ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od Kučerákovych stodôl na jedno strelenie,^[13] hore vyššie na Štefkovom dieliku, sú ešte iné stodoly. Z tých jedna, prislúchajúca Martinovi, bola s inými dvoma na spôsob polkruhu tak vybudovaná, že zadná časť bola obrátená na sever, bez oblokov a dverí; obloky a dvere boli na južnej strane.

Kus odtiaľ na juhu stál osamotený štvorhranný domček, s jedným oblôčikom obráteným k stodolám, s mocnými drevenými dvermi na južnej strane.

Keď niekto vstúpi do takého stodolného príbytku, zazrie oproti dverám slovenskú pec s lôžkami a niekoľkými prikrývkami, ďalej drevené lyžky, rajnice a rajtopne.^[14] Pod lavicou pri peci je vedro. Na jednej strane pece sú rozložené dosky, na nich v zime v lete dojčiari, honelníci, bača, chlapi a parobci oddychujú. Na protivnej strane sú lavice.

Toto je bohatstvo domu na dieliku.

„Či už viete, gazda Martin, že nám chceli zakovať richtára do želiez a že ho do Revúcej odvliekli?“

„Čo, richtára? Začo a prečo?“

„Bol som pri tom, keď mu žandári chceli železné putá na nohy založiť,“ pokračoval Kubo prichodiaci z obce. „Vyhováral sa, prosil, že je nevinný, že nič zlé nespáchal, že on to ináč myslel. No nič mu to nepomohlo. Vraj len stúpaj! A tak azda aj teraz ešte dolu do Revúcej ide.“

„Sto striel hrmených! Kieho čerta! Veď on sa v ničom neprevinil! Tak začo ho odvliekli?“

„Že sa pánu kráľovi rúhal.“

„Pánu kráľovi, kedy a ako?“

„No vtedy, keď tu bol ten pán zo Soboty, s tými bielymi chvostíčkami pod ušami.“

„Myslíš, dnes tri týždne, keď sme sa do občianskej izby zhromaždili? Vtedy, keď nám ten pán reč držal, aby sme pánu kráľovi požičali? Vtedy, keď nám sľuboval, že už len dvadsiatnikmi sa bude platiť, vtedy keď sme odpovedali, že nič nemáme a že nemôžeme pánu kráľovi nič darovať, ani mu požičať, vtedy, keď nám rozprával o kapitáloch, ktoré by sme si založili a či vtedy, keď nám napokon rozkázal, že ,musíme dať toľko a toľko‘? Pravda, potom sme sa krížikmi podpísali, čo by koľko bolo bývalo. Vtedy, myslíš, Kubo, že by sa bol pánu kráľovi rúhal?“

„Či sa pamätáte na jeho slová, keď začal tomu pánovi zo Soboty za tú pôžičku pánu kráľovi rozkladať, že my máme dosť papiera v Revúcej a inde a že ho pánu kráľovi kúpime, nech len on naručí cedule tlačiť, že tak aj my, aj náš pán kráľ dosť peňazí budeme mať. Za tieto slová vraj, že sa pánu kráľovi rúhal, ho chytili a do Revúcej odvliekli!“

„Oj, bože! Veď on len ako jednoduchý človek myslel a svoj názor vyslovil. Čo by sa on tam chcel pánu kráľovi rúhať!“

„Už to nie je ináč, len že ho vlečú.“

Dosť dlho o tejto dôležitej veci rozprávali. Medzitým sa do izby nahrnuli chlapi a parobci: podaktorí večerali, iní si na odpočinok políhali, domordovaní zlým počasím a robotou.

Kahanec ešte svietil, hoci už bolo pred polnocou, keď sa Martinova žena ohlásila, aby ho zahasil.

„Nie tak, žena. Dnes je tretí večer. Ja i všetci dojčiari a parobci musíme sa mať na pozore. Veď vieš, že každý tretí deň ovcu stratiť je pre nás nenahraditeľná škoda.“

„Pravdu máš. Ani ja si neľahnem, kým sa voz na polnoc nezvrtne, aspoň vám posvietim. Počuješ, psy už čosi vetria. Aký to nepokoj a mrmlanie.“

Odrazu sa strhne brechot.

„Ej, bohuprisám, už je tu,“ a vybehol zo stodoly; žena s kahancom za ním.

Celý preddvor bol odrazu slamou a lučivom osvietený. Chlapi a parobci obehúvali lúky krížom krážom okolo stodôl rozložené. Tu len blýskanie ich sekier a veľký hrmot a krik bolo počuť a vidieť.

„Nože, chlapi, len okolo košiara, ten bráňte!“ zahrmel Martin, „chytro okolo neho, obstaňte ho. Či nevidíte, teraz vystupuje z Uhliarskej hory.“

Všetko stíchlo. Každý chlap zapálil slamu, aby bolo nepriateľa vidieť.

Asi na dvadsať krokov od košiara sa valil ozrutný medveď. Vysoký bol ako veľký vôl, dĺžka bola ešte väčšia. Jeho šedivá srsť svedčila o starobe.

„Merkuj, Jano! Maco ti je za chrbtom, k tebe sa uberá. Ustúp, bisťu svete, lebo ťa rozdrúzga!“

Napriek veľkému hrmotu, kriku, hluku a svetlu medveď mieril rovno a pokojne ku košiaru. Odrazu, keď všetci pred ním cúvali, vytiahol najtučnejšiu dojku. Lapil ju za krk a zas pokojne, pomedzi zástup odchádzal.

„Chlapi, vydrapte mu ju,“ kričal Martin.

Niektorí sa o to pokúsili, ale medveď sa s mrmlaním obrátil a všetko zutekalo.

„Sto hrmenov tej starigánskej potvore! Už osemnásta ovca toho leta skapala. Ešte sa nám do stodôl nanosí a vyprace nás stade ako voda sysle,“ zaryčí práve prichádzajúci Kubej Maco.

„Hoj, do tisíc paromov, zas tam dojka!“ kričí žalostivo Martin.

„Ten nám napokon aj na čír, na rezance, demikát, kašu a krúpy bude chodiť, tak sa už s nami spriatelil. Či ste to, ľudia dobrí, dakedy slýchali? Bezočivá potvora!“ vraví Ondrej.

„Teraz si už, chlapi, pokojne môžete ľahnúť, keď mu je ovca v pažeráku,“ vzdychne smutne Martin.

Všetci sa rozchádzali na svoje miesta na odpočinok.