E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Sestry

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Ivana Lamy Žulčáková, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

II.

Ján Aristid Hilárides bol synom jednoduchých ľudí; mešťanov mesta Orechová. Jeho otec bol mlynárom s menom cele bežným: Matej Hilár. Bol ale veľmi inteligentný, spôsobný a podnikavý. Vedľa svojho remesla viedol obchod so zbožím a inými plodinami. Matka bola tiež usilovná a praktická; pri svojom domácom povolaní i ona kupčila potravinami — a keď po rokoch ovdovela, otvorila v meste obchod miešaným tovarom.

Orechovo bolo neveľké vidiecke mesto, čiže mestečko, ale tam bolo niekoľko úradov a v blízkosti i sídla zemianskych rodín a železná maša.

Hilárovci mali len toho jednoho syna. Samozrejme, že ho milovali nadovšetko a v ňom skladali skvelé nádeje pre budúcnosť. Najmä matka, ako je to temer všade, zakladala si asi, že jej Janko bude farárom. Veď to bol ideál všetkých pobožných žien toho času. Preto hneď od malička pestovali v ňom sklon k učeniu; dali ho do školy, pozdejšie ďalej, ďalej, len aby dosiahol cieľa, ktorý mu bol vyznačený.

On sám už ako malý chlapec túžil po vedení, potom po vyššom vzdelaní. Život, aký viedli jeho rodičia, v tom ustavičnom lopotení, v práci, v tom sháňaní sa po zárobku a strádaní sa mu protivil.

Doma mu to ani nezazlievali, veď sami často vzdychali pod ťažkým bremenom svojho stavu, zvlášť toho, čo si sami ako nadobyčajný ukladali. Preto si želali, aby aspoň synovi dakedy bolo dobre na svete. Ako praktickí ľudia predstavovali si pri tom i vlastnú budúcnosť v krajšom svetle, keď ich jediný syn bude mať výnosný úrad, že i oni budú sa vyhrievať v svetle a teplote jeho šťastia. V duchu ho videli pravotárom, alebo lekárom, matka zvlášte videla ho farárom — a preto, keď mal za sebou zkúšku dospelosti, vypravili ho do Prešporku na teológiu.

Odkedy sa začal učiť gréčtine, mladý študent oddal sa s vrúcnosťou do študovania starých gréckych filozofov a skoro vynikal v tomto obore nad iných spolužiakov. Vtedy, keď sa opájal krásou antickej vedy a antického umenia, pridal si k prostému krstnému menu i meno slávneho Gréka Aristida a ku rodinnému menu priložil grécku koncovku, takže sa už začal podpisovať Ján Aristid Hilarides.

Nebolo to nič nového, ale nebolo to len napodobenie starých slovenských spisovateľov a učencov, lebo pošlo to na popud jeho vnímavej, pre všetko krásné, zvlášte, keď pochodilo z gréckeho staroveku, nadšenej duše.

V Prešporku poznal mladé, krásne dievča, Irénu Šprochovú. Iréna bola dcérou zámožného mešťana prešporského. Ani v láske nebol on prvý — a vari, — ani posledný — zpomedzi našich slovenských šuhajcov, ktorý si zaľúbil dcéru toho mesta, v ktorom ako mladý, zápalistý študent študuje. Obyčajne sú to dcérky rodín nie slovenských, často nám cudzích, keď nie zrovna nepriateľských. Náhodou dostal sa Janko Hilár ku Šprochovcom do bytu. Rodina bola nemecká, ale všetci vedeli niečo i slovensky hovoriť.

Čo sa mladému teologovi zvlášte páčilo na Irénke, bola jej čistá, klasická krása. Tvar hlavy, ťahy tváre, čelo, nos a ústa boly dľa jeho úsudku tak dokonale utvorené, ako by ich krajšie nebol mohol ani sochár modelovať. I hrdlo a šija mala krásne tvary, ale postava bola ešte slabá, nevyvinutá. Iréna preto podobala sa viac útlej Psyché, alebo mladistvej Hébe, ako výbojnej Diane — o Venuši, — ani nehovoriac.

Krásu svoju zdedila pravdepodobne od otca, lebo ten údajne bol za mladi povestným krásavcom, ale k výbojnosti don Juana nemal náklonnosti, ani prostriedkov — a potom, keď sa oženil, ani voľnosti. Prísna bohatá manželka hľadela na to, aby sa i tu dbalo prísne zákona. Nedovolila ani tomu, aby ho daktorý maliar použil za model k svojmu dielu.

