E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

XV.

V kachliach horel oheň, dverce boly otvorené. A pred pecou na zemi sedela Ariadne. Na kolenách mala hromadu listov, niektoré boly ešte v obálkach, iné boly bez nich — a na týchto bolo poznať, že boly často čítané, ukrývané, i pokrčené.

Ariadnin modzog bol napnutý, podráždený, v ňom to len horelo ukrutnosťou, vzmáhajúcou sa po utrpení, dosiaľ vždy utlumenom. Dychtila po tom, aby rozrývala rany vlastného srdca. List po liste kladie na žeravé uhlie — papier sa krčí v plameni, ktorý olizuje najprv podávanú korisť, kým ju celkom nezničí. A z tých ohorených, už plápolajúcich stránok papiera hľadia ešte na ňu tie milé, drahé, smelé a rázné písmeny a celé slová, ako by i v zániku víťazne volaly na ňu: „Slniečko moje,“ — „oj, nevyžeň ma z raja svojich myšlienok.“ A zase inde vystupujú bombasticky slová: „večne tvoj“ — „v nehynúcej láske,“ — a nešťastná deva si tie slová opakuje, veď vtedy, keď bola v putách tejto lásky, vedela celé tie listy nazpamäť. A teraz — páli svoje modly.

„Skloň hlavu, pyšné knieža — znenáviď, čo si dosiaľ miloval“ — Tak dakedy pred svojimi padajúcimi modlami svíjali sa starodávni pohanskí pohlavári, ale keď videli tie zradné modly v prachu a plameňoch, zakvílili predsa nad nimi: veď tie modly boly kedysi predsa len vzácne a drahé ich srdciam — a lúčiť sa s nimi bolo ťažko a smutné.

Poznala Ariadne, že všetky tie krásné, vzletné slová, ktoré teraz v plameni hynú, boly lživé, boly falošné. Tam, kde ona žertvovala všetko, čo je žene vzácne a nenahraditeľné, — na druhej strane bola len okamžitá, krátkotrvajúca vášeň, epizóda, akých majú istí ľudia tak mnoho — a žiadajú ich vždy ešte viac.

List za listom, kvietky, pohľadnice, všetko bolo hádzané do plameňa. A počas tejto pre ňu bolestnej popravy, Ariadne zavše zastenala, alebo úryvkovite hovorila slová nezmerného hnevu. Dakedy oprela sa hlavou o otcovo kreslo: v tom okamihu tiskla tie ešte zachované predmety k sebe, ale jej okamžité zapomenutie samej sebä rýchle minulo, — ona si nedovolila odpočinku, vždy znova jej zavznievaly slová dnes počuté a z toho vytvorená závierka ako obžaloba: veď on teba nemiloval, vôbec on milujúc mnohé nemiloval ani jednej. A s novým napnutím energie hádzala úbohé listy, svoje poklady, do ohňa a pri tom cítila ukrutnú radosť, keď videla, ako po nich ostáva len páper — ani popol nie — a zasmiala sa. Hodila hlavou na zad, urazila sa bolestne, ale bolesť ju len ešte viac dopaľovala. Tak zahynuly všetky tie jej drahé vecičky, ktoré nad všetky klenoty vyššie cenila. Neprijímala darov, skutočnej ceny to všetko nemalo, ale pre ňu tie listy, kvety a obrázky boly celým bohatstvom. A hľa to všetko je lož — „večnosť lásky“ — ha, ha, nejestvuje, — večnosť utrpenia, áno pre tých, ktorí zhrešili, previnili sa — — ah — —“

Zastenala, siahla do zásterky, nebolo tam už ničoho, len niekoľko zmrvených lístkov akejsi ruži. I to ešte hodila do ohňa. Vstala. Hlava jej horela, srdce bilo prudko a v duši ako by horelo celé peklo…

Ani nepočula, že chorý otec zo svojho lôžka zavolal na ňu, ani jeho ston ju nepriviedol k povedomiu toho, že ju otec potrebuje.

V nepríčetnosti akejsi, ktorá sa dostavila po tom všetkom, zatúžila rozbehnúť sa von, von, kamkoľvek, len preč, — čo i do sveta. Schytila veľkú šatku, ktorá bola prehodená cez operadlo otcovho kresla, zahodila ju na sebä a vždy opakujúc slová, ktorými sprevádzala horiace listy, vybehla do dvora, sadom na pole — a ďalej, bez cieľa, bez povedomia toho, čo robí.

