ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neviem, ako som prežila. Preplakala jar i leto. Ten čas som temer ani nežila. Konajúc mechanicky práce, v myšlienkach som sa vždy zaoberala svojím synom.

Od pohrebu nechal nám tu švagor Pavol, starší brat môjho muža, svojho najstaršieho syna Dezidera. Chlapec sa nechcel učiť, otec by ho bol rád posielal do škôl, ale keď videl, že i napomínania, i sľuby, i hrozby boli daromné, že chlapec len samé sekundy doniesol aj z prvej, ešte viac z druhej triedy, že už nepomáhajú ani profesorom sľubované dary, odhodlal sa dať chlapca za učňa. Ale čo? Chlapec nechcel robiť, najviac ak mal vôľu do predávania a do kupčenia vôbec. I doviezli ho k nám hovoriac, že azda dostane chuť do sklepu alebo do hospodárstva.

Chlapec nechcel u nás ostať, ba nohami-rukami sa bránil, kričiac z plného hrdla:

„Ja sa vám skántrim, ak ma tu necháte, ja vám skočím do studne, ak ma nevezmete domov.“

Otec sa zľakol, hneď ho chcel brať naspäť, ale môj muž, ktorý chlapca rád videl, začal mu sľubovať hory-doly, a že mu sľúbil práve to, čo si žiadal, hodinky s retiazkou, dal sa milý Dežko nahovoriť a ostal.

Keby bolo odo mňa záviselo, nebola by som mu sľúbila hodinky ani dary, ale povedala inšie a sľúbila inšie. Ale ja som sa nestarela do nich, čo ma do toho? Dieťa je cudzie, nemiluje ma, ani ja jeho, preto čo ma do neho?

Dezider, vtedy dvanásťročný, ostal, nezmárnil sa, nehodil do studne. Ale ani hodinky neprišli. Toto vždy vyhadzoval svojmu strýkovi na oči a pozdejšie mu viac neveril.

Mňa rád videl natoľko, že ma uctil a poslúchol. Ja jeho natoľko, že som ho opatrila, pekne som s ním zachádzala. V sklepe mi už pomáhal, pravda, mal aj tu divné predstavy, ktoré sme mu museli vyháňať. Ale predsa aspoň tu bol na akejsi pomoci, i dalo sa predvídať, že keď príde do rúk súcemu kupcovi, keď sa dostane pod spravodlivú disciplínu, môže sa stať z neho užitočný človek.

Aničku rád videl, často ju zastavil na dvore a povedal jej:

„Bozkaj ma, Anička,“ čo ona bez zdráhania aj urobila. Ale chlapci ako chlapci: štipol ju na líčko.

Dieťa sa rozplakalo a nechcelo ho viac bozkať.

Keď Anna videla, že plačem, zadívala sa na mňa a povedala mi:

„Neplač, pani, prečo pani plače? Anča neplače, utri pani očká,“ a doniesla mi hneď šatku na osušenie sĺz, akú pochytila. Mimovoľne som sa musela usmiať, i hovorilo mi srdce, že to dieťa zaslúži, aby som ho aspoň bozkala za tie slová, ale som to ešte nemohla. Nazdala som sa, že by to bola bývala urážka pre môjho syna.

Leto sa míňalo, i prišli tie utešené dni podjesene, ktoré vždy tak čarovne účinkujú na moju dušu. Veď v taký čas, pred rokmi otvorila sa moja duša novému žitiu: láske. V taký čas pocítilo srdce raj prvej lásky, čistej ako sen dieťaťa.

Ešte je nie tak dávno odvtedy, a jednako, čo som už precítila. Žila som ako mladá deva v chudobnom domku predmestia Zárubného. Mamička moja, už vdova, mala malý skliepok. Predávali sme múku, soľ, slaninu, kašu a podobné. Tak sme sa živili chudobne, ale čestne.

Neďaleko nás bývala tetka Lízika Litvanová. Nemali sme ju rady, ale báli sme sa jej. Chodila k nám viac ako my k nej. Neviem ani teraz, čím sa živila. Mala akúsi penziu, jej muž býval úradníkom pri istej spoločnosti, potom sa zastrelil, ale to bolo dosť málo, aby z toho ona vyžila a synovi posielala. Mala syna len o rok odo mňa staršieho, Janka, môjho Janka.

