E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Chovanica

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov



  • . . .
  • 2
  • 3
  • 4
  • . . .  spolu 8 kapitol
  • Zmenšiť
 

3

„Či toto dievčatko nemá mamy? Kde je tomuto dievčatku mama?“ tak sa opytovala malá Anna a hľadela na nás spýtavým okom, ukazujúc na seba drobným prštekom.

Ó, ako ma bolí tá otázka! Kde je môj syn? Anna nemá viac matky a ja, rovnako osirelá, nemám svojho jedináčka! Obidve sme v ten istý čas osireli, pusto je v mojom srdci, i v nej sa ozýva túžba po matke, zobudená iste pozorovaním, že druhé deti majú matky, a ona nie. A túžbe tejto dáva výraz v otázke: „Nemám ja matky, som ja naozaj sirota?“

Nie si sirota, milé dieťa, ja ti budem matkou! Ty i ja sa musíme potešiť. Tvoju matku, jej lásku, tú pravú, jedinú, slabo ti nahradí iná, ani moje srdce sa nemôže zaplniť, ty mi nenahradíš lásku môjho syna, ale chcem sa pokúsiť byť ti druhou matkou, milovať ťa i starať sa o teba.

„Poď sem, Anna, máš ma rada?“

„Mám, veľmi rada!“ odpovedala jasne a prišla ku mne. Objala som ju.

„Budem ti mamou, chceš mamu?“

„Chcem!“ a dieťa ma vrúcne objalo oboma rúčkami. A zasa sa mi prizeralo do tvári, zasmialo sa nahlas a znovu sa mi hodilo do náručia, bozkávajúc ma.

„Chcem mamu, chcem,“ hovorila Anička. „Mama mi už dala pančušky, šatočky aj bábku, mama je dobrá, ale aj Anča je dobrá! Či chceš Anču, mama?“

„Chcem,“ odpovedala som jej zasa ja a odvtedy je Anna mojou dcérou. Často opustila hračky, pribehla ku mne a opýtala sa ma:

„Mama, či ma chceš?“

„Chcem!“

„Tak aj ja teba chcem,“ a zas odbehla.

Prvé časy po umretí jej matky viac sme len trpeli toto dieťa, úfajúc sa, že obec porobí poriadky alebo že pozostalá rodina matky príde si preň. Ale listy písané starému otcovi ostali bez odpovede, trovy za opateru a pohreb Marieny zaokryl môj muž, tým zahanbil aj mňa, a tak dieťa ostalo i naďalej u nás, nezavadzajúc nikomu, motalo sa po kuchyni, po dvore, po záhrade cez leto. Teraz, keď znovu zavítala zima, vtiahla sa aj Anna do kuchyne a pri obloku zabávala sa zväčša sama.

Keď ju videl môj muž, povedal dobromyseľne:

„Čo s touto potvorou? Či nám len prischne? Ja nedbám, keď bude väčšia, môže ti pásť husi a morky.“

Ale Anička nepásla husi ani morky. Bola som rada, že sa takto vyslovil o nej, i všemožne som sa usilovala vychovávať ju tak, aby vždy a všade hľadala vôľu môjho muža, aby ho nikdy svojím odporom, lebo vedela byť aj hlavatá, nerozhnevala. A to sa mi darilo…

Ale mala som iné nepríjemnosti s cudzou osobou, ktorá mi Annu kazila, ba do divej zlosti vedela doniesť aj Dežka.

Bola to stará slečna Amália, zlá dcéra nášho staručkého pána farára. Aj jeho dosť týrala, matku už nemala, tuším umrela od žiaľu nad takou nezdarenou dcérou, a týrala každého, kto jej prišiel pod jazyk. Najmä mládež prenasledovala, kde mohla.