A svoju energiu vedela pani Šprochová uplatniť.

Iréna bola vychovávaná v ústraní prísnej domácnosti. Matka bdela nad krásnou dcéruškou, lebo sa právom obávala, že jej zjav by mohol upútať i ľahkomyseľných mladíkov a dať podnet k nebezpečnej známosti. Samé to nežné dievčatko bolo tiché, viac do seba uzavreté a pokoj, ktorý sídlil v jej duši, dodával jej kráse ešte viac podoby s antickými obrazmi a sochami. Iréna nebola si povedomá svojej krásy.

Janko Hilár dlho sa podivoval krásnej Irénke a jeho nadšený obdiv konečne dozrel v horúcu lásku. Vo dvoch rokoch sblížili sa oba ideálne založení a tak i krásni mladí ľudia natoľko, že Ján Aristides vyznal Irénke lásku — a ona ho nezavrhla.

Matka tomu prez svoju ostražitosť zabrániť nemohla. Ale keď zbadala, že kúzlu krásneho dievčatka podľahol i skromný a solidný teolog, umienila si, že zabráni vznikajúcej láske, ale už bolo pozde, lebo Iréna, tak isto, ako i Janko, zahorela prvou, ale i vrelou láskou k peknému, slovenskému šuhajovi.

Ale ich ľúbosti hrozilo nebezpečie zo všetkých strán. Prvá, najvážnejšia prekážka, úskalie, na ktorom sa mala rozbiť ich láska, bola rozdielnosť ich viery. Ján Hilár pripravoval sa na ev. kňazský stav, Iréna ale bola katolíčkou a jej rodičia — i celé, rozsiahle príbuzenstvo, by nikdy nedovolili, aby prestúpila na inú vieru.

Keď sa Hilárovci dozvedeli o synovej ľúbosti, rozhodne vyslovili sa proti tejto známosti a energická matka žiadala, aby hneď a zaraz pretrhol všetky sväzky s rodinou Šprochovou, — ba, žeby sa presťahoval do Prešova a tam dokončil svoje štúdia. Už i skorej vytýkala matka svojmu synovi, že sa predčasne chce viazať na celý život.

Odporovali teda obapolní rodičia, ale mladí ľudia tým vrúcnejšie prilnuli k sebe. Boli obaja krásni, ich náhľady sa srovnávaly vo všetkom, ich ideály ich spájaly, rozdiel v náboženstve a v národnosti rozplynul sa v žiari prvej — a vari i jedinej — ľúbosti. Janko Hilár bol v každom inom smere slabým človekom — a preto mu nebolo ťažko vzdať sa dosavádnych názorov svojich. Keď videl, že ako evanjelický farár Irénu nedostane, zmenil svoju dráhu hneď na začiatku. Neopustil síce svoju vieru, pre ktorú jeho predkovia trpeli, — ale rozhodol sa, že bude profesorom. I tak nikdy necítil veľkej lásky a povolania ku kňazskému stavu, nevedel sa vžiť do večných právd Kristovho učenia. Bojoval ustavične sám so sebou i s pochybnosťami a všemožne sa usiloval premôcť ich a stať sa opravdove veriacim človekom. Ale jeho dušu viac a viac podmaňovala poezia a krása starej helenskej doby — a doba hrdinov a filozofov starej Helady bola bližšou jeho srdcu ako doba, v ktorej žijeme.

Jemu toto preorientovanie bolo ľahké, tým viac, že mu sľubovalo možnosť oženiť sa s milovanou devou.

Ale jeho rodičov si týmto rozhodnutím veľmi rozhneval. Rodičia sa úplne vžily do predstavy, že ich syn bude farárom, možno, že ešte aj v rodnom meste svojom, kde dožíval svoju starobu už vekom sošlý pán farár — a hľa, toto rozhodnutie synovo im navždy zmarilo všetky dosiaľ prechovávané nádeje. Už si matka nebude predstavovať, ako bude s ním bývať na fare, ako sa bude tešiť vnukom a vnučkám, ktoré svojím časom očakávala.

*

Niekoľko rokov tak prešlo len v očakávaní a túžení, v bezplodnom rojčení.

