ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Štefkovom dieliku sa už celkom zmrklo. Nočné oblaky zatiahli celý kraj a aj ustavične hučiaci vietor prestal fúkať, aby na zajtrajší deň nadobudol novú silu.

V stodole na lavici sedel Kučerák pri zažatom kahanci, držiac v ľavici hrnček, v pravici drevenú lyžku, ktorou jednostaj načieral do hrnčeka, pri ktorom ležal kus čierneho ovseného chleba. Ostatní chlapi a parobci boli rozložení okolo neho; sluhovia, bojtári,^[10] dojčiari^[11] sa zasa na svojich miestach z velikánskej misy statočne posilňovali demikátom.^[12]

Čím väčšmi sa blížili ku spodku, tým bystrejší hovor o dnešných záležitostiach prúdil. Napokon keď gazda všetkým na zajtrajší deň rozkaz vydal, čo každý má vykonať, odrazu zaznel výstrel.

„Sto hrmenov! Maco ide! Poznám jeho nábitok,“ vraví Kučerák a schytiac valašku, rýchlo chcel vyjsť von.

Vtedy sa odrazu otvoria dvere.

„Pochválen buď,“ vstúpil najedovaný Kubej Maco do chalupy. Odložil pušku do kúta, a keď cedidlo ponad hlavu zložil, hodil bystrým okom po všetkých prítomných.

Za ním vošli do domu aj ďalší chlapi s Parahúnom.

„Trubiroh,“ obrátil sa prudko Kubej na cigána. „Tvoje šťastie, že ťa na franforce neroztrhali! Či nám nie je dosť každú noc sa s divým zverom šarpať, stadiaľto ho odháňať, a táto kalika, hľa, celé svorky zvere nám sem vábi. Je to aj vaše šťastie, že ste sa obránili. Viete, koľko ich okolo nás šľakuje?“

Bolo počuť strašné, chóru sa podobajúce zavýjanie vlkov. Vonku sa strhol ohromný štabarc. V jedinom obloku obrátenom na sever sa podchvíľou zjavovali hlavy vlkov a dvere sa pod ich nárazmi otriasali.

„Dajte mi tú pušku, jedného azda spasím.“

„Netárajže mi! Nazdávaš sa, že ti na kolená kľakne, a napokon tma je ako v rohu. Hneď som vedel, že to napajedená vlčica hľadá svojich. Ej, bisťubohu, od Zdychavy som šibrinkoval a badal, že sa ako mravce túlajú a čím bližšie som na diel prichádzal, tým väčšie vzbúrenie bolo. Len čo vlčica raz zavyla dobre známym hlasom, hej, hneď som vedel, čo hľadá a že tu budú. Ej, namojdušu, teraz by som nechcel skočiť do potoka! A vy všetci ste boli celkom obkolesení,“ pokračoval Kubej. „Z troch strán vás mali prepadnúť. Našťastie som to zbadal!“

„A ako, báčik?“ spytuje sa jeden z chlapov.

„Moje oko ma nikdy neoklame. Už len útok sa dal očakávať a Parahún by bol naisto za kašu zaplatil. Prešiel som krížnou cestou a časť z nich som rozplašil.“

„Veď už nemal vĺčatá.“

„Ale za ním celá hora, čo za vlkom páchla, a tak aj vlčica a jej druhovia by sa na vás boli oborili. Potom im ich plán nevyšiel a kým sa na druhý vychytili, už sme hore vystúpili a výsledok podujatia už bol.“

„Veru planý.“

„Daj pokoj! Potvory sú to, beštie, mršiny, na všetky kopytá podkuté. Tým ani diabol cez rozum neprejde. Čakajte, teraz nadíde druhý a ešte príkrejší útok.“

„Škoda, že neútočia vo dne, bolo by dobre ich fortiele spod dachu pozorovať,“ odpovie Mikuš. „Takto nič nevidieť.“

„Ticho, počúvajte! Sú tu opäť. Hneď sa na nás oboria,“ upozornil Kubej.

Odrazu nastal taký veľký rev, že najmä Parahúnovi vlasy dupkom vstávali. Trvalo to chvíľu a opäť všetko utíchlo.

„Mišo, zapáľ ten lúč. Už dlhšie počúvam, že sa nám do ovčinca dobýjajú.“

„Veď aj ja som vás chcel na to upozorniť.“

Niektorí chlapi vyšli von so sekerami; v chalupe bolo počuť hrešenie a hrmot.