Po prvý raz vo svojom živote zabudla na svoje povinnosti. Nevšimla si otcovho volania, ani jeho bezradnosti, jeho choroby. Nechala ho samotného, nechala dvierka na peci otvorené, v peci žeravá pahraba, z ktorej každú chvíľu môže vypadnúť uhlík na dlážku. Nemocný zastenal. Videl to všetko a zdesil sa; neporozumel, len to si uvedomil, že je nie dobre. Bez príčiny by jeho jemná dcéra nekonala takto. Zdesil sa i nad tým, že je tak samotný, bezradný. Namáhave si sadol na posteľ, poobzeral sa — a potom sa odhodlal, že vstane a zatvorí dvere na izbe i na peci. Stálo ho to hodne práce, kým to vykonal. A bolo mu zima. Chcel si zase ľahnúť, keď počul, že niekto prichodí.

Bol to sluha z pošty, doniesol telegram. S trasúcima rukama vzal telegram, podpísal a zaplatil.

Včasný súmrak šíril sa už po izbe. Chorý nevládal si temer ani sviečku zapáliť, aby videl, kto telegrafuje a o čo ide. Stenajúc sadol si do fotela a držal telegram v ruke. Úfal sa, že sa Ariadne skoro vráti a že mu telegram prečíta.

Túžobne čakaná neprišla, ale prišla Chrenková.

„A oni ešte po tme? A kde že sú Pavluška? Jaj, skoro, lampu zapálim — a pán profesor si musia ľahnúť — tak!“ Rezká starká už zapálila lampu a posťahovala záclony.

„Prišiel telegram, Zuzka, — a neviem, čo je v ňom. Dajte sem tú lampu, i okuliare.“

Chrenková podala jedno i druhé a profesor čítal. Telegrafuje to Iréne-Mária dľa toho, ako oznámila v svojom liste. Telegram udala v Pešti; večer o deviatej bude na stanici. Prosí, aby ju niekto čakal. —

„A kde sú Pavluška?“ opýtala sa Chrenková.

„Išla sa prejsť“ odpovedal profesor. —

„V tom čase? Veď prší“ poznamenala Chrenková. —

„Mladá pani, Iréne-Mária má prísť večer o deviatej, musí dakto ísť po ňu,“ povedal profesor.

„Počkáme na Pavlušku,“ nadhodila Chrenková.

„Radšej…“ začal profesor rozpominajúc sa na Ariadnino čudné chovanie. — „Radšej choďte do školy — a poproste pána učiteľa, aby najal koč a išiel po mladú paniu.“ Vstal a prešiel k posteli. Vzrušenie do akého ho priviedlo Ariadnino nepochopiteľné konanie, vyburcovalo ho z obvyklej bezstarostnosti. Tu sa niečo stalo. Ariadne by bez príčiny takto nekonala. Preto naložil Chrenkovej, aby sa postarala o koč, lepšie, aby šla do školy — a potom aby sa vrátila do domu a obstarala večeru — periny pre mladú paniu.

Ariadne blúdila poľom. — Plná svojho vlastného utrpenia hraničiaceho so zúfalstvom, nevdojak zašla na cestu, so strmého vrchu vedúcu k najbližšej obci. Tma sa spúšťala na zem a ju zhušťovala. Drobulinký dážď osieval sa s nízkych oblakov. Chodník, ktorým šla nešťastná deva, bol rozmočený, hlina lepila sa na jej obuv a zťažovala jej kroky. So svesenou hlavou kráčala cestou. Ani si nevšímala, že stretáva ľudí ponáhľajúcich sa a hlasno besedujúcich. I vozy stretala; len inštinktívne im vyhýbala. A tu prichodilo oproti nej malé stádo rožného dobytka. Nedbala na pokriky drsných hlasov, ktoré maly udržiavať stádo v poriadku.

„Na, malá, na!“ Kričal mužský hlas celkom blízko nej. „Ale či si sa zdivel, že nepočúvaš —“ podrách hoviadka dodávaly dôrazu jeho slovám.

„He, pozor, kto si, či nevidíš, že ide statok?“ zkrikol znovu ten istý hlas — a len vtedy s odporom poznala hlas Toporčíka. Bola prinútená zastať, lebo tesno vedľa nej malá jalovička preskočila, sama splašená a zdesená.

Ariadne chcela sa ešte viac uhnúť, ale sotva spravila niekoľko krokov, octla sa v samej blízkosti Toporčíka, ktorý idúc z jarmoku, ako vidno, prinútený bol sám hnať svoje stádo. Svojimi dlhými krokami octnul sa pri nej a zastavil jej cestu.

