E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Chovanica

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov



  • . . .  spolu 8 kapitol
  • 7
  • 8
  • Zmenšiť
 

8

Zasa sa minulo niekoľko rokov.

Anna medzitým vyrástla v lepú devu. Každý, kto na ňu pozrie, poteší sa, lebo moja Anička je pekná a milá. Je vysokého, štíhleho a zároveň i silného vzrastu. Pohyby sú jej zaokrúhlené a pružné. Hlávku jej zdobia tmavé a lesklé vrkoče, čelo jasné, obrvy pekne kreslené. Mihalnice má dlhé a oči sa hneď smejú v mladistvej samopaši, hneď zasa zračia zármutok akejsi tajnej túžby. Líčka a ústa sú zdravo červené. Celá postava dýcha zdravím a čerstvosťou.

Anička je veselá temer vždy. Dezider už celkom stratil hlavu, o srdci už hovoril dávno.

Po smrti pani Litvanovej opäť sme prešli bývať do mesta. Zasa som vzala obvyklé zamestnanie do rúk. Tešila som sa, že je všetko pri starom. Minulosť ako ťažký sen, ktorý už nemá moci, preletela mi niekedy ako chmára mysľou. Pravda, trápilo ma povedomie, že mojou vinou sa všetko stalo, ale vyhovárala som sa sama pred sebou, že muselo to tak byť!

Keď Anička dospela do osemnásteho roku svojho života, oddala som jej všetky tie malé pamiatky po matke, ďalej šatočky, košieľku, ktorú mala na sebe, keď prišla. Dojatá dlho nad tým stála a potom na mňa pozrela krásnym svojím okom tak vďačne, tak milo, akoby v jej pohľade vložený bol celý svet oddanosti a lásky. Vtedy sme sa uzniesli, že pôjdeme a vyhľadáme Aničkinu rodinu, a keď sa nám bude dobre vodiť, ostaneme tam niekde v horách. Lebo moje pľúca potrebujú povetrie jedľových hôr.

Anna nebola doma, keď raz prišiel Dezider celý strápený. Poobzeral sa za Aničkou, potom si sadol na pohovku a prešiel rukou cez bujné vlasy a vzdychal srdcelomne.

„Čo je tebe, Dežko?“ opýtala som sa ho.

„Ach, tetuška, so mnou je zle, pomáhajte mi!“

„Vari ťa nejaké dievča urieklo?“

Namiesto odpovede pozrel na mňa ako ranený jeleň a vzdychal zhlboka.

„Ak je tak, prečo mu nepovieš, že ho miluješ a či pôjde za teba?“ žartovala som.

„Ale keď ma ona len vysmeje! S ňou ani žartom, ani naozaj hovoriť! Hneď mi niečo smiešneho hodí do očí a všetko obráti na žart. Prehovorte, tetuška, vy slovíčko v môj prospech, vás poslúchne,“ prosil strápený Dežko.

„A čo matka, otec, chcú Aničku aj oni?“ spýtala som sa, usmievajúc sa nad šuhajovými ťažkosťami.

„Chcú, chcú! Otec príde po tieto dni sám a matka si nikdy neželá lepšiu nevestu. Poznala ju ako pracovité, ochotné a úctivé dievča a myslí, keď si Aničku vezmem, budem solídnejší, akoby som už aj teraz nebol vzorom solídnosti. Však ver’, tetuška!“

„Inu, teraz práve nevieme o tebe nič, ostatne, Anička je ešte mladá.“

„Veď som aj ja mladý! To je práve, akoby sme boli stvorení pre seba. Ona mladá, ja mladý, ona počerná, ja belohlávok, ona veselá, ja…“

„… šialený,“ dokončila som. „Veď sa rozhodneme, budem sa s Annou zhovárať a aj s tvojím otcom. Ostatne, my chceme ísť vyhľadať Aničkinu rodinu.“

„Načo nám je,“ skočil do reči Dežko, „ja ich aj tak nepotrebujem a Aničku milujem aj bez jej rodiny.“

„Nože no? Poriadok musí byť,“ bránila som naše právo. „Keď sa vrátime, dáme ti odpoveď.“

Dežko sa poškrabal za uchom. „To bude dlho trvať,“ povedal potom.

