ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Míňajú sa dni, letia ako oblaky preháňané vetrom. Ich tok je bystrý ako vlna na vode a ako vlna sa nevráti, tak ani naše dni nikdy neprídu naspäť.

Opäť sa minula jar, začalo sa leto.

Anička a ja sme sa uskromnili, ako bolo možné. Majetok v Mackovej som musela predať, kúpil ho švagor pre syna, mne ostal dom, v ktorom som bývala, ale aj na tom je veľká pôžička. Aby som dlhy mohla splácať, žila som veľmi prosto, utiahnuto.

Vo dvore sme mali malú záhradku, ďalej za domom druhú, veľkú. V nich sme pracovali: Aničkina radosť bola opatrovať kvety a pozorovať, ako sa ktorý vyvinuje. Pre domáce práce ukazovala Anna už vtedy viac chuti ako pre školské. Želala si často, aby už skoro opustila školu, aby mi pomáhala a zdieľala moju samotu, lebo náš častý navštevovateľ Janko mal odísť hneď po letných skúškach do juhoslovanských krajov. Spytovala som sa sama seba, či ho ta ťahá niečo inšie ako len sama veda, ale odpoveď na to nemal mi kto dať! Vedela som iste, že nemám práva spytovať sa takto, lebo ja som mu viac ničím.

A jednako som ho teraz tak veľmi milovala.

Viem, moja láska prišla pozde, no darmo, zjavila sa poznovu, tým prudkejšie, tým náruživejšie; nevedela som si ani predstaviť, ako som dosiaľ žila. Či som len spala odvtedy, čo som mu sľúbila vernosť, či celých štrnásť rokov bolo len snom? A prečo toto už teraz?

Tak som sa spytovala, nevediac si rady. Poznala som, že tento cit je taký silný, že nebodaj si podmaní celú moju bytosť, i bála som sa toho.

On, pravda, to netušil, aspoň tak som sa domnievala. No keď som ho počula hovoriť, zabudla som na opatrnosť a prezradila som sa azda stokrát za hodinu. Jeho zvučný hlas zdal sa mi krajší od hudby, slovom, prežila som všetky strasti a slasti pod ťarchou citných poryvov žijúceho človeka.

Jedného popoludnia čakala som Aničku domov zo školy. Sedela som v záhradke pohrúžená v myšlienkach a usilovne som šila. Na chodníku zaškrípal piesok, bolo počuť kroky, niekto prichodil. Pozrela som hore. To nie je Anička, je to akýsi mladík, štíhly, pobelavý. Usmieva sa a ponáhľa sa ku mne. Jeho oči sú mi známe: dobrý, trochu furtácky výraz tváre zdobenej malými fúzikmi zdá sa mi známym. Teraz sa pamätám: je to Dezider Demko, syn môjho švagra.

Privítala som ho, bozkal mi ruku.

„Však ste ma nepoznali, tetuška?“ opýtal sa šuhaj.

„Veru som sa ti musela dobre prizrieť; no, kde chodíš?“

„Idem už domov, tetuška. Otec si žiada, aby som prevzal závod i hospodárstvo. Necíti sa už dosť silným na to. Beztak som si už vyslúžil dobrovoľnícky rok.“

„No, to je dobre, obracali ťa tam. Ale sadni si.“

Dežko si sadol a potom vytiahol tobolku i prosil, či mu dovolím zapáliť si cigaretku.

„Len si zapáľ a rozprávaj,“ ponúkla som ho.

„Hm,“ spravil mladík a pritom sa usmial.

„Nuž?“

„Nedá sa to tak rozprávať, tetuška, a okrem toho je to vec každodenná. Nezaujímala by vás veľmi. Ale kde je vaše dievčatko, veď ste mali dievčatko u seba, volalo sa Anička, je ešte tu?“

„Je, pamätáš sa na ňu? Teraz je už dievča veľké, chodí do školy a pomáha mi aj v dome. Hneď tu musí byť aj ona.“ Skutočne, sotva som dohovorila, Anička kráčala k nám, trošku pokrivkávajúc. V šatočkách zbadala som jej istý neporiadok.

„Istotne ste mali zasa vychádzku, Anna?“ opýtala som sa.

„Mali,“ odvetila dievočka a bozkala mi ruku. Pritom si ledva obzrela Dežka. „Boli sme na Vysokej,“ dokončila.

„Botanizovať,“ zažartovala som. „Anna, pozri, tento mladý pán je Dezider Demko, pamätáš sa na neho?“

„Nepamätám,“ povedala opýtaná pevne.

„Slečinka je už veľká,“ začal Dežko.

„Čo? Slečinka? Nieže tak hrdo, synak, povedz jej ty len tak ako predtým, Anička!“

„S radosťou, milá tetuška. Anička, poď sem, pamätáš sa, keď som ťa bozkal?“

Ale ona zazrela na neho a povedala, že sa nepamätá, a nepohla sa z miesta, na ktorom zastala, totiž pri mne.

„Hej, šelma chlapec! Zakaždým sa mi rozplakala.“ pohrozila som mu.

„Tetuška, teraz som už múdrejší,“ žartoval šuhaj.

„A ty čo, Anna, trucovala si?“ spýtala som sa dievčaťa.

„Nuž ale, mama, pomysli si, išli sme ti botanizovať na Vysokú. Pán profesor nám povedal, že tam rastie istý kvietok a teraz kvitne, je zvláštny pre svoje korienky. Aby sme ho hľadali a ktorá ho prvá donesie, dostane pochvalu. Hneď sme sa rozbehli za ním po hore — ja som si rozdrapila šaty, a mama, pomysli si: našla som ti ho!“

„Veď hovorím! Nejedna babička v tvojej rodine musela byť zelinkárkou.“

„Odtrhla som ho,“ pokračovala Anna, oprúc sa o mňa a ihrajúc sa s golierom mojich šiat, „a bežala som s ním k pánu profesorovi. Ale on, ako videl, že ho nesiem odtrhnutý, nahneval sa na mňa a skríkol, že som hlúpe dievča, že som ho nemala odtrhnúť, ale vyhrabať aj s korienkom, lebo pre korienok je zvláštny, a má meno koralovitý. Všetky dievčatá sa smiali zo mňa a potom ho našla druhá a tú pochválil.“ Anna si oprela hlávku na moje plecia. „A potom som ti ešte aj spadla, keď sme išli cez malý jarček a dievčatá sa zasa smiali a pán profesor sa zasa hneval i hovoril, že kedy už budem spôsobnejšia!“

„A udrela si sa?“

„Udrela o nohu, bolela ma, ale som neplakala, lebo by ma zas boli vysmiali. Ach, keby už bolo po skúške!“

„Veď si už dosť múdra, Anička!“ žartoval Dežko.