Nebola ešte taká stará, pán doktor Kolmáni, môj starý priateľ, hovoril o nej žartom:

„Ach, veď je ona ešte v najlepšom veku, len tak medzi pätnásť a päťdesiat.“

Ale vlasy mala už celkom šedivé, aj obrvy, ktoré jej neporiadne viseli do očí. Nad ústami sa povážlivo brnelo. Dežko, šelma, keď ho raz hnevala, ukázal jej, ako sa vykrúcajú fúziky, čo ju strašne domrzelo, i dala sa do neho, až sa chlapec nahneval a začal milú slečnu obrábať päsťami. Pravdaže, trest neminul ani jeho, ale pre slečnu to bol trpký príučok. Oči jej mohli byť pekné, ale nie, oči sú pekné len vtedy, keď z nich hľadí dobrá a bohatá duša… Na pravom líci mala objemnú bradavičku, keď bola mladá, bolo to azda dosť pikantné, ale teraz zvyšovala aj ináč nevinná bradavička nepriaznivý dojem celého zjavu slečny Kernbachovej.

Táto slečna trápila aj mňa, lebo kedysi, úbohá, úfala sa, že si ju vezme môj muž, a trápila i moje deti. Fedorka, pravda, milovala, to bola azda jediná bytosť na svete, ktorú milovala nezištne, ale vrúcne, prinášala mu cukríky, kým bol zdravý, chodila ho navštevovať, keď bol chorý, ale on ju nemal rád a v chorobe vždy býval horšie po jej návšteve, preto som hľadela predísť tým návštevám. Keď umrel, plakala za ním opravdivo, nevidela som ju tak plakať ako vtedy, len keď plakala od zlosti alebo v škodoradostnom smiechu. Hoci často sme jej vypovedali dom, jednako prišla, i ľúto nám bolo pána farára a trpeli sme ju zas ďalej.

Istého dňa, bolo to už zjari, rok po smrti môjho syna, bola som v sklepe a riadila.

Okolo mňa bolo ticho. Muž bol na poli, dal orať a siať, aj Dežka pojal so sebou. Anna sa bavila na priedomí a ja som bola sama. Dvere na sklepe boli otvorené, bolo už teplo a povetrie tu dnu bolo od všelijakých látok ťažké, presýtené.

Z myšlienok ma vyrušili kroky na schodíkoch. Pozrela som hore i poznala vo vystupujúcom pánovi pána doktora Kolmániho.

Pán doktor Kolmáni je šedivý, ale čerstvý starík, starý pán, akých máme radi. Jeho pohľad je veselý, tvár svieža, len vlasy a veľká brada sú biele, ako srieň. Oblek mal vzorne, okázale usporiadaný. Golier a manžety sú biele a hladké, hovorieva, že poriadna bielizeň u mužského je odporúčajúcim listom, upraveným na všetky panie a slečny. A v tom mal úplnú pravdu. Chodieval k nám ako náš domáci lekár.

Zdvorile, ba galantne, ako vždy, poklonil sa aj teraz a bozkal mi ruku, ktorú som ja márne odťahovala.

„Zasa je milosťpani sama,“ povedal potom, sadnúc na vrece s fazuľou, „samota je nie pre mladé panie.“

„Keď je práca, nie som sama,“ odpovedala som a triedila balíčky ďalej.

„A zdraví ste všetci?“

„Zdraví ver‘, veď viete, že u nás od istého času panuje, ako vy doktori hovorievate, tuhá ,Gesundheitsepidemia‘.“

Potom som mu podala cigary a položila vedľa balíka aj zápalky.

Doktor si zapálil a s pôžitkom labužníka vzal ju zas do úst, pozrel na mňa, chcel niečo povedať, čo práve myslel, keď nás od ulice zarazil veľký krik. Rozoznala som Annin plač a ostrý hlas slečny Amálie.

Hneď potom vstúpila do sklepu Amália, vlečúc jednou rukou mocne sa brániace dieťa, druhou si naprávala šatku na hlave, lebo jej zišla na šiju.

Bola oblečená do širokej tlačenej sukne, aj živôtik bol z tej istej látky, na ňom mala prehodenú ešte veľkú šatku zloženú na kosák a na hlave tiež šatku.

„Dobrý deň!“ povedala zhurta, vlečúc ešte vždy moju Aničku za sebou. Jej tvár bola zarudnutá od hnevu, oči len tak sršali a divo pozerali na nás.

