Obrazy zo Zdychavy

Stalo sa to v Uhliarskej doline, hneď povyše Štefkovho dielu, v doline, ústiacej oblúkom do Ráztok, kde stojí niekoľko Štefkovským podobných stodôl. Bolo vidieť, ako sa na salaš k bačovi pripravujúcemu psiarku priplichtil neznámy, až po zuby ozbrojený muž.

„Tomu zas keby dojka!“ pomyslel si bača; zazeral bokom na blížiaceho sa zbojníka, neprestávajúc robiť svoju robotu.

Zbojník sa obozretne priblížil ku košiaru a obzrel všetky jeho kúty. Keď videl, že je bezpečný, pristúpil k bačovi a odkladajúc nabok pušku, vravel:

„Bača, prišiel som vám pomôcť. Či bude žinčica?“

„Bude, bude,“ odpovedal, „len poďte so mnou do košiara, hneď podojíme.“

Pobrali sa vedno do košiara a pustili sa do dojenia. Chvíľu práca išla pokojne a ticho, keď zrazu zbojník pobadal na druhom kopci panského horára, ako sa k nim blíži. Bol oblečený v zelenom a na pleci mal pušku.

„Hej, sto hrmenov do matere bilo!“ vyskočil od dojky a ponáhľal sa do koliby. Schytil pušku a zastal sto krokov od horára.

„Stoj, stotisíc paromov do tvojej duše!“ kričal. „Stoj, lebo strelím.“

Horár stŕpol a ostal stáť.

„Ak sa pohneš, hneď máš guľku v tele! Nepohni sa, kým ti nedovolím!“ zareval zbojník strašným hlasom na horára.

Ten sa naľakal a stihol len „dobre“ odpovedať.

„No, veď tak, lebo hneď tu kosti zložíš.“

Zbojník sa zvrtol, vstúpil do koliby a odložiac do kúta pušku, čakal, kým príde bača.

Bača prišiel zanedlho. Vzal kotol, nalial do neho mlieko a zavesil na sochor. Zapálil pod ním oheň a v kotle začalo čoskoro brbotať.

Kým sa žinčica varila, horára zanášali chmúrne myšlienky. Vždy ešte stál na tom istom mieste a nevedel, čo robiť. Ak budem ďalej stáť, húta v duchu, azda ujdem smrti. Ak ujdem, guľka ma iste dohoní. No veď i ja mám nabitú pušku. Hm, ale to nie je žart začínať si s odvážlivcom.

Tak rozumoval horár, stojaci na sto krokov od koliby.

Po hodine si ustatý horár sadol na pažiť.

Vtom vyskočil z koliby zbojník s natiahnutou puškou a zahrmel:

„Čo nestojíš! Stotisíc sa ti bilo, hneď si synom smrti!“

Preľaknutý horár chtiac-nechtiac vyskočil a ako socha si zastal na staré miesto.

„Veru tak, lebo hneď sa budeme ináč zhovárať!“ vyhrážal sa zbojník a odišiel miešať žinčicu.

Čože mal horár robiť. Poddal sa osudu a stál ako stĺp už vyše dvoch hodín na vyznačenom mieste.

Slnko veľmi pripekalo.

„Už mi je na zúfanie! Toľký čas v úzkosti smrti. A ešte aký môže byť koniec! Čože takému zlostníkovi spustiť kohútik. Oj, a ja sa budem váľať v prachu. Už ma tu len sám pánboh zratuje. Lež tak či onak, už je jedno. Poručenobohu!“

Veľkým skokom sa pustil hore Uhliarskou dolinou. Zbojník za ním s natiahnutou puškou.

„Trúba, nie aby utekal dolu, ale hore. Hovädo panské!“ zahučal zbojník. Zastanúc na lúke, čakal na horára, kým mu na čistine neprišiel na najlepší jadrový cieľ.

Horár utekal o dušu, usiloval sa dosiahnuť kroviská a les na vŕšine. A keď, zbojníkovi pod oko prišiel na čistine, ktorú nemohol obísť, so strachom v očiach sa obzrel. Zazrel zbojníka, ako naňho mieri — stál ako stĺp.

Zbojník mieril, kým horár v strachu pred smrťou stál na mieste ako k zemi prikovaný.

Po chvíli mu zbojník kývne, aby odišiel. Zahrmel za ním:

„Tvoje šťastie, hovädo panské! Ak by si nezastal, bol by si istú guľku okúsil. Teraz choď a rozprávaj dedinčanom, že tu bol…“

A zbojník odišiel na jednu, horár na druhú stranu.