„Pre seba dosť,“ a potom mi šeptala: „som lačná, mama!“

„Pravda, vy, deti, musíte byť aj hladné a ja som na to nepomyslela. Poďte dnu, dám vám najprv olovrant!“

Deti išli napred, ja som ich nasledovala. Dezider sa chcel poprekárať s Ankou, ale ona sa mu opatrne vyhla. V mojej duši skrsla nová myšlienka i zahľadela som sa na tieto mladé postavy, zamyslela som sa.

Konečne prišiel deň Ankinej skúšky. Pri skúške, kedykoľvek dostala otázku, obrátila sa najprv v tú stranu, kde som sedela, a odpovedala vždy správne, určitým spôsobom, ako hovorievala vždy. Hrdá na svoje dobré svedectvá, kráčala potom domov so mnou.

„Už neodídem od teba, mama,“ sľubovala mi.

„Ešte musíš rok chodiť učiť sa šiť a strihať.“

„Čo len to, to je nič. Aspoň budem potom šiť za peniaze ako slečny Sláčikové a budem ti pomáhať. Prvé, čo spravím, ušijem ti šaty. Však, mama, dobre nám bude, nám dvom?“

Mňa veľmi bolela hlava a ledva som videla, kade kráčam.

Anna sa ešte bavila s dievčatami, ktoré sa prišli rozlúčiť s ňou. Aj Janko sa prišiel odobrať, ale dlho sa nezdržal u nás, hovoriac, že dnes má ešte mnoho práce. A okrem toho má mena, i prichodia mu blahoželať. Tetka Lízika istotne pláva v radosti.

„Zbohom, šťastlivú cestu,“ povedala som mu i myslela, keď odišiel. Išla som do záhrady, zakrútená v teplej šatke ako prostred zimy, lebo mi bolo tak zima a clivo i pusto všade. V ten deň Anička zostala ponechaná na samu seba a musela sa aj o večeru postarať.

V záhrade bolo krásne, veď bolo Jána. Lipa na konci záhrady bola v plnom kvete a na nej preháňal sa párik slávikov a žartovne znel ich spev, časom aj smutno, unylo. Sadla som si na lavičku vedľa múru, oprela hlavu o chladnú stenu a dívala sa hore na nebo, kde sa ešte len poriedku ukazovali hviezdičky. Všetko bolo ticho, posvätné ticho svätej noci. Po dedinách istotne pália ohne, dievčatá vyspevujú, chlapci preskakujú ohne a tak svätia pamiatku prastarých slávností. Kde sú tí, čo pred nami žili, a po rokoch kde budeme my? Myslím, dumám, no myšlienky moje nie sú jasné, sú chaos. Okolo ešte šumí opozdený motýľ, nedokonalý letúň, taký verný obraz nášho žitia.

Povetrie je vonné a teplé, no mne bolo zima, a preto som vstala i prechodila sa po záhrade. Bolo mi clivo, bála som sa nešťastia, ktoré sa na mňa rútilo. Lebo nie je táto láska mojím nešťastím?! Nemám príčiny báť sa tohto čaru i vystríhať sa ho, ja, ktorá som už mnoho žila, porátala sa so svetom?!

A nad tie myšlienky volalo niečo silno, vyzývavo: žiť, žiť! Máš právo i ty siahať po radostiach žitia, žiť, len žiť… Dlho do noci som nemohla zaspať i modlila som sa: „Bože môj, buď mi milostivý!“

Ráno mi bolo lepšie, no Anička ma nepustila do kuchyne, hovoriac, že už dnes uvarí obed sama.

„Dobre,“ podotkla som so smutným úsmevom, „skús!“

Vzala som si knižku a začala čítať, ale nevedela som, čo čítam. Myslela som na Janka, ako už odišiel, ako ho zasa neuvidím dva mesiace, a potešila som sa, že dobre je tak, ale táto potecha ma neuspokojila…

Zrazu počujem v pitvore kroky, niekto prichodí. Zhovára sa s Aničkou, ona hovorí: „Mama je chorá.“

To je on, Janko. Teda neodišiel ešte. Vstala som a opretá o stôl čakala som jeho milý príchod.

„Chorá?“ pýtal sa a pozrel na mňa prenikavým pohľadom. „Čo ti je, včera si ešte bola zdravá.“

„Už včera ma bolela hlava, dnes mi je už lepšie, prejde to,“ vyhovárala som sa a vytiahla ruku z jeho rúk.

„Ruka ti je horúca, Anna, ty si chorá, netreba zavolať doktora?“ opytoval sa starostlivo.

„Ó nie, nie,“ zvolala som, „to prejde aj takto,“ hovorila som ďalej. „A ty si ešte tu? Myslela som, že si už za horami, za dolami.“ No on sa ešte vždy pozorne díval na mňa. Jeho pohľadu som sa ľakala.

„Len zajtra pôjdem; som rád, že mi ostal ešte tento deň a keby som nebol dal priateľom sľub, nebol by som ani odišiel.“

„Prečo by si nebol šiel. Tu je nudno, čo by si tu robil celé dva mesiace,“ hovorila som len tak, aby som niečo povedala.

„To je najmenej, práce všade dosť a kto rád chodí po horách, ten je tu radšej ako v mestskom hluku.“ Hovoril to tak veselo a ja som horko-ťažko premáhala slzy. Niekoľko ráz prešiel po izbe pružným krokom a potom si zasa sadol neďaleko mňa a podíval sa na mňa.

