ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po meste La Valette chodili sme do zunovania dlho do noci, až kým nám bolo treba poberať sa na loď. Kázali sme teda nášmu sprievodcovi, aby nás zaviedol k prístavu. Keď sme už boli na brehu pri lodi Thebes, pýtam sa ho, čo sme mu dlžni. Žiadal jeden šiling. Ten si veru statočne zaslúžil, pomyslel som si, a podal som mu žiadaný peniaz. Vzal si ho s hlbokou poklonou a so svojím „grazie“ úctivo sa odporúčal a odišiel. Náš šejkár nás ešte stále čakal na brehu a čosi-kamsi nás previedol na loď. Keď sme si v našej izbičke najlepšie začali „odfukovať“, strhol sa na lodi krik a lomoz, ktorý nás vystrašil z prvého spánku. Čo je to reku za krik? Nič! Práve odbilo 12 hodín a naša loď sa pohýnala ďalej, čo býva, pravda, spojené so všakovým hrmotom a krikom plavcov.

Ráno sme videli na ľavej strane ostrov Pantelleriu a na pravej strane, ale len veľmi ďaleko, vrchy ostrova Sicílie. Prišlo mi tu na um, že teraz som asi najbližšie k mojej drahej vlasti, pravda, ešte vždy vzdialený vyše 200 míľ.

Dňa 24. novembra o ôsmej ráno sme pristáli pri španielskom brehu pri obci Grao, kde je prístav pre susedné prímorské mesto Valenciu. Dali sme sa teda previezť na šajke do dediny a tu sa nám začalo vodiť hneď tak po „španielsky“, keďže sme nerozumeli ani slova z tej reči. Na brehu stálo mnoho nájomných kočov, ktoré mali iba dve veľké kolesá a zvrchu boli pokryté remeňom. Keď sme si obzreli ich dosť peknú robotu, už nám majitelia začali privolávať, ale čo, povedať nemôžem, lebo z celého toho rapotania rozumel som iba jedno slovo: Valencia. Tušili sme, že nás chcú zaviezť do mesta; lež nešli sme s nimi, lebo nám bolo treba sporiť. Vedeli sme, že mesto je blízko, a pred nami bol utešený kraj ešte v plnej čerstvej zeleni; môžeme sa teda prejsť pešky po brehu Španielska.

Dedina Grao je roztratená po krásnej doline, obklopenej vysokými vrchmi, ktorých temená boli už čiastočne pokryté snehom; okolo nás však bolo všade bujné rastlinstvo. Domy tejto dedinky sú stavané veľmi jednoducho a skoro napospol pokryté slamou; štíty majú zdobené dvoma až štyrmi krížikmi, ktoré vidno už zďaleka. Ľudia sú tu tiež veľmi skromne oblečení: jednoduché galoty, na pleciach koberec miesto kepeňa. Na hlave dlhá čiapka, zakončená ako cukrový klobúk; keď si ju dá chlap na hlavu, ovisne mu koniec a opála sa sem i ta. Na nohách miesto obuvi majú len podošvu s opätkom; vpredu má podošva malý remenný miešok, do ktorého sa môžu ukryť prsty. Celá „obuv“ sa priväzuje o nohu šnúrami. Z toho vidno, že veru táto obuv, horšia od krpcov nášho ľudu, nie je do blata; je iba pre také požehnané podnebie, ako má okolie Valencie.

Keď sme tak kráčali už asi hodinu po utešenej doline, došli sme do mesta Valencia, v ktorom je hlavná správa pre kraje Murcia a Valencia. Mesto leží pri rieke Guadalaviar, na krásnej a takej úrodnej rovine, že celé okolie sa nazýva záhradou Valencie. Naproti tomu však vnútro mesta s úzkymi, krátkymi a krivými ulicami pôsobí na pocestného nepríjemne. Spomedzi početných kostolov zasluhuje si zmienku arcibiskupská katedrála, ktorej hlavný oltár vzbudzuje všeobecný obdiv; sú na ňom ozdoby z masívneho striebra. Okrem rozličných vyšších škôl má Valencia i univerzitu, ktorá medzi ostatnými univerzitami Španielska požíva najväčšiu vážnosť a má najväčší počet poslucháčov. Spomedzi verejných ústavov je pozoruhodná aj budova banky, vystavaná v gotickom slohu, ktorá je známa v meste aj po celom okolí pod menom Lonja. Priestrannejšie námestia majú stromoradia z citrónových a pomarančových stromov. Veľké sady vzácnych stromov sú všade okolo mesta a ich vychýrené ovocie sa vyváža najmä do Anglicka. Aj náš parník Thebes zastal tu preto, aby vzal na palubu veľké zásoby pomarančov.

Počet obyvateľstva presahuje číslo 100 000. Tunajší obyvatelia sú z celého Španielska v priemysle najpokročilejší; presvedčili sme sa o tom pri prechádzke po meste. Videli sme na vlastné oči, a to nielen na námestiach a po šiatroch, ale i v sklepoch a dielňach, ako ženské svojim mužom obratne pomáhali, ba niektoré samy viedli celý obchod a vykonávali všetku prácu. Ba i pri robote, ktorá inde je určená výlučne pre mužské ruky, pomáhali veľmi obratne. Tak v plechárskej dielni žena vyklepávala kladivom rozličné formy na koláče a torty, až milá vec; inde šila topánky, len jej tak hvižďalo pod rukami; iná zas pristrihovala a zošívala nohavice a kabáty atď. Ba videli sme ženské, ako v jatkách sekali mäso a v stolárskej dielni tak šikovne hobľovali, že hobliny len tak lietali v povetrí. Všetky tieto práce konali tieto ženy s istou eleganciou, akoby ich táto práca vôbec nenamáhala.

A tu sa mi zavdáva príležitosť pošepnúť našim švárnym čitateľkám niečo o vychýrenej kráse španielskych žien, o ktorej cestujúci píšu najmä z Valencie. Ako „slobodný“ venoval som zvláštnu pozornosť Španielkam, aby som vlastnú skúsenosť porovnal s opismi iných cestovateľov. Nemôžem síce tajiť, že ma u mnohých žien, a to rozličných stavov, prekvapila ich príjemná tvár a pekný vzrast, najmä však čierne oči; predsa však nie som toho názoru, že by Španielky mali na krásu nejaké zvláštne privilégium. Na svojich dlhých cestách medzi vzdelanými i polodivými národmi našiel som všade medzi bielymi obyvateľmi viac-menej krásne postavy a tváre. Pravda, telesná čistota hrá veľkú úlohu pri tom, aby tento prirodzený dar mohol sa čo najvýraznejšie uplatniť. Okrem elegantnosti v pohyboch našiel som u týchto žien aj inú veľmi krásnu vlastnosť, a to pracovitosť, ktorá nejednu peknú tváričku môže zatieniť, najmä ak všetko posudzuje rozumný šuhaj. Želal by som si, aby i naše drahé rodáčky cenili a pestovali zvlášte túto stránku ženskej krásy.