zavineným nešťastím nevládze. Duševné strasti a výčitky svedomia podrývajú jej pokoj — a i zdravie, život. A ďalej… vidím ako na oblohe kopia sa zlovestné mračná ako väže a zbúrené more ženie svoje zpenené vlny ku brehu. Vlny plieskajú a oblizujú strmý breh a skalisko na ňom. Akoby kvilily a hrozily. S mračien spúšťaju sa tiché oslepujúce blesky, ale hromy, ktoré ich nasledujú ohromným rachotom rozrážajú vzduch. Tma, nepriehľadná tma, len keď šľahne dolu blesk osvieti priepasť, ktorá zýva pod skalou. A na tej skale stojí žena - zúfalá. Zalamuje rukama, volá do tej búrlivej noci — a potom sa zopne: — jeden skok, do tej temnosti a potom je koniec.“

„Sappho!“ zvolal Vojnič. „Ty si poetkou, hoci si nikdy verša nenapísala! Ale teraz povedala si mi báseň o nešťastnej láske… Ale, údajne, Sappho vykonala to, čo ty líčiš, z nešťastnej lásky — ty ale si milovaná — a ty nemáš sa čoho báť. Ja ťa neprestanem ľúbiť, nikdy moja láska neutuchne. Ľúbim tvoju dušu, tvoju krásnu, pre všetko dobré a vznešené vnímavú bielu dušu. Ty vidíš všetko v dobrom svetle, len teraz si zašla do príšernej obavy. — Ty moja svätica! Tuším, ba cítim, že som ťa nie hoden!“

Pri tom ale držal jej ruku, ako by ju nikdy vypustiť nechcel. Či vari sám uveril, že pravdu hovorí?

Ale Ariadne nechcela dopustiť, aby sa on v jej očiach snižoval. Ona ho milovala takého, aký je; svetlo jej lásky pozlacovalo i jeho nedostatky. Lebo tých bolo vedľa jeho skvelých vlastností, nemálo. Ona ako v extázi, do ktorej časom upadávala, zavrátila jeho slová a uisťovala ho, že je on tak hoden jej, ako ona jeho — a uisťovala ho, že si nevie predstaviť, ako by mohla žiť bez toho oblažujúceho povedomia jeho lásky.

Ona, ako nejedna z tých miliónov milujúcich žien, nikdy nehádala sa o to, aké obete donáša svojmu vyvolenému. Jej česť, jej dobrú povesť, život a všetky hodnoty dáva v žertvu a nežiada viac, len lásku. A len vtedy, keď cíti, že ju zbožňovaný muž zradil, precitne, vidí celú svoju biedu a svoje nešťastie…

Doma zase hlásila sa nemoc. Stará mať jedneho dňa dostala srdcové kŕče.

Dr. Glückstein ju znovu prezrel a znovu sdelil svoju diagnozu. Predpísal jej obvyklé lieky — a naložil opatrnosť…

Pri tom povšimnul si i zádumčivého pohľadu Ariadninho, chopil sa jej ruky, aby skúmal tepnu, ale Ariadne mu svoju ruku prudko odtrhla.

„No, no, no,“ zasmial sa lekár, „nebuďte plachá ako malé vĺča. Nechcem sa vtierať, ale i vám by sa zišlo základného liečenia. Hlavné, nerozčulovať sa, nestarať sa do Politiky, Paulíne — to nie je pre ženy. Ženám je vymeraný kruh účinkovania v spoločnosti — a doma vareška a — ihlička!“

Ihlička! Veru, sama Ariadne už myslela na to že nadišla doba, kde sa musí chytiť dákej práce, aby si dačo zarobila. Veď poznáva denne, ako upadúvajú majetkove, ako stará mať nestačí splácať dane, rozličné poplatky a udržovať budovy. Miestnosti, z ktorých vytiahli Vojničovci, sú prázdne a zatvorené. Vojnič svoj dlh nevládal splatiť, ale sľúbil v krátkom čase splatiť aspoň čiastku. I tými zmenkami obťažila Hilárová svoj majetok. Preto stará matka často ustarostená a zamyslená hľadela do budúcnosti. Dobre bude, hútala Ariadne, keď starej mamičke dačím pomôžem.

Šiť sa učila ešte v Prešporku vo vyššej dievčenskej škole — a odvtedy si všetko pre seba a domácnosť doma shotovovala, — tak nebude ťažko najsť panie a slečny, ktoré si u nej dajú šaty šiť. Beztoho ide zima, tie smutné jednotvárne dni a dlhé noci, aspoň ľahšie prejdú pri naliehavej, užitočnej práci. V tom rozhodnutí našla akési uspokojenie.