„Ty skrývaš niečo predo mnou, Anna,“ — hovoril a hlas mu bol nežný a prihováral sa rovno mojej ranenej duši, moje pohnutie už nebolo možno potlačiť…

A neviem, ako sa to stalo: oprela som si hlavu o jeho plece a myslela, že dobre by bolo teraz umrieť. Tešil ma i hovoril, že ma miluje, že ma pozoruje a čakal túto chvíľu. Teraz už ťažko mu je odísť, no odísť musí.

… A odišiel. Vyprevadila som ho. Anička sa veľmi zadivila, že som už vyzdravela. Moja choroba zmizla, ožila som, z úst mi neschádzal úsmev.

Hneď na tretí deň dostala som od Janka prvý list. Jeho slová sú nežné a plné poézie a lásky. Nemožné stalo sa možným: môj obraz znovu ožil v jeho srdci. No nebol to pocit čisto sladký, obavy všelijakého druhu ma neopustili, ba tak veľmi morili moju dušu! On je pomerne ešte taký mladý oproti mne, hútala som, aké nešťastie pre mňa, keby raz mala ochladnúť jeho láska! I cítila som ťarchu svojho položenia a nemohla som sa zbaviť príchuti blenu, ktorý predčasne padal do čaše môjho citného vzrušenia, a vtedy som dvojnásobne cítila, ako veľmi, veľmi som nešťastná! A jeho matka? Nemám dosť príčin obávať sa, že ona už volila pre neho? Ale konečne cit zvíťazil nad rozumom, ja som sa poddávala nevyhnutnosti a nádej, že už teraz bude vedieť vykonávať svoju vôľu, všetko bude dobre a my budeme šťastní, nadobúdala prevahu čím viac.

Tak som myslela, tak som sa úfala svojmu šťastiu. A v myšlienkach možno, ba pravdepodobne zanedbávala som Annu. Ona cítila i uťahovala sa a nebola už taká veselá ako dosiaľ.

A mala i prečo: pobúrené city začali zaujímať celé moje myslenie i cítenie. Časom som chodila ako v snách a nevidela som nič vôkol seba, len to svetlo, ktorého prameňom bola Jankova láska. Čo bolo okolo neho, to bolo zahalené do tmy, ktorá ma nezaujímala. Ožívala som k novej mladosti, pružnosťou svojho ducha chcela som podujať boj proti všetkému, čo by sa mi malo postaviť do cesty. Udatnosťou milujúcej ženy chcela som brániť svoju lásku a zostať vernou svojim túžbam.

Jankove listy boli mojím pokladom. Prečitovala som si ich a ukladala do najtajnejšej skrýše. Rada by som sa bola popýšila svojou ľúbosťou, no nevedela som ešte, či ona neostane večne sladkým snom! A i tak dobre, ak môj sladký sen nemá sa stať skutočnosťou, nech aspoň trvá naveky! Len tie kvapky blenu keby neničili moju slasť, keby som sa len mohla obrániť vše vzniklým obavám a predtuche…!

Bola som premenená i v zovňajšku. Anička, ktorej bystrému zraku neujde ani to najmenšie, pozorovala ma a spýtala sa s prostorekosťou dieťaťa:

„Mama, teba bolí niečo, azda ťa bolí srdiečko?“

Ach, dieťa moje, ty nevieš ani sama, ako blízko si k pravde. Ale skade to ona vedela? Povedal jej to niekto a či sama od seba kládla túto otázku?

„Bolí ma,“ odpovedala som. Tvár mi bola ako v plameni a nepokoj, zahanbenie vzmáhalo sa v mojej duši. „Áno, bolí ma, poľutuj svoju mamičku.“

Ale nikto netušil, ako veci stoja. Ani samej Jankovej matke som sa nezdôverila, práve jej nie, lebo inštinktívna ostýchavosť ma odrádzala od toho. A mala som aj príčinu.

V mojom dome, v čiastke, ktorá viedla na ulicu, bývala pani Králiková, vdova po úradníkovi od daňového úradu. Táto pani mohla vtedy byť štyridsaťdvaročná ženská, s očami chladnými a hranatou tvárou. Bola praktická v každom ohľade, lebo vedela zo šesťstozlatovej mužovej pláce urobiť za dvadsať rokov desaťtisícový kapitál! Na čokoľvek pozrela, to hneď v mysli aj ocenila, to jest, čo by to asi bolo hodno v jej očiach. Dosiaľ vraj kupčila aj so zbožím (pod rukou), teraz už len peniaze dávala na vysoké úroky, takto stále rozmnožujúc svoj kapitál, čo sa dalo z toho súdiť, že bolo vídať prichodiť ľudí rozličného stavu a povolania do bytu pani Králikovej. Najčastejšie prichodili ženy chudobné i vidno im bolo z tváre strádanie a biedu.

Ale najväčšou starosťou pani Králikovej bolo: ako zaopatriť dcéry Blanku a Angelu.

S mojou budúcou pani svokrou zišla sa Králiková u mňa a hneď obidve panie zahoreli k sebe večným priateľstvom. Tetka bola už aj tým nad všetko pomyslenie uveličená, že poznala v novej priateľke znamenitú kuchárku a osobu takú vzdelanú, ktorá prečítala romány všetkých knižníc, čo len v meste boli… Lebo tetka milovala dve veci náruživo: dobrú kuchyňu a senzačné romány. A čo ešte! Nevídaným ostrovtipom prišli moje panie na dôležitý vynález, že totiž ony sú rodina, lebo vraj pani Králikovej dedov brat mal Litvanovku za ženu. Item, dostatočná príčina, aby sa obe rodiny aj v budúcnosti uctili a nažívali v láske a v svornosti.

Od tejto vážnej chvíle začali sa rodinkovať, povedali si pani sestra a dievčatá tetku Líziku volali podľa mena a tykali jej. Aby nielen slovom, ale aj skutkom vyjadrili svoje priateľské city, začali si posielať na okúsenie všelijaké dobré veci, ktoré v jednom alebo v druhom dome pripravovali. Dnes to bola torta, zajtra štrúdľa a pánbohvie aké lahôdky ešte! A všetko sa zalievalo spoločne vypitou kávou.

