ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O stave anglického roľníckeho ľudu nemôžem z vlastnej skúsenosti nič povedať, lebo sme nemali ani čas ani príležitosť navštíviť susedné dediny vo vnútrozemí; ale toľko som počul, že anglickí roľníci svoje role pilne a príkladne obrábajú, sú napospol viac-menej zámožní, a preto sa im aj dobre žije. Ešte to pripomeniem, že v Anglicku nepoznajú ražný chlieb, a tak každý, i ten najbiednejší žobrák, ak chlieb má, tak len pšeničný. Táto okolnosť, ako aj hojné požívanie mäsitej stravy je príčinou, že roľnícky anglický ľud je telesne nadmieru silný, schopný najťažšej práce a je pri nej vytrvalý. Že sa aj tam nájde kúkoľ medzi pšenicou, to jest pijanstvom skvárený bedár, to nemusím ani dokladať. Nenávistníci nášho slovenského ľudu neprestajne vytrubujú do sveta, že Slovák je pre pijanstvo neschopný šľachetnejšej práce. Nuž tajiť sa, bohužiaľ, nedá, že korheľstvo medzi slovenským roľníckym ľudom je povážlive rozšírené, ale že by bol náš ľud v tomto svojom hriechu taký spustnutý ako ľud iných krajín (vyjmúc mohamedánske krajiny pre ich miernosť), to z vlastnej skúsenosti rozhodne popieram. A preto: „Nehaňte ľud môj!“, ale vzdelávajte ho!

Konečne prišlo ráno dňa 12. decembra 1872, deň, na ktorý bol stanovený odchod do Ameriky. Hneď včasráno vymieňali si cestujúci rozličných stavov svoje plavebné lístky, jedni drahšie, iní lacnejšie, podľa toho, aké miesto si kto na lodi vyvolil. My, ako všetci cestujúci remeselníckeho stavu, platili sme na naše peniaze 63 zl. striebra. Ja som bol už taký vytrovený, že mi veru na túto cestu nedochodilo. Avšak môj spolucestovateľ Karol Hermann nielenže bol pri groši, ale bol aj taký statočný, že ochotne za mňa doplatil, ba sľúbil mi, že ma na tejto ceste bude aj vydržiavať. Srdečná vďaka ti, ty statočná duša! Lebo veru nie je to maličkosť zveriť cudziemu človeku niekoľkosto zlatých, ktorý nemá inej záruky ako tiež len statočnosť a dve pracovité ruky, ktorými odrobí svoju dlžobu.

Hlavná správa lode mala s nami celý deň prácu. Každý vliekol batoh pod pazuchou, na chrbte, alebo ako len mohol. Keď prišiel na loď, nevedel, kam ísť, kam si sadnúť alebo kde sa oprieť; všetkých bolo treba upraviť na príslušné miesto. Bolo tam stisku, kriku, zvady a hrešenia nadostač, a to najmenej v desiatich jazykoch. Všetkých cestujúcich nás bolo 350, a to zo všetkých končín sveta. Čo do ich rokov boli tu zastúpené všetky obdobia ľudského veku: od dojčiat až po skľúčenú babičku a zhrbeného starčeka. Jeden cestoval iba z dobrej vôle, druhý za vedeckým cieľom, tretí vidieť „kus sveta“, štvrtého hnali obchodné záležitosti, piaty šiel za remeselníckym zárobkom atď. Veľká väčšina však bola tých, čo išli do Nového sveta preto, aby si tam hľadali aj novú vlasť, mnohí v chybnej nádeji, že im tam budú pečené holuby do lona padať. Nuž a prečože som ta cestoval ja? Na túto otázku mohol by som vám odpovedať, drahí rodáci, že preto, pre čo temer všetci ostatní spolu, ale „po gavaliersky“ odpoviem, že z pasie, vidieť svety a nových ľudí.

A teraz niečo o našej lodi, ktorá nás mala previezť do Nového sveta. Menovala sa City of New York; bola taká obrovská, že by sa v jej vnútri dala umiestiť malá dedinka s domkami aj s jej obyvateľmi. Loď bola dlhá 460 stôp, široká 150 stôp a vysoká 60 stôp. Do Ameriky ju malo ťahať 450 koní; taká bola totiž sila parostrojov. Celý vnútrajšok bol podelený na izbičky umiestené nad sebou. Povala spodných izbičiek stojí zarovno s povrchom vody, takže vnútro izbičky je pod morskou vodou. Izbičky sú obyčajne 14 stôp dlhé a tak isto aj široké; vysoké sú presne 6 stôp, takže vysoký chlap s cylindrom by v nej nemohol stáť. Ženatí cestujúci dostali spolu s rodinou osobitné izbičky; podobne i slobodné krásne pohlavie. Ale nás mladých, slobodných šuhajov natisli až dvadsiatich do jedného „kamerlíka“. Okolo každej izbičky boli vo výške dvoch stôp od zeme pripevnené dosť široké dosky, akési lavice, a nad nimi, o dve stopy vyššie, zase ďalšie takéto dosky. To boli naše postele! Kto mal nejaké prestieradlo, dal si ho na dosku, kto nemal, musel si ľahnúť na holú dosku a prikryť sa dobrým svedomím. Iste je každému hneď jasné, že na tie vyššie lôžka nemohol sa človek tak pohodlne zvaliť ako do obyčajnej postele, ale sa musel nahor vyškriabať. Ja som si zvolil jednu zo spodných krajných postelí, ale potom som to oľutoval; že prečo, poviem neskoršie.

Okrem týchto izbičiek bola na lodi i veľká jedáleň, široká na jednom konci 16 krokov a na druhom 6 krokov a dlhá 60 krokov. V tejto miestnosti boli stoly a lavice popribíjané o dlážku, aby sa za búrky nemohli prevrátiť. Stolový riad musel však mať každý z nás obecnejších cestujúcich svoj, a to mištičku z bieleho plechu podobnú tej, akú mávajú naši vojaci pripevnenú na pochode hore na „teľati“.

Keď sme nastupovali na loď, padla mi do očí kopa hodných skál uložená v kúte pri parostrojoch. Načože to len môže byť, rozmýšľam; ale veď sa to časom ukáže. Keď mali už všetci pasažieri svoje veci v poriadku a každý mal vykázané svoje miesto, dal kapitán znamenie a naša loď sa pohla o štvrtej popoludní na dlhú cestu. Večer bol pekný a vyvábil mnohých hore na palubu; medzi cestujúcimi bol i jeden Švéd, výborný huslista. Pochytil sláčik, oprel husle o plece a začal „rezať“ až milá vec, takže všetkým mladým obojeho pohlavia začali muchy ožívať, a hajde do tanca! Krepčili sme ozlomkrky dlho do noci, každý podľa svojej „národnosti“. Pretože sa loď kývala zboka nabok, nuž mnohí sa vystreli na dlážke. Starenky a starci dívali sa s úľubou na tento veselý začiatok našej cesty. No, myslím si, ak to takto pôjde celých dvadsať dní našej plavby, môžeme sa naveseliť! Lež netreba sa vopred tešiť; môže to byť aj naopak, keď sa raz dostaneme doprostred Atlantického oceána!

Umorení celodenným zhonom a večerným tancom, vyhľadali sme si každý svoju komôrku a v krátkom čase sme odfukovali ako z panštiny.