Bol veľmi krásny šuhaj, aspoň mne sa tak zdalo. Jeho mať nebola vari nikdy pekná, aspoň pochybujem o tom veľmi, ale mala čosi pánovitého i pútavého, čo jej získalo priazeň u ľudí. A vedela i lichotiť i uraziť, kde čo pokladala za potrebné. S mojou mamkou boli sesternice, boli naoko dobré, ale i ja viem, že v srdci mojej mamky žila zášť oproti tetke Lízike. Lebo kedysi, keď moja mamička bola ešte mladá a veľmi šumná, zaľúbil sa do nej pán Litvan, i bol by ju aj vypýtal, keď tu zavítala tetka Lízika a ako v letku opanovala jeho srdce, i stala sa jeho ženou. Moja mamička sa tiež vydala, ale to nemohla nikdy zabudnúť. Bola dosť šťastná, v plnení svojich povinností našla tiché, ale trváce blaho, ktoré je základom dobrobytu rodiny. Ale, žiaľ, včasná smrť urvala jej dobrého manžela, môjho dobrého otca, i ostal nám po ňom skromný majetoček, malý domec, dosť, aby sme slušne mohli vyžiť. Smutné zadosťučinenie dostalo sa mojej mamke, keď počula, že jej niekdajší záletník sa zastrelil, jedni hovorili, že to urobil v chvíli nepríčetnosti, iní tvrdili, že rozorvané domáce pomery vnútili mu do ruky vražedný nástroj.

Tetka Lízika s malým Jankom prišla bývať, pre lacnotu výživy, do nášho mesta. Odvtedy dosť často bola u nás a ponosovala sa na celý svet, na nespravodlivosť osudu a podobné. Podľa jej reči by sa človek nazdal, že celý svet je nespravodlivý, len ona jediná trpiaca nevinnosť!

Janko chodil do škôl. Vždy sme sa tešili, keď mal prísť na prázdniny domov. On a ja necítili sme nič zo sporu, ktorý rozdvojoval a, divno, zas aj spájal naše matky. Žili sme len radostiam svojej mladosti, nedotknutí ešte vypočítavými plánmi, bezstarostne, ako opravdivé deti.

Keď skončil ôsmu triedu gymnázia, zložil skúšku dospelosti a mal ísť na univerzitu. Matka naliehala, aby prijal niekde pri úrade miesto pisára alebo sa domáhal prísť na miesto otca, ale on na to nemal vôle, ba rozhodne oprel sa proti tomu. Tým viac, že už od rokov nedostával od nej podpory, iba tú, ktorú dostával od spoločnosti až do osemnásteho roku. Teraz mu už ten vek vypršal a bol postavený pred veľké starosti, odkázaný na vlastné sily. (Ach, toto leto, krásne, jediné leto.)

Naše roličky hraničili s roľami pána Demka zo susednej dediny. Často som sa zišla s ním, keď som chodila k robotníčkam. On sa mi vždy prívetivo poklonil, ja som zaďakovala, niekedy nešli sme ďalej, ale niekedy sa ma opýtal, ako sa mám.

Istého večera, keď odchádzalo leto, keď mal odísť Janko na univerzitu, žiadal si byť profesorom, bola som celý deň na poli. Večierkom prišiel po mňa Janko. Robotníčky nás už nechali, my len zvoľna sme kráčali ďalej. Smútok sadol na naše mladé duše. Veď už posledný deň trávi Janko doma, už nebude chodiť domov ani na Vianoce, ani na Veľkú noc. Srdce mi bilo rýchlejšie, nevedela som, čoho sa ľakám, čo si želám, po čom túži moja mladá duša.

Vôkol nás bolo ticho ako v kostole a taká sviatočná nálada zaujala miesto v našich srdciach.

Kráčali sme cestou, ja nesúc slnečník i kyticu uvädnutých poľných kvetov, Janko mi niesol košíček s pletením a šatku.

Na ceste bolo počuť koníka, pri najbližšej zákrute videli sme jazdca: bol to pán Demko, ktorý sa vracal domov z mesta alebo ktozná skadiaľ.

Zasa ma pozdravil veľmi úctivo, ale pozrel na mňa akýmsi divným pohľadom, potom prešiel popri nás a stratil sa nám z očú.

Janko podozrivo pozrel na mňa.

„Poznáš toho pána?“ opýtal sa ma.

