Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Katarína Janechová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 63 | čitateľov |
Deti, ženy, parobci a chlapi obstúpili Kubeja, ktorý už dávnejšie sľúbil, že im bude rozprávať starú povesť o Štefkovi.
Keď povečerali, ten žinčicu, onen mlieko alebo kašu, pomkli sa bližšie ku Kubejovi.
Kubej začal takto rozprávať:
„Čo vám poviem o Štefkovi, toho je neveľa. Všetky bližšie dáta a podrobnosti sa už dávno potratili a aj to, čo o ňom ľud báji, je poprekrúcané. Čujte teda jeho ozajstný príbeh.
Kedy to bolo, nikto nepamätá, ale je pravda spravodlivá, že sa to pred veľa stáročiami stalo.
Prvý obyvateľ týchto pustatín si zvolil práve toto miesto, kde sa aj my nachádzame a kde sa voľakedy rozkladali rozsiahle lúky. Tie vznikli ako dôsledok víchric, ktoré, ako je známe, tu dosť často zúria. Raz taký víchor vyvrátil veľa jutár tunajších pralesov, a keď drevo pohnilo, na tom mieste sa rozprestierali lúky, obkolesené hustými lesmi.
Tento človek teda očistil lúku a vystaval kolibu, ktorá sa neskoršie zmenila na stodolu. Tu choval ovce a držal psy, pasujúc sa ustavične s dravou zverou. Čo sa tu o šarkanoch, ježibabách, vlkolakoch a o obrovských hadoch báji, nechajme rozprávkam, nám ide o iné.
Tento muž, čiže prvý obyvateľ, bol Štefko, oblečený v medvedej koži a kapcoch. Jeho zbraňou bol bronzový nôž a piky, za nástroj užíval čudne sformovanú sekeru.
Vlasy mu splývali na plecia, brada a fúzy mu siahali až na prsia.
Kto tohto divého muža v tunajších šírych pustatinách zazrel, žasol. A keď hľadel na jeho obrovskú postavu, široké plecia, ako jedľa hrubé nohy, na jeho ako drúky hrubé ramená a videl, s akou ozrutnou silou bučky len tak z koreňa vyvracal, vravím vám, každý sa vydesil a ako pred nezvyčajným tvorom musel sa pokoriť. Nejedného medveďa, nejedného vlka za uši chytil a bohvie, čo všetko tento syn prírody vystrájal a podujal.
Mal jedného syna, volal sa Zdych, aj ten bol taký obrovský a udatný.
Časom sa aj iní muži k nemu pridružili, húšťavy pralesov na široko-ďaleko vyklčovali a stodoly a príbytky vystaval. Tým otvorili cestu víchru a povíchrici, a tá všetky stodoly a domy dolu z diela do doliny pometala. Hore neostalo ani jedno brvno.
Keď Zdych videl, že hore sa neudrží nijaké ľudské sídlisko, našiel pod vŕškami ukryté miesto, to, kde aj terajšia dedina stojí.
Na tom mieste začal Zdych budovať dom a zanechal svojim potomkom pamiatku: podľa neho dostala meno Zdychava.
Štefko sa však vrátil na svoje staré miesto, na jeho milý diel. Žil tu od malička a chcel tu aj kosti svoje zložiť. Po všetkých týchto dolinách, po Uhliarskej, Hlbokej, Markovej, po Ráztokách, až hen po Srňací a Krivý potok, po všetkých holiach, od Kyprovej až po Kohút, sa každý deň prechádzal, zaoberajúc sa najviac poľovačkou. Zabíjal vlky, srny, ostrovidy, diviaky, medvede a tury.“
„Čo je to tur?“ pýtal sa jeden parobok.
„Toho ani môj pradedo nepamätal, ani pradedov praded, to veru dávno muselo byť, keď tury vyhynuli. Ako som od svojho stopäťročného starého otca počul, ponášal sa na veľkého býka, ale celkom divého, no s kratšími nohami a hrubším krkom. Taký tur vraj všetko živé, čo mu pred oči prišlo, nemilosrdne zmárnil.
Tak sa aj Štefko s turmi potýkal a zavše veľký zápas s nimi vybojoval.
Kdekoľvek tušil nebezpečenstvo pre Zdychavčanov, vždy sa nenazdajky zjavil a zas zmizol. Ľudia ho len v takých okamihoch vídali. Do dediny nikdy nevstúpil. Za svojho života veľa dobrého vykonal, všade pomáhal, bránil svojich potomkov pred každým nebezpečenstvom, akoby len pre dobro ľudí žil.
Pre tieto jeho činy ho ešte za života všetci ctili a vyhlasovali za bielboga, ktorý sa znenazdajky zjavoval a v čase nebezpečenstva prvý pomáhal. Napokon keď dosiahol veľmi vysoký vek a ošedivel ako sneh na holiach, nikdy viac sa už ako človek nezjavil. Kam sa podelo jeho telo, nikto sa nikdy nedozvedel.
No jeho duch aj teraz nad nami bdie. Parahúna nedávno on od smrti vyslobodil, pomohol pri premožení medveďa a pri päťdesiatročnej pamiatke nám dal znamenie, že aj keď nie telesne, ale ako duch žije a ďalej nás chce brániť.
Táto pamiatka sa od stáročí svätí a my sme ju práve tohto leta slávili a naši potomkovia ju zas o päťdesiat rokov sláviť nezabudnú.
Od toho času, ako sa po jeho synovi Zdychovi Zdychava zrodila a svoje meno dostala, tak aj jeho otcovi milé, obľúbené miesto, rozsiahly a rovný diel, kde sa Štefko až do konca svojho života najradšej zdržiaval, sa až podnes Štefkov dielik nazýva.“
Tak Kubej Maco skončil svoj príbeh o podivuhodnom mužovi.
Pri jeho posledných slovách všetci povzdychli a v duchu si šťastie a jeho priazeň želali. Keďže boli ustatí, pobrali sa potom na odpočinok.
— revúcky lekár, zakladateľ slovenskej vedeckej fantastiky, autor prvej botaniky Slovenska, historik, venoval sa aj národopisu, archeológii, zemepisu a astronómii. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam