ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V hustej hore neďaleko svojej stodoly stojí Kubej pri ozrutnom bútľavom dube a ukladá dnu pušku a všetok puškový riad: prach, guľky, kapsle a rožok. Širokú dieru hore neobratne zapchal machom.

Potom sa pobral ďalej a časť srňaciny, ktorú z poľovačky priniesol, napchal do druhého deravého stromu, stojaceho asi na dva výstrely odtiaľ.

Po ceste vytiahol z tanistry kus chleba a slaniny a ponáhľal sa k svojej stodole.

,Namojdušu, tí idú ku mne a akou krivou cestou, poza bučky a kroviská. Nazdal som sa, že idú za tými chlapmi, a to ku mne. Viem prečo. Hľadajte si ju. Ale kto ma mohol prezradiť? Iste Havran z Revúčky alebo dajeden z tých černochov. No, zato nič,‘ uvažoval v duchu Kubej a obrátil sa bokom k prichádzajúcim žandárom, ktorí nechceli, aby ich zbadal a prepletali sa pomedzi najväčšie húšťavy a len zavše sa odvážili bližšie postupovať.

,Oj, bože, veď tí s tými ligotavými širákmi, ktoré možno vidieť na dve míle, aj kunšt robia,‘ a opäť vzal chlieb a slaninu do ľavej ruky, pravou si nožíkom po kúsku odrezával a bokom jednostaj zazerajúc na žandárov, po troche si zajedal.

,To by ešte nič nebolo, ale od tých čias, čo tí inžilíri vstúpili do obce, všetko nám ide naopak. My máme stratiť všetky ortáše? Čože z nás potom bude! Teda tu už ani chalupu, ani stodolu, ani bydlisko, ani kus kúta nemáš mať na svete? Milá moja stodola, už aj teba mám stratiť? Teba, poslednú moju útechu na svete? Už si v tomto hustom lesisku nebudem môcť zoťať ani búčik, ani len konárik, aby som si kus baraniny, srňaciny a zajačiny neprihotovil, aby som si tetrova alebo hlucháňa neupiekol? Ha! Bude v tom čert, to nejde spravodlivou cestou! Nuž, na teba, milý Radzim,^[17] Homoľa, a teba, Kyprová, a aj na vás, hole, Lehotanská a Chyžnianska, nebudem už dlho pozerať?

Ej, to sa nikdy nestane, čo sa päťdesiat ráz táto stodola prepadne! Kde som sa zrodil, tam aj svoje kosti zložím. Mám opustiť svoje známe lúky a jedle, skaliny a diery, priepasti a jaminy, bystriny a studničky? Už nemám vidieť svoje stáda sŕn a zajacov? Nepočuť ovce zvoniť, môjho Sultána brechať?

Čo? Od tohto všetkého mám byť odtrhnutý? Ej, prisámbohu, nebude z toho nič, čo za každým bukom bude stáť jeden horár, ja si zas a vždy narúbem dosť dreva, lyžky si vystrúham, naviažem si košiare, zahamujem koleso, chytím pstruha, zastrelím zajaca alebo srnu. A keď sa strhne búrka, taká, aká teraz v mojich prsiach búri, utiahnem sa ta do tých končín — tam sú diery a jaskyne, do ktorých by sa takých päť stodôl spratať mohlo, ta sa učupím. To je život, keď boh ohnivé strely metá a plamenným bleskom osvetľuje tieto krásne doliny, kopce, vrchy a hole, tieto lúky, tieto pastviská, tieto lesy a hory! To je život, keď zadunia nebesá a zem sa otrasie, akoby už posledný súd nadchádzal.‘

Takýmito a podobnými myšlienkami sa Kubej už dlhší čas zapodieval, niekoľko ráz zdvihol päsť a zdalo sa, že hrozí. Žandári už neboli ďaleko od neho, videli dobre jeho pohyby.

Napokon v príhodnej chvíli dvihnúc sa zo zeme, pokojne pozeral na žandárov prichádzajúcich k nemu. Na všetko pripravení približovali sa k nemu. Okrem ironického úsmešku na Kubejovi nič iné nebadali.

Keď už boli pri ňom, strhol z hlavy širák a pekne ich privítal.

„Ty si Kubej Maco?“ pýta sa jeden z nich.

„Ja, pán urodzený. Čože rozkážete so mnou?“ divo zazrel na oboch, vidiac, že len jemu k pocte sa vybrali na takú ďalekú cestu.

„Odovzdaj pušku, ale hneď, ináč bude s tebou zle!“

„Už, prisámbohu, či zle či nie, nedám ju.“

„Nedáš?“

„Ako, páni urodzení, keď ju nemám,“ odpovedal chladno Kubej.

„Veď si sa včera aj dnes túlal a teraz sme ťa tiež na tamtom vrchu zbadali.“

„To ste zle videli, milí páni. Už som tam pol roka nebol, a tým menej s puškou, s ktorou ani zaobchádzať neviem,“ pozrel na jednu žandársku a hneď mu srdce poskočilo.

„Nevieš, nechodil si?“ zahriakne ho žandár. „Kdeže máš pušku? Ináč ťa hneď do pút zakováme.“

„Nemal som, ani nemám,“ odpovedal pokojne Kubej. Jeden žandár odišiel do stodoly a tam všetko rozhádzal.

Potom si žandári dali znamenie očami.

Kubej stál vedľa nich pokorný, ale aj zvedavý, čo bude ďalej.

Jeden žandár sa vzdialil a prezeral okolité húšťavy.

„Veď sme ťa, lotor, pred chvíľou pod Radzimom videli. Cigáň jeden! Čože tajíš!“

Kubej obrátený k Homole jastril bystro očami a napínal zrak, no nepovedal nič.

„Azda toho tam, na Homole?“ usmial sa Kubej, keď zbadal, že žandárov myklo. Jemu tá vec len osoh priniesla.

Jeden z nich nevdojak mykol pušku a Kubej sa potichučky od srdca zasmial.

Druhý žandár zrazu zastal pri prvom. Dlhšiu chvíľu pozerali, čo sa deje na Homole. Videli pri salaši vo valiacom sa dyme rozličné pohyby a krik.

Pokyvkali hlavami, čosi medzi sebou mrmlali po nemecky, aby im Kubej nerozumel.

Ten, šúchajúc si bradu, pozeral na vystrašených žandárov a robil tak, akoby ho len oni zaujímali.

„Čo myslíte, Kubej,“ pýta sa ho jeden z nich, „čo by to tam mohlo byť?“

„Neviem vám to s istotou, páni urodzení, povedať, ale teraz sa mi vidí, že zarezali jalovicu a hádžu ju do kotla, pod ktorým vatra horí.“

„Čo, jalovica a vatra?“

„Hm. A ktože sú tí tam?“ pýta sa Kubeja opäť ten, ktorý sa ho už raz pýtal.

„Chlapci!“

„Čože, chlapci? Akí chlapci? Veď sú to chlapi!“

„Veď tak. Či nevidíte o buk opreté pušky, ligotajúce sa nože, za opaskom blýskajúce sa pištole? U nás sa chlapci tak nosia.“

Obidvaja žandári počúvali Kubeja, a keď sa prezvedeli o zbojníkoch, na dané znamenie zmizli v najbližšej húšťave.

„Hľaďteže, ako sa vám vysmievajú,“ kričal za nimi opovržlivo a vošiel do stodoly.

Žandári neodpovedali a rýchlo sa spúšťali dolu.