ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemožno opísať, čo sa dialo minulú noc. Smelosť tak rozohriala krv všetkých ľudí, že by sa každý jeden najmenej s dvoma medveďmi bol pasoval. V každom chlapovi oduševnenie plameňom horelo. Jasotu, vystatovaniu, rečiam, kriku nebolo konca kraja.

Najväčšiu slávu si vydobyli chrabrý Poliak a smelý Kučerák, ktorý mu svietil, aby mohol lepšie trafiť.

Len čo svitlo, medveďa položili na drúky a s veľkým krikom šikovali do obce. Vybehla mu v ústrety takmer celá dedina.

Keď ho priniesli do dediny, najprv ho odvážili. Vážil vyše šesť centov. Len potom ho obratne rozobrali.

V stiahnutej koži našli päť zarastených gulí a niekoľko behúnok. Bol taký starý, že v papuli nemal takmer nijaké zuby, a srsť mal celkom šedivú. Jeho labiská sa podobali rozčapanému širáku.

Keď mali mäso rozväzovať a rozpredávať, vyvstala otázka, komu a koľko mäsa, aká časť a ako veľká prináleží. Poliak si nárokoval celého medveďa, aj všetok úžitok z rozpredaného mäsa.

Kučerák mu predhadzoval pred oči, že keby nie jeho pomoci, nebol by ho zastrelil. Ostatní im dovrávali, že by ich bol istotne dodrúzgal, ak by ho oni neboli sekerami dobili.

Z toho povstal ešte väčší zmätok a dedinčania si už sami nevedeli rady, ako túto vec rozsúdiť. Napokon po rozhodnutí a richtárovom súde sa medzi sebou nielen povadili, ale aj kus pošklbali.

Bolo, ako bolo, ale mäso sa šťastlivo rozpredalo, pojedlo a prihotovenú kožu odpredali za pätnásť zlatých do Revúcej pánu slúžnemu. Koľko sa pritom pálenky na vivat zastreleného medveďa minulo, to vedia najlepšie dedinčania.

Pri poslednom kúsku medvediny, ktorý ešte ostal, keď sa gazdovia Mišo a Ďuro ocitli v krčme, vravel prvý druhému:

„Naozaj obdivuhodná náhoda, že medveď padol. Poliakova guľka mu ledva lopatku polámala, vnútornosti ostali neporušené. Myslím si, že smrť nastala od ľaku a jeho vysokého veku.“

„Alebo od stonásobných úderov obuchmi na velikánsku macovu hlavu,“ prisvedčil Ďuro.

„Prišlo to jedno s druhým. Ináč by bol celý salaš aj s nami rozdrúzgal a roztrepal.“

„Ale, braček, to ešte nie je všetko,“ vravel Ďuro, keď sa občerstvil a pohárik pálenky vydúchol.

„A čo si myslíš, kamarát?“

„Čo si myslím, čo si myslím! Čože by som, nuž myslím si, že bez pomoci ducha, čo nás všetkých bráni a stráži, všetci by sme vyšli nazmar.“

„Ej, prisámbohu, máš pravdu! Bez Štefkovej pomoci by sme tam zle boli do zeme hrýzli.“

„Veru, nech nám ten nepríde na pomoc, veta po nás!“

„Koniec, všetkým, nám koniec! Ako by sa tomu dalo inakšie rozumieť, akože udalosť vysvetliť bez Štefkovej pomoci!“

Ešte dlho besedovali Mišo s Ďurom a napokon sa rozlúčili.