E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Chovanica

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov



  • . . .
  • 4
  • 5
  • 6
  • . . .  spolu 8 kapitol
  • Zmenšiť
 

5

Aby sme tento nečakaný dlh splatili, museli sme spraviť pôžičku na náš majetok v Mackovej. Môj muž to robil s ťažkým srdcom a sľuboval, že už nikdy nikomu nebude ručiteľom. A zasa, náhle sa cítil trošku lepšie, začal svoj obchod a ja tiež som vzala svoje práce pred seba.

Tešila som sa Jankovmu príchodu. Prišiel, idúc pre matku, ale zabavil sa len hodinku. Môj muž ho prijal priateľsky, pozdejšie si s ním potykal. Častejšie sa obzrel po izbe, vedela som, že hľadá moje deti. Zavolala som Annu, ona zastala a ako bol jej zvyk, premerala ho dlhým pohľadom smelo, bez strachu. Mala bystrý pohľad, takže vnikol až do duše človeka.

„To je moja dcéra, Janko,“ povedala som mu, predstaviac mu svoju chovanicu.

„Ale ty si mala aj chlapčeka, kde je?“

„Toho viac niet a Anna… Choď, Anička, niekto prišiel do sklepu.“ Anna ma poslúchla, odišla. „Anna nie je moja vlastná dcéra.“

„Ako to? Je to dieťa cudzie, a čieže je to dieťa?“

Povedala som mu v krátkosti o Anninej matke, on celkom vážne počúval.

„Škoda ti bolo brať do domu cudzie dieťa, nebudeš mať za to odmeny od neho, ani uznania, je to vždy veľmi nevďačná úloha vychovávať cudzie deti, deti, ku ktorým nás neviaže nijaká páska, ani len rodinná, deti, ktoré sú nám cudzie, celkom cudzie.“

„Ako to môžeš hovoriť ty ako vychovávateľ, učiteľ!“

„Práve preto, lebo som si nadobudol v svojom povolaní smutné skúsenosti, no nechcem ťa zarmucovať, Anna, vidím, že dieťa miluješ, ale želám ti, aby si nepoznala nevďak namiesto vďaky!“

„Smutné by bolo odo mňa, keby som Annu vychovávala len pre jej vďačnosť, tak istotne by sa mohla sklamať, lebo vidíme vlastné deti nevďačne odtrhovať sa od rodičov, od reči svojej… A keby sa to mne prihodilo, nebolo by to na podivenie, no úfam sa inšieho od mojej Anči!“

Práve sa vrátila a prišla ku mne, jednostaj pozerajúc na môjho hosťa. On zasmušile pozeral na ňu, nepáčila sa mu, neviem prečo. Povedal medziiným, že má rád chlapcov, ale s dievčatami že nerozumie zachádzať.

Keď odišiel, Anička povedala:

„Aký je to neprívetivý pán, ani mi len ruku nepodal! Kto je to, mama, ty nemáš brata, ako sa volá?“

„To je tetkin Lízikin syn a menuje sa Ján Litvan. Je profesorom v Rudnom, nebodaj bude učiť aj dievčatá náboženstvo a neviem ešte čo, aspoň jeho predchodca učil aj dievčatá.“

„Poznať, že je tetkin syn, lebo je aj on taký ako ona! Tetku Líziku nemám rada, ani ona mňa, ja to dobre viem, kto mňa má rád; tetka Lízika, keď si ty nie v izbe, vždy zazerá na mňa alebo ma okríkne, a preto viem, že ma nemá rada.“

„Tetka Lízika už odvykla od detí, Anička moja, preto sú jej cudzie nepríjemné. Ale ty musíš byť k nej vždy milá, musíš ju uctiť a byť jej na výsluhu, kde môžeš.“

„Dobre, mama, ale viem, že ju nemám rada.“

„Nehovor tak, lebo by som sa musela nahnevať na teba. A máš úlohu na zajtra hotovú?“

Anička vyznala, že ešte nemá, a skočila i skoro zabudla na tetku Líziku a jej syna, pána profesora.

