ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 6. decembra 1872 dostali sme sa konečne k anglickému mestu Liverpool. Hneď prvý pohľad z lode na mesto bol nadmieru podivný, ba priam strašný. Čože je to?, pomyslel som si. Či vari horí celé mesto? Všetko bolo ožiarené ostrým svetlom. Až keď sme sa dostali do mesta, ukázalo sa, že nad ním ležala hustá decembrová hmla a dym z nespočetných fabrík. V tmavom závoji dymu a hmly žiarilo silné svetlo pouličných lámp. Prvú noc na anglickej zemi sme strávili spolu s inými spolucestovateľmi vo verejnom hostinci. Tam sme sa dozvedeli, že na ďalšiu plavbu do Ameriky budeme musieť čakať šesť dní. Z jednej strany nám to bolo milé, že si po nepokojnej plavbe Atlantickým oceánom náležite odpočinieme, ale z druhej strany nás mrzelo, že za taký dlhý čas sa naše vrecká od turáčikov vyprázdnia, a do Ameriky je veru kus sveta!

Prišlo ráno 7. decembra. Hovorím prišlo, lebo že by bolo svitlo, to povedať nemôžem. Je ráno 8 hodín, a tma ako v rohu. Odbilo deväť, i desať, a stále je len tma.

„Čože to bude?“ pýtam sa ľudí z hostinca.

„To u nás tak obyčajne býva v decembri; pre husté ťažké hmly, potom pre dym a paru z našich prepočetných fabrík za celé týždne slnka nezazrieme; a pretože je cez celý deň a napoludnie tma, musí sa svietiť i vnútri i na uliciach. Tak je tomu i dnes.“

Táto odpoveď sa skutočne aj potvrdila, lebo i cez poludnie lampy horeli práve tak ako o polnoci. Africká jasná noc bez mesačného svetla, ktorú som zažil na svojej púti po egyptskej púšti, bola vidnejšia než toto poludnie. Mne sa to zdalo tým podivnejšie, že som za svojho dlhého pobytu v Bejrute bol privyknutý na trvalé jasné, slnečné a horúce dni.

Ešte v ten istý deň sme si našli v súkromnom dome na šesť dní hospodu, za ktorú sme denne platili 2½ šilinga (asi 1¼ zl.). Našou prvou starosťou bolo dať si oprať biele šaty a ručníky; spolu toho bolo tridsať kusov. Za vypranie nám prišlo zaplatiť 13 šilingov, teda vyše 6 zl. Myslím si, ak to s platením pôjde tak ďalej, naše vrecká budú čoskoro prázdne.

A teraz niečo o samom meste. Liverpool je po Londýne druhé svetové trhovisko v Európe. Leží na západnom anglickom pobreží v kraji Lancaster, a to tam, kde rieka Marsey vteká do Írskeho mora. Väčšia časť mesta je stavaná v našom storočí, a to veľmi úhľadne a krásne. Ulice sú napospol rovné ako šnúra a zdobia ich krásne budovy. Terajší počet obyvateľov presahuje 200 000 hláv. Spomedzi verejných budov zasluhuje z technického hľadiska zvlášť spomenúť krásny a veľký chrám sv. Juraja, ktorého krov, dvere, obločné rámy, piliere, chóry atď. sú umelecky zhotovené z liateho železa. Tak isto aj mestská tržnica na jednom z námestí, v ktorej sa predávajú potravné články, stojí na 120 velikánskych pilieroch z liatiny. Vo veľkom burzovom paláci vidieť z liatiny zhotovený pomník slávneho námorného hrdinu admirála Nelsona. Samotný prístav má osem dokov, kde obchodné lode nakladajú a vykladajú svoj tovar. Je ich toľko veru treba, keď uvážime, že za jeden rok pripláva a odpláva z Liperpoolu do 15 000 väčších-menších lodí.

Popri tomto veľkom obchodnom ruchu nezabúda mesto ani na duševné potreby svojich obyvateľov. Má mnoho všelijakých vedeckých ústavov a spoločností, ako je napr. prírodovedecký spolok, ktorého múzeum má najbohatšiu zbierku egyptských starožitností. Podobne aj tunajšia botanická záhrada je zo všetkých anglických botanických záhrad najviac vychýrená. Z verejných budov navštívili sme aj velikánsky cirkus a divadlá. I keď sme v divadle z anglickej reči mnoho nerozumeli, predsa sme na tomto už tak dávno nevídanom predstavení pookriali.

Ja som priateľom veľkomestského života; priznám sa však, že by som v Liverpoole nechcel bývať. Tie krásne budované domy sú od neprestajného dymu z fabrík celkom začadené, takže zo stien možno stierať sadzu. Ďalej je tu na uliciach náramný smrad pochádzajúci tiež z fabrík. Čo tu však najviac chýba, to je dostatok slnečného svetla a čistého vzduchu, takže život by sa tu stal každému priateľovi prírody neznesiteľným.

Ešte smutnejším dojmom než začadené ulice mesta zapôsobilo na mňa samo obyvateľstvo. Na prvý pohľad vidieť, že polovicu obyvateľstva tvoria boháči a milionári a druhú polovicu chudáci, úplní žobráci. Za môjho dlhšieho pobytu v Paríži zamiešal som sa tu i tam medzi najnižšie vrstvy tamojšieho obyvateľstva, nie azda preto, aby som sa od nich učil veciam týkajúcim sa môjho remesla alebo aby som si privlastnil zlopovestné zvyky, ale záležalo mi na tom, aby som na vlastné oči poznal život proletariátu. Z tej istej príčiny navštívil som so svojím spolucestovateľom i zapadlé krčmy mesta, chtiac poznať spôsob života liverpoolských robotníkov. Zistili sme, že tento fabrický ľud anglický stojí, čo sa mravnosti a všeobecnej vzdelanosti týka, oveľa nižšie ako parížsky proletariát. Keď človek číta v novinách o Anglicku, o jeho ostrovtipných vynálezoch, velikánskych fabrikách, jeho obchode s celým svetom a bohatstve, ktoré z neho vyplýva, nuž mimovoľne príde na myšlienku, že v tejto takej slávnej krajine i obecný ľud bude vzdelaný, mravný a zdvorilý; v skutočnosti je to však naopak.

