ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zmrákalo sa, keď na Štefkov dielik zo všetkých strán schádzali sa do svojich stodôl ľudia roztratení na robote. Len poniektorí šuhajci a ženy, majúci v dedine inú robotu, vracali sa dolu. Ten išiel kone pásť, onen voly nachovať, ten po motyku alebo gracu sa ponáhľal, ktorou sa malo zajtra okopávať, tá zas k deťom, doma samotným alebo k dojčiatku dávno vyhladnutému odchádzala, aby ho nakŕmila. Jedna sa náhlila, aby doma navarila pre iných chlapov čír s bryndzou^[5] alebo nachystala rezance, iná zasa išla po zásoby, aby zajtra nič nechýbalo.

Psy brechali, kravy a voly cengali, ovce bľačali, celý dielik akoby bol večerom ožil. Všetko sa to na svoje staré miesta hrnulo, aby si oddýchlo.

Rozhovor, čo sa rozprúdil medzi prichádzajúcimi, bol čoraz živší, každý sa usiloval porozprávať svoje denné zážitky. Poväčšine sa krútil okolo kosby, orby, sena, trávy, oviec, koní, volov, svíň a roboty, ktorú ľudia práve skončili.

„Ďuro, nepoženieš už dojky na slatinu, bude po gazdovstve. Od včera už tretia ovca skapala,“ kričal Kučerák na svojho honelníka^[6] a dudral a klial, že vyjde navnivoč.

„Ej, bohuprisám, nebola tam ani červenica, ani slatina, len čistá, zdravá paša a hľa, tú ako bubon nafúknutú Slnečnica^[7] opálila. Veď sa zopár ráz zvrtla a prekoprcla sa,“ bránil sa honelník a kopal zdochnutú ovcu do brucha.

„Naozaj, vždy Slnečnica? Azda aj včerajšiu tak?“ dudral gazda.

„Ej, gazda, veď ste videli, ako ju metelice zdrvili.“

„No teraz len choď, napoj ich poriadne. Pohoď im sena a daj im soľ lízať. Čuješ, Ďuro? Hybaj!“

Ďuro sa pomaly a s frflaním pohol.

Medzitým na inom mieste chlapi so ženami, parobci s dievkami jednostaj žartovali.

„Ale ký to čert, či to psy skolia a či poskolievajú.^[8] Azda voľajakého koliaka^[9] naháňajú. Nože, čakajte a počúvajte!“ vraví jeden parobok, ktorý už chvíľku mal oči obrátené na tú stranu k Turnám a čosi tam pozoroval.

Klbko ľudí zmĺklo a načúvalo.

„Skolí, veru… ale vlčica. Či ju vidíte na Uhliarskom, ako sa ženie za šľakom. Voľakoho naisto naháňa, možno môjho Bielka,“ prehovorí Mišo a všetci očami sledujú vlčicu, ktorá sa so strašným rykom a zavýjaním rýchlo spúšťala k vyšným stodolám.

„Hľaďteže len, hľaďte, veď to Parahún beží o dušu k nám. Už mu z Uhliarskeho hlava trčí.“

„Namojdušu, naháňa ho.“

„Ale kieho diabla vlečie?“ spytuje sa druhý, keď vystúpil z doliny na rovinku, „istotne vĺčatá!“

„Vlčica je už v doline. Hľaďte len, ako sa obzerá, či mu päty neodhryzne.“

Cigán Parahún skokom dobehol ku skupine ľudí a vlčica mu za pätami.

Každý schytil, čo mohol, palicu, sekeru, bič, kosu, aby to divé zviera odohnal a cigána obránil.

Parahún celkom bez seba, hodiac dve vĺčatá na zem, tiež sa oproti vlčici postavil. No tá zúrivo napádala raz jedného, potom druhého. Zavýjajúcu vlčicu napokon s námahou predsa odohnali.

„Jaj, buď bohu a Štefkovi chvála, ináč by ma bola zmárnila,“ vravel jachtajúci cigán. „Už pod Turňami ma prenasledovala. Potom medzi ňu a mňa vstúpil Štefko a oslepil ju. Už som si myslel, že ich zahodím, no predsa sú tu.“

Všetci obzerali pomerne odrastené vĺčatá, ktoré jednostaj skuvíňali. Vlčica na náprotivnej strane za Štefkovým potokom v bučine zúrivo zavýjala, až sa hory-doly ozývali.

Na tento ryk vyšiel zo stodoly Kučerák.

„Hodné sú, hodné,“ vraví. „Zas o dva nepriateľské zvery menej. Kde je moro?“

„Dolu sa spustil, odišiel do dediny.“

„Ach, sto hrmenov! Ďuro, Mišo a ty Kubo, hneď za ním so sekerami. Či to vy, sprostáci, neviete, že za šľakom od týchto potvor na jeho košeli mu vlčica na šiju skočí a na kúsky ho potrhá? Rýchlo ho došikujte, tu musí nocovať! A ty, Martin, s Jánom a Mikušom zabite ich a hoďte do Štefkovho potoka. Aleže obozretne, aby vás nepošpintali! Majte sa na pozore! A aby ste vedeli, tri noci budeme celé svorky zavýjajúcich vlkov počúvať. Len keby sa už Kubej Maco vrátil!“

Chlapi sa rozišli, aby vykonali, čo im gazda rozkázal. Gazda sa vrátil do stodoly.