Hneď začiatkom jesene odišiel Vojnič — a o krátky čas prišiel si po svoju rodinku. Zatichol dvor od veselého kriku detí, najmä od malej všetečky Vierky, ktorá si letkom vydobyla srdcia všetkých domácich ľudí. Po tom veľkom nepokojí a vzrušení nastalo ticho v dome, vo dvore a v záhrade. Ticho, pusto, akoby z toho domu boli mŕtveho vyniesli. Aspoň Ariadne-Paulíne sa niekedy tak zdalo, že čosi v nej odumiera. Bola to jej milá, bezstarostná dôvera v ľudí a v osud. Teraz teší sa len listom, ktoré jej oklukami poštou-nepoštou prichodia. Ako ťažko zkusovala nebezpečie takej korespondencie. I šifrované písmo vymyslel vynalezavý Vojnič a Ariadne bola dobrá žiačka. Jeho listy boly podmaňujúce, tak ako jeho živé slovo. A jej listy boly ako jej on písal, krásne, plné vrúcej oddanosti a poetických obrazov.

Zprvu boly častejšie, polom pre „naliehavé bankové práce,“ prichodily zriedkavejšie — a keď zima prechodila, boly i menej kvetnaté. A ku koncu zimy oznámil jej, že jeho žena, Julia zase ťažkou nemocou skľúčená, už niekoľko týždňov leží.

„Môžeš si myslieť, drahá, jediná, aký je môj život trapný, beznádejný —“ Ďalej apeluje na jej poľutovanie a prosí, aby ho „nevyhnala z raja jej myšlienok.“

Rozumie sa, že ho poľutovala a že sa u nej obnovila všetka tá rojčivosť, ktorá bola podstatou jej lásky. Úzkostlive ukrývala jeho listy — a prosila i jeho, aby jej listy pálil, lebo ona nikomu na svete nechce dovoliť, aby nazrel do jej duše, aby poznal vrúcnosť jej lásky. To, čo píše jemu, patrí výhradne len jemu a tak najlepšie bude, keď ich spáli. A on jej nesčíselnekrát opätoval, že jej listy sú jeho najväčším pokladom a ako každý človek, i on strežie svoj poklad a chráni ho ako oko v hlave. Žiadne ľudské oko tie drahé jej listy nemá vidieť a ich profánnym pohľadom znesvätiť —

Skrývala Ariadne listy svoje i pred sestrou Marienkou. Ale Marienka svojím bystrozrakom badala, že Ariadne-Paulína má svoje tajnosti a že pri tom trpí. Často dívala sa s nežným poľutovaním na sestru, keď táto so sklonenou hlavou sedela a so zimničným chvatom na niečom pracovala — a vtedy už chcelo to útlocitné dievčatko prehovoriť. Chcela jej povedať:

„Sestrička drahá! teba čosi trápi — a ty nechceš mne sveriť žiale svojej duše — a tuším, i modliť si sa prestala, tak ako si sa dakedy modlievala svoje modlitby. Hľa, tvoj ruženec zaprášený visí nad tvojou postielkou…“ ale Marienka pomlčala, len vzdychla a pomyslela si: „Aspoň sa ja budem modliť za teba!“ Keď v taký okamih Ariadne pozrela na Marienku, vycítila myšlienky toho drahého dievčatka — a so slzami v očiach objala mladú sestričku.

„Odpusť, Marienka,“ prosila Ariadne, „dakedy som taká smutná, temer nešťastná, ale nerob si z toho myšlienky, viď, ani o tom nehovor nikomu. Ja to prekonám, to je len za to, že sme teraz tak pripútané na túto tesnú izbu.“ Uisťovala Ariadne a premáhajúc svoj žiaľ, snažila sa usmiať. „Na leto to bude inakšie, budeme chodiť na prechádzku i otecka vezmeme so sebou. Len nehovor nič starej mame, lebo i tak sa viac trápi ako je treba.“

Často večer, alebo i za dňa sedávaly dievčatá pri otcovi — a on im rozprával — rozumie sa len o starých, zašlých veciach. Celé state im prekladal z Iliady a z Odysei. Dievčatá rady poslúchaly, i stará mama dakedy bola zvedavá, čo sa ďalej stalo, zvlášte keď Penelope, tá neúnavná tkáčka, znepokojovaná záletníkmi nevedela sa dočkať návratu manželovho. Ale pri tom si zavše aj vzdychla: „Škoda, škoda tej učenosti!“ Vždy si zprítomňovala tú možnosť, že keby on bol skončil a stal sa farárom, ako dobre im všetkým mohlo byť teraz.

