ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dolu Vyšnou Zdychavou, po tej najhoršej ceste, vážne vykračovali predstavení obce. Na čele sám richtár so širokým klobúkom, kabanicou cez plece, v krpcoch, v jednej ruke dlhú palicu. Za ním vicerichtár a polgári.^[15]

„Pravdu máte, Kubo! Bez poriadku v obci nebude nič,“ odpovie vážne richtár jednému z polgárov. „Tak naša dedina a aj my nazmar, navnivoč prídeme, keď nebudeme poriadky zachovávať. Tu sú písma — sám pán kráľ nám nakladá, aby sme statočne robili. A tak aj ja, ako predstavený obce, uvidím, kto sa sprotiví!“

„Pre príklad nezaškodí ho trocha pomuštrovať, aspoň si človek aj chvíľu ukráti.“

„Nazdávam sa, pán richtár, že sa to samo sebou rozumie, že to zadarmo nebude, aby sme sa v takých dôležitých veciach dolu trepali.“

„Ej, veruže,“ odpovie odhodlane richtár. „Ktože by to žiadal od nás.“

Tak celá deputácia si pomaly dolu cestou vykračovala, až prešla cez brvno, preložené nad potokom Bukovina, tečúcim, cez Zdychavu, a ponáhľala sa prosto ku krčme, vystavanej hneď nad samou vodou.

Vošli dnu, posadali si na predné miesta v korheľskej izbe a tvárili sa vážne — jeden sa oprel o palicu, druhý si podoprel bradu, tretí, celý pokrivený, čakal, čo sa bude diať.

Krčmárka tušiac voľačo, obšmietala sa okolo.

„Krčmárka, holbu pálenky!“ začal richtár vyšetrovanie.

Celej deputácii oči zaiskrili, lebo šípili, že krčmárka už prehrala.

Nato jeden z polgárov vážne povstal, nalial pohárik a predložil ho richtárovi. Ten ho vzal do ruky, zdvihol proti svetlu, chvíľu rozmýšľal, až napokon prerušil duševné napätie svojich spoločníkov zazdravkaním: „Na stálu pravdu!“

Na tieto slová všetci ožili a smiali sa.

Pohárik koloval z ruky do ruky, až sa zas pred richtárom ocitol. Keď dlho a vážne o nastávajúcej príhode rozmýšľal, jeden z polgárov nadhodil:

„Pán richtár, prosím si slovo. Mne sa tento pohár vidí malý.“

To bola príležitosť, aby sa prišlo k cieľu.

Všetci ho prezerali odspodku dovrchu a neprestávali krútiť hlavou.

„Veruže,“ potvrdil richtár a ostatní mu prisviedčali.

„Sem aj ostatné poháre, nech vidíme, ako nápoj meriate.“

„Neviem, aké poháre a čo za poháre. Pozriže ich, ako človeka pokúšajú! Čo sa vy máte do môjho práva starať. Predvčerom týždeň minul, páni žandári môj merťuk obzerali a dobrý sa im videl. Hľaďteže ich, veď títo, aby sa napili, pažerák sa im zalial, aj nechyby za chyby vytrubujú,“ jednostaj šomrala rozpajedená krčmárka a brýzgala im zle-nedobre.

„Krčmárka, zaseknite jazyk medzi zuby, statočnej deputácii neslobodno brýzgať,“ napomínal vicerichtár.

„Neviem, aká deputácia. Či vám ja poriadny nápoj nepredávam? Či ho máte na doline? Ani v Revúcej taký nemerajú, aký vám tu ja dávam.“

„No, veď sa zato nehnevajte. Váš nápoj je dobrý,“ odpovie s premúdrou tvárou polgár.

„Tak čože chcete odo mňa? Azda nápoj slávneho panstva nie je pre vás dostatočný? A poháre? No, tu ich máte, pozrite si ich a premerajte!“ dudrajúc prinášala sklo a hrkotajúc ním hádzala ho na stôl.