Zima sa minula, i leto prišlo a míňalo sa i ono v trudení a v práci. Ťažko nám prišlo platiť úroky od peňazí, ktoré sme nestrovili, ťažko, najmä pre môjho muža! Veď on si robil časté a ťažké výčitky pre svoju chybu, niesol vec ťažko už aj preto, že nevládal tak pracovať ako predtým. Prechorieval veľmi, hneď ho bolel žalúdok, hneď ho pichalo v boku, pritom kašlal a len sa úfal, že ozdravie. Lekár mu radil i do kúpeľov ísť, ale nechcel sa pohnúť z domu ani za svet. Ale čokoľvek mu lekár dal a predpísal, plnil to svedomite, temer pedantne.

V jeseni sme prešli bývať do mesta. Sklep a predné miestnosti sme vydali do prenájmu, podržali sme si len tri izby do dvora. K domu patrila aj veľká záhrada a kus zemičky za mestom. Z toho sme úfali ťažiť toľko, koľko nám bude potrebné pre dom.

Smutne mi bolo opustiť dom, v ktorom som prežila veľkú časť svojho života. Radostné i smutné rozpomienky ožili mi v srdci, čo všetko dialo sa tu v tomto kútiku a čo všetko na mňa ešte čaká.

Ľúto mi bolo odtiaľto odchodiť, aj môjmu mužovi, ale už bol sľúbil svojmu bratovi, že keď vyjde stadiaľto a pôjde bývať do Rudného, že ho prijme do domu, pozdejšie má sa tam osadiť Dezider. Lebo Dezider neukazoval schopnosti vyšvihnúť sa na niečo samostatného, ani schopnosti, ani vôle neukazoval, aby sa prebil svetom. A preto otec si tak rozmyslel vec, že v Mackovej osadí Dežka, náhle ho vyreklamujú spod vojenčiny, a potom mu nájdu súce dievča za ženu, ktorá by ho i milovala, ale držala aj v príslušnej bázni. Lebo Dezider si rád vyhodil kopýtkom a jeho starostlivý otec to všetko bral do ohľadu a budúcnosť syna bola pred jeho vnútorným okom pekne dočista vyobrazená, len už teraz keby sa to všetko tak stalo!

Na naše miesto prišla teda nová rodina. Naše zeme obrábali spolovice oni, sčiastky za istú vynáhradu. A pritom cítili sa veľmi dobre.

Ale môj muž nemohol privyknúť v cudzom meste. Dlho chodil ako zabitý. Netešil ho dom, ktorý si predtým žiadal mať, netešilo ho kasíno, kam sa dal zapísať, netešila ho zábava, lebo víno mu lekár zakázal piť. Pracovať nemohol, nevládal, čítanie novín ho omrzelo. A tak sa prechodil zväčša v izbe a vešal smutne, beznádejne hlavu. Nad svojou chorobou často si lámal hlavu, prečo to, odkiaľ táto bolesť, a keď sme mu nepomáhali, hneval sa a hrešil nás. Napokon v zime obľahol, bol náramne upadnutý. Veľmi kašlal a bol v ustavičnej horúčke. Nesmela som ho opustiť ani na chvíľku, hneď sa dozvedal a vyčítal mi, že už nedbám o neho! Ach, smutne bolo pozrieť na neho teraz, na neho, ktorý býval taký hodný, o ktorom by človek myslel, že je istý pred všelijakou chorobou. — A teraz!…

Prišla nás navštíviť tetka Lízika, prišiel aj Janko. Sedávali pri posteli chorého a rozprávali mu všeličo. Ale po takých návštevách bol nespokojnejší, nežiadal si spoločnosť, okrem malej Anny chcel len mňa mať okolo seba. Niekedy prišiel aj jeho brat z Mackovej, ale vždy mal robotu, ponáhľal sa domov.

Ach, smutné dni prišli zasa!

