ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V zdychavskej krčme sa večer len tak všetko otriasalo, všetci tancovali pri revúckej muzike, skákali a mrvili sa, lebo krčmárkin syn si Revúčanku za ženu bral.

Hluku, ryku a kriku, lármu a štabarcu, dupotu a skákania nebolo konca kraja. Všetci plesali od radosti a čím väčšmi sa k polnoci schyľovalo, čoraz väčšie mrákavy opojenia sa spúšťali na tancujúcich.

V druhej izbe, takzvanej korheľskej, sa zozbierali húfy poprednejších sedliakov, častujúcich sa pálenkou.

Za vrchstolom sedel vicerichtár, vedľa neho polgári a ostatní. Jeden pohárik naháňal druhý a pretriasali sa rozličné veci.

V pitvore medzi oboma izbami bolo vidieť samé čepce a hlavu pri hlave, všetci nazerali do tancovnice.

„Nevesty, het sa, chlap ide,“ bolo počuť vysokého chlapa, oblečeného v čiernom šate, dobýjal sa cez hŕby žien do izby k tancujúcim.

Ako včely oborili sa nevesty na chlapa, predierajúceho sa dopredu, jedna ho na jeden bok, druhá na druhý bok sácala, tretia mu nohu podložila, iná ho štípala, tá zas pichala a bohvie, čo všetko s ním robili. Napokon celý doštípaný víťazne prešiel zmužilo sa brániacou bránou žien.

„Doparoma!“ odpľul si chlap, „ako ježe, dobreže ma nezahrdúsili. Čože si počne jeden chlap s toľkými ženami!“

„Ja, bisťu svete! Tak to chodí u nás, keď našim ženám čepce nabok stoja,“ odpovedal polgár žalujúcemu sa chlapovi.

„Ej, doparoma s tým ženským národom!“

Vtedy pribehol dojčiar a zakričal:

„Gazda! Bohuprisám, už ju má zas v pažeráku! Ledva som zbehol z dielika, hnal sa azda už za štvrtým závozom. Huj! Šuta^[20] moja, šuta!“

„V macovom pažeráku?“

„Veru, v tom, pravda pravdúca.“

Gazda zbledol. Od žiaľu a bolesti nevládal preriecť slovo. Ľudia ho ľutovali a šanovali, že toho leta napriek všetkej starostlivosti nemožno zničiť medveďa, ktorý sa už dvadsaťpäť rokov túla po zdychavských dielikoch a holiach.

„Či zas tretí večer prišiel?“ pýta sa polgárov.

„Presne o jedenástej, ako predvčerom.“

„Sto hrmenov! Azda ho len niekedy dochytíme,“ prehovorí ďalší dedinčan.

„Veru! Obec má pušku, nech ju dá voľakomu a ten nech ide pozajtra do košiara a stráži ho.“

„Netreba, on príde istotne.“

„Dajte mi, richtár, obecnú pušku. Pôjdem zajtra naň. Uvidím, či nám bude ovce preberať,“ vravel chlap, menom Poliak.

„Dajte mu ju, dajte,“ prihovorí sa polgár.

Rozhodli, že Poliak bude naň strieľať a keby mršina nepadla hneď na zem, nech sa tamojší dojčiari a parobci ešte ozbroja sekerami, kosami, vidlami a iným náradím, aby maca celkom dorazili.

Nato sa Poliak, ktorý už pred sebou videl padnutého medveďa, ponúkol pohárom pálenky.

Znova zaznela muzika a už aj v korheľskej izbe zhromaždení ľudia z kúta do kúta sa začali rezko pohýnať. Jedna nevesta hneď toho, hneď onoho vyvolávala do tanca, druhá najprv toho, potom onoho zvolila. Všetci boli podgurážení pálenkou, mužom oči nakrivo stáli, podnapitým ženám čepce z hlavy skĺzali.

Taký hurhaj trval až do polnoci.

Napokon polgárova žena chytila svojho opitého muža, ťahala ho domov, až do chalupy. Práve uňho nocovali merači, pohrúžení v hlbokom spánku.

Len čo vstúpili do izby, žena ho odpratala na posteľ a on sediac na nej, neustále dudral.

„Žena, sviecu!“

„Čuš, sú tu páni!“ vravela pošepky.

„Ej, čert po pánoch, mne nik nerozkáže,“ odpovie hlasno.

„Ticho, ty… Tu máš demikát,“ tíšila ho, keď už horela svieca. Kŕmila ho ako pavúka.

Keď sa najedol, zahasila sviecu, lebo mal vo zvyku, kým horela, rapotať až do rána.

„Zapáľ, žena!“

„Spi už, spi, aj páni spia.“

„Ej, mne nikto nerozkáže.“

Žena sa oprela rukami o jeho prsia a tak, ako bol oblečený, pritisla ho na posteľ. Ako zacítil pod chrbtom mäkkú hlavnicu, poddal sa a zaspal. Spal až do bieleho rána.