ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva som horko-ťažko vbehol do našej komôrky, zrazili sa vlny nad korábom. Strašlivo sprašťal, takže sme mysleli, že už prišla naša posledná hodina. Ja, hoci som bol celkom zdravý a nemusel som sa starať ani o príbuzných, a bojazlivosť nepatrí k mojim nedostatkom, predsa v tom okamihu stŕplo moje vnútro. Vtom sme pocítili, ako nás vlny dvíhajú do výšky veže, z ktorej nás za hrozného praskotu hodilo zas dolu do hlbiny, takže paluba lode zmizla pod vodou. Hneď zatým začala sa voda liať všetkými škárami a dierami pomedzi okenice a dvere do vnútra lode, najmä do našej izbičky. My, čo sme boli ešte zdraví a nestratili sme duchaprítomnosť, priskočili sme ku dverám, opreli sme sa do nich plecami, aby sa pod tlakom vody neotvorili. S napätím všetkých síl podarilo sa nám udržať dvere zatvorené; ale škárami syčala voda zo všetkých strán, takže sme o chvíľu boli celkom premočení a voda na dne našej komôrky rýchlo stúpala.

V tomto strašnom boji o život a smrť nastalo na chvíľu malé utíšenie. Zjavne sme cítili, že loď zasa vyhodilo do výšky a že teda nie sme pod vodou. Lež táto útecha netrvala dlho. Podistým nové zrážky vĺn nad loďou zapríčinili, že sa tieto hrozné výjavy rýchlo za sebou opakovali a nám už ubúdalo síl na pridŕžanie dverí; voda sa liala do našej komôrky a my sme už vyše kolien stáli v nej. Ako to vyzeralo na iných miestach lode? O tom nik z nás nemohol nič vedieť, lež každý tušil strašlivé položenie zvlášť v tých komôrkach, kde boli ženy. Každých päť minút sa vlny zrážali nad loďou a potom ju dočasne skryli pod vodou. Tak to trvalo asi štyri hodiny. Ešte veľké šťastie, že pri tom hroznom zmietaní lode na všetky strany, hore, dolu, daktoré jej brvno nepopustilo a že sa neurobila diera; zaiste by bola so všetkým nákladom a cestujúcimi klesla na dno morskej priepasti a tento skromný cestopis nebol by mal kto, drahí rodáci, napísať.

Konečne okolo desiatej ráno dňa 27. decembra začala búrka ustávať. Veď už bol zvrchovaný čas, lebo v našej komôrke mali sme už na dve stopy a tri cóle vody. Aj moja posteľ bola vo vode. Keď sa rozbúrené more natoľko utíšilo, že sme sa i my cestujúci mohli ukázať na palube, vyšli sme sa hore pozrieť, ako to tam asi vyzerá. Uvideli sme strašné spustošenie na celej našej lodi. Dva záchranné člny boli celkom rozlámané a ich zvyšky plávali okolo lode. Jeden sťažeň bol celkom zlomený, plachty, povrazy a mnohé povrazové rebríky rozkmásané. Kapitánova búdka bola strhnutá a spolu s oddrapenými schodmi ju hodilo do mora. Niektoré úlomky z nej plávali ešte hore-dolu. Nemôžem vôbec pochopiť, ako mohli zostať pri živote kapitán a námorníci, ktorí počas celej búrky boli na palube alebo pracovali vo vrchných častiach lode na povrazových rebríkoch. Ako sa len mohli tak pevne držať, že ich vlny nespláchli z paluby do morskej priepasti?

A tu mi prichodí povedať niečo o mravnom postavení kapitána na mori. Angličania vyberajú na tento cieľ najskúsenejších, ráznych a odhodlaných mužov, lebo kapitánova zodpovednosť je veľká. On zastupuje na lodi sudcu, lekára, kňaza atď. Kapitán rozkazuje, karhá, tresce, potešuje a stará sa o zachovanie drahocenného lodného nákladu, ktorý má cenu niekoľkotisíc zlatých. On spravuje 400-člennú až 500-člennú spoločnosť cestujúcich. Keď sa po nejakom nešťastí dokáže, že kapitánovou vinou sa majetok lode poškodil alebo že ľudské životy padli za obeť jeho vinou, anglický zákon ho tresce 5-ročným až 20-ročným žalárom, ba i doživotným väzením. Na pochvalu anglických kapitánov treba dodať, že i v najstrašnejšom nešťastí zostávajú na lodi, a až keď sú všetci na záchranných člnoch, kapitán posledný opúšťa loď. Ba často sa stáva, že ak kapitán nemôže všetkých zachrániť, zostáva na palube a hynie s inými, i keď by si život mohol zachrániť.

Búrka sa čoraz viac utišovala; kapitán vydal teda rozkazy na odstránenie vody z lode. Dali sme sa teda všetci zdraví s chuťou do práce, a to tým radostnejšie, lebo nám plavci povedali, že na niekoľko dní budeme mať od búrky pokoj. Silnými pumpami vyťahali sme z najhlbších miest lode bez ťažkosti vodu, takže v krátkom čase vyzerala loď zase tak ako predtým, akoby sa nič nebolo stalo. Ako nám plavci rozprávali a podľa istých znakov ukazovali, naša loď bola za búrky až pol druha siahy pod vodou.

Keď sa more konečne utíšilo, začali zdraví vychádzať zo svojich komôrok, aby si vzájomne vyrozprávali, čo všetko za posledných 24 hodín podstúpili. O život neprišiel síce nik, ale mnohí cestujúci boli viac-menej poranení. Najhoršie sa povodilo mladej židovke, pochádzajúcej z lepšieho stavu, ktorá v najväčšej búrke vo svojej komôrke od strachu omdlela a tak ju voda, ktorej vniklo dnu vyše stopy, metala zboka nabok a udierala o steny lode; našli ju polomŕtvu a celkom dokrvavenú. Zaiste sa nejeden z cestujúcich zariekol, že už nikdy viac nepôjde na more.