Mňa tetka málokedy volala, lebo hovorila, že si neviem oceniť jej priateľstvo a dary jej ducha (vlastne výrečnosť), no niekedy som išla k pani Králikovej a tu som bola svedkom mnohých nežností z oboch strán.

Už nebolo tajnosti medzi nimi, ba tetka skoro dala v kvetnatej reči na zrozumenie, že by si želala, aby si Janko vzal tichú Angelu za ženu. Istého dňa sa vyslovila priamo:

„Môj syn je učený človek. Jeho si váži a uctí každý, mladý či starý, bohatý či chudobný. Má známosť sveta, i v knihách je doma, ale predo mnou je len takýto!“ I ukázala rukou nízko nad zem, vo výške, ktorá by zodpovedala trojročnému dieťaťu.

„A preto robí len to, čo chcem aj ja, a ožení sa len vtedy, keď budem chcieť ja, a vezme si tú, ktorú mu ja vyberiem.“

Na tieto pyšné slová som si pomyslela: ó, beda mi úbohej! Netušila som, že tento žartík môže sa stať vážnym činiteľom v dejinách našej lásky.

Annu som posielala ešte do školy pre ručné práce. Zväčša som bývala sama doma, keď odišla. A vtedy som rada písala listy i denník alebo čítala Jankov posledný list. Ako dávno nepísal, azda už skoro príde domov… Ach, je tu!

Áno, vtedy prišiel a toto prvé stretnutie bolo plné nekonečnej blaženosti. Hovoril mi, ako ťažko mu padlo ostávať v chladnej cudzine, keď jednostajne myslel na mňa a túžil po mne. „I nebudem mať viac pokoja dovtedy, kým nebudeme svoji,“ hovoril mi a díval sa na mňa svojím hlbokým okom.

A mňa pri jeho slovách chytal závrat a so šťastím v srdci, s úsmevom na rtoch robievala som v svojej duši sľuby, ako ho veľmi, veľmi urobím šťastným, a on akoby mi z očí čítal moje pekné predsavzatia, vzal nežne moju hlavu do svojich rúk a pritúlil ma k sebe.

Napokon povedal s odhodlanosťou dôstojnou veci i nás, že matke všetko oznámi a poprosí ju o udelenie požehnania pre zväzok našich duší.

„Ach,“ vzdychla som, „ona sa bude vzpierať nášmu spojeniu. Viem to; má iné plány s tebou — a okrem toho: nemiluje ma.“

„Bude milovať tú, ktorej som daroval svoje srdce už po druhý raz,“ povedal a znovu ma pritiahol k sebe.

„Ale, zabúdaš, ja už nie som mladá ani krásna, niekedy oľutuješ…“ prestala som a začala sa zajakať.

„Ty si mi vždy mladá, večne krásna, milujem ťa takú, aká si, a splním svoj sľub, čo hneď i matka bude proti,“ hovoril a nebála som sa viac. Načo sa báť, keď tak hovorí. Verím v našu budúcnosť.

I zabudla som na všetky obavy, všetky mráčky sa rozplynuli pod lúčom jeho lásky ako pary vo svetle vychádzajúceho slnka.

„Povedz mi niečo, rozprávaj mi!“ žiadaval ma Janko často, keď prichádzaval ku mne.

I hovorila, rozprávala som mu, čo mi na um zišlo, pravda, všetko také, čo sa vzťahovalo na našu lásku a tisíc takých dôležitých maličkostí som mu zverila, on sa usmieval i hľadel na mňa vždy ako v opojení:

„Láska ťa učí výrečnosti,“ podotkol potom žartom.

„Áno,“ odpovedala som, „učí i naučí. A nebudeš sa ľakať svojej výrečnej ženy?“

„Nie,“ odpovedal vrelo. „Nie, ty sa odťahuješ, prečo?“

„Počujem kroky: Anička ide domov.“

„Anička — počuj, ja budem na ňu žiarliť.“

„Vari na to dieťa?“ zasmiala som sa.

„Áno, len sa smej, uvidíš. Nebudem trpieť nikoho u teba, nikomu nesmieš preukázať lásku, len mne, a tvoja Anička, i tak veľmi rozmaznaná, dobre spraví, ak od nás odíde.“

V nedorozumení som sa dívala na neho, či je to žart, či pravda? Vtom prišla aj Anička, teraz veselá, lebo spievajúc otvorila dvere. Keď videla sedieť hosťa na pohovke, zastala prekvapená a temný rumenec polial jej tvár.

„Neprivítaš pána profesora, Anka?“ napomenula som ju.

Ona pristúpila k nemu a podala mu ruku.

„Veľké je a mocné toto dievča na svoj vek,“ povedal Janko.

„Hodná je, však hej?“ s hrdosťou som sa ho opýtala.

„No, to sa ešte ukáže.“

Anička odložila šitie, chvíľku chodila okolo mňa, zrejme mi chcela potom niečo povedať, objala ma prudko a bozkala. Nemohla som sa zdržať nepozrieť na Janka a nezasmiať sa, keď som videla jeho zamračenú tvár. No Anička odišla do kuchyne a skoro sa odobral aj Janko.

Spomenúť musím aj Vladimíra.

Chudák Vlado! Ešte vidím jeho ohorenú, zachmúrenú tvár, jeho belasé oči, ústa, okolo ktorých sa ukazuje akýsi páper budúcej brady. Pred duševným okom zjaví sa mi tu i tu jeho dosť silná postava, pohyby hranaté, napred naklonená hlava. Hlas mal už chlapský, ale výraz očí priamo detinský, prostý a bez falše, no hlboký a plný náruživosti.

Prišiel ako študent na naše gymnázium a býval v mojom dome. Pani Králiková vypratala totiž svoju komoru, dala postaviť plechovú piecku a vzala študentov. Aj tak zvýšila niekoľko zlatých. U mňa mal Vladimír raňajky a večeru.

