ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Chlapi, sem sa, tento stolík do komory a henten tu oprite. Aj šabľu ta môžete odniesť,“ vravel hlavný merač, celkom domordovaný namáhavou robotou — práve sa vrátil z meračky. Hodil sa na lavicu vo vicerichtárovom príbytku, utierajúc si z tváre znoj.

„A pušku kde odložiť?“ pýta sa pomáhač meračov Martin z Revúcej. Šikovne ju odpratal na určené miesto.

„Filka ta do komory, chytro, chyťte ho, chlapi!“ Odvliekli ho na drúčiku na miesto.

Keď už šaty, kepene, misky, nože, taniere, koše a iný riad do izby poznášali, pomáhači odišli do pitvora, na dvor a pred dom. Hlavný merač so svojím pomocníkom, oddychujúc hodnú chvíľu za stolom, veľmi unavení, ani slova nepreriekli.

Na piecke sa pečienka na rajnici pražila a prskala, do hrnca, kde už voda klokotala, hádzali halušky.

Medzitým gazdiná prestrela stôl. Okrem čierneho chleba, dvoch tanierov a nožov tu nebolo nič iné.

„Nože, gazdinka, bude pečienka a halušky?“

„Veru hej,“ odpovedala.

„Vy nás ozaj chcete statočne nachovať.“

„Akože ináč,“ a už sa pečienka, celá sčernetá, zjavila na stole. Nízka izba páchla zhoreninou.

Obidvaja merači upriamili unavené oči na zasmudnutý kus pečienky, ale aj napriek zápachu a černine sa pustili do jedla.

Gazdiná bokom zazerala, čo sa bude robiť, lebo cítila, že jej to akosi dobre nedopadlo, no keď bolo po jedle, celkom sa upokojila. Veď čože mali merači robiť? K zlej hre len dobrú tvár ukázať.

„No akože to urobíme s haluškami?“ pýtala sa pánov, lebo sa bála, aby to nedopadlo ako s pečienkou.

„Takto, gazdinka. Hľaďteže! Sem tú dierkovanú misku! Teraz do nej halušky, lejte ich… teraz ich na druhú misku a na ne maslo a bryndzu.“ Tak sa všetko miešalo v miske, kým sa maslo a bryndza neroztopili.

„Ešte sme zabudli dať trochu soli.“

Gazdiná sa usmievala a úprimne doznala:

„Veď aj my tak hotujeme halušky.“

Páni merači, veľmi lační, nemali čas rozmýšľať o ozajstnom kuchárskom umení. Vyprázdnili misku až na dno a bolo po všetkom.

Kým sa tu starali o brucho, na dvore sa odohral nový výjav.

Pomocníci, všetci Revúčania, posadali si na brvná, rozložené okolo hučiacej Zdychavky, rozumovali o zajtrajšom dni. Vtedy sa zjavil richtár, lebo sa dozvedel, že už sú tu. Bolo treba prerokovať dôležitú vec.

„Čože si nás tak obzeráte?“ pýta sa ho jeden.

„Akoby ste človeka nikdy neboli videli.“

„Azda sme vám nie po vôli?“ dodá tretí.

„Ej, bisťu svete,“ odpovie namosúreno richtár, „čože sa už dva roky máte sem toľko vláčiť, veď by som chotár už skackajúc pomeral.“

Urazení pomocníci, nazdávajúc sa, že popri meračoch aj oni si môžu voči úradu dovoľovať, pustili sa do richtára, takže ten, keď už padli slová „huncút“ a „nestatočný človek“, radšej ustúpil z bojiska.

Čoskoro vyšiel z dverí hlavný merač. Obzeral sa po okolitých vrchoch, nepreriekol ani slovo a len očami blúdil po vysokých dieloch.

Pomocníci sňali z hláv čiapky a čakali na rozkaz.

„Jano, zajtra včasráno postavíš aj s Ďurom tyč tam, hľa, pod toho smreka na lúčke, ale tak, aby sme filkom^[18] videli aj tú na Štefkovom diele pri stodolách, aj tú, kde sme včera obedovali. Rozumieš?“

Jano aj Ďuro napínali zrak smerom na lúčku pod hoľou, na to miesto, kde majú postaviť tyč, a navzájom sa radili.

„No, či rozumiete?“ pýta sa ich znova hlavný merač.

„Hej, tam poniže, kde je už jedna tyč, a poniže, ako sa tá skala belie.“

„Tam, ale trochu naľavo, k tej húšťave.“

„Dobre, ich milosť,“ odpovedali.

„A vy, Mišo, zabijete s Jakubom zajtra tyč pod samou Lehotanskou hoľou, napravo od Turní, nad tou skalinou, čo som vám predpoludním ukázal. Zajtra môžete s nami zájsť aj do Podošanského a pomôcť nám vyniesť filka, šabľu aj pušku. Ondrej, vy s Parahúnom zostanete zajtra pri mne, kým sa ostatní nevrátia. Či rozumiete rozkazu?“

„Hej,“ odpovedali všetci.