„No a čože? Azda by si chcel, aby sme hneď odtiaľto išli na faru a dali napísať ohlášky?“

„Veru, tetuška, tak by bolo najmúdrejšie, ale kde je Anička, tetuška, kde chodí?“ opýtal sa a skočil netrpezlivo z divána. Onedlho prišla domov a zazrúc ho, hodila hrdo hlávkou i zasmiala sa jeho rozpakom, lebo sa neborák celý zmiatol.

Keď Dezider odišiel, povedala som jej, čo chcel. Zasmiala sa. „Vari Dezider Demko? O svojom budúcom mužovi mám inakšiu mienku a chcem ho milovať, ale Dežka nemilujem. A potom, veď sa ma on bojí! Nuž akýže by to bol muž? Veď by som ho okolo prsta obkrútila.“

„Ale, veď si obyčajne takých mužov žiadame,“ prehodila som.

„Ďakujem za takého muža. Muž nech nie je ako trstina.“

„Dezider nie je, hľa, bol aj vojakom,“ namietala som.

„Bol na vojne totiž, kdesi v Lučenci,“ zasmiala sa Anna. „Nie, mama, neboj sa ty o mňa, ja sa už o tvojho zaťa postarám sama, a ak nie, tým lepšie, netreba sa nám starať, i tak vyžijeme. — Či pôjdeme?“

„Áno, pôjdeme,“ odpovedala som.

Vyznám, že plán vydať Annu do Demkov sa mi páčil. Mala by som ju blízko, ona by bola v istom stupni šťastná, ja by sa bola dožila radosti opatrovať ešte aj jej deti, kým by ona s mužom pracovala a hospodárila pre ne… Ale vidiac, že nemá náklonnosti k synovi môjho švagra, nechala som ju na pokoji. Oznámila som to aj švagrovi.

„Či ti je nie ľúto toho šuhaja, Anna?“ spýtala som sa raz.

„Ani najmenej. Pamätaj, neminie ani rok a on sa poteší i ožení,“ predpovedala Anička.

„Bol by blázon, aby smútil za dievčaťom, ako si ty,“ dráždila som ju, ale ona hodila hlávkou, zasmiala sa a objala ma okolo hrdla.

Aničkinej rodine sme neoznámili náš príchod, lebo dosiaľ na všetky listy neprišla nijaká odpoveď. Cestovali sme železnicou. Anna, keď sme prešli hranice …skej stolice, zložila ruky. V oku sa jej zaleskla slza. „Je mi ako v kostole,“ šeptala.

Cestou nám bolo dobre. Pekné dievča vzbudilo všade pozornosť. Ale ona nevidela holdujúce zraky poniektorých pánov a keď ju niekto pozdravil, ďakovala svojím primeraným spôsobom. Jej zraky obrátili sa k vrchom … ta, kde leží ukrytá matkina rodná vieska.

Na stanici, kde sme vystúpili, najali sme koč až do Trávnika. Cesta bola dobrá. Sparný deň sa chýlil k večeru. Anna bola málovravná, roztržitá. Hľadela napred plná očakávania a neistoty.

Konečne sme prišli do dediny. Na jednom kraji stál panský dom, na druhom krčma. Anna ukázala na dom. Bol úhľadný, biely, nedávno reparovaný, ale stienky boli omazané sadzami a pomaľované čiarkami i bodkami neumelou rukou. A to mi bolo podozrivé. Pri krčme sme vystúpili z voza.

„Spýtajme sa tu, želala by som si, aby tu býval starý otec.“

Akýsi parobček šiel cestou. Zavolali sme ho. „Či tu býva urodzený pán Jonáš Divický?“ opýtala som sa.

Chlapec sa díval na mňa.

„Čo?!“

Opakovala som otázku.

„Ale ten, čo ho prezývajú Rožkom?“ opýtal sa on navzájom.

„Ja veru, syn môj, neviem, ako ho prezývajú, viem len to, že je starý a mal troch synov.“

„To bude ten,“ odpovedal bodrý chlapec a smrkol. „Ale ten má len dvoch synov, lebo tretí sa túla po svete, že je vraj kachliarom.“

„Teší ma. — Tak mi už raz povedz, či tu bývajú?“

„Nebýva, lebo tu býva pán Löwenstein, vravia, že predtým aj to bola kúria.“

,No, dobre,‘ — pomyslela som si, ,odtiaľto teda tá ornamentika na podstienke.‘ „A teraz nám povedz, kde bývajú ich milosť pán urodzený Jonáš Divický, takzvaný Rožko?“

„Hentam na konci. Tam je murovaný dom a kamenná sypáreň. V dome býva mladý a v sypárni starý Rožko.“

„No, ďakujeme. — A ty si čí, vari tiež z Divických?“

„Mhm, ale od bryndziarov.“ Dali sme mu päť groší a poberali sme sa odhodlane na druhý koniec.

