ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už sa zmrklo, keď sa zo všetkých strán schádzali na diel ľudia; tí, čo tu bývali, aby si odpočinuli, iní zo zvedavosti, aby boli svedkami zápasu, ktorý sa mal odohrať medzi obyvateľmi a ozrutným, prešibaným medveďom.

Bol to tretí večer, keď mal medveď odvliecť novú korisť.

Na čistinke Štefkovho dielika stoja na rovnej lúke dve skupiny stodôl, medzi ktorými sa nachádzal košiar s ovcami. Ta ho umiestili pre väčšiu bezpečnosť, aby sa medveď, ustavične sliediaci na ovce, bál prísť bližšie.

Medveď napriek všetkým ľudským nástrahám, ako sme videli, živé ovce si odnášal do hory. Smer, ktorým sa uberal, bolo možno určiť len podľa cengotu zvončeka unášanej ovce.

Ozbrojení parobci čakali s Kučerákom a Kubejom na čele. Poliak sa pred nimi vystatoval puškou nabitou behunkami.^[21]

Všetci obdivovali Poliakovu zmužilosť a posmelení jeho odvahou, aj ostatní sa správali udatne. Ukazovali, ako ho ten vidlami prekole, onen mu do pažeráka zatne, ten zas kosou hlavu odtne a bohvie čo všetko ešte.

Neďaleko košiara rozložili veľkú vatru a všetci sa porozkladali okolo nej. Niektorí radili, aby sa oheň zahasil, iní zas, aby boli tichšie, ďalší, aby sa plameň zmiernil, lebo sa medveď odplaší, že je to vraj múdre zviera.

„Nestarajte sa o maca,“ vraví Kubej, „robte všetko ako predtým, akoby ste ho chceli odplašiť. Keby sa zadusil oheň, skorej by škrupuľoval. Tak ale podľa svojho zvyku príde naisto ako predvčerom a nebude mu ani smelosti, ani vôle chýbať, aby si vybral pod zuby tú najtučnejšiu dojku.“

Tým sa spor skončil. Všetci obstúpili oheň a robili vtipy na maca a o ňom.

„Kubo, hoď zopár šúpov^[22] slamy, aby sme si mohli podľa potreby posvietiť,“ kričí Kučerák na Kuba, ktorý už vystúpil na šop a hádzal dolu slamu.

Čoskoro sa ich niekoľko váľalo na zemi.

„O tomto čase prichádza!“

Vtedy sa v diaľke zablyslo a zahrmelo.

„Ešte nie, ale o chvíľku istotne,“ prehovorí iný.

„A vtedy odkiaľže prišiel?“

„Hore Uhliarskou horou.“

„Tak aj teraz tou istou cestou sa bude driapať,“ ukončil hovor Kubej.

Nad dielikom panovalo ticho a pokoj. Všetci napínali oči do hustej tmy, z ktorej sa mal vynoriť. Poniektorých úzkosť roztriasla, v smelších ostalo aspoň trocha odvahy, ktorou sa honosili pred polhodinou.

Čím hlbšie sa schyľovalo do noci, tým jasnejšie sa ukazovali známky bojazlivosti a nerozhodnosti.

Odrazu zamručal medveď a chlapi zbledli. Každý chytil svoju zbraň. Bolo počuť zmätené výkriky: varuj, merkuj, ustúp, keruj atď. Psy zavýjali a plietli sa okolo nôh svojim dojčiarom.

Hneď nato roznietili ešte väčší oheň a košiar obkolesili z troch strán. Všetky ovce sa hlavami jedna k druhej tisli.

Od Uhliarskej hory bolo badať v hustej tme ozrutného smelo sa približujúceho medveďa. Zdalo sa, že sa ponáhľa, aby odvliekol svoju korisť ešte pred búrkou na bezpečné miesto. Rýchlo sa blížil ku košiaru, a keď zbadal oslňujúcu žiaru ohňa a kričiacich ľudí, zastal pri košiari, aby si vybral najtučnejšiu dojku.

Veľká časť chlapov, revúcich na zviera, cúvala dozadu.

Medzi Kubejom a Kučerákom, ozbrojenými sekerami, stál priamo oproti macovi, ktorý sa postavil na zadné labiská, trasúci sa Poliak s vystretou puškou.

Medveď sa napriamil ešte vyššie, vyškeril ozrutnú papuľu, zaryčal strašným hlasom, až sa hory a doly otriasli a prebehnúc okáľmi po chlapoch, robiacich krik a hrmot, vystrel ťažké labisko medzi ovce, aby vytiahol korisť.

Chvíľku sa medzi ovcami mrvil, odrazu schytil tú najtučnejšiu dojku a akoby náhodou, opäť so zvoncom.

V okamihu, keď sa aj s ovcou zdvihol a pravou prednou labou si ju pridržiaval pri tele, vykríkol Kubej:

„Teraz páľ, Poliak! Stotisíc hrmenov sa mu do pečene bilo!“

Desať krokov odtiaľ Kučerák slamou svietil na bojisko, a keď sa najlepšie rozjasnilo, Poliak stisol kohútik.

S veľkým hrmotom sa medveď aj s ovcou prevrátil na chrbát. V tom okamihu strašne ručiac bol hotový sa pomstiť. No chlapi, na všetko pripravení, vidlami, kosami a sekerami oborili sa na nepriateľa a dovtedy ho sekali, kľali, bili a drvili, kým napokon neustúpil presile a v zúrivosti svojej premožený, posledným strašným ručaním dodýchal.