ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povyše obce Zdychava, ktorá väčšinou zo sedliackych chalúp a domov pozostáva, vedie cesta hore dolinou, až po ďalšiu, nazývanú Huta. Táto dolina je taká úzka, že ju tvorí iba riečisko; ním sa dolu s hukotom a revom bystrý a strmý potok Zdychavka^[4] k Revúčke valí. Zdychavka je všadiaľ velikánskymi skaliskami zatarasená a vytvára drobné vodopády.

Samotná dolina je skalistá, bez lúk a polí, takže človek, ktorý ide po ceste — ak vôbec možno hovoriť o ceste — musí skákať alebo preskakovať zo skaly na skalu. Nad touto tmavou dolinou strmia bučinové vŕšky a kopce strednej veľkosti, miestami skalisté a zápolasté, čím táto dolina ponurosť aj preveľkú divosť nadobúda.

Ticho, ktoré tu — okrem hukotu Zdychavky — panuje, človeka desí.

Kto pozrie do bočných podhoľných úzkych dolín, vinúcich sa od Kohúta, a nazrie do týchto temných húšťav, kde niet ani kúska lúčky a kde pôda je číra skalina, ktorou sa stredné potôčiky do Zdychavy valia, uvedomí si, ako príroda túto krajinu divotvorne pristrojila.

Hneď povyše obce Zdychava sa nad bystrinou vypína podivný most, deravý a bez podpôr, ktorým keď prejdeš popri potokoch Poťahajskom, Markovskom a Hlbokom, ústiacich do Zdychavky, narazíš na Štefkovský potok. Idúcky musíš všetky tieto potôčiky preskakovať, lebo cesta hore dolinou vedie po pravom brehu; vozy zavše chodia aj korytom Zdychavky.

Len čo Kučerák Jano preskočil Štefkovský potok, ponáhľal sa hore vpravo veľmi strmým chodníčkom a cez bučinu na Štefkov dielik. Čím väčšmi sa k jeho stredu blížil, tým bol dielik strmší, až napokon pri jeho vrchole, vo výške asi štyridsiatich siah od doliny, vystúpil na lúky, rozprestierajúce sa tu široko-ďaleko bez stromov a strmosti.

Hľa, taký je dielik, na ktorom už bol Kučerák! Aký to nevídaný a neslýchaný svet! Svet od predošlého celkom odlišný, ako svetlo od tmy.

Tam, pod dielikom v doline, ponurosť, hukot, divočina, tu na vŕšku sa otvára utešený rozhľad. Obzor široko-ďaleko leží pred očami ako rozsiahle pastvisko v tej najkrajšej prírode sveta, končiacej sa v čiernej hore, a túto rovinu pretínajú divé úzke podhoľné doliny.

Keď človek pozoruje tento nový, nezvyčajný svet Zdychavy, čuduje sa a obdivuje prírodu. A v týchto výšinách stoja dookola stodoly, odtiaľ sa otvára pohľad na Muránsky hrad, na jeho šance, Cigánku, Stožky, Kliak, na Javorinu a Homoľu, tu oproti zas na čiernu Kyprovú, tam sa črtá potok Srňací a Krivý. Pod ním strmí Uhlisko, divá dolina s potokom a nad ním divý Túrny. A ešte ďalej Chyžnianska a Lehotanská hoľa a tamhľa vysoko — vrchol Kohúta.

Ktože by vedel opísať všetky tie vzdialené čierňavy Kohúta, všetky jeho pohyby a dojmy tisnúce sa do fantázie človeka! Kto sa chce o tom presvedčiť, nech putuje do týchto končín!

*

„Ale blčí!“

„Horí plameňom!“

„Pozri len… — už ide k vrcholu Kohúta.“

„Namojpravdu, to je Kubejova stodola!“

„Pletky, pri nej je samá jedlina… a či vidíte, ako sa požiar šíri bokom! Jeho stodola stojí, namojpravdu, stojí nová!“

„Sto hrmenov! tam hady syčia… oheň sa zväčšuje.“

Tak sa zhovárali dojčiari, keď medzi nich prišiel Kučerák.

„Kto z vás ide hasiť oheň?“ pýtal sa ich.

Všetci na neho prekvapene vytreštili oči. Nikto z nich ani mihalnicou nepohol. Napokon jeden vravel:

„Komu a načo?“

A potom druhý:

„Už blčí plameňom. To nie náš, ale panský majetok!“

Potom Kučerák vošiel do svojej stodoly.