„Ale ak sa chcete so starým pánom Rožkom zhovárať, tak bude tu v krčme,“ upozornil nás ešte náš referent.

Pozrela som na Annu.

„Poďme do krčmy,“ prosila Anna.

Šli sme. Niekoľko schodíkov viedlo do pitvora. Vľavo v chodbe malá, lieskovými paličkami opravená záhradka, vpravo pivnica. Cez korheľňu viedla cesta do malej hosťovskej izby. Na prahu korheľne privítal nás v zamastnej čiapke žid. Možno kedysi mu ju jeho Rebečka darovala na mena. Škúlil a tak sme nikdy nevedeli, na ktorú z nás je obrátená jeho vzácna pozornosť.

„Čo sa bude páčiť?“ spýtal sa úslužne.

„Či dostaneme kávu?“

„Hneď, hneď,“ a už letel volať strážneho ducha ohniska, aby varil kávu, ale potom nás viedol do izby.

V korheľni boli traja chlapi. Jeden bol ako Poliak, druhí dvaja museli byť z dediny. Pred tým prvým ležal na stole bič a ťažký, široký klobúk. Že už všetci traja majú dosť, dokazovali skleničky a nepohyblivosť jazykov. Smud a odporný zápach nečistého miesta naplňoval izby. Nebolo nám na vydržanie. Ťažko sme dočkali kávu a náhlili sa von.

„Mamička, to je hrozné,“ prerieklo dievča na čistom ovzduší a vzrušenie i bôľ zrkadlili sa jej na tvári.

Neodpovedala som. Vedela som sa vžiť do položenia devuškinho. Ako rada by bola objala staríka a pobozkala jeho tvrdú, zvráskovatenú ruku. A vidí ho v špinavom lokáli poníženého, opitého!

„Azda ich tu dočkáme?“ povedala som a vzala Annu na lavičku do tône, pod bujnú starú lipu. I šli sme a zas sme sa prechodili hore-dolu. Napravo bola záhrada. Rozbúrené dievča vše sa oprelo o plot a dívalo sa na dedinku, rozprestretú po vŕšku, zamorenú v zeleni ovocných stromov. V úzadí vyčnievali sochorovité, vysoké končiare pohoria a nad nimi sťa nastokané perly jasnožltkavé rady oblakov-baránkov.

Napokon v pitvore sa ozval šramot. Obrátili sme sa, vyšiel pán Jonáš Divický, čiže Rožko, a jeho mladší spoločník.

Anna, keď počula kroky, obrátila sa prudko k nim, i zastala zoči-voči pred starým otcom. On cúvol, musel ju vidieť — i videl ju — a tvár mu zbledla, oči v úžase opreli sa na devinu tvár.

„Mariena!“ zvolal chvejúcim sa hlasom.

Anna chytro pokročila k nemu a chytila mu smelo a bez ostýchania ruku.

„Nie Mariena, ale jej dcéra, starý otec,“ povedala trasľavým hlasom.

„Čo-čo-čo!“ začal zasa starý Divický a vymáhal si ruku z rúk dievčaťa. „Ja neznám Marienu, ona je, nepoznám, nepoznám ani jej dieťa. — Ta, ta, ta!“

A chcel si raziť cestu. Ale Anna ho nepustila.

„Nie tak, starý otec, nepôjdem, kým mi nedáte pekné slovo! Nežiadam nič iné od vás,“ prosila Anna pevným hlasom.

Starcova ruka sa triasla a jeho neistý pohľad utkvel na deve i triasli sa mu pery. V očiach sa mu zjavilo pohnutie, tvár mu mäkla. I spamätal sa a povedal:

