ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko dní plavby nám ubehlo bez zvláštnych príhod. Avšak jedného rána, bola to nedeľa, rozniesla sa neobyčajne rýchle po celej lodi smutná zvesť, že dnes bude pohreb. Ktože umrel?, pýtame sa jeden druhého. Konečne sme sa dozvedeli, že jedna mladá Angličanka, ktorá cestovala so štyrmi deťmi za mužom do Ameriky, rozlúčila sa po krátkej chorobe s týmto svetom.

Pri tejto príležitosti zmienim sa o zdravotných poriadkoch, ktoré sa všeobecne zachovávajú na dlhých morských cestách. Niektoré z najväčších poštových parníkov, na ktorých cestujú zámožnejší ľudia, majú svojich zvláštnych lekárov a aj príručnú lekáreň. Avšak veľká väčšina lodí, medzi ktoré patrila aj naša, pláva bez zvláštnej lekárskej služby. Ak je náhodou medzi cestujúcimi lekár, dobre; ak nie, i tak dobre. Každý cestujúci sa musí sám starať o svoje zdravie. Keď niekto na lodi ochorie, a choroba je ľahšia, zostane na svojom lôžku; pri ťažkom ochorení, z ktorého môže nastať aj smrť, dajú chorého do osobitnej izbičky, v ktorej chorý zostane tak dlho, kým nevyzdravie, alebo nezomrie. Ak niekto umrie, nik z cestujúcich neuvidí mŕtvolu; námorníci ju uložia do jednoduchej truhlice pozbíjanej z nefarbených dosiek, potom vrchnák pevne pribijú klincami, celú truhlu zaťažia spomínanými kameňmi, ktoré na hŕbe ležali v jednom kúte lode, a zhodia do mora.

Takto sa pokračovalo i v tomto prípade. Po obede asi o druhej vytiahli plavci na zadný sťažeň anglickú zástavu, ako sa to robieva pri každej slávnostnej príležitosti. Potom začali cengať na malom námornom zvonci; cenganie trvalo asi štvrť hodiny. Za cengania sa všetci zdraví cestujúci hrnuli na palubu na pohreb. Všetky tieto prípravy zapôsobili na nás zdravých veľmi bolestne; tým horšie muselo cenganie pôsobiť na tých, čo ležali nemocní v komôrkach. Ešte za cengania prišiel na palubu sám kapitán; za ním šiesti plavci, oblečení v smútočnej rovnošate, niesli truhlu s mŕtvym telom prikrytú čiernym súknom a postavili ju priečne na zábradlie paluby. Cenganie razom prestalo. Kapitán predniesol anglicky krátku reč a potom sa pomodlil. Počas tejto modlitby stáli plavci po oboch bokoch truhly a jeden držal v rukách súkno, ktorým bola prikrytá rakva. Keď kapitán skončil, plavec strhol čierne súkno a ostatní posotili truhlu, ktorá sa v povetrí prevrátila, a len čo padla do vody, hneď sa nad ňou vlny morské zavreli. Úbohá žena našla svoj mokrý hrob na dne morskej priepasti.

Krátke a jednoduché obrady námorného pohrebu urobili na nás všetkých neobyčajne hlboký dojem. Smutní sme sa rozchádzali do svojich izbičiek. Úbohý manžel! Možno, že v tej chvíli v duchu vítal svoju ženu s dietkami, keď jej mŕtve telo pohltili chladné morské vlny. A hoci nebohá Angličanka nemala okrem svojich detí na lodi nikoho, nebolo oka, ktoré by nebolo zaslzilo bôľnym súcitom. Rozumie sa, že deti nevideli smutný pohreb svojej matky; úbohé siroty vzal kapitán do svojej opatery, aby ich potom mohol odovzdať nešťastnému otcovi. Nikdy som nemal veľmi cintľavé srdce, ale priznám sa, že od tohto pohrebu zakaždým, keď som videl onú hŕbu kamenia na lodi, zatriasla mnou myšlienka, či sú azda na tej kope aj skaly pre mňa určené.

Ale vráťme sa zase k našej plavbe. Nasledujúceho dňa videli sme na mori plávať roztratené kusy stroskotanej lode. Koľko asi ľudí prišlo tam zase o život? Dňa 19. decembra napoludnie strhol sa neobyčajne silný vietor. More sa začalo povážlive búriť. Všetci cestujúci sa utiahli do svojich komôrok. Búrka zúrila nad nami i okolo nás. Steny a povala lode prašťali, akoby sa v najbližšom okamihu mali rozčesnúť. A dverami, vedúcimi hore na palubu začala sa rútiť voda, kedykoľvek ohromné vlny zaliali palubu. Na šťastie búrka netrvala dlho. Keď sa povetrie trochu utíšilo, vyšli sme zas na palubu; videli sme tam záchranný čln dolámaný na triesky. Bol to jeden zo štrnástich člnov, ktoré boli pripevnené na bokoch lode. I povraz hrubý jeden a pol cóla roztrhlo ako cvernu. Za tejto búrky dostala sa morská choroba aj do našej komôrky. Mňa a môjho spolucestujúceho obišla; my sme zostali po celej ceste svieži a zdraví. Ale môj sused nado mnou, asi to bol Švéd alebo Škót, začal na svojom lôžku náramne stenať a prehadzoval sa z boka na bok, takže som si každú chvíľu myslel, že spadne na zem. Vystrčil som hlavu trochu dopredu, aby som sa naňho pozrel, a tu máš! Iste uhádnete, aký nemilý kúpeľ som dostal práve do tváre. Hneď mi prišlo na um, že veru nie je dobre zvoliť si za nocľah na lodi spodnú dosku.