ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od smrti milovaného syna minulo už päť rokov. Moja Anička už chodí do školy. Vyvíja sa na prekvapenie i radosť. Je dobrá, poslušná, učí sa pilne a s veľkou radosťou. Oprávňuje ma na skvelé očakávanie. I telesne je hodná, zdravá, vždy veselá, spevavá. Oči má veľmi pekné, ústočká sú trošku veľké, ale zdravo červené a plné drobných bielych zúbkov. Líčka prekvitajú zdravím. Vlasy už prechodia do tmavej farby, bude počerná a bude pekná, táto moja milá dcéra. Som hrdá na ňu.

Už sa všetci spriatelili s myšlienkou, že ostala u nás. Môj muž miluje veselé dievča, berie ju so sebou na pole, ukazuje jej, kde čo rastie, kde aké vtáčky robia si hniezda a aké sú osožné v hospodárstve a v prírode. Ba aj v sklepe obslúži a potom je hrdá na to.

Dezidera sme dali do väčšieho mesta, muž ho chce všemožne osadiť v našom meste a sám zamýšľa kúpiť dom v Rudnom, kam by sa rád čo najskôr presťahovať. Dom už vyhľadal dávno, ale dosiaľ sa nemohol s majiteľom pojednať.

Konečne istého večera prišiel mi s novinou, že dom kúpil, ale že potrebuje mnoho opráv. Budúce leto musíme budovať, preto už teraz dobre bude postarať sa o stavebný materiál.

S chuťou, neúnavnou vytrvalosťou zháňal všetko potrebné na budovanie. Nemal ani noci ani dňa. A pritom obstarával i ďalej predošlý obchod s nápojmi, dodávajúc ich krčmárom. Často neprišiel domov ani do týždňa a keď prišiel, ledva si oddýchol, už zas išiel ďalej.

Ach, táto neúnavná činnosť bola akoby predtuchou veľkého nešťastia, ktoré ho malo zastihnúť a ktoré ho zastihlo.

Raz mu voziari doviezli zo stanice mnoho sudov vína. Bol sám pri skladaní a sám ich ukladal v pivnici podľa akosti a veku. Pritom sa nemohol zdržať nepomáhať, a tu sa stalo, že sa mu noha skĺzla, spadol a dolu schodmi kotúľajúci sa sud prebehol cez neho. Nemohli ho zastaviť. Omdletého vyniesli ho chlapi nahor. Poslali sme hneď po lekára, no už medzitým prišiel k sebe a ponosoval sa na veľké bolesti v bokoch. Na šťastie došlý lekár hovoril, že nie je tak zranený, ako sa dalo obávať, ale musí sa veľmi šetriť a podobné práce nesmie nikdy viac robiť sám.

Ako naša rodina počula o tomto nešťastí, hneď prišli všetci. Môjho muža, chudáka, znepokojoval hluk, vrava a nárek sestár, ale on miloval svoju rodinu i videl, že z rodinnej lásky aj oni prišli k nám. Tu i tu bola reč aj o poslednej vôli a ako poriadny hospodár začal rozmýšľať o tom aj sám chorý. No chvalabohu, nebolo s ním tak zle! Jeho posledná vôľa teraz ešte nebola posledná. Ale som sa poučila pritom, že rodina môjho muža bdie, aby svoj majetok nenechal „cudzím“, to jest mne a mojej chovanici, a táto myšlienka bola bolestná pre mňa, ktorá som nikdy nebola vypočítavá!

Môj muž ozdravel, ale neprišiel nikdy viac k predošlej sile. Každé prechladnutie, každá duševná i telesná napätosť nechala na ňom stopy. Často býval smutný, zádumčivý a omrzený. Starosť o hospodárstvo, o obchod, o budovať sa majúci dom znášala som teraz väčšinou ja a vďačne som to robila, keby len bol býval so mnou spokojný. Koľko ráz som sa vyplakala potajomky; hneď oľutoval, keď ma tvrdými slovami urazil, ale ja som cítila účinok tých slov ešte aj potom. Prirodzene, nemohla som všetko správne vykonať a tým nepokojom zmietaná, hynula som aj ja.