Aby ma nik z milých čitateľov neobvinil zo straníckosti a prepiatosti, opíšem v krátkosti to, čo som videl na vlastné oči. Je sobotný večer. Robotníci vychodia s týždňovým platom otrhaní a domazaní z fabrík. Sotva prejde niekoľko minút, už sú títo ľudia roztratení po krčmách, kde nepijú, ale v pravom slova zmysle lejú do seba ohavnú pálenku. Medzitým úbohé ženy doma čakajú, že im príde muž domov a prinesie hladným deťom kus chleba. Ale toto čakanie býva daromné. Vyberú sa teda i ženy za svojimi mužmi, lebo vedia, že sú na „dobrom“ mieste, kde ich istotne nájdu. Takto sa i ženy neskoro večer poschodia po krčmách. Jedna láskavým slovom spína ruky a prosí muža, aby išiel domov; druhá s krikom a s kliatbou ťahá svojho korheľa von; tretia si prisadne k stolu a spolu i s deťmi korheľujú s chlapmi o závod. Na ženskú hrozbu a prosbu nejde ani jeden z robotníkov domov. Keď sa však začne žena naťahovať s nepovoľným mužom, dostane najsamprv na chrbát „nálezné“ a potom ju vyhodia na ulicu do blata. Čím ďalej pokračuje sobotňajšia noc, tým viac sa slope. Všade po krčmách je krik a nezbedná vada, kliatba a bitky až do rána. Podľa anglických zákonov a obyčají o prísnom svätení nedele sú toho dňa všetky krčmy a hostince zatvorené až do večera, vyjmúc niektoré potravinárske krámy, ktoré sú otvorené zavčas rána na dve hodiny. Hneď po svitaní chodia policajti z krčmy do krčmy a vyháňajú z nich opilcov. Kto nejde hneď na prvé slovo, toho vezmú medzi seba a odvedú do chládku, aby tam zasvätil nedeľu. Že táto nezbedná čeľaď často kladie i policajtom násilný odpor, to netreba ani pripomínať; často sme videli, ako policajti hnali pred sebou celé húfy tackajúcich sa ožranov do väzenia.

Spomenul som, že robotníci v Paríži, okrem málo výnimiek, nedele a sviatky nesvätia, a vykonávajú všetky, i tie najhrmotnejšie práce. Dovoľuje im to zákon podľa francúzskej zásady, že nikoho nemožno k práci nútiť, ak ho cit povinnosti k nej nevolá; na druhej strane zase nikomu nikdy nemožno v robote brániť, ak chce niekto pracovať. S anglickým robotníkom je to ináč; tomu zákon káže, aby nedeľný deň svätil. V zasvätený deň teda nesmie pracovať, ale využíva ho na to, aby pil, ak má totiž za čo. V nedeľu večer polapaných ožranov vypustia na slobodu, aby si vraj mohli doma oddýchnuť k novej týždennej práci. Ale horkýže „doma“ oddýchnuť! Poschádzajú sa do krčiem a nanovo pijú, kým len majú za čo; potom sa tackajú do svojich fabrík.

V pondelok ráno sme sa išli znova pozrieť do niektorých z týchto krčiem. Chlapi boli už porozchodení okrem niekoľkých opilcov, ktorí na zemi chrápali. Na naše veľké prekvapenie našli sme tam však húfy žien, ktoré o závod súkali do seba brandy. Bola tam ešte horšia nezdoba, ako keď chlapi slopali: krik, zvada a bitka na všetky strany. Ak je krčmár hodný chlap, v takomto prípade pochytí ženskú za ženskou za krk a vyhadzuje ich von dverami, ako keď sa u nás ovce hádžu na kúpanie z mosta do Hrona. Ak si však netrúfa, vyjde na ulicu a zahvizdne na malej píšťalke, ktorú nosí okolo krku, a čosi-kamsi je tam hŕba policajtov. Tí vyženú všetko z krčmy; ktorá zo žien kladie odpor alebo sa nemôže udržať na nohách, vezmú ju dvaja chlapi pod pazuchu a vedú ako na sobáš — do chládku. Avšak polícia má nielen v pondelok, ale každé ráno dosť práce, kým očistí krčmy od ožranov.

A ako to vyzerá v obydlí tohto robotného ľudu? Tam sme videli najsmutnejšie obrazy! Nábytok takejto rodiny pozostáva z otrhanej postele, z dajakej starej truhlice, rozkývaného stola a niekoľkých dolámaných stolcov. Áno, videli sme aj opité ženy ležať pri ohništi a okolo nich plakali malé deti. Všetko tu poukazuje na telesnú i duševnú chudobu, nad ktorou sa citlivejší človek musí zhroziť. Deti sú otrhané a špinavé, ba čierne sťa uhliari, na poľutovanie. A pri tejto chudobe, ktorá bije do očí, každý desiaty dom je záložňa, kde tento ľud všetko, čo má ešte dajakú cenu, založí, aby si to nikdy viac nevymenil.

Takýto je stav anglického robotného ľudu vo všetkých veľkých fabrických mestách, ako nám to rozprávali sami liverpoolskí obyvatelia.