„Prepánaboha, slečna, vy ste azda rozum potratili, čo robíte s tým dieťaťom!“ zvolala som, pomáhajúc Aničke vyslobodiť sa, lebo ju držala v rukách ako v kliešťoch, „čože vám urobilo?“

„Haha, nič!“ odvetila a mrskla okom na doktora Kolmániho, ktorý pokojne fajčil svoju britaniku ďalej. „Ani ja som mu neublížila a jednako vrieska, akoby mu pásy z chrbta dral!“

Dieťa v mojom náručí prestalo plakať a pozeralo na mňa pohľadom plným dôvery. Vedelo, že ho bránim, a cítilo sa byť u mňa istým pred nápadmi svojej trápiteľky. Prsičká sa mu ešte od prestáteho plaču kŕčovite napínali a vydychujúc hovorilo, ponosujúc sa:

„Anička nechce tetu, teta je zlá, štípala Aničku a ťahala ju za vlásky.“

Slečna sa nahlas zasmiala a prehŕňala sa v ryži, pri ktorej stála.

„Ty žaba!“ osopila sa na dievčatko, ktoré si chytro ukrylo hlávku na mojich pleciach. „Ja nemôžem pochopiť, pani Demková, ako môžete milovať dieťa také škaredé, ako je táto potvora? Keby ja bola na vašom mieste, zadrhla by ho!“

„Ale mama Aničku nedá, však, mama?“ ozvala sa devuška a pozrela na mňa, túliac sa ku mne.

„Šťastné dieťa!“ ozval sa pán Kolmáni s dobrým úsmevom; v očiach mu svietila slza.

„A vy čo tu hľadáte?“ opýtala sa bezohľadne Amália.

„Vás, slečna,“ povedal pán Kolmáni a uklonil sa s podareným úsmeškom.

Slečna sa zarazila. Nevedela hneď, či je to pravda alebo posmech? A doktor Kolmáni pokračoval:

„Je to neľudské od vás, slečna, trápiť dieťa: to je nehodné ženského srdca.“

„Ale veď ja len žartujem, veď ono nemusí tak kričať,“ vyhovárala sa slečna.

„To nie je žart, to je zlosť!“ povedal starý pán vážne.

Amália pozrela na neho a potom sa odvrátila od neho.

„Dobre, čo koho do toho?“

„Slečna má dnes zasa svoj zlý deň, trápi každého, kto sa jej namanie,“ povedala som s trpkosťou.

„Načo sú takéto žaby tu?“ ukázala na Annu, ktorú zavolal starý pán k sebe. Dievča išlo vďačne k nemu, lebo mu dovolil pozerať hodinky, prstene a zlatú ihlicu v nákrčníku.

„Načo sú?“ opakovala Amália.

„Každého to musí popudiť, keď vidí, ako sa vy maznete s cudzím deckom, ako mu dávate miesto, ktoré opustil váš syn!“

„Ale teraz už dosť!“ zvolala som urazená. „Vy sa nestarte do toho, čo robím, koho milujem! Zakazujem vám hovoriť mi podobné reči a keby ste mali len trošku citu, neprišli by ste viac do domu, v ktorom ste neboli nikdy vítaný hosť!“

Akoby hrach sypal na stenu, také daromné boli slová moje, len som sa rozhorlila. Amália sa uškrnula a povedala: dobrého zdravia a odišla.

Pán Kolmáni položil dieťa, pristúpil ku mne a chcel mi zas bozkať ruku. Nedovolila som mu.

„Dobre ste to povedali, milosťpani, ale účinok nijaký. Ona je mrzutá sama na seba, nenapraviteľná. Ale hľa, ide váš pán…“ a ukazoval, obrátiac sa k obloku.

Páni vošli a ja som pokračovala v svojej práci.

Aj tetka Lízika nás navštívila, ale vtedy hľadel môj muž, kade by mohol ujsť… Nemal ju rád hovoriac: „Keby len starých báb nebolo na svete!“ Tetka prišla obyčajne v taký čas, keď nemala z čoho troviť doma, ale namiesto toho hŕbu noviniek. Navarila som jej kávu a potom ma ona chválila i blahodarila hodinke, v ktorú som sa dostala za pána Demku.

