E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Chovanica

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov



  • . . .
  • 6
  • 7
  • 8
  • . . .  spolu 8 kapitol
  • Zmenšiť
 

7

Mocným vzrušením citov, utrpením i duševným otrasom trpelo i telo, slabá to schránka duše. Ledva som bola v dome svojho švagra, ochorela som temer na smrť. Choroba naľakala mojich hostiteľov, lebo mala tyfózny charakter, no pozdejšie ma uisťovali, že nemali mnoho trápenia so mnou. Anička ma opatrovala svedomite. Zavolali lekára i pomáhali, ako vedeli. Zmocnil sa ma letargický spánok, nevedela som celé týždne, čo sa so mnou robí, len na chvíle som precitla k jasnému povedomiu. Desné predstavy ľakali chorého ducha, no nemôžem sa jasne rozpamätať ani na jeden podivný sen z tohto času. Zdalo sa mi vtedy, že v izbe, v ktorej ležím, je aj ten, ktorý naplňuje všetko moje myslenie. Ale nehybne sedí opodiaľ, akoby sa hneval. Stála som pri obloku a hľadela na stráň, kde za kamennou ohradou brnejú sa kríže cintorína. Tam šumí mladá lipa nad malým hrobom. Naraz mi zarazilo ucho niečo podobné šelestu v hore padajúceho lístia, obzrela som sa i videla som stáť anjela pri dverách. Sticha povedal: „Poď, poď, poď!“ „Nejdem,“ rečiem ja, „vidíš, že nemôžem.“ A ukázala som na Janka. „Poď, poď, poď!“ zvolal anjel druhý raz. Ale som prosila: „Nevolaj ma, nejdem ešte!“ No on aj tretí raz zavolal a vtedy som mu odpovedala: „Keď prídeš ešte raz, pôjdem.“ Anjel zmizol, ja som sa vrátila skutočnosti… Túžba po živote zvíťazila.

Vzápätí za mojím príchodom prišiel aj list od Janka, ale som ho čítala až potom, keď už bolo po všetkom. Písal mi, že svojím posledným zúfalým listom som ho donútila spraviť krok, ktorý pokladal za nemožný. Opustil totiž matku, vypovedal jej poslušnosť, urobil to mne kvôli! List ostal bez odpovede, prišiel pisateľ sám, no našiel ma takú chorú, že sa nemohol zhovárať so mnou. Sedel vraj pri mne, hlavu majúc opretú v rukách, a smutne sa díval na mňa. Anna ho tajne pozorovala, ako sa priznala pozdejšie, a že jej ho bolo veľmi ľúto, keď videla jeho žiaľ!

Ja som o všetkom, čo sa dialo okolo mňa, nemala ani tušenia. Lekár aj potom, keď som znenáhla nadobúdala povedomie i životné sily, prísne prikázal, aby všetko vzďaľovali odo mňa, čo by mi prinieslo nepokoj. A kázal, aby ma z domáceho hluku, kde hospodárstvo požaduje živosť a čulý ruch, vyviezli do hory. I pristavili mi — neborák Dezider bol taký šetrný — malú izbičku z dosák pri boku koliby na salaši. Tam som bývala s Aničkou odlúčená od celého sveta. Hoci som sa telesne zotavovala, duša mi ostala chabá, bojazlivá a často sa ma zmocnila taká malomyseľnosť, že mi bolo do zúfania. No v tie trudné hodiny obrátila som sa k bohu, prosiac ho o pokoj, ktorý nedáva svet, ktorý prevyšuje rozum ľudský, o ktorom Spasiteľ hovorí: „Pokoj svoj dávam vám.“

A aj vtiahol ten pokoj do mojej duše. Uspokojila som sa. Videla som pri sebe Aničku, ktorá mi teraz bola všetkým. Hľadela som na ňu, keď kľačala pri vatre a buclatý hrnček s polievkou pre mňa postavila na pahrebu a dúchala do nej. Jej tvárička sa začervenala, očká, v ktorých sa zračil odblesk plamienkov, zašli slzami, biele hrdielko sa natiahlo a celá jej mladušká postava bola napäte činná pri diele. Chúďa! Čokoľvek by som bola pre ňu dosiaľ vykonala, ona mi to teraz vrátila a odmenila sa. Zavčas rána doniesla mi žinčice, pozde večer ma ešte ukrývala ako malé dieťa. A veru tak veľmi ako dieťa cítila som všetko, bázeň, strach, radosť i uspokojenie, no najviac hlad, smäd a zimu.

