ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno všetci zavčasu povstávali a jeden orať, druhý pásť, tretí dojiť, vyháňať, kopať, okopávať, sadiť atď. sa pobrali. Kučerák s Kubejom zastali predo dvermi stodoly, pozerajúc na obzor rozsiahlych vrchov.

„Tam od Železníka sa nebo zaťahuje, dnes bude búrka.“

„Veru, ešte nad ránom mal mesiac dvor, večer bol celkom čistý a pri západe oblačný.“

„Soľ zvlhla, bolo počuť revúcky zvonček a aj slnko akosi odrazu vyskočilo.“

„To je u nás každodenný úkaz, to nič,“ odpovedal onen. A keď o stave stáda a ešte aj o iných veciach ďalej rozmýšľali, pristúpil k nim Kučerákov syn vraviac:

„Otec, už nám chcú dom búrať.“

„Doboha, kto? Ej, sto hrmenov! Toho by som rád videl! Náš dom búrať? Ako a kto? Vrav!“

„Tu máte list od richtára, aby ste si ho prečítali,“ povie syn.

Dychtivo schytil písmo a pozerá.

„Tomu ani čert nerozumie. Veď to je po francúzsky či po nemecky.“

„Jano, či som ti nevravel, aby si sa v Revúcej hlásil, ha?“ nadhodí Kubej. „Rozkazu sa máme prísno trímať. Tak sa tomu stáva, kto za svojou hlavou ide!“

„Ej, netáraj! Čože po takých rozkazoch,“ odpovedal namosúrene Kučerák. „Dosiaľ som si vystaval, kde som právo mal a vôľu; kto by mi v tom smel brániť dom si vystavať? To by bola robota! Len to by nám ešte chýbalo! A čože ti richtár vravel?“ obrátil sa k synovi.

„Zakázal ďalej váľky klásť, rozduril murárov a že vraj podľa rozkazu sa má celý na grunte vybudovaný budúnok rozmetať.“

Kučerák zaškrípal zubmi a napajedene vykríkol:

„Teda už máme bývať ako vlky v dierach?“

„Ale richtár má pravdu, on len plní vyššie rozkazy.“

„Bohuprisám! S… na takú spravodlivosť, aj na jeho richtársku hlavu,“ nazlostene povedal Kučerák Kubejovi.

„Nie tak, Jano, nie! Hľaďže, vec sa má ináč. Povedz, ako sa to stalo?“

„Nuž ako, ináč nie. Len ako ti vec predložím,“ odpovie rozžalostený gazda. „Veď vieš, že už laňajšieho roku sa mi dom váľal. Aby som ho teda ako-tak upevnil, musel som ho podvihnúť. Za pálenku som ho s tridsiatimi chlapmi podvihoval. Namiesto porušených brván chcel som dom múrom spevniť. Tu sa my hneď zjari chytíme do roboty — no čert vie, čo sa stalo. Keď sme sa vôľou a silou prichytili do veci, celý dom sa zvalil a nás všetkých malo pobiť. Hej! Bolže to za hrmot, ani na súdny deň nebude taký! Kubo sa až dodnes na úraz žaluje, tomu ruku dokaličilo, Martinovi palec zmlázgalo, slovom, všetkých nás poriadne podrvilo. Čert vie, aký osud nad nami panoval!

Čo som mal teda robiť? Nechal som dom rozváľať a namojdušu bez peňazí nový stavať. Zavolám murárov, chceli mi ho za dvesto zlatých šajnových vystavať. Poručeno teda bohu, už mi ho stavali. A teraz mi ho majú rozbúrať? Ej, prisámbohu! Z toho nebude nič!“

Kubej ulapiac ho za kabanicu, zastavil ho, keď sa dolu ponáhľal.

„Počkaj trocha!“

„Načo?“

„Počujže, čo ti poviem.“

„No teda čo? Ale chytro, lebo si nedám dom rozhádzať.“

„Pletky! Zákonu sa neprotiv. Tam to tak stojí, práve sme sa dnes týždeň o tom s richtárom škriepili — že podľa zákona sa dom môže budovať tri siahy od hranice jedného suseda a aj od druhého tri siahy, teda v prostriedku, ináč nie. Tento zákon je pre nás všetkých dobrý a múdry, lebo keď vzbĺkne požiar, skôr oheň zadusíme, ako keď sú domy, stajne a stodoly pokope aj s chlievmi.“

„Môžeš ich ty na tri siahy, ale aj na dve, na tri strelenia jeden dom od druhého stavať, keď vypukne oheň na vyšnom konci, zhorí celá dolina aj so stodolami a so všetkým.

Akýže je tu teraz vietor? Alebo povedz, kedyže tu prestal dúchať vietor a ako často tu panujú povíchrice? Ha-ha! Na tri siahy! Neviem, ako a kde na Zdychave. Kdeže tu máš v celej obci rovinu na tri siahy? Kdeže tu hľadať miesto, keď ho niet! Či všetky naše chalupy neležia na dachovej strmine? Kdeže si ja tu kúpim šírinu na deväť siah? Ukáž mi to miesto!“ nariekal ešte väčšmi rozžalostený Kučerák.

„Prisámbohu, ten už nevystaviaš,“ odpovie Kubej. „Uvidíš, že ti ho rozbúrajú.“

„Doparoma, z toho je nič! Veď vieš, že kde niet miesta na siahu, lebo je všetko strmina, tam o siahach ani reč nemôže byť. U nás môže byť človek rád, že si vyškriabe trocha miestečka, nie aby si najmenej deväť siah široký grunt odkúpil. A napokon, aj keby sa mu taký podarilo nájsť, povedzže mi, ako by ho zaplatil. Takí bedári ako my, čo si ledva kabanicu-surovicu, voľajaký opasok, sekeru, nôž, kapce nadobudnú, ktorí aj pol roka nevidia kus hovädziny alebo iného mäsa, ale na mlieku, žinčici, na kaši z krúp a ovsenom chlebíku žijú, taký ubiedený ľud, ktorý ledva dudky pozná — si má nakúpiť nové grunty! Vravže, vrav, Maco!“

„Všetko pravda, ale… ! Keď nás na to nútia.“

„Veď ja sa zákonu nikdy nechcem protiviť, ale mi prichodí na um, ako to Ondrej od Zuberoviech rozprával, ktorý tam kdesi v okolí Holomouca bol ako vojak, že sa tam pekná a úrodná nížina rozprestiera. A to už hej, tam si aj na míle, ba aj na tri siahy, domy jeden od druhého môžu stavať. Ale nech sprobujú na Zdychave, čo si počnú! Napokon, darmo je. Nech sa v svete stane čokoľvek, ale, prisámbohu, ja bez môjho dedičného gruntu nebudem a veru ani bez chalupy! Kdeže ja hlavu zložím, a či azda do vlčej alebo do medvedej diery pôjdem a tam budem čušať! Nuž tak. Idem dolu do Revúcej a poprosím nášho pána slúžneho, to je dobrý chlap — on mi pomôže.“

A hneď nato Kučerák uháňal dolu dielom, prosto do Revúcej.