„A prečo ma nehľadáš tam, kde sa patrí?“

Prijali sme mlčky starcovu výčitku a šli sme s ním. Anička kráčala ticho, no bolo vidno, že sa premáha. Tvár jej bola červená, prsia pracovali prudko. I domáci nás podobne prijímali ako nepriateľov. Mysleli, že prichádzame pýtať Annin diel a množiť ťarchy žitia. V dome bolo vidno, že panuje nedostatok. Pani Divická, najstaršia nevesta, bola žena, ktorej už neprišlo na um držať sa po zemiansky. Neborká, kdežeby! Mala okolo seba pätoro detí. A podľa toho bolo všetko. Jediný starý Jonáš reprezentoval zemianske povedomie, kým on žil, bolo ešte všetko pohromade, ale dalo sa predvídať, že potom ešte i to posledné pôjde na šiky-miky. I presvedčila som sa, že pre Annu, pokiaľ ide o akési dedičstvo, veľmi málo vyzerá stadeto. Ale ona sa aj hneď osvedčila, že to nestojí zato, aby sme sa oň preli, ona si žiada len to, aby starý otec odpustil matke a uznal vnučku i požehnal jej.

A to sme napokon docielili. Mysle domácich ožili, keď videli, že sme ich neprišli rabovať. Deti prilipli k nám a Žofka, najstaršia Divická, zdôverila sa nám so všetkým. Keď starý otec počul, že ja by som sa tu niekde v horách rada zabaviť a liečiť, vedel hneď rady, že to najlepšie bude u klanického horára, tam chodia už po mnohé letá aj z Pešti panie liečiť sa oproti suchotám.

Ešte v ten deň sa vybral sám ku klanickému horárovi.

„Dobre je,“ povedal, vrátiac sa večer. „Lešinovci sú uzrozumení. Zajtra sa môžete vybrať. Mlieka i masla majú quantum satis (pán Divický, ako zeman, vedel aj po latinsky) a salašov jesto tiež nablízko. Taže sa hľaďte z toho kašľa vyliečiť,“ obrátil sa ku mne a pozrel dôrazne na mňa. „No, bodaj ste ešte päťdesiat rokov kašlali!“

Horáreň, kam sme sa presťahovali, leží v utešenom úbočí, na takzvanom „Matkovom grúniku“. So všetkým by som bola bývala veľmi spokojná, len zima bolo všade a kašlala som viac než predtým. Anička verne znášala so mnou strasti i slasti tohto pustovníckeho života. Ale nemalo všetko ostať dlho u nás tak ticho.

Annina najmilšia zábava bola vychádzka do hory. S ňou som niekedy musela aj ja ísť, keď mi sľúbila, že nepôjdeme ďaleko.

Tak sme sa vybrali istého odpoludnia do hory. Lešinová volala za nami, aby sme neboli dlho, lebo príde búrka, a my sme aj prisľúbili. Ale našli sme utešené miesta, oddychovali sme, zas ďalej šli: tu sme stratili cestu a nad nami skutočne začali sa sťahovať oblaky. Naraz sa schytil prudký vietor a jedle, smreky zohýňal ako slabú trsť. Nebolo nám možno ani vydýchnuť, museli sme počkať, kým zasa trochu prestane. Uchýlila som sa pod hustú jedľu, bolo tam ako v izbe. Vtom zarachotil hrom, povážlivo a blízko strešťalo. Anna pribehla ku mne a ťahala ma preč.

„Preboha, mama, nie pod strom! Poď, ešte nájdeme tu nablízku salaš: poď, opri sa o mňa.“

Chytro sme kráčali čistinkou na vrch. Tam nás zasa pochytil vietor, dobreže nás nezrútil, i hrmenie je čochvíľa bližšie, blesky nás oslepujú. Už padali hrubé kvapky dažďa…

„Hľa, mama, tam je salaš! Len skoro tatam!“ Ale to bolo ešte ďaleko, ešte sme museli prejsť dolinu a z nej zasa na vrch. Na temeni kopca stála koliba. Pri nej sme videli stáť šuhaja, azda valacha, a hľadieť do diaľky. Končiare Tatier boli zahalené v závoji.

„Ja nevládzem, Anna, nechaj ma tu,“ prosila som.

„Nie, nemožno, len ešte trošku, dobre sa opri o moje rameno.“

Búrka sa rozvila v celej kráse a velebe. Milujem búrku, rada sa dívam, povznesiem sa pohľadom na ňu, ale takto je hrozná, nešetrná. Veď sa cítim ako hračka v jej moci. Už som nevládala. Srdce mi bolo v náramnom namáhaní, pľúca nevládali dýchať, nohy vypovedali službu.

