ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kučerák Jano sa tmolil vo svojej stodole na dieliku a zakrýval zásobu jedla kabanicou.

Na dvore horel oheň a nad ním na háku visel kotol, okolo neho bolo veľa chlapov a parobkov.

Bol studený večer.

„Mišo,“ vystrčil Kučerák hlavu zo stodoly, „vypitvaj tieto pstruhy.“

„Ej, či sú čierne, to sú z Ráztok! A koľko ich je? Azda aj zo tridsať,“ vravel, keď ich poobzeral.

„Ďuro, kto ich nalapal?“ spytuje sa Mišo.

„Jano od Polian.“

„Veď ten len pred polhodinou nad Hlbokým bol a tam v Ráztokách árendári ryby lapali.“

„Pletky! On im vie vodu tak pomútiť, že ledva dajednoho môžu ulapiť. Veru, celý boží deň s dvanástimi chlapmi ich v samých odrážkach lapali a boli už povyše Uhliarskeho v Ráztokách a čože lapili? Tridsaťdva drobných kúskov. Ale pozri tieto. To sú pstruhy, veľké a tučné. A nešiel ďalej ako ku dvom stavidlám.“

„Ej, ešte aj tú božiu vodu by mali árendovať! To je naša voda. Cez náš chotár preteká. To sú naše pstruhy, a tak si ich aj právom zachováme a udržíme. Bol by v tom maľovaný čert, aby nám popod nos skákali a my by sme sa len prizerali!“

„No hej, aj ten horár, čo mu sľúbili, že koho zlapá, na tri zlaté v striebre bude pokutovaný a že mu tie získané peniaze darujú, je oveľa múdrejší. Dobre vie, že medzi nami býva, a verím, že ak by ho voľakto z pomsty prečistil, on by to nie za tri, ale ani za sto zlatých neprijal. Včera týždeň minul, čo sa v krčme tak vyjadril.“

„Celkom múdro,“ húta Kubej. „Jano si každý deň nalapá, koľko sa mu páči, len keby sa mu máčať chcelo. Jeho žena dvadsať až štyridsať pstruhov každý deň na všetky strany roznáša a predáva. Predvčerom niesla do Revúcej plný kôš, namojdušu, bolo ich do dvesto.“

„Ale že ho niekedy nedochytia, tí pánikovia, čo tu merajú, a aj tí, čo ich je jedenásť árendátorov dokopy!“

„Kdeže! On sa ti ako žaba kdekoľvek pod skalu učupí a môžeš ho aj palicou duriť, aj tak ho nevyženieš.“

Kučerák Jano zas vystrčil hlavu z dverí, a keď zazrel Miša, letel rovno do Uhliarskeho potoka.

„Kubo, tu máš kus srňaciny, nastokni ju na ražeň.“ Kučerák zas skryl hlavu do stodoly.

Kubo aj ostatní vytreštili okále a divili sa veľkým zadným nohám a okrúhlym srňacím stehnám.

„To bude z tých, čo sa včera na Kyprovej pásli. Kubej si ich chová ako stádo.“

„Veruže, to je jeho robota. Tej on najlepšie rozumie. To je chlap! Pušku nemá, a predsa sa hocikedy zajačinou či srňacinou, alebo tetrovčinou obživí.“

Všetci sa tomu smiali.

„Netárajte už toľko, chlapi,“ vystrčil Kučerák znova hlavu z dverí a hodil Ďurovi kus slaniny, aby nastoknutú srňacinu dobre pokvapkal. „Ešte nie je nastýkaná, sto hrmenov sa ti, Kubo, leňoch akýsi!“

„No, no, veď som si len ražeň čistil.“

„Ty, Maco,“ okríkne Kučerák druhého, „z toho kotla zober penu. Tu máš soľ, papriku a zemiaky a podľa starého zvyku, keď bude čas, do kotla to vhoď.“

„Ty, Samo, donesieš hrudu syra, sladkej aj kyslej žinčice, tu zo salaša. Aj z tých nahotovených oštiepkov donesieš niekoľko na ukážku, a keď s tým budeš hotový, pôjdeš do dediny na pálenku!“

Kučerák sám pripravoval hovädziu zbojnícku pečienku. Vždy za kusom mäsa napichol kúsok slaniny, kým nebol celý ražeň nastýkaný. Potom vzal dva rozštepy a zatĺkol ich sekerou do zeme. Chlapcovi rozkázal obracať.