A žiaľ, choroba zanechala následky: ostalo mi hučanie v hlave, časom nepočujem dobre… Ostala mi náklonnosť k pľúcnym chorobám a ak sa nebudem všetkého škodlivého vystríhať, pravdepodobne nebudem dlho žiť… Vedela som to dobre. Úprimne som sa spýtala lekára a on mi to tiež úprimne povedal, aby tak, vediac, čo mi hrozí, chránila sa toho.

S tichou rezignáciou som videla odchodiť krásne letné dni s ich sparnom a búrkami a videla som prichodiť i jeseň.

Dni sa krátili, noci boli dlhšie a chladné. Prvé mrazy opálili dozrievajúce šípky a kaliny. Šípina a černič v nachovej nádhere stlali sa po stráňach a suchej pažiti. Vŕby opustili konáre a z nich zletel kedy-tedy žltý lístok. Všetky kroviny odeli sa do farbistého rúcha. Len jedle a borovice sa skvejú v sýtej zeleni. Stráne a polia ostali pusté. Semená dozreli. Všetko sa postaralo, aby jeho plod nevyhynul. Ovocie padá na zem vlastnou ťarchou a hľadá pôdu pre zárodok budúceho žitia.

Všetko staré, neschopné života opúšťa doterajšie miesto a ponecháva ho podrastu. Stará jedľa, hentam sklátená víchrom, leží prevesená cez priepasť ako smutný most. Okolo nej bujnejú nové výrastky. Nad nimi štebocú mladé vtáčky, že už vedia lietať a hľadať si živnosť.

Odrastené sú i mladé zvieratá. Náš bača má tu von celé gazdovstvo. Nespomeniem barance s ich groteskným skokom a pohybmi hlávok, kde tušia budúcu zbraň, je tu aj prasiatko, slepačia rodina, mačička, psík. A živo je okolo nás. Mladý Dunčo je čulý a pri každom šuchu zašteká mliečnym hlasom, len sa tak ozýva. Zavše zaskučí, zadnou labkou sa nemotorne poškrabe poza ušká. I biele a „jablčisté“ prasiatko s chvostíkom skrúteným na osmičku moce sa okolo koliby. Niekedy je až samopašné, zvrtne sa, vyhodí rylom do povetria, azda chce napodobňovať svojho divého strýca v hore. Zavše grúli aj do psíka, ten zďavká akoby nevôľou nad hlúpym žartom, no čochvíľa oba sú zasa dobrí priatelia i chlepcú psiarku z jedného šaflíka. Zo striešky koliby jastrí na nich mačička i zaťahuje labkou po nich, labkou hladkou a krátkou. Inokedy dudajúc slní sa a chytá si mušky. Vidiac poletujúceho vtáčika, jastrí za ním, stúli sa, strežie, v očiach sa zaiskrí vražedný blesk: v mačke sa zobudil dravec.

Anička, keď len mohla, zabehla do hory a na stráne, priniesla kvetov a bylín všelijakého druhu. Zavše vzdychla, že keby vedela, ako sa toto volá! Čo jej bača pomenoval, nepostačilo jej, ona chcela vedieť latinský názov. Ale zato skladala do kníh rastlinky a pritlačila skalou…

Ale ešte aj otázka, čia je ona, odkiaľ pochádza, zamestnáva myseľ mojej chovanice. Slová pani Litvanovej, vrhnuté jej do očí, nezabudla. Jej hrdosť chce vedieť, či je skutočne opustená a opovrhnutá.

„Keby sme raz išli do môjho kraja,“ vzdychla si. Rozprávala som jej, čo mi povedala jej matka, dievča ma zamyslene počúvalo až do konca.

„Nemusia veľmi túžiť po mne,“ hovorila napokon, „keď sa nehlásia ku mne. A len vedia, kde som.“

„Vedia, písali sme im o tom. Veď my ich nájdeme. Dobre bude, keď budeš mať aj prirodzených ochrancov, keby mňa nebolo.“

„Ó, mama, tak nechcem nikoho,“ zvolala vášnivo. „Ale však pôjdeme niekedy, keď budeš zdravá?“

„Pôjdeme,“ sľúbila som…

Raz ma navštívil Janko. Priviedol ho Dezider.

Ó, ako som sa zachvela bázňou a strachom! Načo prišiel? Prečo ma vyhľadal už teraz, keď som sa zriekla všetkého?!