„Poznám, je to pán Demko, ktorý kupuje u nás všeličo. Nedávno bol si sám kupovať cigary, bola som práve v sklepe,“ odpovedala som. „Ale prečo sa spytuješ?“

„Preto, že jeho pohľad a pozdravenie sú také vyzývavé. Keby ja bol tebou, nedovolil by som si to!“

Zamyslela som sa a odstúpila od Janka. Dosiaľ som nezbadala, že by v Demkovom pozdravení bolo niečo urážlivého, teraz som rozmýšľala, čo to môže byť? V myšlienkach zohla som sa po kvietok vykvitnuvší na okraji cesty a odtrhla ho.

Janko sa znova priblížil ku mne a povedal mi, že je to sedum album.

I vytiahol drobnohľad a začal rozoberať kalíšky kvietka a pomenoval jednotlivé čiastky. Botanika bola jeho najmilšou vedou i zábavou.

„Ach, škoda kvietka, či ti je nie ľúto potrhať ho kvôli uspokojeniu zvedavosti?“

Zasmial sa.

„Veď ich je dosť a akože mám zvedieť, čo chcem vedieť, len ak ho rozrežem napoly a podelím na jednotlivé čiastky.“

Odtrhol mi druhý taký kvietok a podal s prosbou v očiach i na ústach.

„Pozri, tu máš hneď druhý.“

Vzala som ho i priložila k druhým. Chvíľku sme mlčky kráčali ďalej. Ale odrazu sme obidvaja zastali a pozreli na seba.

„Anuška!“ povedal Janko ticho. Hlas sa mu chvel a v očiach sa svietilo v divnom svetle niečo záhadného. Zachvela som sa. I mne sa slzy tisli do očí. Janko ma chytil za ruku, pritiahol k sebe nesmelo, šetrne, ja som zaplakala.

„Neplač, srdiečko moje,“ boli jeho slová, „veď naše lúčenie nebude také dlhé, možno prídem aj na Vianoce. Ale sľúb mi…“

„Čo, Janíčko, sľúbim ti všetko!“

„Sľúb mi, že sa nevydáš, kým neskončím svoje štúdiá. Sľúb mi to sväto-sväte.“

„Sľubujem,“ povedala som. Ľahko mi bolo vtedy sľubovať.

Potom ma znova privinul k sebe a boli sme v tom sladkom, luznom sne. Nad nami zasvietili prvé hviezdy. Bolo tak ticho, velebno vôkol nás. Oba sme cítili, že náš sľub je posvätný, ako prísaha, oba sme mali pevnú vôľu zadržať ho, zachovať sľub, ktorý sme učinili pred okom Stvoriteľa… A jednako niet takého sľubu, ktorý by človek nezrušil.

„Či mi budeš písať?“ opýtal sa ma Janko, môj Janko.

„Budem, oj, budem, ale čo povie mamka?“

Aj jeho táto otázka naplnila bázňou. Ale hneď ma vzal za ruku a viedli sme sa domov tak ako dobré deti. Ešte viac ráz sme zastali, pozreli na seba usmievavo, akoby sme si chceli zapamätať svoje črty, akoby sme si silnejšie chceli vtlačiť svoje obrazy do duše — ešte raz sme sa pritúlili k sebe.

Moja mamka nás čakala a robila mi prísne výčitky. Že som jej mala pomáhať opatriť robotníčky, i v sklepe večierkom že je viac práce, ale že nedbám na svoje povinnosti.

Tieto slová ma veľmi zronili. Plakala, bdela som dlho do noci, kým som od únavy nezaspala, i spala som dlhšie, ako som chcela. Janko vtedy už bol odišiel.

Zbohom, milý môj, zbohom!

Časom som povedala mamke, čo sa stalo medzi mnou a Jankom. Ona sa zamyslela, zrejme nebolo jej to po vôli.

„To sú detinské sľuby, dieťa moje,“ povedala mi potom láskave. „Na také sľuby nikto nekladie váhu, tým nepridá nikto dôležitosti.“

„Ó, mamička, viem, on sľub nezruší a ani ja nie. Mamička moja, som taká šťastná v povedomí, že ma miluje, neber mi to moje blaho.“

„Neberiem, dieťa moje,“ odvetila a bozkala ma na čelo. „Radšej by som ti ho dala, vieš, len teba mám, tvoje šťastie je jedinou úlohou môjho žitia. Ale pováž, dieťa moje, ako ďaleko je Janko od svojho cieľa! Pováž, kedy by on mohol pomyslieť, aby utvoril vlastnú domácnosť, on je len o rok starší od teba, keď sa bude môcť ženiť, ty budeš už…“

„Starou dievkou?“ pýtala som sa a slzy mi vypadli z očí. „Ó, mama, keď ma len bude milovať.“

„Veď keby ťa aj vtedy miloval! Ale ver mi, dieťa moje, ľudské srdce, nechcem povedať srdce mužského, je nevyspytateľné, často nepríčetné, ach, smutné skúsenosti som i ja mala, od ktorých zavaruj ťa bože!“

Tak hovorila moja mamička, viem, že myslela najlepšie so mnou, viem, že mala čiastočne aj pravdu, ale som pevne verila, že nikdy, nikdy nás nikto na svete nerozlúči.