Mojou pomocou, potechou bola teraz už osemročná Anna. Bola rezká, bystrá a pochopila hneď všetko, túlila sa ku mne a bozkávala mi tvár, kým som sa jej nezasmiala. Jej pomer ku mne, k nám bol ešte vždy ten istý. Vedela asi, že nie je moje dieťa, božemôj, bolo dosť ľudí, ktorí jej to povedali, ale ja som jej o tom nikdy nehovorila. Azda to bolo odo mňa sebecké, ale pokladala som to za lepšie aj z vychovávateľského stanoviska, aby sa naučila milovať, ctiť, poslúchať ma, ktorá som ju prevzala z rúk matkiných a nahradzujem jej ju. Keď bude väčšia, všetko jej poviem. Vtedy bude rozumieť a bude spokojná, aj keď zaplače nad mohylou svojej úbohej matky. Keď som aj niekedy poznala na nej, že ju trápi otázka: ,Kto boli moji rodičia, kde je moja matka,‘ tu som ju vzala k sebe a povedala som jej, že je moja, a dieťa sa upokojilo. Keď sme venčili hrob môjho ešte vždy vrelé milovaného — ach, len v duchu — syna, ovenčili sme aj osamelý hrob Anninej matky. Jej výchova robila mi teraz mnohé myšlienky. Ľudia blízki, pravda, úzkoprsí, hovorili mi: „Čo chceš s ňou? Vychovať ju za slečnu, bude to jej šťastie?“ Iní zasa strašili ma ináč. No ja som sa neobzerala a vychovávala som si Annu tak, ako mi srdce kázalo, ako by som vychovávala vlastnú dcéru, keby mi ju bol pánboh dal. Dám jej výchovu slušnú, ale viac domácu. Nech sa naučí vedomostiam potrebným žene vzdelanej, ale hlavne nech sa naučí viesť domácnosť, žiť rozumne vo svete, nech sa naučí samostatne myslieť a konať. Poznávam, že mám málo samostatnosti. Na príčine je sčiastky moja povaha, sčiastky výchova u mojej mamky, ktorá vždy všetko viedla a svoju nadvládu rozprestierala i na najmenšie udalosti. Ona mala energického ducha, ja ho nemám. A preto chcem Annu vychovať tak, aby sa nestratila, aj keď ostane sama na seba ponechaná, aby videla všetko na vlastné oči, poznala, čo je dobré, pre ňu prospešné, ale zlého aby sa vystríhala ako ohňa. Na šťastie ona mala hneď od mala povahu, ktorá mi obľahčovala výchovu. Ba mierniť som musela ten pud k samostatnosti, lebo sa mohol zvrhnúť na svojhlavosť. Vedela vždy dôjsť cieľa, čo zachcela, nezabudla tak ľahko a konzekventne sa toho držala. Ale láskavé slovo našlo u nej vždy účinok. Slzy jej vyhŕkli z očí a pozdvihnúc rúčky, volala:

„Mamuška moja, nehnevaj sa!“

Ó, ja by sa na teba hnevala! Hoci som bola často rozhnevaná a nervózna a vtedy z hnevu bola by ju aj ubila, ale nevýslovná ľútosť zadržala mi ruku… Dosť ťa ešte azda nabije svet, nie, dievka moja, nebude ťa biť táto ruka, ale žehnať.

Často ma môj muž upozorňoval, hovoriac:

„Pamätaj, žena, ty si to dieťa pokazíš. Nauč ho odoprieť mu tu i tu niečo, nebude všetko podľa jej vôle.“

Vďaka môjmu dobrému mužovi, dal mi pri výchove chovanice voľnú ruku, okrem jednotlivých poznámok, ako som vyššie uviedla. On to myslel celkom správne a ja som sa aj správala časom podľa toho.