Videl ma biednu, aká som už teraz bola, a poľutoval ma. A čo viac, ešte ani teraz sa nechcel zrieknuť svojich práv, a preto ma vyhľadal v mojej samote.

Dezider žartoval s Aničkou, Janko si sadol ku mne na lavičku pred kolibou a vzal mi schudnutú ruku do svojej. Videl, že je temer priezračná; vidno každú žilku. Okom plným sústrasti pozerá na mňa.

„Cítiš sa už lepšie, Anna?“ spýtal sa.

„Hovoril si niečo?“ opýtala som sa roztržite.

Smutne sa usmial.

„Spytujem sa, či sa už lepšie cítiš,“ povedal hlasnejšie.

„Ó, lepšie, omnoho,“ odpovedala som s istou ľahostajnosťou. Chvíľku mlčal.

„Anna, ty vieš, že odchádzam z Rudného!“ začal zasa.

„Preč? Kam? Neviem to,“ povedala som.

„Do Lužinej, blízko Rieky. Zabudla si na to?“

„A čo tam?“

„Vymenovali ma za profesora.“

„Tak? Ó, to je smutné,“ povedala som úprimne.

„Anna, ty už vieš, že máš ísť so mnou?“

„Ja? A čo by som tam robila?“

„Ó, Anna!“ zvolal a pozrel s výrazom zdesenia na mňa. „Zabudla si, nepamätáš sa? Anna, spamätaj sa!“

Zachvela som sa.

„Je zima a tvoje slová mi zapríčiňujú žiaľ,“ povedala som, zasa uznám, v nesúvislosti.

„A na môj žiaľ, na moje utrpenie nepomyslíš,“ zvolal Janko trpko, ale videl, ako som sa strhla, a zasa začal mierne, láskavo hovoriť.

„Ty pôjdeš, duša moja, so mnou, však ver’, nebojíš sa už ničoho viac, nemá ťa čo ľakať už, pôjdeš.“

„Nepôjdem, nemôžem, netráp ma!“ prosila som zasa.

„Nie? Prečo?“ spýtal sa, akoby neveril mojim slovám.

„Bojím sa, som chorá,“ odvetila som mdlo.

„Ozdravieš, moja láska ťa uzdraví,“ sľuboval Janko vrelo.

Ach, keby to bolo bývalo pred rokom! Vtedy by som bola opustila všetko na svete a išla s ním hoci i na kraj sveta. Ale teraz nebolo viac odvahy, sila ducha podlomená.

„Nevidíš, že som chorá, načo ma mučíš? Nechaj ma tu, dobre mi je,“ hovorila som už v slzách, slabá a nervózna. I chvela som sa rozčúlením. Videl, že je zo mňa nič.

„Tak musím zasa odísť, ach, Anna, ty ani nevieš, čo pre teba trpím,“ zvolal, vstal a hľadel na mňa pohľadom plným výčitky.

„Odpusť, miláčik duše mojej, a nehnevaj sa! Veď trpím aj ja, ale nemôžem ináč, zabudni,“ prosila som, ľúto mi ho bolo, ale cítila som, že ináč mi nemožno; či som sa bála výstupov podobných tomu v predvečer môjho odchodu z Rudného? Či ma ľakali matkine kliatby, ktoré by potom preniesla aj na jeho drahú hlavu, a či len prirodzená slabosť a strach tvorili môj odpor? Všetko spolu.

Kým ešte neodišiel, Anna mu ukázala svoju malú zbierku. Pravda, usmial sa detinskému pokusu, ale ho potešilo, že videl v nej chápavosť a lásku k predmetu, ktorý aj jeho ducha zaujíma. Anna celkom hrdá a vytešená odprevadila ho až do doliny.

Keď som ozdravela, dostala som od Janka listy. No ony nezmenili nič na veci. Písala som mu, ako možno písať nežnej sestre. Milovala som ho aj vtedy, no povedomá som si bola, že svoje žitie nesmiem pripútať k jeho životu. Mne je určené živoriť niekoľko rôčkov, ale on má ešte pred sebou život, budúcnosť. Chorá nesmiem hatiť let bujarého orla.

Dezider chodieval do Rudného; obstaral všetko, o čokoľvek som ho požiadala. Doniesol nám raz zvesť, že tetka Lízika umrela. V krátkej, ale trápnej chorobe nemal ju kto opatriť i umrela neoplakaná.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.