„Ach, to je slečinka Pavluška. Služobník ponížený. No, kdeže sme sa tu vzali? Ja idem hľa, z jarmoku — a sluha sa mi opil, bodaj ho, — nuž musím sám zaháňať. — No, no, nie že tak placho,“ hovoril Toporčík „veď sa poznáme a — nebude od veci, keď si takto spolu pohrkútame.“ Postál u nej, chcel si zapáliť na cigaru, ale keď videl, že mu Ariadne chce uniknúť, chytil ju svojou silnou, svalnatou rukou a pritiahol k sebe. Ariadne s odporom odvrátila sa od neho. Z jeho postavy a z jeho úst zarazil ju špatný zápach nikotinu a alkoholu. Jeho lodenový, teraz premočený kabát zapáchal špinou. To všetko zvyšovalo drievny odpor proti tomuto človeku. Ako ju k sebe pritiahol dotkla sa jeho neholená brada jej čela. Striasla sa, ako by sa jej bol dotknul hnusný, vlhký plaz. Vymáhala sa z jeho rúk, ale ako malé vtáča v hrsti nezbedného chlapčiska trepoce krýdelkami a šklbe sebou v zúfalom boji, tak ona, jemná, nevládala sa zoprieť.

„Namyslíme sa, namyslíme ešte, aj, ešte sa budeme i prosiť, dušička moja! Veď ja viem, ako to vyzerá u vás! Dnes-zajtra vám už nikto nič nezborguje.“

A v tej trpnej, tichej a jemnej Ariadne vzkypel hnev, vzbudila sa divokosť urazenej ženy. Vykríkla zlostne a zosústrednila všetky sily, aby si vyprostila ruky. Vymykla ich a tepala nimi v tvár tohoto teraz spitého, surového človeka. V divom zápase ona akoby nadobúdala sily, oči jej divoko hľadely pred seba, na ústa vyvstávala pena. Jej krásna tvár sa skrivila a stala sa strašnou a ohavnou. A akoby už bola zabudla na všetky výdobytky kultúry, dobrej výchovy a vzdelania, ona stala sa podobnou rozdráždenej tigrici a zadrapovala nechty svoje do oči a tváre človeka, tak, že tento nútený bolesťou škrípal zubami a konečne preklínajúc, sám hľadel sa sprostiť zúrivého dievčaťa. Ariadne, ako cítila sa byť voľnou, začala mu nadávať slová, aké dakedy snáď na ulici počula od špatných ľudí; sypaly sa z jej jemných úst.

Nikto by neveril, ako sa môže z útlej, peknoduchej devy stať takáto zlostná, zúrivá žena.

K nepoznaniu zmenená, s holou hlavou, očami krvou podbehnutými najprv blúdila poľom, zašla i do cintorína, ale ani tam nenašla, čo inokedy nachodila, utišenie veľkého žiaľu a uspokojenie do vôle Božej. I z tohoto miesta ako fúriami štvaná, utekala ďalej, až konečne vbehla domov.

V prednej izbe už bolo svetlo, otec ležal na posteli a ťažko vydychoval.

Keď vrazila do izby, premoknutá, zablatená, ozval sa profesor:

„Ty si to, moje dieťa, moja Ariadne?“

„Ja, vaša zneuctená, pošliapaná, pohanená dcéra, ach, prečo som prišla na svet.“

„Utíš sa moja, hľa, príde Iréne-Mária.“

„Nech nepríde!“ skvíkla Ariadne. „Načo má sem prísť do tejto biedy, do tohoto bahna! Nech ostane tam, kde jej je dobre! Och! Biedníci, smilníci, hnusníci, fuj, hnusno je žiť, hnusno! Otec, aký smyseľ má takýto život — a vôbec, aký smyseľ má život biedneho dievčaťa — aby bolo vydané na pospas nešľachetným mužským, oh, otec!“

„Poď sem, moja, poď ku mne, ty si bola vždy mojou pýchou, bola si hrdá a krásna.“

Ariadne vrhla sa k otcovej posteli na kolená.

„Nie som hrdá, ani krásna, som urazená, do prachu pošliapaná — všetci sú hnusní, podlí, len ty, otec, nepatríš medzi nich.“

Sklonila hlavu na ruku otcovi — prúd sĺz vytrysknul z jej očí. Otec ju druhou rukou hladkal a tešil — a možno, že by sa bola ťažko chorá deva utíšila, keby jej predošlá zúrivosť nebola vybuchla pri pohľade na nesympatického človeka, na doktora.

Najprv prišla Chrenková a začala rozprávať, čo vykonala. Ariadne nechápala, zabudla, že má prísť drahá jej sestrička. Chrenková ju hneď napomínala, aby sa šla do druhej izby preobliecť a rozprávala, že pána doktora hľadala, ale že boli u Toporčíkov, lebo že mladý pán prišiel dokrvavený z jarmoku — a že pani kričí a lamentuje.

A vtom už vstúpil dnu i doktor.

Ariadne v druhej izbe shadzovala premoknuté šaty — a triasla sa zimou, lebo izba bola nekúrená, len čo dvermi vnikalo dnu trošku tepla a svetla.

