ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V podvečer tohto druhého vianočného sviatku, keď ešte všetci zdraví cestujúci na palube priateľsky besedovali, začali plavci behať hore-dolu po lodi a na tvári im bolo vidno akúsi neobyčajnú starostlivosť. Pýtali sme sa druh druha, čo môže byť vo veci? Až napokon nám sami plavci povedali, že sa ukazujú príznaky ťažkej búrky, ktorá príde asi v noci alebo najneskôr nad ránom. Pravda, my neskúsení cestujúci sme nijaké takéto príznaky nebadali. V tomto čase bola obloha ešte celkom jasná a more tichučké. Ale asi o hodinu, keď bolo ešte všetko na palube, začali vystupovať na západnej strane, akoby zo samej vody, hrozné čierne oblaky. Bola to predzvesť, že smutné veštenie plavcov bezpochyby nezostane márne. Ľudia sa začali uťahovať do svojich izbičiek, tŕpnuc strachom pred búrkou. Už samy dve slovíčka „morská búrka“ hrozne účinkujú na mysle cestujúcich, a najmä na tých, čo sú prvý raz na mori; tým hroznejšie bude na nich pôsobiť samotný výbuch rozbúrených morských živlov, proti ktorým sa človek cíti biednym červom.

Ľahli sme si. Hneď po polnoci počuli sme strašné hučanie víchrice a loď začalo hádzať sem i ta, zboka nabok, zhora nadol, takže sme sa len s námahou mohli udržať na lôžkach. O spánku, pravda, nemohla byť ani reč. Každý čakal, čo bude ďalej. Asi po dvoch hodinách sa more trochu utíšilo, ale to bola len príprava na hlavný výbuch, ktorý nastal ráno o štvrtej. Nuž, drahí rodáci, mal by som vám opísať hrôzy morskej búrky; ale ani najobratnejšie ľudské pero je nie schopné ako-tak vylíčiť všetky tie smrteľné hrôzy, ktoré zachvátia človeka. Pokúsil som sa vylíčiť morskú búrku, ktorá nás zachvátila na plavbe z Carihradu do Afriky na Stredozemnom mori. Čo som vtedy napísal, to platí o búrkach na Atlantickom oceáne v desaťnásobnej miere.

O piatej ráno rozbúrené morské vlny takou silou vrážali do našej lode, že podľa hrozného praskotu jej drevených stien očakávali sme každú chvíľu stroskotanie a pre nás všetkých mokrý hrob na dne morskom. Každý bol na nohách, všade strach a zmätok; krik a plač bol taký hrozný, že chvíľami prehlušil aj hukot samej búrky. Tu zhrbený starček klesá na kolená a spína ruky k nebu, polohlasno sa modliac, okolo neho padajú stoličky a truhlice; tam zas úbohá matka prikrýva vlastným telom svoje malé dietky, aby nevideli, čo sa deje okolo nich; tamto zasa muž v najlepšom veku, bledý ako stena, drží svoje deti za ruky, aby pri stroskotaní spolu klesli do morskej priepasti. Tu zasa deva, ktorá ešte včera večer bola stelesneným krásnym živým obrazom bujarej mladosti, teraz akoby uliata z bieložltučkého vosku, nepohnute kľačí, modlí sa a božeká; potom v divom kriku vyskočí a behá sem a ta ako bez seba. A aj najsilnejší mladí muži, ktorí nemajú koho opatrovať, stoja zronení a nejednému junákovi sa perlia slzy v očiach. Pri týchto hrôzach je však najstrašnejšie vedomie, že im človek nemôže nijako uniknúť.

Tak to asi vyzeralo medzi zdravými. Ako to bolo s chorými, ktorí ležali zničení morskou chorobou alebo nejakým iným neduhom, ľahko pochopíme. Uprostred tejto hrôzy iba na kapitánovi a na plavcoch nebolo badať ani najmenší znak zroneného ducha. Všetci anglickí námorníci, myslím všeobecne mužstvo, sú na prvý pohľad nezdvorilí, neúctiví a necitní ľudia. Nebudeme sa však tomu diviť, keď uvážime, že mnohí z nich sa narodili na mori, všetci trávia celý svoj život na lodi, a tak chcú na mori i zomrieť. Nepoznajú teda spoločenský život a jeho vybrúsené formy, nevedia sa slušne správať ku vzdelanejším osobám. Ale mali ste vidieť týchto naoko surových ľudí uprostred rozbúrených morských živlov! Tam sú oni práve doma; všetky ich zmysly sú upriamené iba na to, aby presne a čo najrýchlejšie plnili kapitánove rozkazy, keďže od toho závisí život i smrť. Plač a bedákanie cestujúcich ich ani najmenej nepohne. Uprostred najväčšej búrky behajú títo ľudia hore-dolu po povrazových rebríkoch ako veverice, sťahujú plachty, skrúcajú a napínajú ich, ako to práve priebeh búrky vyžaduje. Tam zas jeden kreše, píli, druhý vŕta, štvrtý pribíja, kde čo treba, a to tak pokojne, akoby loď bola v tichom prístave. Sám kapitán stojí nepohnute, ako kus kameňa, vo dverách malučkej búdky postavenej na vyvýšenom mieste na predku lode, odkiaľ vidí na všetky strany. Z tohto miesta sleduje priebeh víchrice, každú približujúcu sa vlnu a podľa toho dáva rozkazy, ako treba skrútiť loď, aby ako-tak vyhla vlne alebo aby jej nárazom vystavila svoju najpevnejšiu stranu.

Čím bližšie k ránu, tým búrka strašnejšie zúrila. V strašnom praskote lode už aj parostroj bolo počuť iba kedy-tedy klepnúť. Keď sa trošku rozvidnelo, vybehol som hore na palubu, aby som videl, ako to tam vyzerá. Bol to hrôzostrašný pohľad; ešte i teraz, keď píšem tieto riadky na pevnej zemi a pomyslím na to strašné divadlo, mráz mi prechádza po celom tele. S našou loďou to vyzeralo tak, ako keby malý vozík išiel širokou dolinou a zo všetkých strán by sa začali proti nemu pohybovať vŕšky, aby ho zasypali. Tak to bolo i s nami. Zo všetkých strán som videl vrchom podobné morské vlny, ako sa valia na našu loď. Nechtiac sa vydať nebezpečenstvu, aby ma niektorá z týchto vĺn zmietla ako triesočku z paluby do morskej priepasti, rýchle som sa poobzeral, a prv, než sa vlny zrazili nad loďou, vbehol som nazad do našej izbičky, úzkostlive čakajúc, čo bude ďalej s nami.