Tešila som sa, že pôjdeme bývať do Rudného, sídelného to mesta našej stolice, najviac preto, lebo tam sa mi obľahčí výchova dievčatka, tam ju budem mať viac pre seba, tam mi ju nebude kaziť osoba podobná Amálii. Lebo ešte aj teraz mi ju napáda, ale dieťa je mocné a už sa nedá a vie náležite narábať nechtami i zubmi. Slečna na ňu žaluje doma i pred učiteľom, dieťa potresceme, ale viac zasluhuje trest ona. Anna cíti, že je v práve, keď sa bráni, a preto plače a nemôže sa uspokojiť. To sú jediné trpké slzy prvej mladosti mojej chovanice. Ani jedna doba nie je bez nich a hoci ako by ju chránila, ony sa musia dostaviť.

Tetka Lízika nás tu i tu navštívi. Hovorila, že Janko má prísť bližšie za gymnaziálneho profesora, ale som sa nespytovala, kam; tetka Lízika mala vždy nejaké tajnosti, ktoré mňa, najmä teraz, nezaujímali. A veru ani nemali ma ako. Môj muž postonával. Sila, rezkosť a vytrvalosť v práci navždy ho opustili. A čo bolo ešte horšie, i bodrosť ducha a veselosť ho opúšťali. Časom sa pohrúžil do myšlienok, zadumal sa sám do seba a vtedy bol nervózny, popudlivý.

„Nie som už ani ja ten, čo som býval predtým, v najlepšom veku ma opúšťajú sily, opravdivá kalika, musím hľadieť, ako iní pracujú, a to je pre mňa pravá muka!“

Od niekoľkých dní sa mi zdalo, že je nespokojný, často vzdychá, je zamyslený, prehŕňa sa v papieroch a keď sa ho spýtam, čo mu je, odpovie nevrlo, zasa smutne, že nič.

A už je čas začať stavať. Dal sa už viac ráz odviezť do Rudného, od nás štyri hodiny vzdialeného, a celé dni sa radí s podujímateľom a jedná murárov. Ale ho to neteší tak ako pred rokom, teraz posiela mňa tatam pozrieť alebo aj zakúpiť, a on len prizerá na domácnosť a s pomocou Anny vysluhuje v sklepe. A tak sme si čarovali úlohy, on ostáva doma, ja chodím viac na trh a do Rudného k domu.

A zasa prišla jeseň. Milé dni podjesene zasa ma naplnili rozkošou. Kochala som sa v pozorovaní prírody, ktorá, čo doniesla zrelého, už podáva človeku na jeho výživu a radosť. Ako sa človek hotový sám so sebou poddáva svojmu určeniu bez reptania, konajúc ešte v službe iných všetko, čo od neho očakávajú, tak aj v prírode sa všetko znovu a pomaly poddáva svojmu určeniu a sticha, ale dôsledne kráča k cieľu, nesúc so sebou zárodok nového, budúceho žitia. To tiché, beznáročné odriekanie lahodí mojej prírode. To vedieť je veľkým šťastím pre človeka, ktorému je určené nedosiahnuť nikdy, čo naplňuje jeho srdce vrelou žiadosťou, po čom túžil a čomu by vďačne posvätil svoj život.

Náš dom je hotový. Posledný raz boli robotníci v ňom: maliar, maľujúci predné izby, a stolár, ktorý robil police do veľkého sklepu. Sklep sme vydali do árendy. Donesie nám viac ako ostatné miestnosti. Budúcim rokom prejdeme do Rudného, ale kupčiť viac nebudeme. Tomu sa veľmi teším, život nám bude pokojnejší, bezstarostnejší. Len obchod s vínom a liehom chce môj muž i napotom podržať. Nechce sa zrieknuť všetkého zamestnania.

V istý krásny jesenný deň išla som domov z mesta. Vozík bol naložený tovarom. Išli sme hore vrchom k prvej dedine. Stretávali sme vozy naložené batožinou, na nich sedeli maminky alebo otcovia so svojimi deťmi. Vzdychla som si. Áno, je čas, keď rodičia vedú svoje deti do škôl, i ja by som bola takto už viezla svojho syna na gymnázium do Rudného. Kde a kedykoľvek vidím chlapca v jeho veku, zabolí ma srdce, v duchu si pomyslím, že takého by už aj ja mala!