„Nechaj ma, Anička, nevládzem.“

„Ešte niekoľko krokov, mama, neostane na nás suchej nitky, prechladneš a ochorieš.“

Ešte som zobrala posledné sily a došli sme k domčeku. Anna temer vyrazila dvere, tak buchla do nich. Metali sa mi pred oči kolesá, cítila som vyčerpanie, no videla som ešte v kolibe biely klobúk a plechovicu na zelinky.

Vykríkla som, ako mi hrdlo stačilo. V kúte pri pahrebe sedel Janko a díval sa na nás. Videla som zas tú jeho milú, príjemnú tvár. Zavrávorajúc klesla som do Anninho náručia.

Z mdloby som sa prebrala dosť skoro. Anna mi trela ruky a sluchy a Janko mi podal zo svojej sklenky, ktorú vytiahol z plechovice, rum. Nezvyknutá na tento tuhý nápoj, začala som kašlať. Triasla som sa zimou i únavou. Anna sa trochu obrátila i videla na lavici veľký pléd: bez váhania ho vzala a okrútila ma do neho. Janko zasa rozdúchal oheň.

„Však ti je už lepšie, mama?“ opýtala sa ma Anna starostlivo.

„Lepšie,“ odvetila som, zavrúc oči.

Rozčúlenie, zima a boh sám vie, aké pocity ma ovládali.

Ale Anna pristúpila k Jankovi a ticho sa zhovárali. Ihrajúci plameň vatry oživil ich tváre i tak výrečné. Najprv hovorili o bežných veciach, ale potom Anna pochytila plechovicu a otvorila ju. Z nej vypadli rozličné machy a rastliny.

,Ó, už sú v tom,‘ myslela som si, ,teraz už zabudnú na celý svet.‘

Anička bola premoknutá. Ľahké šaty priliehali jej tesne k štíhlej postave. Niekoľko ráz „pán profesor“ pozrel na ňu, akoby chcel povedať: „Ale kde sa vzalo toto dievča, také ako jedľa.“

Ani sa nečudovali veľmi, že sme sa tak nevdojak zišli. Akoby to muselo tak byť.

Nechala som ich, cítila som miernu teplotu. Tepny už bili pravidelnejšie. Povetrie koliby, pohľad na vatru, na milých ľudí, potom ten sladký pocit, že som ukrytá pred búrkou, že tam von prší hustý dážď a že ho počujem na striešku i do stien šibať: ten pocit bol taký blažený, uspávajúci.

Zdriemla som celkom šťastná.

Večer sa vyjasnilo. Občerstvená krátkym snom som sa prebudila. Anna už čakala, kedy precitnem. Bola vytešená, že sa dobre cítim. Aj Lešinovci nás prišli hľadať a tak sme sa vybrali domov. Janko nás odprevadil a Anna ho prinútila sľúbiť, že nás navštívi.

Kto by si bol pomyslel, že sa ešte raz a práve tu zídem s ním! Prišiel sem za svojou milou kvetenou a našiel tu nás.

A prišiel, prišiel viac ráz k nám. Bola som veľmi slabá, ale vždy som sa cítila dobre. On šetrný, milý, ale taký chladný! Akoby nikdy nebolo bývalo vrelejšieho slova medzi nami. Ach, ľahostajnosť človeka, ktorého milujeme a ktorý miloval nás, je bolestná. Ale bola som spokojná, že bol blízko nás. Býval v blízkej dedine u učiteľa, no už nie nadlho, niekoľko dní mal trvať ešte tento náš pobyt v spoločnom raji. Zakaždým, keď prišiel, Anička ho vítala s radosťou i mali si vždy čo hovoriť. Vždy doniesli nové rastliny, rozoberali ich a určovali; dnes to bola genciana, zajtra zas trifolium atď.; Janko mal celé prednášky z prírodopisu rastlín a nikdy nemal pozornejšieho poslucháča ako Annu. Musel vidieť Aničkinu zduchovnenú tvár, mysliace čelo i jasné, duchaplné oko, a pritom ako by sa nezohrial, ako by nenadobudol výrečnosti!

No jedného dňa nechceli mu slová plynúť tak voľne; predpoludním pršalo. Anna nechcela ísť „botanizovať“. Rozoberali aj teraz, ale prestávky bývali dlhé.

Anna mlčky počúvala, neprejavila živú účasť na predmete, ako dosiaľ.

Skoro sa rozišli. Anna celý večer bola mlčanlivá. Tvár jej horela, oči boli mdlé a ruky studené.

„Anna, preboha, ty mi ochorieš,“ zvolala som utrápená.