Konečne na naliehanie Iréniných rodičov, ktorí sa uspokojili s tým, že ich dcéra bude profesorovou ženou, uchádzal sa Ján Aristides o profesúru vo východnom kraji Slovenska. Irénini rodičia by boli radšej mali dcéru v blízkosti, ale keď to nemohlo byť, vzdali sa i oni. Oni už vopred prezvedali sa o hmotnom stave Jánových rodičov — a keď boli dobre informovaní, potešili sa, že majetní rodičia nenechajú svojho syna a jeho ženu bez pomoci. Predpokladali správne, že sa kedy-tedy i oni uspokoja so stavom veci.

A tak zaujal Ján Aristides svoj nový úrad a oženil sa so zbožňovanou svojou Irénou. Ona sa stala nielen jeho modlou, ale časom i jediným spojivom so svetom, v ktorom žil, lebo profesor Hilarides stal sa typom tých profesorov-podivínov, ktorí mimo svojej vedy nestarajú sa o nič na svete. Jedine žena — a deti, ktoré prichodily — a donášaly so sebou i svoje nároky, ho ešte pútaly ku skutočnému životu.

Ku smiereným rodičom chodil Ján i so svojou rodinou na každé prázdniny.

Matka Hilárka sa im vždy tešila. Sklamanie svoje už prekonala. Nevestu si obľúbila, lebo bola tichá, pokorná. Len jedno ju znepokojovalo — a to bolo to, že mladá žena bola slabého zdravia. Zato bláhala si Hilárka, že je ona dosť silná i za také tri mladé — a preto neprestala pracovať a starať sa i ďalej o výživu celej rodiny. Detičiek pribývalo viac, ako si to stará mať želala. Ale behom rokov ich i ubúdalo — i to jej pôsobilo žiaľ. A keď jej muž zomrel, presťahovala sa do mesta a otvorila obchod vo vlastnom, priestrannom dome, aby tak mohla starším deťom poskytnúť zdravú a primeranú opateru. A čím bola staršia, tým ťažšie bolo živobytie, ale energická žena zvládala všetko, čo prišlo. Nemalé starosti spôsobovala jej i nemoc Irénina, bol to pľúcny neduh, ktorý nebolo možno úplne vyliečiť. Časom musela na radu lekárov viac mesiacov ztráviť v zdravom okolí, obklopená dobrou opaterou — a tu, pri pečlivej matke zotavila sa na čas, — ale len na čas. Hilárka s veľkými obeťami ju vyprávala i do blízkych hôr, na salaše — a do horárni, aby v hôrnej prírode mohly choré pľúce voľnejšie dýchať, ale to všetko bolo len na čas.

Profesora Hilaridesa by nič nevyrušilo z jeho duševnej rovnováhy, ktorej si behom rokov nadobudol, len práve chradnutie milovanej ženy. Nemohol nevidieť, že jej ubýva. Čo napravilo leto ztrávené v horách, to pokazila zima v meste so zkazeným povetrím, dymom a prachom a jej nemoc sa obnovila.

A jednoho leta už neodišla z mužovho rodiska. Bola veľmi slabá, lekári ju nepustili a tak odišiel muž sám na svoje pôsobište. Nevydržal dlho, šiel za ženou, — zase musel sa vracať, prichádzal a odchádzal tak príliš často a meškal svoje povinnosti. Pritom bol ešte mnohým kolegom tŕňom v oku, že nedostatočne pestoval maďarčinu, ba že ju nevedel ani správne vyslovovať — a tak zčiastky istým nátlakom shora, zčiastky púdený svojou vlastnou túžbou, podal prosbu o penziu. Vrátil sa teda domov, ubytoval sa u matky, kde už bola jeho rodinka; — jeho prítomnosť potešila nemocnú ženu, ale uzdravenie, — to nedonieslo. Ešte dala život siedmemu dieťaťu, ale sama zaplatila životom. Onedlho i malý Benjamin, ktorému dal učený profesor meno Leander, odobral sa za svojou mamičkou.