Otec mu bol chudobný, matku stratil už pred štyrmi rokmi. Cítila som zmilovanie nad ním, videla som všade, ako mu chýba materinská ruka a láska, aj pre inšie som sa zaujímala o neho. Videla som v ňom totiž vrstovníka môjho syna: keby bol žil, bol by asi takýto. Preto som sa neostýchala Vlada tu i tu napomenúť, starať sa o neho aspoň potiaľ, pokiaľ ruka ženy stačí. On mi za to dokazoval takú naivnú úctu a náklonnosť, že som sa niekedy musela usmiať nad ním. Rád sedával u nás cez dlhé zimné večery a čítal nám nahlas, najradšej nemeckých klasikov, lebo ich rozoberali v škole. Upozornila som ho na našich pevcov, lebo o nich nevedel, tak ako, žiaľbohu, mnohý syn slovenskej matere. A skoro bol Detvan Vladovým miláčkom. Chodil s ním do hory, keď len počasie dopustilo — a toho sa veľmi nebál, ba často som ho musela karhať pre ľahkomyseľné zanedbávanie zdravia. S Aničkou sa dobre znášali, Janko ho ako výtečného žiaka miloval a chválil, ale ináč hovoril o ňom, že sa ľahko môže stať z neho podivín. Istotne on, ktorý poznal ducha svojich žiakov, bude mať pravdu!

Odchádzala jeseň, prichádzala zima. V našom pomere sa nič nezmenilo, Janko chodil málo k nám, i videla som na ňom, že sa predbežne nemôžem úfať, aby ma jeho matka prijala za dcéru. Ale on bol vždy ten istý, dobrý, jediný priateľ mojej duše a úfala som sa, že časom sa to zmení.

„Prečo je také nedorozumenie medzi vami?“ spýtal sa ma medzi rečou raz Janko: „Či si azda mala s ňou niečo?“

„Nemala! Neublížila som jej nikdy a ničím!“ odvetila som ja. „Veď ma ona milovala vtedy, keď som jej bola potrebná,“ chcela som povedať, no dosť zavčasu som sa zbadala i pomlčala.

„A ani ty ju nemiluješ?“ opýtal sa i pozrel na mňa s očakávaním.

„Či ju milujem, neviem,“ — znela moja odpoveď. A skutočne mohol to byť istý stupeň lásky, no isté je, že dôverné sme nikdy neboli.

„Ale ty by si ju mala milovať kvôli mne!“ prosil on.

„Kvôli tebe? Čo chceš, aby som kvôli tebe urobila? Žiadaš si, aby som ju sama prosila o česť, aby ma pomenovala dcérou? Ak to sama neurobí, tak ja ju nebudem o to prosiť!“

Hej, zo mňa hovoril už vzdor i trpkosť.

„Nie,“ pokračovala som, „ja som bola k nej vždy priateľská, vždy úctivá, tešila by som sa, keby ma milovala, no aby som sa o jej lásku uchádzala pokryteckým spôsobom, to nemôžeš ani ty žiadať!“

Janko nepovedal na to nič; musela som uznať, že jeho postavenie je krušné. Nežne miloval matku (ako, bože, odpusť mi hriechy, ani nezaslúžila), ľúbil aj mňa, to verím, no tieto dve ľúbosti nespratali sa pod jednu strechu, a preto veľmi trpel.

„Na takýto spôsob,“ povzdychol napokon, „nemôžeme sa úfať, že budeme šťastní.“

Azda som očakávala, že povie: „Tebe kvôli opustím matku“? Možno, ale isté je, že veľký žiaľ naplnil mi dušu, lebo sa mi zdalo, že skôr by mohol opak toho urobiť, to jest kvôli matke opustiť mňa. Pre mňa by to bol úder neznesiteľný, aspoň tak som si myslela i chvela som sa pred touto možnosťou. Veď stratiť jeho lásku bolo by to isté ako stratiť životný cieľ…

„Divné je to s vami, vy ženy,“ prehovoril zas po chvíli Janko. „Vo všetkom ste slabé ako trstina, takže každý mysliteľ sa cíti byť povolaný povedať o vás: Schwachheit, dein Name ist Weib, len v tých dvoch veľkých náruživostiach, v láske a nenávisti, neznáte slabosť.“

„Slabosť! Aké pohodlné vám je to slovo, no zabúdaš, že tu ide o moju hrdosť,“ povedala som podráždene, nevediac, ako zachytiť ďalšiu niť rozhovoru. I pozrela som na Janka. Sedel, díval sa akosi smutne na mňa. Ale netrvalo to dlho. Zrak mu zjasnel a zas som uvidela svietiť z milých očí výraz lásky a počula som ho hovoriť: „Maj strpenie, milá duša moja, čo budeme aj trošku čakať, matka konečne nahliadne, že to nemôže ani inakšie byť, veď sa uspokojíš a znovu sa budeš úfať lepšej budúcnosti.“

„Áno,“ odpovedala som, potešená jeho vrelými slovami, hoci neverila som v skoré „nahliadnutie“ Jankovej matky.

I čakali sme celú zimu, celú jar, no nič sa nezmenilo v našich pomeroch, len mnoho útržiek som musela znášať z každej možnej strany. Pani Litvanová chodila ku Králikovej — ja som už nechodila, lebo i tam sa mi dostalo uštipačných poznámok a nemala som toľko sily odbíjať ich od seba a brániť sa pred ich jazykom. Ale keď mi tetka Lízika osobne nemohla pristúpiť, pokúsila sa listovne. Sprvu dostala i prečítala som ich, ale pozdejšie poslala som ich naspäť, lebo už som bola rozhorčená, pokorená, pohanená, bála som sa o svoje zdravie. A nemohla som sa ani požalovať, ani nikomu zveriť svoj žiaľ, lebo všade som videla divnú otázku, prečo ešte pomýšľam na vydaj? Jankovi som nič nepovedala, dosť mal na svojom údele, sám sa už posledné časy žaloval, že peklo, ktoré má doma, je neznesiteľné. Ešte som ho tešila.