Chlapci boli smutní, čím bližšie dochodili k mestu, mamičky zamyslené a unavené cestou. Aj im azda smútok zlietol na dušu, že sa musia rozlúčiť s miláčikmi svojho srdca, že ich dajú do rúk cudzích, ľahostajných, že azda prvý raz ich pustia na vlastné krídla a ono to vtáča spadne ešte neraz, kým sa samostatne naučí lietať; ach, koľkí zahynú pritom!

Jožkovi som rozkázala zastať. Zišla som z vozíka a chcela som ísť na vrch pešo. Slnko zapadalo. V červenkavom slnku skvel sa dubový háj, jeho tmavá zeleň prechádzala už cez žltkavú farbu do červena. Na lúkach rozostavené petrence ešte nedosušenej otavy rozosielali korenistú vôňu, povetrie bolo ňou naplnené i nasýtené a trblietalo sa v svetle zapadajúceho slnka a v ňom sa preháňali celé roje mušiek. Pokraj cesty strmou stráňou zašveholilo kde-tu vtáča a ako splašené vyletelo a hľadalo úkryt hlbšie v hore. Duša mi okriala, akoby sa rozvinula, cítim, že žijem, teším sa, že žijem azda prvý raz povedome a radostne. Prečo práve teraz? Veď už toľko rokov som žila a necítila túto radosť, túto túžbu po žití ako práve teraz. Čo je to so mnou? Snila som dosiaľ? Koľko ráz som tadiaľto prešla a nikdy som nezbadala krásy tohto kraja, len práve dnes. Oko nepoňalo odtienky sýtych farieb na stráni i na poliach. Vidím to dnes po prvý raz, či som azda dosiaľ nevidela v horách len zelené drevo, na poliach zrno donášajúcu slamu, v rieke len vodu a na pestrých lúkách len budúce seno? Možno, pohybovala som sa medzi hmotou, i vo všetkom som videla len hmotu…

Pomaly som prišla na vrch. Vystupovala som sa niekoľkým vozíkom, ale teraz počuť len v diaľke hrkotať kolesá už k mestu sa blížiacich. Okolo mňa je ticho a voľno mi je. Som teraz šťastná i spokojná. Nemám vari ani žiadosti, aspoň nie jasné.

Prichodím k vrcholu. Bystrým okom zazriem na pokraji cesty sedieť na skale človeka. Je to akýsi pán. Sedí zhrbený, hlavu majúc opretú v dlani, a pozerá na druhú stranu. Vidím len jeho hlavu, pokrytú havraními vlasmi, vidím kontúry pliec a zastanem. V tráve leží biely slamený klobúk s čiernou stužkou, pri ňom niečo blýskavého, áno, rozoznávam i to, je to schránka na byliny pre botanikov a poznávam tohto osamelého, poznávam ho po dvanástich rokoch. Je to Janko Litvan, môj niekdajší Janko. Obzrel sa, ale ma nevidí, lebo je trošku krátkozraký. Mohla by som prejsť popri ňom a nepoznal by ma azda. Premenil sa, stal sa azda ešte krajším, aspoň mne sa tak vidí, ale nepremenil sa tak veľmi ako azda ja. Na žene čas necháva hlbšie stopy, mužského ušetrí viacej. Či prejsť popri ňom, nepozdraviť ho?! Nie, nemôžem!

Prišla som blízko k nemu, zbadal ma, vstal a pozrel uprene na mňa. Poznal ma.

„Anna?“ zvolal prekvapený a mimovoľne mi podal ruku.

„Kde si sa tu vzal, Janko, medzi nami, veď som myslela, že azda Turkov učíš vyznávať našu vieru?“ povedala som, len aby som hovorila, lebo slzy sa mi tisli do očí a nechcela som ich ukázať.

„Nie, Anna, Turkov som už opustil a teraz som prišiel domov, zacnelo sa mi za mojimi vŕškami, zatúžil som za domovom, prosto rečeno: som teraz profesorom na gymnáziu v Rudnom.“

„Naozaj! Mamka tvoja hovorila niečo, ale…“

„Mne vypadlo z pamäti, však, Anna, máš krátku pamäť,“ podotkol s úsmevom trochu trpkým. Neodpovedala som; kráčala som ďalej cestou, kým on zdvihol klobúk a schránku prevesil cez plecia a ponáhľal sa za mnou. Bolo mi ľúto, že takto hovoril; nemohol už zabudnúť aj on? Nemožno nám bez výčitky pozrieť na seba; čo sa stalo, viac sa neodstane, prečo nemôže odpustiť?