Po smrti ženinej ostal Hilarides už navždy vo svojom rodnom meste. Matka nahliadla, že tak, ako je, bude najlepšie, keď sa on so svojou maličkou penziou utiahne, lebo bez matkinej podpory by nebol vyžil. Ona, vždy praktická, vždy činná, dala opraviť dom na dvore, a sriadila v ňom pekný, zdravý byt pre syna a jeho deti. Potom prevzala do svojich rúk i výchovu svojich vnukov a vnučiek. Kým boly deti malé, chodily doma do cirkevnej školy, pozdejšie ich vypravila do župného mesta do gymnázia. Dievčatá poslala na jeden rok na maďarskú, jeden rok na nemeckú reč do Prešporku a potom ich vzala k sebe.

Ešte kým mladá žena žila, vzala si stará mať najstaršiu vnučku do obchodu. Ako Ariadne rozprávala, bola to Sappho — Žofia. Stará mať ju Žofikou volala.

Dievčatko, ako všetky profesorove deti, bolo neobyčajne pekné a milé. Hneď vžila sa do obchodu a čo chvíľa bola pravou rukou starej matky. Do obchodu za trafikou chodili i páni, mladí i starí a všetkým napadlo krásne dievčatko. Žofia bola úslužná, milá a rada sa smiala.

Obchod viedla stará mať dľa svojich starých zásad a nič moderného nepripúšťala. Okolo nej, v meste povstávaly nové, konkurenčné závody, ona sa na ne samozrejme hnevala, ale trúfala si konkurenciu vydržať. Za čas to skutočne išlo, skoro však pobadala, že obchod upadáva. — — Len to pekné dievča, ktoré tak vďačne vyslúžilo chudobných i bohatých, vábilo niekoľkých nových odberateľov a udržiavalo starých.

Ale mladé, strojné dievča neostalo dlho v tom nemodernom, malomestkom obchode. Videl ju tam medzi inými i mladý strojný inžinier a po krátkom čase si ju i vypýtal. Veliká železolejáreň, v ktorej pracoval, ho ale onedlho s povýšeným platom preložila ďalej na sever do svojich tamojších závodov.

Tak vydala sa Sappho-Žofia, mladá, pekná dcéra profesora Hilaridesa.

Doma ostala teraz Ariadne, dvaja chlapci boli už v župnom meste v gymnáziume. Z nich zomrel jeden na zapálenie pľúc, druhý stal sa už ako oktaván obeťou nešťastia. Bol návštevou u jedného priateľa, náruživého poľovníka — a tu pri jednej príležitosti z nedopatrenia zastrelil mladý poľovník svojho najlepšieho priateľa. Rozumie sa, že mladý vrah bol práve tak poľutovaniahodný ako obeť jeho nepozornosti a dlho, dlho nevedel sa uspokojiť, ak sa vôbec uspokojil.

Smrť týchto dvoch nadaných a krásnych chlapcov kruto zasiahla celú Hilaridesovskú rodinu. Najzmužilešie sa díval sám otec. Veď to najťažšie, čo ho mohlo zasiahnuť, smrť milovanej ženy, — už prekonal, horšie už nemohlo prísť.

Jeho najmilším dieťaťom bola tu ešte Ariadne, ktorú v meste len Paulinou volali. Ariadne podobala sa matke, v nej videl opustený profesor rozkvitať znovu ideál svojej mladosti. A ona tiež najlepšie rozumela jeho povahe, i trpezlivá bola voči jeho slabostiam a shovievavá, keď podliehal svojim vrtochám.

Krem Ariadny bolo tu ešte mladučké dievčatko, pravý ružový púčok Iréne-Mária. Meno jej dané bolo po matke — a druhé dostala po starej materi. Tiež ju volali hneď Irénou, hneď Marienkou. Zvlášte ako sa stala miláčkom starej matky, bola Marienkou.

Stará mať si túto vnučku pre seba vychovala a žiadala podľa svojich náhľadov, aby bola v pozitívnej viere vychovaná.

Otec nemal nič proti tomu, žiadal si, aby deti maly v tomto ohľade slobodnú vôlu. Ariadne, podobne ako otec, nerobila nátlak na Marienku, keď s radosťou učila sa náboženstvu a so zbožnou mysľou chodila spolu so starou matkou na služby Božie — Ariadne ostala po matke katolíčkou, ale dosť vlažnou a keď Marienka so zápalom čistého srdiečka rozprávala jej, čomu sa naučila v škole, čo si zachovala, usmievala sa Ariadne shovievave a hladila čisté čielko mladej sestričky svojej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.