Ako ho videla, obnovil sa paroxizmus zúrivosti a ona zvolala:

„I tu jeden z tých podliakov, tých vrahov žien a dievčat —“ — Jej tvár, ktorá sa už bola vyhladila, dostala opäť výraz vystupňovaného rozčulenia a zlosti.

„Hohó, drahá slečna, so mnou si tak nezahráte, ako s pánom Toporčíkom!“

Dr. Glükstein nebol dobrým psychyatrom, lebo by ináče nebol spomenul toho pána, ktorý dostal také makavé dôkazy nenávisti od dievčaťa dosiaľ vždy slušného.

Pri počutí mena Toporčíkovho zvýšila sa Ariadnina zúrivosť. Lekár ju chcel chytiť za ruku, aby jej zkúsil tepnu, ale ona vytrhla si ruku a hodila sa ako v sebeobrane na neho. Mal sa čo brániť, aby ho tak isto nepoznačila, ako Toporčíka. Ariadne kričala a zase sa sypaly nadávky špatné a vulgárné z jej úst. Kdesi a kedysi ich musela počuť a ony sa zachytily v pamäti, ako zaryje sa špatné semeno do pôdy a čuší, kým nepríde čas, že vzrastie a bujneje ďalej.

„Pán doktor!“ volal profesor v najväčšej úzkosti.

Ale dr. Glükstein ho nepočúval.

„Pán doktor,“ snažil sa profesor upozorniť lekára. „Len pekne s ňou, ona sa utíši, len je strašne rozčulená.“

Lekár sa obrátil ku dverom a povedal:

„Však jej my dáme rady: Ženička,“ volal na Chrenkovú, „chyťte jej ruky — a dajte pozor na ňu. A dajte jej z tohoto prášku do pohára vody. Ja musím ísť do lekárne a donesiem bromu.“ Ariadne sa Chrenkovej nebránila, dala sa, ale vždy rozčúlene rozprávajúc, vysvliecť a uložiť. Triasla sa zimou a rozčúlením. Chvíľku ležala ticho, asi kým únava neprišla, ale potom zase obzerala sa divo okolo seba a chcela vstať. Na to, čo jej Chrenková teraz hovorila nereagovala.

Na ulici zastal koč. Z koča sišla Tomešová a vošla dnu. Pristúpila k posteli a oznámila profesorovi, že jej muž išiel na stanicu, ona ale že prišla, aby uvítala mladú paniu. Počula, že je Pavluška chorá, veď sama zbadala, že je nemocná.

Profesor s vďačným pohľadom pozrel na ňu a ukázal na bočnú izbu, z ktorej bolo počuť Ariadnin rozčulený, teraz škrekľavý hlas.

„Môžem ísť k nej?“ opýtala sa s malou dávkou obavy profesora.

„Oj, áno, ona je síce veľmi rozčulená, ale, ako vidím — a badám — len oproti — oproti — cudzím.“

Tomešová složila plášť a vošla. Ariadne ju i videla — ale nepozdravila ju. Chrenková sa namáhala, aby nemocnej vnútila pripravený liek. Tá sa bránila a nechcela piť. Starká mrkla na Tomešovú, aby zkusila ona.

Tomešová vzala pohár a povedala: „Nenapiješ sa, Pauluška, to je dobré, uvidíš, hneď ti bude lepšie.“

Ariadne pozrela na Tomešovú, ako by ju dnes po prvý raz videla a odsekla:

„Nechcem, daj si to svojim deťom!“

Tomešová sa necítila urazenou. „Oj, ony už dostaly, práve preto som ti to doniesla, že ti to ony posielajú.“

Ariadne pozrela zase na Tomešovú bez toho, aby dala na javo akýkoľvek záujem, ale vzala pohár a napila sa. Potom, unavená a chvejúc sa zimou i vnútorným rozčulením, poslušne ľahla si do postele. Tomešová naložila Chrenkovej, aby sedela pri nemocnej, sama vyšla do kuchyne, aby pripravila pre Irénu-Máriu aspoň čaj a nejaké vajíčko.

Za chvíľu bolo v dome ticho, keď znovu prišiel lekár, aby ošetril nemocného profesora a súčasne aby dal silnejší liek pre nemocnú Ariadnu.

Ale nestačil sa zjaviť, Ariadne vyskočila a napadla doktora. Nastal zápas. Lekár ztratil všetku chladnokrvnosť a trpezlivosť, stisol jej ruky ako do klieští a pri tom volal na Chrenkovú, aby mu pomohla zúriacu devušku — poviazať. Strhol prestieradlo s postele a otočil ho okolo bokov brániacej sa Ariadny, potom musela mu Chrenková i Tomešová pomôcť uložiť nemocnú a poviazať jej i nohy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.