ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zanedlho potom, keď pokutovali krčmárku, zvolal richtár všetkých svojich prísažných a hlavnejších v obci na všeobecnú poradu do občianskeho domu, ktorým bola krčma. Že sa má rokovať o veľmi dôležitej veci, vedel v obci každý, lebo pán richtár len zriedkavo zvolal všeobecnú schôdzku.

Na poradu sa ustanovilo veľké množstvo občanov, všetci si posadali do lavíc.

Po dlhom čakaní predložil richtár obci písmo, že vraj to je rozkaz od súdu, ktorý poslali sem pán notár, a podľa neho má sa pomerať chotár.

„My máme dať chlapov a nejaké príležitosti a panstvo vraj dá ,inžilírov‘. Potom i to tu stojí, že ak to neurobíme, bude obec pokutovaná. Ta, čože myslíte, dáme, či nie?“

Na richtárove neočakávané slová celý zástup začal krútiť hlavou, rozruch medzi ľuďmi bol čoraz väčší.

„Ej, bohuprisám! Nech si meria chotár, kto chce. My aj pri nepomeranom, vyžijeme, ako sme doteraz žili,“ preriekne jeden polgár.

„Ako naši otcovia žili, tak aj my chceme,“ dodal druhý.

„Kto chce, nech si sám lancúškou pomerá zemičku alebo lúčku.“

„Načo by sme si daromné kelčíky^[16] robili, my sme chudobná obec. A komu, prečo a načo? Nám meranie chotára k ničomu neslúži.“

„Ba len k zlému, lebo nám panstvo aj to odníme, čím dosiaľ vládneme.“

„Tak je, tak. Nám ani inžilírov netreba, ani kelčíky,“ rozhodla väčšina prítomných.

„Čujme, čujme pána richtára!“

„Poctivá obec! Všetko je pravda, čo ste predniesli. My z toho nijaký osoh mať nebudeme, ale len škodu a dosť kelčíkov. Nuž ale čože robiť! Zákon nám nakladá, že musíme!“

„Veď čože robiť!“ prikývli dajedni prísažní.

„Aj vlaňajšie kelčíky platíme. Aj pán inžilír z Revúcej nám ešte vlani vravel, že podľa zákona my vraj musíme dať šesť chlapov a príležitosti a panstvo že dá inžilírov. Čože sme vyhrali? Pán inžilír mal pravdu. On nám len dobre chcel, keď si za najlacnejšie peniaze najímal poslužníkov. Ale čože! Vlaňajší pán richtár ešte odhováral našich, aby pod tridsať grošov nešli do roboty. Tieto kelčíky už teraz obec trpí. No vidíte, kde sme prišli! Či by nebolo lepšie, aby sme my dali vysluhovačov, keď už musíme? Tak by sme väčším kelčíkom predišli, však?“

„Pán vicerichtár dobre vravel, ale hľaďteže, čože nám po pomeranom chotári! Panstvo nám ešte aj tie odoberie, čo máme. Kdeže sa pohneme?“

„Tak je,“ zahučí celé zhromaždenie na polgárove slová.

„Nedajme ani chlapov, ani peniaze. Ja verím, že to ani do súdneho dňa nepomerajú.“

„Nepočúvajme rozkazy!“

„To v zákone nestojí, to nás len tak klamú.“

„Ej, braček dobrý! Veď ten rozkaz pod cisárskou pečaťou prišiel. Už to len bude pravda.“

Takýmto a podobným rečiam nebolo konca kraja. Ani richtár nevedel, ako vec rozhodnúť. Čakal, nevediac, čo má robiť.

Ako iným, tak aj jemu vŕtalo v hlave, že meraním chotára sa nič nevyhrá, môže sa len stratiť a okrem toho treba uvážiť, či obec má znášať toľko kelčíkov.

Zostal aj on pri všeobecnej mienke. Len rozkaz potvrdený cisárskou pečaťou mu uchovával chladnú hlavu, že sa vec musí uskutočniť.

„Čujme pána richtára!“

„Keďže nevieme, ako stojíme, budeme čakať na presnejšie právo.“

„Veď tak, dobre bude,“ kričala väčšina.

„Už idú!“ strčil dnu hlavu jeden občan.

„Kto?“

„Inžilíri!“

Akoby hrom udrel. Všetci sa tisli von, aby videli, kto prichádza. Zrazu bola izba prázdna.