ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po veselej večernej zábave a chutnom odpočinku pri tichej plavbe svitlo ráno 13. decembra 1872. Medzi cestujúcimi bolo hneď živo, lebo každý si chcel dať do poriadku svoje veci, ktoré si pred odchodom vo všeobecnom stisku uložil len tak na dobré šťastie. Predpoludnie ubehlo veľmi rýchlo. Napoludnie začal jeden z kuchárov chodiť so štvorfuntovým zvoncom po všetkých miestnostiach a cenganím oznamoval, že sa teraz bude „fasovať“ obed. Všetko sa hrnulo na stanovené miesto s plechovou mištičkou v ruke. Tí, čo boli na takýchto cestách už skúsenejší, všemožne sa tlačili dopredu, aby sa dostali na čelo frontu. Ja som si pomyslel, že sa tlačiť nebudem; veď som si zaplatil tak ako každý iný cestujúci, nuž hádam svoju porciu musím dostať. A tak som sa držal v úzadí hladného ľudstva. O chvíľku došli kuchári s velikánskym kotlom naplneným polievkou a mäsom. Každému dávali varechou porciu do mištičky, ktorú držal pred sebou. Zďaleka som sa prizeral na toto častovanie, ale onedlho som pozoroval, že čím ďalej idú menšie porcie, a tak nám, čo sme boli na konci, zostalo sotva na ochutnanie. Ešte horšie pochodili niektoré vyfintené panie, ktoré sa nechceli zamiešať medzi obecný ľud alebo sa hanbili tisnúť dopredu; tie zostali zväčša na svojej chove.

No počkaj reku, navečer a vôbec druhý raz budem múdrejší! Budem si hájiť svoje dobré právo i pri kotlíku tým viac, že ošúchanému vandrovníkovi prejde tlačiť sa dopredu a tam „v gliede“ čakať s mištičkou na jedlo. Ale keď má taká vyfintená dáma čakať vo vojenskom šíku medzi všakovým ľudom na polievku, iste by sa rada zriekla svojej porcie, keby totiž mohla zostať bez jedla. Tí, čo sa dostali dopredu, obsadili všetky stoly a lavičky jedálne; my ostatní opreli sme sa, kde sa dalo, ba mnohí museli zjesť svoj skromný obed aj postojačky. Ak v tomto čase neočakávaná morská vlna búši do boka lode, hneď sú mištičky s polievkou i mäsom na dlážke a popadaní ľudia sa v tom váľajú. Na večeru sme dostávali čaj a ráno kávu. Polievka i mäso by boli ešte zbavili, keby mäso nebolo bývalo presolené; na lodi totiž nezabíjajú hovädá, ale vezú zásobu nasoleného mäsa v sudoch. Čaj a káva, to bola len taká strebanica, ktorá nikomu krv nerozpálila ani nespôsobila bolenie hlavy. Napokon sme si privykli na túto stravu, keďže inú sme mať nemohli.

Hneď po obede zastala naša loď pri meste Queenstown v Írsku, ale len na hodinu. Za tento čas dovážali neprestajne na loď kamenné uhlie, ktoré nám malo vydržať cez celú plavbu po Atlantickom oceáne. Za tento krátky čas cestujúci nemohli vystúpiť na pevnú zem, a tak sme len zďaleka videli pobrežie írskej krajiny a dve prímorské pevnosti mesta Queenstown. Tu pribudlo na našu loď zasa hodne cestujúcich. No, teraz si už budeme jeden druhému stúpať po hlave, myslím si, ak kotlíky nebudú väčšie alebo ak sa plavba v tomto neistom ročnom období pretiahne, nuž budeme hádam aj hladovať. Keď sa práca s uhlím skončila, dal kapitán obvyklé znamenie a my sme sa pohli na západ. Moje city na cestách po Afrike a Ázii už dosť stvrdli, ale priznám sa, že mi ťažko padlo lúčenie s pevninou. Zbohom Európa! Kedyže ťa zas uvidím? V tomto dumaní sme zatíchli a pevná zem sa nášmu zraku stratila na celých 15 dní.

Už v noci sme mohli zo silných pohybov lode cítiť, že more je nepokojné. Čím ďalej sme išli na západ, tým viac sa loď klátila zboka nabok. Vlny sa s ňou len tak pohrávali, ako keby si orechovú škrupinku položil na rozbúrené vody Hrona. Prišlo teda na nás to, čo za týchto okolností vystať ani nemohlo: morská choroba! 14. decembra okolo poludnia už jedna tretina cestujúcich ležala na doskách bez seba, skvárená najťažšími mdlobami a neprestajným dávením. Tí, čo mali príbuzných, napr. muž ženu, brat sestru, deti rodičov atď., vzájomne sa opatrovali. Tí však, čo nemali ani príbuzného ani známeho, ležali chudáci opustení a osamotení vo svojom ťažkom trápení a nejeden z nich si nahlas žiadal smrť, aby bol čím skôr oslobodený. Morská choroba totiž nielenže silným vracaním veľmi rýchle zoslabuje telo, ale aj duševné sily postihnutého ochabnú.

V tento deň som sa so svojím spolucestovateľom pretisol s mištičkou na samo čelo frontu, aby som bol medzi prvými pri rozdávaní obeda. Na pamäti som mal známe slovenské porekadlo, že kapsa hanblivého žobráka býva prázdna. Ale zo spomínaných príčin nebola pri obede taká tlačenica ako včera; v jedálni pri stoloch bolo miesta dosť a polievky a mäsa toľko, že každý, kto mal ešte v poriadku žalúdok, bol by sa mohol na dva dni nasýtiť. Nový to dôkaz pravdy, že ku každému zlu býva pripojené aj niečo dobrého.