Poctivá deputácia dobreže pred rozhnevaným nepriateľom nezutekala. A keby vicerichtár nebol pochytil nitku vyšetrovania ďalej, nebola by sa krčmárka dobrovoľne poddala a poctiví údovia obce by sa boli rozišli.

„Veru. Tie sú všetky malé. Choďte, polgár, a prineste cisársku čiernu debničku, za ktorú sme tridsať v striebre zaplatili. Tými merťukmi premeriame poháre,“ vravel odhodlane už vytriezvený richtár.

Spolok okrial, keď počul a cítil odhodlanosť a rozhodnú richtárovu reč.

Zanedlho sa ustanovil polgár s čiernou debničkou, vytiahol z nej merťuky a rad-radom meral poháre. Tento bol malý, ten zas väčší, a ani jeden nepristal k merťuku.

„Krčmárka, také poháre nemôžete držať.“

„Čo, také poháre držať? Azda ste mi ich vy kúpili, či čo? Hľaďteže, dobrí ľudia! Či to kto slýchal! Ta, kúpte mi iné, keď sa vám tieto nepozdávajú.“

Všetkým nad tým rozum zastal, lebo v duchu videli prázdnu dedinskú kasu. A vziať jej vlastné poháre, sa im videlo nespravodlivé.

Krčmárka už takmer zvíťazila a statočná deputácia sa mala po druhý raz rozchodiť, keď bystrému vicerichtárovi zišlo znova na um, že keď sa poháre roztrepú, treba nechať tie najväčšie a do nich sa má cediť pálenka.

„Čo, ja vám na veľký panský pohár budem merať nápoj,“ ozve sa rozhnevaná krčmárka a oborí sa na vicerichtára. „Ja nemeriam pohármi, ale merťukom. Tu ho máte. A z merťuka nalejem vždy do pohára, komu treba. Ako teraz vám. Čudujem sa, že tajíte to, o čom dobre viete. Ktože vám tu s pohárom príde! Či v celej obci nájdete pohár? Či nechodia ľudia po pálenku s hrncami? Azda vy, richtár, máte voľajaký pohár?“

„Akože by pán richtár nemal pohár, má ich dva. To je urážka od krčmárky. Za to zaslúži trest,“ vyhlásil polgár.

„Tak je, za urážku pána richtára sa pokutuje!“

Vtedy povstala veľká zvada, ako sa má pokutovať. Jeden navrhoval to, druhý ono. Väčšina ale pristala na to, aby ju pokutovali v nápoji. Napokon po dlhom rokovaní o takej dôležitej veci dvihol sa vicerichtár a vravel:

„Pretože krčmárka urazila pána richtára a tým aj nás, teda…“

„Čo? Ako vás? Ani pána richtára som neurazila,“ skočí mu do reči namosúrená krčmárka.

„Ej, prepáčte, krčmárka,“ okríkol ju polgár, „pána richtára ste veľmi urazili,“ a neprestajne krútiac hlavou, dosvedčoval to posunkami.

„Veru tak,“ prisviedčali ochotne ostatní.

„Myslím teda, nech za urážku pána richtára túto holbu škoduje, a keďže sa v obci nemôžeme podľa počasia riadiť, aby pre obec jeden obrázkový kalendár kúpila.“

„Dobre bude, dobre! A to na nastávajúcom jarmoku v Revúcej,“ potvrdili vicerichtárovu reč polgári aj richtár.

Takým spôsobom bola vec dokonaná.

Krčmárka od hnevu behala hore-dolu, ale keď videla, že jej za holbu pálenky nik nechce platiť, nahnevane zatvorila krčmu a pleskom dverí sa ocitla vo svojej izbe.

Keď poctivá deputácia zbadala, že je zvrchovaný čas z hniezda rozžialenej zlosti odísť, vykrádali sa jeden po druhom pomaly von z krčmy, aby ich nezastihla nová búrka.