Anička ma mlčky pozorovala, ale vedela, odkiaľ pochodí moje trápenie, lebo pani Litvanová často nepokladala za nedôstojné odkazovať od dieťaťa veci nepekné; napokon i ona i Vlado v dojímavej horlivosti zastali si v boji proti môjmu nepriateľovi. Ale čože boli nevinné deti proti pichľavej žene, akou sa v posledné časy stala Jankova matka?

Stav mojej duše bol neopísateľný. Napádali ma, a brániť som sa nemohla, nemala som toľko odvahy, aby som sa pred nápadmi ozbrojila rovnodušnou ľahostajnosťou. Bola som slabá!

Už som povedala aj Jankovi, že toto ďalej znášať nemôžem, no on len prosil, aby som kvôli nemu ešte trpela, že sa skoro musí celá vec zvrtnúť, to jest on priamo myslel, že jeho matku nadíde dobrá vôľa a raz že sa stane z nej najnežnejšia svokra!

Vlado v tých dňoch odišiel; lúčil sa dosť ťažko, lebo sme ho milovali a nedali mu cítiť, že je ponechaný sám na seba. Dojemné boli jeho slová, keď mi ďakoval za moju starostlivosť a opateru, viac len pomyslené ako vypovedané. Odviezli sme ho na stanicu i želali mu šťastnú cestu. Že na celý život, nevedeli sme, lebo odvtedy sme viac šuhajka nevideli. Stratil sa vo víre žitia tam v ďalekých cudzích krajoch Ameriky. Chudák!

Konečne prišlo, čo sa muselo stať. Bol svätojánsky večer. Anička stála vo dverách pri vrátach a dívala sa na ulicu. Nebol to jej zvyk, ale dnes bol roztratený deň: všade bolo vídať vozy napakované perinami i truhličkami a na nich sedeli vysmiati študenti i starostlivé mamičky alebo otcovia aj po dvaja na jednom voze. Pre Aničku to bolo zaujímavé divadlo, lebo na niektorom voze tu i tu sa pestrela i suknička bývalej kamarátky, a ona jej volala zbohom a kývala šatkou. Pritom sa jednou rukou držala brány, druhou kývala a kolísala sa na spôsob detvákov. Často sa stane, že aj väčšie dievčatká schytí takáto detinská chúťka. — V tie časy ide pani Litvanová okolo. Ako sa stalo, ako nie, pani Litvanová padla, no ale nie nebezpečne, lebo zaraz sa zdvihla a spustila taký krik, že sa zbehli vyšní i nižní susedia počuť nadávky, ktoré platili mne. Ja som nebola tam, azda na nešťastie, bola som v záhrade a ako som počula i rozoznala hlas tetky Líziky, zašla som až na kraj, aby som nerozumela slovám zrejme rozhorčenej ženy. No už i počutie toho hlasu ma rozčúlilo, chvela som sa na celom tele. Mala som ísť Aničke na pomoc? Ach nie, veď sa ona obráni, skôr ako by ju obránila ja…

Ale čo je to? Tetkin hlas už prechodí v plač, preklína — koho, hovorí mi moje skormútené srdce. Teraz akoby zamieral jej hlas, znám to, istotne padá do mdlôb. A počujem tvrdý hlas Králikovej, škrek dvoch dievčenských hlasov a medzi to zvučný, tíšiaci hlas môjho milovaného Janka! Tušila som, že sa blíži nešťastie. A že sme sa toho museli dožiť, ó, prečo nemôžeme byť šťastní!

Konečne sa tetka prebrala a odviedli ju do domu pani Králikovej. Aj ja som vošla do domu. Aničku som našla pri dverách sedieť na lavičke. Nikdy som jej nevidela tvár tak strašne premenenú, i prišlo mi na um porovnanie, hraničiace s obdivom: toto dievča je silné, no najmä v nenávisti. Oči sa jej kúpali v slzách hnevu a ústa mala pevne zovreté.

„Anna, čo ti je?“ spýtala som sa s opravdivým srdečným súcitom. Ale ona odvrátila tvár, opretú o dlane, dve slzy padli na lavičku.

„Anička, ublížil ti niekto? Hovor!“ dorážala som.

„Ona ublížila mojej matke,“ povedal za ňu Janko, ktorý vyšiel z Králikovie pitvora. Anička i ja sme sa na neho obzreli. „Zaslúži trest nielen za nepekné dievčenské chovanie, ale aj za vypovedanie úcty oproti starším ľuďom,“ horlil Janko prísne, i nepoznala som ho.

„Nuž ale čože sa stalo? Čo vykonala?“ spytovala som sa, ale márne. Anna nevyjavila a Janko zrejme nevedel nič isté, len čo sa z reči a matkinho kriku dozvedel. V obloku študentskej, do dvora hľadiacej izby zjavila sa tvárička Angely. Prozreteľné to dámy, najskôr sa chceli dozvedieť, či a ako dievča budem trestať!

Vzala som Aničkinu ruku do svojej a vošla som dnu. Janko nás nasledoval.

„Teraz hovorte, čo sa vlastne stalo,“ žiadala som.

Janko krátko povedal, že Anička schválne podložila pani Litvanovej nohu, a ona spadla i veľmi sa udrela, za to mi ako povinnosť nakladá citlive potrestať samovoľné dievča a okrem toho musí odprosiť urazenú paniu.

„Ak to urobila schválne, musí odprosiť, áno, a ty to aj urobíš, Anička!“ Ale Anna ani teraz neodpovedala, len so zaťatými päsťami sedela pri peci: obraz vzdoru a urazeného sebavedomia. Janko ukázal na ňu i povedal:

„To je odmena za tvoju výchovu. Tak ti vyrástla nad hlavu, nemáš viac moci zlomiť jej odpor. Môžeš bezpečne povedať, že si sa stala jej otrokom, lebo nemáš vlastnej vôle, nevládzeš sa odtrhnúť od nej, ona vychováva teba, nie ty ju!“

Ach, aké to ostré slová, a boleli ma veľmi. No, vedela som, odkiaľ pochodia, i priznať som musela vtedy i potom, keď som o tom podumala, že čím čestnejší mužský, tým ľahšiu hru má s ním úklad a ženská pleticha.