Raz prišiel k nám Janko, teraz bol celkom pokojný a milý, zhovárali sme sa potichu, lebo môj muž driemal. Spytoval sa na neho a potom som mu všetko rozprávala, čo som pretrpela pri chorom jedinom dieťati, ako som ho milovala, aká nešťastná som bola vtedy, keď mi umrel syn! Vyplakala som sa pred ním ako pred vlastným bratom a dobre mi padlo, že cítil so mnou!

„Úbohá Anna!“ povedal a bozkal mi ruku. „Mnoho ťažkého si už prežila a ešte mnoho ti nastáva.“ Pritom ukázal na môjho chorého muža. — Muž už dlhšie musel nespať, lebo teraz hľadel na mňa tak smutne, že mi až do duše vnikol ten pohľad. Ach, a pomôcť som mu nemohla!

Často ma prosil za odpustenie, hladil i bozkával ma; hneď sa lúčil so mnou, hneď zas vášnivo žiadal si žiť, žiť! Hneď zas plakal, že musí v najkrajšom svojom veku takto hynúť, hneď zasa trpezlivo sa oddal do vôle božej.

Anna chodila do školy, mala mnoho učenia. Často prišla domov vyplakaná, pán profesor Litvan, lebo on im prednášal botaniku a počtovedu, bol veľmi prísny na ňu. On zasa sťažoval sa na ňu, že mu odporuje, a keď ju vyvoláva, nedajbože od nej dostať slova. A že som sa jej nezastala, bolo Anne veľmi ľúto, chodila ako zabitá, nespievala tak veselo ako niekedy v Mackovej. Táto nová vlastnosť mojej chovanice ma znepokojovala a myslela som, že musím byť prísnejšia na ňu, ach, ale jej práve chybovala tá nežnosť, ktorú poznala predtým u mňa a ktorú práve teraz tak veľmi potrebovala. A bolo poznať aj cudzí vplyv na nej. Istotne všeličo počula v škole, a že som teraz nemohla tak často ňou sa zamestnávať, zamlčala mi všetko a rozmýšľala a cítila sa nešťastná, nemilovaná.

Ale niekedy ma objala náružive a bozkávala, dávajúc mi mená najkrajšie, najsladšie.

Tak nás našiel istého odpoludnia Janko. Anna ma pustila a zahanbená vybehla. Čo sa tomu dievčatku robí?

Janka som privítala, sadol si.

„Ty to dievča veľmi chybne vychovávaš, Anna, skoro ti vyrastie nad hlavu a toto poznanie bude pre teba bolestné.“

„Azda sa mýliš, Janko, nebude to tak zle,“ odpovedala som.

„Ja sám,“ ozval sa môj muž, „vystríhal som Annu pred prílišným milkovaním sa, ale som videl, že dosiaľ to dievčaťu nepoškodilo, kto vie, ako bude s ňou ďalej.“

„Ja myslím, že u Aničky sa javí potreba nežnosti. Ona ma chce mať takú, aká som jej bola predtým.“

„To je práve to zlo u nej, že chce niečo, čo práve nemá chcieť, nemá žiadať, ale vďačne, pokorne prijímať všetko, čo jej tvoja láska podá,“ tvrdil Janko.

Pokrútila som hlavou.

„Nepoznáte moje dievčatko,“ povedala som potom.

„A čo, ak ju nepoznáš ani ty?“

„Možno ešte ju nepoznám úplne, možno vzbudia sa u nej také vlastnosti, ktoré som dosiaľ nespozorovala, veď prichodí do veku, keď sa začína vyvíjať, a ona vyvinie sa skoro.“

„A potom, či si nikdy nerozmýšľala, že jej príbuzní môžu žiadať, aby sa vrátila k nim, a aké to pre ňu bude nešťastie, keď sa nájde v celkom rozdielnom kruhu.“

„Nie, na to som nikdy nemyslela. Ja som dosiaľ Annu pokladala výhradne za svoju, nikto sa k nej nehlásil, teraz sa to len azda nestane.“

„Alebo ona si zažiada ísť k rodine a opustí ťa nevďačne.“

„Ach, načo o tom hovoriť? Bolo by to možné? Nie, ja na to nechcem ani myslieť!“ zvolala som a pritom ma zaliali slzy.