„Odpusť, Anna,“ prosil, keď prišiel ku mne, „a dovoľ odprevadiť ťa. A to bol tvoj voz, ktorý prešiel pred štvrť hodinou vedľa mňa?“

„Môj, áno, mala by som sa ponáhľať domov.“

„Domáci ťa budú netrpezlivo čakať a ty sa už tešíš, že ich zasa uvidíš. Anna, či si šťastná?“ Pri tejto otázke zastal a pozrel na mňa dlhým pohľadom.

„Som, brat môj, som šťastná, mám, čo mi treba, muž ma miluje…“

„Pravda, to je pre šťastie dosť, mať, čo treba pre každodenný život, to je dosť.“ Zasa sa chvela trpká výčitka jeho slovami.

„Tvoja matka príde k tebe bývať, hej?“ spýtala som sa ho, keď sa zamlčal.

„Áno, pôjdem na druhý týždeň po ňu, dovolíš, navštívim vás. Rád by som poznať tvojho muža a tvoje deti!“

Moje deti! Chcela som mu povedať, že nemám deti, ale pre žiaľ som nemohla. Prišli sme k vozíku; Janko mi pomohol do neho a bozkal mi ruku.

„Zbohom, Anna!“

„Do videnia, Janko, u nás!“

Dlho ešte stál na vrchu, videla som ho, keď som sa obzrela a keď sme zašli za horu, myslela som, že ho vidím všade stáť predo mnou. Ó, ty pekný sen mojej mladosti, buď šťastný, nájdi blaho, ktoré si si zaslúžil, ktoré ti žičím z celého srdca, ktorému sa chcem tešiť z celej duše.

A mne daj, panebože, ducha zmužilosti, aby, keď sa s ním zasa zídem, videla som v ňom to, čo mi je a čo mi ostať má naveky: brata.

Doma ma muž očakával veľmi netrpezlivo, robil mi výčitky, že nedbám o neho, že je chorľavý, a že sa neponáhľam domov a množím jeho starosti. Našla som ho upadnutého. Popod oči mal tmavé podkovy, čelo ukazovalo niekoľko vrások viac než predtým.

„Čo ti je, muž môj, si azda chorý?“

„Ach nie, ale sa trápim…“

„Čo ťa trápi, povedz mi, vidím, že už od dlhšieho času skrývaš niečo predo mnou.“ Pozrel na mňa. V očiach sa mu zračila bolestná prosba.

„Povedz mi, čo ťa trápi, ľahšie bude aj tebe, povedz mi svoje obavy, nech je to čokoľvek na svete!“

A on ma pritiahol k sebe, vzal moje ruky do svojich, posadil ma vedľa seba a potom mi povedal, že sme schudobneli, že sme temer na mizine!

„Zaručil som sa za priateľa Galbana, spravil bankrot a zmenka na jedenásťtisíc zlatých vyprší dnes-zajtra.“

Zaiste je to smutné… — chvíľu nepovedala som ani slova.

Myšlienka, že som toľké roky pracovala neúnavne a teraz výsledok mojej práce je tam, je bolestná, a tým bolestnejšie ešte povedomie, že môj muž potrebuje teraz pohodlie, pokoj — a nemôže si ho dožičiť!

„Anna, povedz mi niečo, rob mi výčitky, ale nemuč ma svojím mlčaním.“

„Nechcem ťa mučiť a výčitky ti nejdem robiť, bolo by to aj márne a dosť trpíš. Vzmuž sa, nemysli viac na to, peniaze zoženieme a ďalej nám pomôže boh!“

„Ďakujem ti za tie slová, žena moja, áno, len boh nám pomôže.“

Uspokojil sa akosi, azda prvú noc od dlhého času spal dosť pokojne, ale ja som preplakala, prebdela väčšiu čiastku noci, veď sa mi zdalo, že všetko, čo milujem, čomu som navykla, čomu sa teším, uniká mi vtedy, keď mi je najmilšie…