Janko chodil po izbe, bol náramne rozhorčený. Veď aj musel byť! Je to chyba, že sa vec musela stať, ale kto vie, ako to bolo a či ďalšie výstupy pani Litvanovej neznemožnili vinníčke odprosiť. Len pozdejšie mi Anna pravdivo vyrozprávala, ako sa všetko stalo.

No vtedy som sa už rozmrzela aj ja. Videla som, že Janko nástojí, aby Anna išla pokorne odprosiť, môž’ byť, že on od toho očakával akési zblíženie, no i jeho slová, i moje prosby, napokon ani hrozby neboli platné. Anička vytrvala v svojom vzdore.

„Anna,“ zvolala som napokon rozhnevaná, „či tak odplácaš moju lásku? Nevidíš, že dosť trpím i tak a ty ma nešetríš, zarmucuješ ma. To je nevďačné od teba, to je špatné!“

Ale ona ani na to nič. Naozaj, nepoznala som ju ešte v tomto vzdore. Janko prvý raz odišiel nezmierený, nespokojný. Videla som, moje slová minú sa i tak účinku, nehovorila som viac Aničke a ona, vidiac môj žiaľ, moje utrpenie, istotne trpela viac, ako keby som jej ešte bola hovorila dlhé kázne…

Večer mi ani nepobozkala ruku ako inokedy, ale šla na môj povel spať bez slova, bez odprosenia.

Rozličné city prúdili mi srdcom, zo všetkého toho víru bolo mi povedomé len to jedno, to smutné, že s nami je nie dobre. Dlho do noci som chodila po izbe nepokojná, pobúrená, napokon vyhľadala som lôžko a uvzdychaná zaspala.

Vo sne sa mi zdalo, že vidím svojho synčeka. Poznala som si ho a s rozkošou materinskej lásky vystrela som k nemu ruky i volala za ním. Ale bol uplakaný i hľadel na mňa prosebne, čím bližšie som sa k nemu domáhala, tým ďalej unikal, len jeho plač, fikanie som jasne počula. Nevýslovná túžba po stratenom dieťati sa ma zmocnila, zobudila som sa. Je pološero svätojánskej noci, cítim, môj sen uniká a s ním aj zjav môjho anjela, no jeho plač, pritlmené fikanie počujem ešte a akýsi šelest, ako vánok vetra alebo šum lístia v hore.

Precitla som celkom i trochu nadvihla som hlavu. Plač dieťaťa ešte počujem, ale to neplače môj jedináčik, ale plače dieťa, ktorému som dala miesto, čo on zanechal.

Áno, Anička plakala a ľahko som rozoznala, ako kladie na seba po kuse hábočky, ako zaväzuje sukničky a ticho plače. Už jej zvyšovali len topánočky, ale po krátkom rozmyslení vzala ich do rúk a pobrala sa s nimi k dverám.

„Anna, čo to, kam ideš?“ spýtala som sa a sadla som si na posteľ. Strhla sa, prestala plakať a so sklonenou hlavou ostala stáť.

„Poď ku mne, Anna, a hovor, kam chceš ísť?“ opýtala som sa prísne.

„Preč!“ odpovedala síce hlavato, ale už mäkším hlasom a pristúpila k mojej posteli.

„Ale kam a prečo?“ pokračovala som vo vypočúvaní.

„Kam ma oči povedú,“ zasa ona, „lebo ja už tu ostať nemôžem, keď ma už ani ty… nemáš rada,“ zaplakala devuška.

„Po takej protivnej hlavatosti, akú si včera preukázala, nemohla som ťa mať rada, teraz mi rozpovedz všetko, prečo si ma včera tak veľmi zarmútila, že pred pánom profesorom som sa musela hanbiť; Anna, čo je s tebou?“

„Ó, mamička moja, odpusť mi! Ale máš príčinu sa hnevať, som nevďačná, veď viem, ty si nie ani moja matka, ale ja ťa tak veľmi rada vidím a to je mi tak veľmi ľúto, že som ti ničím, že ty už iných ľudí rada a ja nemám nikoho.“ Slová jej pretrhával plač, moje dobré dievča zasa otvorilo svoje srdiečko predo mnou.

„Ďalej hovor, dieťa, čo ti je ešte ľúto?“ Nech sa vyplače, pomyslela som si, slzy zmyjú to, čo bolo medzi nami nejasné.

„A potom mi je ľúto, že si ty myslíš, že som ja tej starej podložila nohu, ach, potkla sa a spadla, načo je taká tlstá ako… Iba som sa zasmiala, to bolo všetko a potom mi nadávala, ale nielen mne, ale aj tebe ublížila a pospomínala od výmyslu sveta ešte aj moju matku, že žobráčka zo sveta zbehnutá a že ani ja nebudem inakšia!“ Anička pri tých slovách zaťala päste: zobudila sa v nej hrdosť.

„Potom kričala, že si ty…“

„Čo, Anna?“

„Že si ty pána profesora privábila bosorskými kúskami, lebo že si už stará pre neho…“

„Tá žena potratila rozum,“ povedala som polohlasne, ach, tie slová z úst dieťaťa ma ponížili, no nechala som ju hovoriť ďalej:

„Že si ty už aj za života svojho muža, otca, rada videla starého pána Kolmániho.“

„Prekliata osoba!“ zvolala som už temer bez seba, „ani mŕtvym nedá pokoja!“

„A všetko nebolo by nič, ale naostatok povedala, že chceš odstrániť aj mňa, lebo… ale ja to nepoviem.“

„Dosť, Anna, i tak je toho veľa! Toto viac nebudeme trpieť. Pravotiť sa s ňou, nie, to by bolelo pána profesora, nie som jej roveň, aby merala jazyky s ňou, ale odídeme.“

„Ó, mamička moja, kamkoľvek poďme, ja ti budem slúžiť a nebudeš nikdy vidieť u mňa to, čo si videla včera… a neplač.“

Ale som plakala, akoby som sa mala v plači umoriť. Miera bola doplnená, ďalej ísť nemožno, jeden ustúpiť musí, ona je mocnejšia, ona ostane, ja slabá pôjdem. Zastať ma nemá kto a ani si to viac nežiadam; moja česť mala už byť aj jeho, ale on nepreložil ani krížom slamy, aby zapchal rozľútenej žene ústa, a jej kliatba rozliehala sa potom po ulici, azda namiesto požehnania. Hah, divý bôľ vzrušil celú moju bytosť, cítila som, že toto tak ľahko neprenesiem…

Anička, objímuc ma mäkkými rúčkami, tešila ma svojím spôsobom. Dobre mi padlo položiť biednu hlavu na nevinné prsičká dieťaťa, ktoré v svojej nevinnosti bolo svedkom najpodlejších obžalôb, hádzaných do tváre čestnej ženskej. V objatí chovanice napokon som sa uspokojila. No cítila som prudké bolenie hlavy a pŕs.