„Ty veľmi miluješ to dievča!“ podotkol Janko.

„Áno, milujem ju, lebo vidím u nej podobnú lásku ku mne, milujem ju, lebo potrebujem milovať niekoho, bez nej by bol môj život prabiedny, chudobný.“

Nemala som toto povedať, môj muž to cítil bolestne. Vyšla som. V kuchyni sedela Anna so založenými rukami a hľadela divo pred seba. Aj ona bola vyplakaná.

„Čože ti ten pán profesor už o mne zlého narozprával?“ spýtala sa, keď som vkročila do kuchyne.

„Že neposlúchaš tak, ako by si mala, Anna,“ hovorila som tichším, vážnejším hlasom.

Dievča pozrelo na mňa prenikavým pohľadom. Chcelo azda vyčítať z mojich očí, či tomu verím. Tiekli jej slzy po tvári. Pristúpila som k nej, položila ruku na hlavu a hladila jej vlásky. Anna dosť skoro ovila si rúčky okolo môjho drieku a fikala.

„Čo ti je, dievča?“ spýtala som sa, premáhajúc pohnutie.

„Máš ma ešte rada, mamička?“ spýtala sa a uprela na mňa zaslzený pohľad.

„Mám, mám, Anička, len poslúchaj a buď pilná, aby som mala z teba potešenie. A prečo plačeš?“

„Keď si myslím, že už aj ty veríš, čo pán profesor hovorí, a taká si chladná oproti mne.“

„Nie, dieťa moje, ale pán profesor musí mať tiež príčinu, keď sa na teba žaluje.“

„On je taký prísny a chladný oproti mne a ničím sa mu nemôžem zavďačiť, mamička. Taká som v tej škole cudzia, akoby som bola kdesi na púšti.“

Hľa, myslela som, jednako som uhádla, že dievča potrebuje viac srdečnosti v zaobchádzaní a iba pod chladom, ktorý ju ovieva, zotrváva v istom vzdore. Utíšila som ju a uspokojila: zdá sa mi, podarilo sa mi ju presvedčiť, že i prísnejšie zaobchádzanie má svoje dobré stránky a keď si i Litvanovu prísnosť všimne, nebude jej to na škodu.

A dobre bolo, že sa dievča uspokojilo a priliplo zas ku mne celou teplotou svojej duše. Boh zložil na mňa nové skúšky, nové bremä, ťarcha žitia celou tiažou zaľahla mi na pleciach. Nastali hmlisté, mokré, pľúšťavé dni. Môj muž slabol, biednel a musela som sa spriateliť s myšlienkou, že ma opustí, zanechá bez pomoci, že onedlho mi pripadne ťažký údel vdovstva. I stalo sa. Po ťažkom boji, po nevýslovne bôľnych časoch zápasu, pri útrapách, ktoré srdce trhali na dvoje, môj dobrý, úbohý muž dotrpel a ja som zostala bohatšia o hrob a o hlboký žiaľ.

I sklonila som hlavu v svojej izbietke. Utrpenia a nešťastie, ktoré ma zastihli, zronili ma úplne, cítila som sa slabou, nevládnou, nevšímavou oproti vonkajším dojmom. Opustenie ma ovládalo a keby nie Aničky, bohvie, čo by bolo bývalo so mnou. V samote ona mi bola všetkým. Jej milý hlas, jej citný pohľad, hladkanie boli mi ako hviezda v tmách, ako spomienka po mojich milých a drahých.

Spolu sme sa modlievali, spolu kľačiavali, prosiac boha, aby teraz už dve siroty chránil a vystrel nad ne otcovské svoje ruky.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.