„Môžete odísť.“ A keď sa všetci začali zberať, zakričal za nimi merač:

„Zajtra presne na piatu!“

Len čo hlavný merač vstúpil do vicerichtárovho príbytku, volal na polgárku, či už pozvala polgárov a richtára. Prikývla, že pozvala.

„A prečo nejdú?“ pýta sa jej.

„Choďte rýchlo,“ ozval sa vicerichtár, „povedzte im, aby sa ponáhľali.“

Polgárka odbehla.

Zanedlho sa traja polgári aj s richtárom ustanovili. Sadli si na lavicu.

Hlavný merač, usadený za stolom, začal takto:

„Už vlani ste skúsili, že sa váš chotár pomerať musí. Darmo sa tomu budete brániť a v hore sa skrývať. To sa podľa cisárskeho zákona musí stať. Keďže vlani ste poručníkov nechceli dať, teraz ich budete platiť. Lepšie a lacnejšie vám to vyjde tak, keď každý deň po poriadku ustanovíte štyroch poručníkov a okrem toho ešte dáte príležitosti^[19].“

Predstavení obce sa škrabali, jeden si ucho šklbal, druhý si širák obracal, tretí sa na zemi s palicou hral.

„Aj ja si tak myslím,“ vraví vicerichtár, „keď sa raz musí stať, aby sme si väčšie kelčíky nerobili, dajme za radom pomocníkov.“

„Veru tak, ľudia dobrí, ale hľaďte už potom aj na to, aby sa to zas tak nestalo ako vlani pred súdom, keď sa vás pýtali, prečo ste do hory ušli, odpovedali ste: zato, že hora blízko bola! Vtedy budem nútený sám si najímať, ale kelčíky budú vaše, lebo tak váš chotár ani za desať rokov nepomeráme, keď sa budete takto vzpierať. A pomerať sa musí!“

„Veď by sme radi.“

„Nestačí, že by ste radi, ale sa to musí urobiť,“ povie namosúreno hlavný merač. „Ako myslíte, Poliak?“ pýta sa polgára.

Ten sa strhne a vraví:

„Veď hej, ale neviem, či nám to dobre dopadne.“

Hlavný merač vytreštil oči a čosi mu chcel nahnevane povedať. Ozval sa vicerichtár:

„Veď ja aj vy, pán richtár, všetko urobíme, ale nechcú nás poslúchať títo parobci, ani obec. Čože my tu bez moci zmôžeme, keď sa nariadenie zasa voľakde stratí. Však, urodzený pane? My za to nemôžeme.“

Richtár najprv nechcel potvrdiť slová svojho spoločníka, potom ale zakýval krivým nosiskom, dosvedčujúc, že ich veru nechcú poslúchať.

„Spýtajte sa slávneho úradu v Revúcej, čo máte v tom prípade robiť, a poproste ho, aby vám dal moc, keby sa dakto zákonom a vašim rozkazom protivil.“

„Veru, tak bude dobre,“ odpovie vicerichtár. Druhí ale mlčali.

Táto zaťatosť prítomných veľmi pomýlila hlavného merača, lebo chcel strmšie pokračovať. No keď si uvedomil, že by murína darmo vodou umýval, povedal:

„Toto vám tu preto vravím, aby ste vedeli, ako sa vec má, keď sa napozajtra pred súd ustanovíte. Pôjdem ta aj ja, aby sme vec dali do poriadku. Či rozumiete? Tu vám len vec vysvetľujem. Tam sa podpíšete, ako si vec skončíte. A keď sa raz podpíšete, darmo už budete cúvať nazad a vzpierať sa.“

„Veru tak, keď nám raz písmo dajú…“ odpovie vicerichtár. „Ale ešte za tie foršponty, to mi akosi nejde do hlavy.“

„Tie by nám slávne panstvo malo odpustiť, ak dáme tých poručníkov. Kdeže my nájdeme príležitosť najmä vtedy, keď sú všetci po poliach roztratení.“

„Poviem vám päť-šesť hodín dopredu, kedy sa má ustanoviť. Tak napríklad zajtra večierkom pôjdem do Revúcej a aj filka povezieme.“

Všetci pokrúcali hlavami.

„To nezvládzeme,“ vraví polgár.

„Keď nezvládzete, dokončíte si pred súdom,“ bola krátka odpoveď hlavného merača. A hneď sa začal vyzliekať na odpočinok.

„Nech už akokoľvek bude,“ prehovorí domáci gazda, „ja vysokourodzeného pána čo hneď na voloch zajtra domov odveziem.“

Ostatní sa jeden po druhom von do krčmy odknísali.