„Nepusť dnes nikoho, Anička, ku mne,“ prosila som dievčatko, ono mi to prisľúbilo a potom si ľahlo ku mne a zaspala som tak tvrdo, ani som necítila, kedy moje dievčatko odišlo odo mňa. Už bol deň, keď som sa prebudila; vstala som, obliekla sa a išla som do kuchyne. Anna už prevárala mlieko.

„Budeš už raňajkovať, mamička?“ opýtala sa ma veselo.

„Nebudem, bolí ma hlava,“ zaúpela som i vrátila som sa do izby, tackajúc sa a zachytávajúc každého predmetu. Chcela som sa učesať i sadla som si ku stolíku a rozplietla vlasy. Trpko som sa usmiala, tieto vlasy sa tak páčili Jankovi, ó, to nebola pravda, nebola, jeho láska je šaľba a klam! Prudko som siahla hrebeňom cez ne, niečo sa mi zabelelo nad čelom, siahnem po ňom, šedivý vlas! Nie jeden, dva, tri, och, už ich je mnoho!

Bože môj, ešte i to mi chýbalo! Bledá tvár desne hľadí naspäť zo zrkadla, oči v úžase zdajú sa mi cudzie, pery sa trasú od vnútornej horúčky i zovnútornej zimy, lebo vôkol mňa je mráz, zima a zrada.

Ruky mi klesli s hrebeňom a spamätala som sa. Smutné myšlienky prišli i zaujali hlavu. Videla som, všetko je skončené, sen dosnívaný…

Pred sebou vidím jasne obraz milovaného človeka, v plnej sile a mužskej kráse, a pri ňom ja, ubolená, cez jednu noc ošedivená, s očami vpadnutými, s ťažkou urážkou v srdci. Aký kontrast! Skoro, skoro preč stadiaľto, preč!

Nevládala som sa ďalej udržať na nohách. Ľahla som si i ležala celý deň. Napoludnie som sa trošku prebrala z omráčenia, do akého som upadla, i videla som stáť nado mnou starostlivú Aničku.

„Ako ti je, mamička?“ spýtala sa.

„Nie dobre, dieťa moje, daj mi vody.“

„Nemám poslať po lekára?“

„Nie, nechcem nikoho, len ľudí nevidieť!“

„Bol tu pán profesor.“

„Tak? A čo chcel?“

„Chcel ísť dnu, ale som ho nepustila, lebo že ťa bolí hlava. Povedal, že ľutuje, a keď odchádzal, povedal, že sú ženské nedokonalé stvory.“

„Skutočne!“ zasmiala som sa. „Tiež niečo nového.“ I ľahla som si znova. Večer mi bolo lepšie i vyšla som, opierajúc sa o Annu, do záhrady.

Bol krásny večer, veď bolo Jána. Na lipe, na konci záhrady spieval slávik, azda ten istý, čo vlani tu zaspieval pesničku, ktorá našla ozvenu v mojom srdci. Dnes sa v ňom ohlasuje ako v prázdnej diere, desne, nezvučne. No rozvlnené city sa utíšili, len tichý žiaľ ostal a upomínal ma, že všetko čo ako krátke blaho musíme zaplatiť horkým utrpením…

Tichosť večera tak blahodarne účinkovala, že som zasa mohla rozumne myslieť i robiť. A jednako som bola zmierlivo naladená a keby mi vtedy bol podal pravicu i najúhlavnejší nepriateľ, bola by som mu odpustila, no neprišiel nikto, neprišiel ani Janko, aby sa dozvedel, či mi je už lepšie. On neprišiel a ja idem…

Ešte v ten večer poslali sme susedu obstarať voz do dávneho môjho domova.

V noci sme si popakovali čo hlavnejšie a napísala som list:

Drahý priateľ!

Po tom, čo sa u nás predvčerom stalo, nemôže ostať všetko tak, ako bolo dosiaľ.

Obžaloby urazili moju česť, no ja ich nechcem vracať, rovné rovným odplácať nejdem, lebo to by ma nectilo. Že si ma nezastal, bolo mi aj čudné, aj trápne; ale teraz sa viac nečudujem: pred Tebou stála len jedna možnosť: alebo matku opustiť a brániť ženu, alebo ju nechať padnúť kvôli matke. Nuž stalo sa, kocka padla a ja ako slabšia, premožená idem. Vytrvať tu nemám sily, v nerovnom boji vždy znova by som bola bývala len ja premožená.

Povieš, že utekám ako chabý človek pred nebezpečenstvom, no povedz, ako vytrvať? A čo je naším účelom? Namiesto požehnania dostáva sa nám kliatby, namiesto chleba podáva sa nám kameň, namiesto medu lásky chrlí sa jed hany a potupy na nás. Oj, nemožno už klamať sa nádejou, že bude lepšie niekedy, a dovtedy by som zahynula od trápenia.

Ty vieš, že som milovala len Teba, bože, buď mi milostivý aj pri hodine smrti, ale nemohla som ináč, i milovať Ťa budem až do smrti. Takáto láska končí sa len smrťou. Nerobím z nej viacej tajnosť, lebo ona bola vysoká, kým ju nepošliapali…

Zbohom! Požehnávajúc Ťa, lúči sa s Tebou Tvoja

Anna.