„Však veru, nahliadla si už,“ hovorila mi, „aký nerozum by bol býval dať košík takému mužovi, ako je tvoj? Vidíš, máš všetkého dosť, si bohatá a vážená pani, pravda, máš mnoho aj starostí a práce, ale to ide jedno s druhým. A môj Jano ani dnes ešte nie je skončený, má akúsi mizernú rechtóriu tam dolu kdesi na tureckej hranici — adresu mám doma, meno také, dobre sa mi jazyk nevyláme, keď ho mám vypovedať… Nalej mi, dievka moja, ešte za šáločku, veď ju máš doma, v sklepe, tú požehnanú kávu. No, ďakujem, bude, tak, čože by bolo z teba dosiaľ? Bola by si sa utrápila, ustarala a ktovie ešte, kto bude Janovou ženou!“

Veru, kto vie! — Anička pribehla a pýtala si svoj olovrant. Tetka nemilovala deti, ale kvôli mne tvárila sa k Anke milo.

Pri odchode naplnil sa céger: to kus slaninky, pol funtíka kávy, funtík cukru a s tým odišla, žehnajúc ešte minútu, v ktorú som prišla do Mackovej.

„No, či už odišla?“ opýtal sa muž, keď zasa prišiel domov po tetkinej návšteve.

„Už,“ odvetila som a povedala, že som jej dala kávu a cukor.

„Daj jej, len nech mi nechodí sem často. Čože ti zas natárala? Nemáš hlavu plnú kadejakých vrtochov?“ I pozrel pátravo na mňa, ale som pokojne vydržala jeho pohľad a on sa uspokojil i začal prezerať knihy. Našiel mnohú nesprávnosť v nich. Neporiadok v mojom vedení kníh bol často. A on sa mrzel, veď mal pravdu, ale najviac sa mrzel, keď som nechcela uznať chybu, ktorú som spravila. To ho priviedlo často do hnevu i praštil knihy o zem, vzal klobúk a palicu a šiel ku kamarátom.

Po takom výstupe prišiel domov len pozde v noci, nie triezvy a ja som si robila trpké výčitky, že som to zavinila a on že pre moju neústupnosť opustil dom a lumpoval.

Ale stalo sa, že aj okrem neústupnosti prihodilo sa podobné, smútila som nad tým i prosila ho, aby nechodil preč z domu. Niekedy aj sľúbil a za čas nešiel nikde, ale keď nešiel, prišli jeho priatelia a on ich kamarátsky pouctil a potom pili celú noc a kartovali až do rána. Často šlo to aj dosť vysoko, prihodilo sa, že prehral niektorý z nich 30 až 50 zlatých. A keby len to bolo! Ale v taký čas môj muž všetko sľúbil, o čo ho kto požiadal. Podpisoval zmenky a hoci pre to podstúpil už mnohú stratu, jednako nezmúdrel. Po takých nociach bol potom mrzutý a nič mu nebolo po vôli. Hneval sa na všetko, neodpustil mi nijakú maličkosť.

Pán Kolmáni prišiel zas a nájduc ma samu, neprestal dovtedy, kým mi nezahnal trudné myšlienky. Raz prišli do sklepu cigánky, nesúc svoje zdravé, čiernooké deti so sebou.

Hneď jedna z nich smelo chopila sa mojej ruky a chcela mi veštiť.

„Nechcem,“ hovorila som im, „nechcem ja vašej veštby.“

„Ale nech si len dajú, poviem im pravdu, koľko milých mali! Osemdesiat rokov dožije pani, nebudú mať ani jedného zuba, keď umrú.“

„Hahaha!“ zasmial sa pán Kolmáni, ktorého cigánky dosiaľ nevideli, a hneď zmenili taktiku.