Prvé Jankove listy boli plné vrelej túžby i vzletných poetických myšlienok. Tu i tam sa miešali do toho i verše a mne, keď som ich čítala, zdalo sa, akoby to boli drahé perly, a tak sladko mi bolo pri srdci.

Istý čas mamka trpela toto dopisovanie, lebo ma vrúcne milovala, ale ako začala tvoriť pre mňa iné plány, nepriaznivo pozerala na našu „nezmyselnú“ lásku. Pozdejšie mi aj zakazovala písať Jankovi, a ja som mu predsa písala — a našla som i spôsob, akým som dostala jeho listy.

V zime častejšie prišiel k nám pán Demko. Pamätám sa, raz som stála v sklepe a vážila som múku istej ženičke. Vtom sa otvorili dvere, zvonček zaznel a vo dverách stál pán Demko: boli ho plné dvere, taký bol naobliekaný. Zľakla som sa, neviem prečo, varecha, ktorou som sypala múku na váhu, temer mi vypadla, i prevážila som, takže pán Demko usmievavo prikročil ku mne, vzal mi varechu z ruky a povedal žartovne:

„To je priveľa, slečinka, škodujete!“ A odvážil múku znova. Ženička s múkou odišla, tuším on aj peniaze odobral a prečítajúc ich, pustil do truhličky. Zavolala som mamku a opustila sklep. Ale oni prišli za mnou, lebo mali dlhé „komputy“ so sebou. Ja ani neviem, čo to bolo, lebo som v ten deň pánu Demkovi nepovedala ani slova. Zdalo sa mi, že je pán Demko veľmi ďaleko odo mňa, práve tak, ako keď hľadíme cez obrátený ďalekohľad, vidíme blízke predmety vo veľkej diaľke od seba.

Myslím, že pán Demko bol by aj skoro odišiel a vystal od nás, ale posmeľovala ho mamičkina prívetivosť a, musím vyznať, i tetka Lízika mala v tom účasť. Azda prvý raz sa na niečom zhodli tie dve sesternice: obom záležalo dostať ma za pána Demka.

Vo februári ma pán Demko pýtal celkom formálne, privedúc so sebou brata i sestru. Oni si najprv všetko poobzerali, na všetko sa dôkladne povypytovali, a až potom sa začali reči… Hneď od začiatku som si pevne umienila, že rozhodne poviem „nie“, ale mňa sa veľmi nespytovali a keď ma priviedli do izby, bolo temer uznesené, že v máji má byť svadba. Ja som zasa plačúc vybehla a nechcela sa viac ukázať a nad tým sa naši hostia smiali, že ktorá mladá nevesta je spurná, potom je tým lepšia žena. V svojom žiali som písala siahodlhý list Jankovi, plný zúfania i prosby, aby sa on do toho zamiešal a nedovolil ma odviesť. Ale list mi mamka zhabala a po odchode pytačov povedala mi náležitú kázeň.

„Kedy ty, dievča, budeš mať už rozum? Či ty vieš, že Demko je taký dobrý, poriadny človek, že si ho temer ani nie hodna! Či ty vieš, aké starosti mi robíš svojou hlavatosťou?“

„Ó, mamička, netráp ma, ja nemilujem pána Demka, môže byť dobrý, poriadny, môže byť vzorom všetkých mužov, ale ja ho nemilujem!“

„Nemilujem! Nemysli si, dievča, že len ty vieš, čo je láska! Aj druhí ľudia boli mladí, aj druhí poznali klam mladých duší a pozdejšie poznali, že je to veru len klam a mámenie, nič viacej. Ani ja som nešla za tvojho otca z lásky, a nebolo šťastnejšieho manželstva nad naše, lebo my sme sa vzájomne uctili, nepodujali sme nič bez vedomia druhého. A na druhej strane tetka Lízika a jej Litvan zobrali sa z takej divej lásky, temer sa od lásky i zjedli, a čo? Niekoľko rokov zatým sa nešťastník zastrelil…“

Potom ma privinula k sebe a pohladila mi hlávku.

