ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zrána dňa 20. novembra, teda na štvrtý deň našej plavby z Alexandrie, videli sme zďaleka ostrov Maltu, kde mala naša loď prvý raz pristáť. Hoci parostroje pracovali naplno, cesty len pomaly ubúdalo, takže pri hlavnom meste La Valette sme zastali len asi o tretej popoludní.

Keď sme zastali v prístave, oznámil kapitán cestujúcim, že loď odchádza ďalej o dvanástej v noci, aby sa každý, kto opustí loď, mohol podľa toho zariadiť. Aby sme si teda mohli poobzerať aspoň hlavné mesto tejto pamätnej anglickej dŕžavy, sadli sme si na šajku a dali sme sa previezť do mesta. Keď sme vystúpili na pobrežie, pýtame sa šajkára, čo sme dlžni. On nám úctive odpovedá: „Jeden šilling“ (50 granciarov). Keď sme mu zaplatili, poďakoval sa s poklonou: „Grazie.“ Aký to rozdiel medzi Afrikou a Európou, avšak najmä medzi egyptskými dráčmi v prístave Alexandria a týmto človekom!

V meste sme ihneď našli po európsky slušne oblečeného človeka, ktorý nás povodil po meste a poukazoval nám jeho pamätnosti. Ostrov Malta a tri menšie ostrovy, ktoré k nemu prislúchajú, ležia asi uprostred medzi Sicíliou a africkým pobrežím. Ostrovy zaujímajú plochu niečo vyše 6 štvorcových míľ a majú do 140 000 obyvateľov. Celý hlavný ostrov, ako i ostrovy ostatné, je veľmi skalnatý, takže skoro všetky hradby hlavného mesta sú vtesané do kameňa. Orná pôda je síce plytká, ale v tomto požehnanom podnebí, kde v našom slova zmysle nebýva zima, je veľmi úrodná. Pomaranče a citróny vraj nikde nie sú také dobré ako tu na tomto ostrove. Nižšie po dedinách bývajúce obyvateľstvo je akousi zmiešaninou rozličných národov a hovorí pokazenou arabčinou. V hlavnom meste má prevahu jazyk taliansky. Od prvej tretiny 16. storočia držal ostrov Maltu povestný rád johanitov, zriadený na ochranu kresťanstva proti Turkom. Johaniti sa vtedy podľa svojho bydliska volali aj maltézskymi rytiermi. Veľmajster tohoto rádu Ján La Valetta založil a opevnil terajšie hlavné mesto ostrova. Koncom minulého storočia opanoval Maltu na povestnej výprave do Egypta Bonaparte. Ale už roku 1800 ju dobyli Angličania a držia ju do dneška ako hlavný oporný bod svojho loďstva v Stredozemnom mori. Mesto La Valetta s jeho dvoma veľkými prístavmi opevnili takými hradbami, že sa považuje za nedobytné.

La Valetta nepatrí síce medzi veľké mestá, ale je veľmi krásne stavané: ulice široké, rovnobežné a také povymetané ako skvostná dvorana pripravená pre tanec. Keďže sa mesto rozkladá na vŕšku, do niektorých ulíc sa vystupuje širokými kamennými schodmi. Mnohé domy sú ozdobené z kameňa vytesanými podobizňami svätých. Kostolov a krásnych palácov je tu mnoho. Počet stálych obyvateľov presahuje niečo vyše 50 000. Pretože sem prichádza a odchádza mnoho lodí zo všetkých krajín sveta, v meste je veľmi živo. Náš cicerone ukázal nám najsamprv chrám sv. Jána (San Giovanni). Povala je veľmi pevne sklepená a vkusne maľovaná; keď sme tu boli, maliari práve obnovovali niektoré obrazy. Vnútorné steny sú všade zdobené kamennými rezbárskymi prácami, takže kus hladkého múru ani nevidno. Všetky tieto ozdoby sú čisto vyleštené, asi ako vo veľkolepej ostrihomskej bazilike, ktorú mal azda mnohý z rodákov možnosť vidieť. Dlážka je z krásnej mozaiky a pod každým z 550 obrazov, ktorými je vyložená, leží jeden z mníchov johanitov. Na štíte kostola sú hodiny, ktoré okrem hodín ukazujú dni i mesiace cez celý rok.

Zatým sme si prezreli prednejšie svetské verejné budovy. Prvé miesto zaujíma staroveký krásny palác, v ktorom prebývali veľmajstri — hlavní správcovia rádu johanitov; teraz v ňom sídli anglický guvernér a sú tu umiestené najvyššie úrady. Medzi popredné budovy patrí univerzita a divadlo; krásne súkromné paláce sú zväčša v rukách zámožných talianskych rodín.

Ako tak hore-dolu chodíme a pasieme oči, prichádza nám v ústrety pol pluku anglickej pechoty, ktorému na čele išla pekná vojenská hudba. Zapôsobila na nás tým príjemnejšie, že sme už dávno nepočuli poriadnu hudbu; všade sme museli počúvať len arabskú kapelu za sprievodu veľkého bubna. Vojaci boli hodní chlapi a tak čisto oblečení, akoby bol každý z nich dnes dostal novú rovnošatu. Kabáty mali jasnočervené, nohavice tmavozelené a cez prsia nakríž biele remene. Niektorí z nich mali iste vyššiu hodnosť, lebo boli opásaní aj bielym pásom.