„Nech nám niečo dajú, pani, máme šestonedieľku medzi nami, nech dajú na krst nejakú handričku, poviem im ešte niečo…“

„Nežiadam, choďte preč, lebo zavolám sluhu s palicou na vás,“

„Ej, nieže, nie,“ ozvali sa poniektoré a jedna stará devla vyšla predo mňa a povedala:

„Oni dali viac chleba cudzím deťom ako svojim vlastným.“

„Uhádla, striga,“ poznamenal Kolmáni a potom pokračoval, obzrúc si jej starú, zhrbenú postavu.

„Tá azda ani mladá nebola,“ ale vtom sa zasekol obzrúc sa.

Stará devla kričala zas:

„Ich najmilší je ďaleko odtiaľto, ale o malý, krátky čas zídu sa ich srdcia zas.“

„Netárajte už, marš preč,“ zamiešal sa už teraz môj ochranca a zdvihnúc ľahkú paličku so striebornou guľkou, rozohnal sa po nich. Cigánky vrieskajúc sa rozpŕchli. Ešte som vybehla za nimi, lebo som sa bála, že mi ukradnú Annu, ale ona sa hrala s deťmi v piesku a s radosťou pribehla ku mne.

Môj starý priateľ mal iste zas nejaký vtip za lubom, lebo sa usmieval, keď som vkročila s malou Annou. Potom som zamkla dvere na skliepku a zavolala pána Kolmániho do izby. Ponúkla som ho vínom i cigarami.

Akási tajná predtucha ma opanovala. Ešte vždy mi hučali v ušiach slová starej cigánky a nemilo, nemilo účinkovali na mňa. Nevediac, ako sa striasť trápneho pocitu, chytila som ihlicu a utiekala sa k práci. Doktor sedel na kanape, fajčil a díval sa dookola. Zrazu sa zasmial, pozrela som na neho. Tvárou mu preletoval temer detský úsmev a hovoril:

„Ale mali ste si jednako len dať prorokovať, milosťpani.“

„Myslíte naozaj? A aký úžitok by ste mali z toho?“

„Bol by som sa chutne zasmial a takto mi vhodná príležitosť uletela.“

„To teda kvôli sebe…“

„No, celkom nie…“ pretrhol starý pán. „Počkajte len, aby sa vám ešte také proroctvo nevyplnilo.“

„Ako to myslíte?“ spýtala som sa a uprela som na doktora zrak.

„Iba tak všeobecne, tak podľa seba to súdim. Mne sa už taká predpoveď vyplnila navlas.“

„Možno, ale úprimne rečeno, vám nebolo ťažko hádať.“

„Prečo?“ opýtal sa starík a pozrel chytro na mňa.

„Máte taký ctihodný vek za sebou, skúsenosťami ste taký obsypaný, že kto z toho žije, veru ľahko vám natrafí na strunu.“

Doktor sa pohniezdil na kanape a povedal polo smiechom, polo namrzený:

„Nerozumiete, lebo nechcete ma rozumieť. Mne cigánka nehádala, ale prorokovala a to sa mi navlas vyplnilo.“

Vedela som, že starý smieškar zasa má nejaký žartík za lubom, no nemajúc veľkej vôle pustiť sa na to pole, obrátila som reč inam.

Doktor sedel opretý o operadlo. Ja som vyšla otvoriť sklep, nechajúc chovanicu v izbe. Po čase vrzli dvere a starík vyšiel, vedúc Anicu za ruku.

„Vy idete?“ pýtala som sa.

„Musím nazrieť k chorým a aj tak máte dosť práce,“ hovoril a poberal sa ďalej.

Ľudia hovorili o ňom, že je čudák. Iní zasa, že je nedouk. Lebo študoval najprv práva, potom medicínu a napokon bol lekárom v Zárubnom. Bol už mnoho rokov vdovcom, mal staršiu dcéru, vdovu, vnukov, ba vari aj pravnúča kdesi, ale nebárs hovoril o svojej rodine.

Za mladi mnoho cestoval, ako študent najviac peši, a nazbieral mnoho skúseností. Keď hovoril rozumne o svojich cestách, bola radosť počúvať ho. Ale teraz už ostarieval a vychodil na detinské chodníky. No musím úprimne vyznať: jeho návštevy tešili ma a rozveselili.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.