Na ozrutnej vatre sa pieklo, varilo a škvarilo. Čím hlbšie sa noc chýlila, tým viac mužov a žien sa na výšinu schádzalo.

Odrazu sa strhol taký strašný hrmot, akoby zo sto diel jedným razom boli vystrelili. Hrmot ešte chvíľu trval, kým sa neprehnala dolinami a po vrchoch stonásobná, hromom podobná ozvena.

Všetci stŕpli a poskákali hore, aj dielik sa otriasal v základoch. Pečienka sa prestala krútiť, len v kotle klokotalo.

Zo všetkých strán sa ozývalo zavýjanie psov. Všetci ľudia akoby stratili rozum.

„Hoj, bisťu svete, čo to?“ vyskočí Kučerák a prežehná sa krížom, „kde to, chlapi?“

Všetci načúvali, čo sa stane ďalej. Keď sa upokojili, začali rozumovať o tom, čo sa stalo a kde sa čo nezvyčajné prihodilo.

Jeden že sa to stalo v Ráztokách, druhý že v Markovej, tretí v Hlbokej, štvrtý v dedine atď.

Nato medzi nich prišiel Kubej Maco, akoby s ožiarenou tvárou, a pokojným hlasom naručil, aby sa okolo jedla obracali, je to vraj pamätný päťdesiatročný sviatok a teraz ho budú svätiť.

Opäť všetci stŕpli, a keď poniektorí z nich začali zas o príhode rozprávať, Kubej ich okríkol:

„Mlčte, potvory! Aby sa nenahneval.“

Razom všetko stíchlo.

Keď už bolo všetko uvarené a upečené a zástup svoje miesto zaujal, začal Kubej s plným pohárom v ruke:

„Na spásu nášho obrancu a na pamiatku päťdesiatročného sviatku, dnes na slávu nášho Štefka pijem!“

Podaktorí vytreštili oči, ale všetci cítili vážnosť chvíľky, hneď nastal jasot a živý hovor. Všetci dlho jedli a pili.

„Ďakujeme nášmu obrancovi Štefkovi, že nám dovolil svoju pamiatku svätiť na tom mieste, kde pred veľa stáročiami prebýval, že nám na dané znamenie dovolil sa tu zhromaždiť, hovädzinu, baraninu a srňacinu pojesť, rýb si nachytať, syra a žinčice narobiť, že nám dovolí vo svojom chotári bývať. Ďakujeme mu za to všetci z celého srdca.“

Tak vravel Kubej a všetci ho nábožne počúvali.

Rozprúdila sa reč o Štefkovi, jeden tak, druhý onak rozumoval. Potom sa Kučerák spýtal Kubeja:

„Maco, či to tým znamením hlásal svoju vôľu?“

„Veru tým,“ odpovie Kubej. „Práve keď som sa v Zdychavskej doline hore k dieliku štveral, zaracho-

tila mi pod nohami ozrutná skala. Vážila do tisíc centov. Menší kúsok z nej prebzikol cez cestu ku Zdychavke, druhý povedľa a ďalší štvorhranný balvan zastal pod brehom pri ceste. Strašné bolo vidieť zblízka ten rachot a dym. Päťdesiat hromov dovedna by nebolo tak rachotilo a dunelo. Keď som sa spamätal a videl priechod na ceste, poznal som znamenie, že je to Štefkova vôľa, aby sa svätila pamiatka. Prešiel som cestu a v duchu som sa mu poklonil.“

Po jeho slovách sa rozšírila ešte väčšia radosť, všetci boli veselí a zábave len biely deň koniec urobil.