„Nie, mama, len ma bolí hlava,“ usmiala sa nútene. V noci som sa zobudila na nejaký šuchot. Otvorila som oči. Noc bola priezračná, tichá a teplá.

Pri obloku sedí opretá o stenu Anna. Črty jej tváre rozoznala som jasne. Bola utrápená, bledá. Oči mala poloprivreté; z nich tiekli dve slzy, „čo v samote padajú“. Ruky Aničkine boli zložené ako v modlitbe, tesne, ako v modlitbe tesklivej, tichej a predsa výrečnej. Veľké pohnutie, veľká myšlienka musela hýbať touto bytosťou, veď je celkom premenená, je podobná tej Aničke, ktorá v jednu noc ma chcela opustiť navždy. Ruky sa rozpustili a zakryli tvár. Pritlmený vzdych zarazil mi ucho. Plakala; videla som, keď ruky klesli dolu, že tvár jej horí plameňom. Mráz ju prebehol, tesnejšie sa zaobalila do ručníka, ktorý jej bol padol zo šije, a spamätala sa. Predesená myšlienkou, že ma zobudila, pozrela na posteľ, ale som bola v tieni a nedala som znať, že ju pozorujem. Vstala, tíško si zasa ľahla, ale nezaspala.

,Čo sa stalo mojej Aničke?‘ myslela som. No bystroumnosťou ženy som uhádla, že miluje, a koho iného ako Janka! A trápny pocit, pocit podobný žiarlivosti začal hlodať v mojej duši. Miluje jeho! Musela som to dožiť, ach, prečo som vtedy neumrela…

Ale veď sama som vina všetkému, všetko som ja zavinila a je to prirodzené: ona ho musí milovať, ako som ho milovala ja!

,A on?‘ Dumala som. ,Čo on? On je záhadný, kto zmúdrie z neho? On sa neožení, ťažko je oženiť sa, keď sa príde do jeho veku. Aký vek? On je ešte mladý, ešte vždy krásny.‘ Tak som si hútala i nemohla som zaspať.

Ráno Anna vstala skôr ako inokedy a priniesla mi raňajky. Stopy bdenia a istá vážnosť i zádumčivosť zračili sa jej na tvári. Ale ináč bola tichá, pokorná. Ničím sa neprezradila, no ja, poznajúc ju dobre, vedela som, že v jej útrobách nie je celkom pokojne a ticho. Často pozrela do obloka, nie akoby niekoho čakala, ale len akoby zatúžila po hore. Pri šití sa poranila chytro behajúcou ihlou i vystriekla jej krv zo štíhleho prsta.

Ľutovala som ju, ale som čakala, že sa mi sama zdôverí.

Popoludní prišiel Janko. Ako počula kroky, strhla sa, akoby chcela vstať a odísť, ale rozmyslela si a ostala. Jej tvár hneď zbledla, hneď sa zas zapálila; sklonila hlbšie hlávku nad šitie.

Jankov pozdrav a slová boli srdečné. Podľa dohovoru dnes mali ísť do hory. Anna mala vôľu povedať slovo „nejdem“, videla som to na jej tvári; ale pozrela na neho, vzdychla a šla poslušne za ním.

V myšlienkach pohrúžená ostala som sama. Lešinová mávala prácu okolo domu a zo šetrnosti nechávala nás viac samých. Teraz prišla a všeličo mi rozprávala. Ale ako šum vzdialeného potoka, tak sa minul jej rozhovor bez účinku. Onedlho zatým prišla Anička, mlčanlivá, aj Janko bol zronený, že nenašli, čo hľadali. Ktovie, myslím si, kde vaša myseľ blúdila, kde sa túlali vaše oči, veru, veru tak ste nemohli nájsť to, čo ste hľadali.

Konečne večer, keď sme šli spať, otvorila mi moja chovanica svoje srdiečko. Hodila sa mi do náručia a plakala. Aj ju, mocnú, našla ľúbosť, aj ju si podmanila a tým viac, že bola mocná, bol mocný i tento cit, ako horský potok.

„Ó, mamička, poďme preč odtiaľto. Tu je dobre, tu je milo, ale poďme preč! Lebo ja, mama moja, neviem, čo urobím,“ zvolala náruživo.

„Anna, spamätaj sa, nedaj sa zachvátiť svojej láske,“ tešila, napomínala som ju.

