ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radostná veštba našich plavcov, že od búrky budeme mať pokoj, sa splnila. Naša loď sa hnala po tichučkom mori na západ. Pretože sme už boli vyše dvoch týždňov na šírom mori, mnohých cestujúcich sa už zmocňovala akási netrpezlivosť; každý by sa už rád bol postavil na pevnú zem Nového sveta. Večer dňa 28. decembra sme si ľahli a za tichej plavby sme onedlho usnuli. Naraz ktorýsi z mužov otvorí dokorán dvere našej komôrky a vykríkne:

„Amerika! Amerika!“

Prirodzene, všetci zdraví sme vyskočili z našich brlohov na rovné nohy a bežali sme hore na palubu uvítať Nový svet. Bolo už neskoro v noci, takže sme nič iné nevideli, ako početné svetlá horiace na americkom pobreží. Tento znak blízkej pevnej zeme nás uspokojil. Vrátili sme sa do svojich izbičiek a znova sme si políhali. Ja som však zaspať nemohol. Moje myšlienky blúdili len po Novom svete. Otázka naháňa otázku, ale na žiadnu som nevedel dať jasnú odpoveď.

Tak svitlo ráno dňa 29. decembra 1872 a my sme konečne zastali pri meste New York. Ale pretože bola práve nedeľa, nechceli nás pustiť na breh, hoci každý chcel čo najskôr vyletieť z klietky. Na lodi sme museli stráviť celú nedeľu. Anglikánske zákony o prísnom svätení nedele sa totiž zachovávajú v Amerike tak bezohľadne, že ani námorní cestujúci nemôžu z lode vystúpiť. Z jednej strany nám táto prísnosť dobre poslúžila; na pokojnej lodi mohli sme si totiž od plavby náležite oddýchnuť a tak sme sa nemuseli obávať, že sa budeme zboka nabok tackať, keď vystúpime na pevnú zem.

Konečne v pondelok ráno 30. decembra vystúpil som na americkú pôdu! S nevýslovne radostným pocitom zastal som úplne zdravý a čerstvý na území novej, štvrtej čiastky sveta.

Len čo sme vystúpili z lode, hneď nás obkľúčili zvláštni agenti a tých, o ktorých si mysleli, že sú obyčajní vysťahovalci, viedli do Domu vysťahovalcov (Castle Garden). Tam každého rad-radom zapísali a kládli otázky: kto je, kde sa narodil, odkiaľ prichádza atď. Zapisujúci úradníci poriadne vypleštili oči, keď sme s mojím spolucestujúcim povedali, že prichádzame z Bejrutu, z Ázie. Po vykonaní zápisov zástupcovia potom udávajú, kde sa vyskytuje aká práca alebo služba, aby sa menej zámožný vysťahovalec mohol postarať o svoje budúce živobytie. Boli tam aj peňazomenci, ktorí premieňali hocijaké peniaze na americké mince. Iní agenti zasa predávali železničné cestovné lístky do všetkých severoamerických krajín, aby sa cestujúci nemusel ustávať hľadaním príslušnej železničnej stanice. Podľa lístku fiakre potom každého kamkoľvek zavezú, ak, pravda, nechce ísť niekto pešky.

Necítili sme sa dobre v tomto náramnom huku a medzi množstvom ľudu v dome vysťahovalcov. Dali sme si preto kufre do úschovy a vybrali sme sa s mojím spolucestujúcim do mesta hľadať hostinec Gritti, ktorý nám odporúčali ešte na lodi. O chvíľku môj kamarát pristaví jedného chodca, idúceho popri nás, a spýta sa ho po nemecky, kde je tu hostinec Gritti. Náš Amerikán zastane a povie:

„I don’t understand.“

Zdalo sa nám, že chcel hovoriť po nemecky. My sme sa len pozreli na seba a zadržovali sme hlasitý smiech. Ideme ďalej a pristavíme zase jedného dobre oblečeného človeka a opýtam sa ho to isté zas po francúzsky. Ale ten nám povedal ešte menej. Skúsil som to s tretím po taliansky, ale od toho sme sa dozvedeli najmenej, lebo len čosi zamrmlal pomedzi zuby a my sme ani nemali tušenia, v akej to mohlo byť reči.

Konečne môj kamarát zazrel jedného z okoloidúcich a povie mi:

„No, ale tento už istotne bude Nemec!“

„Možno!“ odvetím a poponáhľali sme sa za ním. A skutočne; nielenže to bol naozaj Nemec, ale k tomu ešte aj zamestnanec hostinca Gritti, ktorý sme práve hľadali. S najväčšou ochotou nás zaviedol do jednej z neďalekých ulíc, a zastanúc pred bránou hostinca, vľúdne nám povedal:

„Nech sa páči, páni!“

Hostinský, tiež rodom Nemec, prijal nás veľmi úctive; po krátkom rozhovore sadli sme si k stolu, aby sme si prvý raz v Amerike tak po suchozemsky zajedli. Kuchyňa hostinca bola prevažne tiež nemecká. Po náležitom občerstvení, pri ktorom nechybovalo ani dobré pivo, upravili sme si trochu svoj odev a potom sme sa vybrali poobzerať si toto velikánske mesto.