Chudina starká! Celý svoj život pracovala a strádala, len aby synovi a jeho rodine bolo dobre — a teraz — tá istá kmotra Starosť kráča vedľa nej, sedí pri nej, keď si ľahne na lôžko — a ako oči otvorí, už zase je tam. Veru, veru, tá kmotra Starosť, komu sa tá pridá, toho tak ľahko neopustí. Pri tom vždy mení tvárnosť, ale nerada odchodí. Hneď je to obava, ako vyžijú, hneď zase, čo si počnú vnučky, akby sa ona trafila pominúť? Preto raz na hlas vzdychla:

„Škoda, preškoda, že si sa Paulínka, nevydala za toho Prešporčana. Vidíš, aspoň by si ty bola zaopatrená a pomohla by si aj Marienke. My dvaja by sme sa tu dáko ďalej pretrápili.“

Ariadnu-Paulínu táto, čo aj dobromyseľná výčitka zabolela, a to tým viac, že uznala oprávnenosť starej matkinej poznámky. Ale nemohla uznať a preto sa vzchopila a odpovedala: „Neboj sa o mňa stará mamička, len sa netráp a neskracuj si svojimi myšlienkami život. Hľa, ako nám je teraz všetkým dobre a dá Boh, že nám bude ešte lepšie.“ Pri tom pritúlila sa s nežnou, nemou a predsa výmluvnou prosbou k starej matke a bozkala jej ruku.

A profesor, ktorý sa málokedy zúčastnil rozhovoru, keď sa jednalo o všedné veci, poznamenal:

„Netreba sa báť vopred ničoho, ale keď príde pohroma, treba ju prijať chladnokrvne. Len to je boľastné, čo si sám človek zaviní. Rímsky stoik Epiktet povedal, keď je dakto nešťastný, že je sám vinen. Boh stvoril všetkých ľudí ku šťastiu.“

Ariadne sklonila hlavu hlbšie nad ručnú prácu, ktorú mala v rukách. Prišiel jej na um ten vždy „nešťastný“ Vojnič, ktorý žiada aby ho znovu a znovu poľutovala.

Marienka ale zvolala:

„A to bol pohan, filozof, ktorý ešte nepoznal Pána Ježiša! Nevedel, že On prišiel na svet, aby všetkých ľudí, čo veria v Neho, spasil — a i tým nešťastným doniesol pokoj a milosť!“

Všetci prekvapene pozreli na dievčatko, dosiaľ vždy tak tiché a skromné. Marienka sama bola prekvapená — a tváričku jej polial temný rumenec.

Ariadne cítila, že tie slová platia vlastne jej a vďačným pohľadom odmenila horlivú sestričku.

„Ale ľudské srdce je zatvrdilé“ zamiešala sa stará mať, „je, je, — ako že to povedal pán kaplán nedávno v kázni?“ Obrátila sa na Marienku.

„Najlstivejšie je srdce človeka nadovšetko a najprevrátenejšie; kto mu vyrozumie?“ citovala Marienka s veľkou pohotovosťou.

„Tak, áno, tak je to od počiatku sveta,“ prikývla stará mať. „Ani Jeremiaš sa v tom ľudskom srdci nevyznal. Že si to tak zapamätala,“ pochválila starenka vnučku.

„Akoby nie, veď sme v nedeľnej škole o tom mali prednášku,“ odpovedala Marienka.

Tak je to, pomyslela si Ariadne; a v duchu videla, ako jej mladá sestrička sedí medzi inou mládežou a ako zbožne načúva slovám, ktoré plynú z úst mladého, vážneho bohoslovca. On nadchnutý slovom Božím koná svoju misiu medzi mládežou tohoto mesta hodne zanedbanou.

„Šťastná Marienka!“ podumala Ariadne. Ona iste nájde tú správnu, bezpečnú cestu k pravému šťastiu. Tu dvaja šľachetní ľudia, dve súrodé duše sišly sa a medzi nimi začínajú sa snovať útlučké vlákenká vzájomnej úcty, sympatie — lásky! O, len aby neprišiel nejaký surový náraz zvonku, aby tie tenušké vlákenka nepotrhal! Aby ztuhly a spojily sa tie šľachetné srdcia v láske na celý život. O, žeby táto láska bola tou, ktorá ako rosa s neba padá v srdcia ľudské, ako milosť daná len vyvoleným dušiam. O, by bola táto láska požehnaná, aby hriala — a nepálila, aby blažila, ale nemorila. O, by bola šťastná moja sestrička Marienka!

Takto v sebe dumala Ariadne kým bez slova a bez zájmu o to, čo druhí hovorili, so sklonenou hlavou sedela a hľadela na svoju ručnú prácu.