„Ver mi, dieťa moje,“ začala zasa miernejšie, „dnes nenavyberáš. Dievčat je mnoho a bohatých; mladí ľudia nie sú spoľahliví, preto sa musíme uspokojiť a poddať sa i obetovať túžby vlastného srdca. Vidíš, ja som stará, chorľavá, ťažko by mi bolo nechať ťa tu v cudzom svete osamelú, nezaopatrenú. Ťažko, ťažko,“ vzdychla i utierala si slzy zo starých verných očí.

Hodila som sa jej do náručia a hodnú chvíľu plakali sme obe.

Dnes mi viac o vydaji nehovorila: už bola presvedčená o mne, už ma mala na svojej strane. Celé noci som premýšľala, plakala, modlila sa, prosila smrť, aby si prišla po mňa, ale nič, smrť ma nepočula.

Od Janka som nedostala list, zrejme mu zakázali písať, iste mu pohrozili, aby nekazil moje šťastie. A isté bolo aj to, že čakal odo mňa celkom inšie, než čo som vykonala, iste očakával, že rozhodne poviem: nepôjdem! Ach, a ja slabá, nerozhodná, nemala som toľko sily!

Vždy keď som sa znova chcela vzoprieť, mamka dojemnými slovami začala mi hovoriť o povinnostiach oproti rodičom a aj oproti sebe. Dôvodila aj tým, že také sľuby, taká láska je číry nerozum a že nemôžeme vždy rozhodovať nad vlastným osudom…

Divné to bolo, to moje zasnúbenie. Pán Demko chodil k nám často a bolo vidno, že ma mal veľmi rád, lebo bol smutný, keď som nechcela k nemu prehovoriť, a nevedel si zas od radosti ani rady, keď som sa len trošku usmiala na neho. Prinášal mi pekné dary, ale ony ma nepotešili, lež ako ťažká výčitka zaťažili moju dušu.

Ešte vždy som dúfala, že nejakým divom sa stane, že príde Janko a urobí môjmu trápeniu koniec.

Namiesto toho chodila tetka Lízika a hovorila mi:

„Pomysli si len, ty nerozumné dievča, aké to šťastie pre teba! Budeš pani urodzenou, budeš mať všetkého hojnosť, matku si opatríš až do smrti.“ Zato dostala u nás v ten deň veľmi dobrý olovrant a pokračovala rozohriata dvojnásobnou porciou kávy:

„A kto vie, kedy môj Janko skončí, kto vie, či dovtedy nebude ľúbiť aj dve, vieš, chlap je taký, koľko vidí, toľko ľúbi.“

„Ó, tetka, na vlastného syna hovoríš si také veci! Ja ho lepšie poznám, ja viem, že on len mňa má rád a preto mi je tak ťažko oklamať ho.“

„Lárifári… To je hlúposť. On je rozumný šuhaj a vie, že je to číra nemožnosť, aby z vás niekedy bol pár. Možno už sám sa tomu smeje.“

A tak som sa stala pani Demkovou, i zrušila sľub daný v posvätnú hodinu a myslela, že ma neminie boží trest…

Hneď po mojej svadbe dostala som od Janka list taký chladný, taký formálny, preplnený samými frázami, že som z neho vycítila jeho hnev i smútok. Neodpovedala som mu naň a nevidela som ho odvtedy, nepočula o ňom, len keď nás tetka Lízika kedy-tedy navštívila a mimochodom ho spomínala.

Na našu prosbu prišla mamička bývať k nám, pomáhala mi všade, kde mohla, ale dlho sa netešila s nami, istý čas chorľavela a umrela na porážku pľúc.

Moje manželstvo bolo až dosiaľ šťastné, natoľko, že vinula som sa k svojmu mužovi úprimne. Nie vrelou, náruživou láskou, ale opravdivo, s čistým a verným úmyslom.

A moje šťastie bolo úplné, keď sa mi narodil syn. Na neho som preniesla všetku tú rojčivú ideálnu lásku svojej mladosti. V ňom som videla zvrchované blaho svojho žitia, v ňom som skladala nádej budúcich dní, u neho som hľadala potechu zarmútená nad matkinou stratou, v ňom moje všetko a s ním pochovala som všetko, všetko!