„Ó, mama, darmo! Láska je mocnejšia. Mne pomôže len útek. Mama, nevidieť ho, to jediné. Budem nešťastná, budem trpieť, ale aspoň ho nevidím. Ale takto sa bojím,“ povedala, akoby si nevedela pomôcť.

„Čoho, dieťa moje?“

„Bojím sa, že mu to poviem sama,“ riekla a sadla si na stoličku a hľadela pred seba. Uznala som, že to od nej vystane.

„A jeho výsmech, jeho pohŕdanie neznesiem,“ zvolala zasa a prudko vstala. „Ach, ty moja jediná dôverníčka, poľutuj svoju dcéru, mama moja, a pomôž, pomôž jej,“ prosila deva.

„Ach, milé moje dieťa, pomôcť, vďačne by ti pomohla, ale ako?“

„Ísť, mamička, odísť pred ním, lebo nemôžem čakať, kým príde a bude sa s nami lúčiť; iste by som mu povedala, vezmi aj mňa so sebou, lebo ja len tam chcem byť, kde si ty! Tak uznáš, že nemožno ostať.“

„A keď on povie: poď so mnou!“ povedala som i zaprela som samu seba.

„Mama!“ zvolala temer bez seba s iskriacimi očami. „Keby to povedal, išla by som slepo, kamkoľvek by ma viedol, čo i cez púšť; ale on to nepovie, čo som ja, mama, proti nemu, ja nepatrná.“

Ó, srdce, aké nepríčetné, nevyspytateľné si! Aká hrdá bola Anna oproti Deziderovi — a teraz! Je pokorná v svojej láske ako každá z jej sestier.

Napokon ma prosila, či môže odísť zavčas ráno do dediny, opatriť príležitosť, ktorá by nás odviezla na stanicu, a zároveň odobrať sa od starého otca.

„Ty za ten čas popakuj, mama moja, ale nedaj sa nikomu odhovoriť! Pôjdeme.“

„Pôjdeme,“ prízvukovala som celá pomätená.

Keď som sa ráno zobudila, Aničky už nebolo v izbe. Odišla, aby uskutočnila svoj úmysel. Vzdychnúc si zhlboka, začala som ukladať veci do kufra. Lešinová mi doniesla raňajky a spytovala sa jedno-druhé a ľutovala, že odídeme. Všetko som vyplatila a ďakovala v slzách, že nás tak rada videla i prilipla k nám ako k rodine.

Naraz počujeme kroky i Annin smiech. Ona sa smeje. Myslela som, naplnená úžasom, že sa jej niečo stalo…

Áno, so smiechom, ale šťastným, vtrhla do izby. Potom zasa sa trochu zarazila a začala ma objímať. Za ňou prišiel aj Janko.

Bohvie ako, ako nie, stalo sa. Išla za svojím hrdinským plánom; už sa vracala domov natoľko uspokojená, že ujde hroziacemu nebezpečenstvu. Ale nemohla ujsť. Na krížnych chodníkoch zišla sa s tým, ktorému chcela ujsť.

Nepovedali, a ja som sa nespýtala, len to viem, že si museli sľúbiť, že pôjdu spolu celým životom. A boli takí šťastní! Janko sa miernil, bál sa azda, že mi je bôľno vidieť, že on miluje druhú, a ako miluje; Anna bola v svojom šťastí celkom bez seba.

Odišli sme, išiel s nami aj Janko. Býval zasa v Rudnom, pravda, nie dlho. Chodieval zasa k nám, náhlil nás, lebo mu čas utekal. Nechceli čakať, skoro bola svadba a moja chovanica, vtáča odchované, uletela mi, aby už stavala hniezdo pre seba samu. Volali ma so sebou. „Nie,“ povedala som, „pre svoje šťastie potrební ste si len dvaja.“

Ťažko mi bolo lúčiť sa s mojou chovanicou. Prirástla mi k srdcu, v nej som žila, do nej som skladala svoju nádej. V jej spoločnosti som prežila blažené chvíle, o ktorých mnohý nemá zdania a nevie rozumieť. Bola som šťastná.

Anička odchodí do cudziny, ale odchodí plná vrúcnych citov, odchodí šťastná v povedomí, že musí ísť za tým a s tým, ktorý ju volal a miluje.

Zbohom, dieťa moje; moje požehnanie bude ťa sprevádzať na tvojej púti. Si šťastná, nuž buď, buď a zachovaj si ho naveky!

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.