ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ceste pod Vyšnou Zdychavou, na moste, kde sa asi z tridsaťsiahového strmého vŕška jedna časť potoka, zvaného Bukovina, skokom a troma až štvorsiahovými vodopádmi melie, zhromaždili sa dedinčania aj s pánom rechtorom.

Hneď ako sa stretli, bolo počuť karhanie, namierené proti učiteľovi.

„Ej, pán rechtor, vy ste sa mali v takom búrlivom čase statočnejšie držať a správať. Keby sme všetci podľahli nebezpečenstvu, ktože by bol býval zodpovedný?“ hovoril jeden z dedinčanov, karhajúc učiteľa.

„A keby nás horiaci hrom bol podpálil, to len pre vašu pohodlnosť a nedbanlivosť,“ dovrával mu druhý.

„Druhý raz nezabudnite, lebo zle obstojíte. Keby ste sa boli prichytili, mohla sa búrka stratiť. Ale vy ste na to nedbali,“ zamieša sa tretí.

„Ale hľaďteže, gazdovia,“ začal sa rechtor brániť a vykrúcať, „včerajšia povíchrica sa strhla tak náhle — bol som práve pri Ďurovi od Zápol pod vŕškom — že kým som vybehol hore, aj ja som takmer do nitky premokol.“

„To je pravda, ale mali ste nos držať tam hore, najmä keď sa strhlo také hromobitie,“ namietol jeden z nich.

„Veď som nie pánboh, aby som bol vševedúci. Čože tu v tejto úzkej doline popredku vidíte, skade búrka hrozí! Sotva sa prvý scedil, už som o dušu na zvonici vyzváňal.“

„Mali ste na všetkých zvoniť.“

„A nás ste v tom dlhotrvajúcom nebezpečenstve nemali nechať.“

„To len pre vašu pohodlnosť a ľahostajnosť.“

„Druhý raz nech sa to nestane,“ zahundral ktosi.

Sedliaci odišli, nechajúc učiteľa na ceste samotného.

Včera totiž, bolo to v júni roku 1856, sa v Revúcej aj inde strhol prudký lejak a tak rýchlo a zrazu, že ani tí, čo boli už pri svojich chalupách a domoch, nemohli prejsť suchou nohou.

Búrka so strašným hromobitím trvala od piatej večer až do polnoci. Silný lejak prešiel najmä Zdychavskou dolinou, sprevádzaný ustavičnou blýskavicou a rachotom.

Upozornenie sedliaka, prečo na všetkých nevyzváňal, súvisí s tým, že Zdychavčania majú len dva zvončeky.

Starý a namrzený rechtor pobral sa hore chodníkom, vedúcim popri vodopáde k túrnici, do svojho príbytku.

Tým istým chodníkom schádzala dolu pekná nevesta, obutá v kapcoch. Pán, ktorý sa tu zjavil, pozrel jej do očí a spýtal sa jej:

„Kamže tak naponáhlo, nevesta, a v kapcoch, v takej horúčave a páľave?“

Dievča sa začervenalo a odpovedalo:

„Veď my tak aj v lete chodíme, kvôli ostrým skalám, aby sme si nohy neporezali.“

„Hm,“ pomyslel si pán, „to je zdychavská prax.“

Len čo bol na moste, kde sa jeho gazda pristavil, pozerajúc do bijúcich vĺn Zdychavky, pobadal pán tú istú nevestu už bosú bežať.

„A kde sú kapce?“

„Hej, keď ste ma vysmiali,“ odpovedala a rýchlo sa skryla v dome.

„Gazda, azda vlny rátate, či čo, že ste sa tak do myšlienok ponorili.“

„Ej, do sto diablov, nemal by som inú robotu.“

„Alebo ste azda jej vlnenie len teraz spozorovali?“

„Ej, vy vždy len žartujete,“ smial sa gazda.

„Čo teda robíte?“

„Ta, hľaďteže, práve rozmýšľam o tom, prečo my Zdychavčania za túto vodu, ktorá cez dedinu preteká, ročite štyridsať zlatých platíme.“

„Akože, veď vy vodu neárendujete na ryby.“

„No veď, a predsa platíme panstvu takú veľkú sumu. Máme aj vlastný obecný mlyn a že sa nám koleso krúti, štyridsať zlatých sme povinní platiť.“

Pán sa vrátil k svojmu spoločníkovi a nechal sedliaka stáť.

„Čudné názory sedliakov na právo,“ smial sa pán a čudoval sa sedliakovým myšlienkam.